Starry čakala na parkovisku pri škole a mračila sa. V duchu si už asi po stýkrát vynadala, že sa nechala prehovoriť na návštevu agentúry. Mala mu nedvíhať, ignorovať ho, vyhýbať sa mu. Možno mohla pár dní vymeškať školu a vôbec nevyjsť z internátu. No podvedome tušila, že ani len to by ho nezastavilo. Ešte by bol schopný zavolať políciu, že je nezvestná...

Na okraji príjazdovej cesty zastalo čierne nablýskané SUV. Okienko na strane spolujazdca sa zrolovalo dole a ona uvidela Brennanovu tvár vytŕčajúcu z miesta šoféra.

„Nasadnite, slečna," povedal jej.

Starry si vzdychla a potom nastúpila dovnútra. Interiér auta bol kožený a vyzeral byť dosť drahý.

„Som rád, že ste ma vypočuli," usmial sa na ňu.

Mal šťastie, že ich vyučovanie bolo voľnejšie, pretože inak by na to nepristúpila. Povinné prednášky a semináre mala už za sebou, teraz mala obed a okno v rozvrhu, počas ktorého aj tak nemala čo robiť. Nebol teda dôvod trčať na univerzite. Škola bola u nej na prvom mieste. Bolo to od nej možno zlé, ale dokonca aj jej priateľ Adam mal nižšiu prioritu ako škola. Nahlas to však nikdy nepovedala. Bola si istá, že by sa na ňu totálne naštval, keby to povedala takto priamo. Možno i rozišiel.

„Neprijala som vašu ponuku," odvetila tvrdohlavo.

„Ale ani neodmietla," venoval jej ďalší žiarivý úsmev.

Bolo zaujímavé sledovať, ako úsmev omladil celú jeho tvár. Odvrátila od neho pohľad a zahľadela sa von oknom na mesto, cez ktoré uháňali. Doteraz sa na neho nedívala ako na chlapa, ale ako na otravného obchodníka. Za iných okolností by k cudziemu mužovi nikdy nenastúpila do auta, no Brennan bol iný. Nebála sa toho, že jej mohol ublížiť. Uvedomovala si, že si istým spôsobom kope vlastný hrob, no bolo už príliš neskoro vziať všetko späť.

„Hlavne poďme, nech to už máme za sebou," zamrmlala.

„Výborne," zvrtol volant a už uháňali naprieč mestom.

Pokiaľ si dobre pamätala podľa adresy na jeho vizitke, agentúra sídlila v Manhattene. Potvrdilo sa jej to v momente ako prefičali cez most a popri Central Park Zoo. Pokračovali však ešte hlbšie, až kým neprešli popri Empire State Building ďalej na juh. Keďže sa práve nachádzali v jednej z najdrahších štvrtí New Yorku, pochopila, že Brennan nemôže byť podvodník.

Sem teda často nechodievala, ak nerátala malé výlety za účelom turizmu. Ulice boli lemované mixom budov s historickou, ale i modernou architektúrou. Mrakodrapy z hrubého skla siahali až k nebesiam. Na ich strechách sa nachádzali záhrady a malé parky, kde mohli zamestnanci kancelárií drahých firiem niekedy stráviť svoje obedňajšie prestávky.

Chcela by niekedy robiť v takej práci. Muselo to byť strašne super, vypadnúť na moment z toho ruchu mesta a ocitnúť sa v drobnom raji plnom zelene, ktorý sa nachádza na najvyššom mieste v meste. Chýbalo jej rodné mesto, kde si ľudia neskákali po hlavách a bol tam pokoj.

Vrátila sa myšlienkami späť na zem, no do výšav ju opäť katapultovali astronomické sumy na tovaroch vystavených vo výkladoch. Naťahovala krk, aby cez okienko auta dovidela na cenovky. V jednom z obchodov uvidela na umelej figuríne muža slušný oblek. Bol príliš podobný tomu, aký mal na sebe Brennan. Na cenu nedovidela, no mohla spočítať počet rozmazaných škvŕn, ktoré oznamovali cenu. Nahovárala si, že iba zle videla. Panebože, jej sa zdalo veľa dať päťdesiat dolárov za to sako, čo tak veľmi chcela. Keby bol jej mesačný príjem taký ako počet miest na tej cenovke, nič by jej do konca života nechýbalo.

Cez pootvorené okienko k nim doliehal hukot motorov, jasot a hlasná vrava ľudí. Odvrátila sa od značkových obchodov a nazrela dopredu. V diaľke pred nimi sa na chodníku sa tiahol dlhý rad ľudí. Ešte nikdy nevidela toľko mladých pohromade, ak nepočítala univerzitu. Spoločenským udalostiam ako diskotéky, či bujaré oslavy a koncerty, tak takým sa zďaleka vyhýbala. Vždy ju premkol akýsi nepochopiteľný strach, keď si uvedomila, koľko ľudí sa nachádza vôkol nej. Aj teraz tomu bolo tak, hoci bola v bezpečí drahej štvorkolesovej plechovky.

Pocítila ako jej zovrelo hrdlo a žalúdok. Myslela si, že tento typ paniky už dávno prekonala, keď nastúpila na prvý ročník vysokej školy, ďaleko od domova. Zdalo sa, že to celkom dobre zvládala. Jasné, istá nervozita tam bola každé ráno, keď mala ísť do školy a rovnako ju aj stále naťahovalo na zvracanie. Ale už to nebolo také zlé ako kedysi. Rýchlo si zvykla. Ale teraz...

Prechádzali opatrne autom popri chodníku a ľuďoch. Tí boli hlučnejší, než kŕdeľ hladných vrabcov, ktorým z okna zvykla hádzať kúsky chleba. Obzerala si ich a stres z nej pomaly opadával. Takí ľudia si ju nikdy nebudú všímať. Boli predsa takí... iní.

Zahliadla naozaj šialené farby vlasov. Tie sa pohybovali od bielej, cez ružovú, až po akúsi neónovú zelenú, ktorá jej pripomínala školské zvýrazňovače. Tí, čo to dotiahli do dokonalosti, mali na vlasoch prelivy rôznych farieb, nejaké dievča malo dokonca vo vlasoch dúhu. Lesk piercingov, veľké množstvo odhalenej kože, sem-tam nejaké tetovanie. Ona si nikdy v živote nedala ani len prepichnúť uši, hoci to vždy chcela. Nikdy by sa neodvážila a tak trocha mala strach z ihiel. Možno viac, než len trocha...

Keď uvidela akési dievča, čo malo na sebe tielko s úplne odhaleným chrbtom, striaslo ju. Nielen preto, že dnes ráno bolo troška chladno, ale aj preto, že celý jej chrbát pokrývala vytetovaná obrovská kresba krídel. Bože, to muselo pekelne bolieť...

„Prečo je tu tak veľa ľudí?" premohla ju zvedavosť a obrátila sa k Brennanovi.

„Dnes máme konkurz," odpovedal jej ako inak s úsmevom a potom cez závoru vošli dnu do podzemného parkoviska.

Výťahom sa vyviezli na prízemie a zastali na recepcii. Mladá žena za pultom ju požiadala o preukaz totožnosti a ona jej neochotne podala svoj občiansky. O pár sekúnd už jej ho vrátili a spolu s ním vyfasovala aj bielu čipovú kartu s logom S&S.

„Tak poďme," Brennan prešiel popri ďalších ľuďoch, čo sa práve registrovali vo vestibule a vypisovali akési formuláre.

„Kam ideme?" vypytovala sa Starry.

„Ideme sa pozrieť na náš kasting," odpovedal. „Aby si videla, ako to prebieha."

Pokračovali ďalej po chodbe, až kým nezastali v obrovskom salóne, kde čakalo množstvo ľudí. Mali na sebe už pripevnené nálepky s poradovým číslom a džavot tu nebol až taký hlasný ako tam vonku a na chodbe. Niektorí si precvičovali svoje čísla, iní sa mlčky alebo s pomocou slúchadiel snažili bojovať so stresom, hoci Starry zahliadla, že sa im triasli ruky, či pery. Bolo ich tam tak veľa, stoličiek iba málo. Väčšina z nich postávala pri stene, alebo naopak sedela na tenkom koberci, čo pokrýval celú podlahu.

Brennan však skupinu ľudí ignoroval, viedol ju ďalej cez túto miestnosť k zadným dverám. Tie smerovali na ďalšiu chodbu, na ktorej sa nachádzali ďalšie a ďalšie páry dverí.

Za nimi kráčalo niekoľko mladých dievčat, ktoré tam šikovala mladá žena oblečená vo vyžehlenom kostýme s Bluetooth slúchadlom v uchu. Starry odhadla, že účastníčky kastingu sú jej rovesníčky, možno boli dokonca ešte mladšie, no i tak sa nimi cítila zastrašená. Baby boli oblečené vo svojich najlepších handrách, vlasy mali natočené a vyčesané, na tvárach mejkap ako z Instagramu. Ona mala na sebe iba mikinu a vyšúchané rifle – ako vždy. Vlasy síce mala aspoň umyté, no teraz boli zase príliš strapaté, drobné trsy jej odstávali po bokoch hlavy. Túžila splynúť so stenou popri ktorej kráčala.

„Prepáč, že sme tu dnes," vykračoval si Brennan sebavedome s rukami vo vreckách a ona drobčila rýchlo za ním ako malé kurča, aby sa nestratila v tom množstve ľudí, čo neustále prúdilo hore-dole po chodbách. „Je tu obrovský frmol, ale chcel som, aby si to videla."

„Mohla by som si na chvíľku odskočiť?" opýtala sa ho.

„Iste. Tam naľavo, na konci chodby sú dámske toalety."

Vybrala sa tým smerom. Všade sa motalo množstvo ľudí. Len čo vošla na záchody, uvidela, že všetky dvere kabínok sú zatvorené. Červený krúžok pod kľučkou jej potvrdil, že i obsadené. Neďaleko postávala blondínka, ktorá sa práve hrabala vo svojej kabelke položenej na mramorovom pulte s umývadlami. Čosi malé plastové z nej vytiahla a šmarila do koša plného papierových utierok.

Starry sa čo najtichšie presunula k stene. Dúfala, že ju to dievča neosloví, no ono ju úspešne ignorovalo. Vtedy sa ozvalo spláchnutie a o niekoľko sekúnd sa červená farba pretočila na zelenú. Dvere sa otvorili a von vyšlo ďalšie neznáme dievča.

„Ideš?" chcela sa Starry opýtať tej blondínky, ale tá tam už nebola.

Osamotená kabelka zostala na pulte.

Starry prebehla ku prázdnej kabínke a vošla dnu. Hoci nebola účastníčka kastingu cítila vo svojom žalúdku také napätie, až jej prišlo nevoľno. Navyše jej mechúr sa zrazu rozhodol, že je plný. Aj napriek tomu, že si ráno nedala kávu.

Keď vyšla z kabínky a prešla k umývadlám, mramorový pult bol prázdny. Dievča si očividne všimlo, že vyšlo bez kabelky a vrátilo sa po ňu. Starry si umyla ruky a nebadane vydýchla. Tá zabudnutá taška ju tam trápila, ale nechcela stráviť svoj deň v agentúre tým, že bude hľadať blonďavú majiteľku kabelky.

Vyšla vonku na chodbu a pozrela na Brennana.

Práve čosi kontroloval na svojom smartfóne. Keď si ju všimol, zamkol obrazovku a schoval mobil do vrecka. „Môžeme ísť?" opýtal sa.

Starry prikývla.

Prešli dverami z mliečneho skla, ktoré oddeľovali chodbu. Krčil sa tam hlúčik uchádzačiek. Brennan ich nonšalantne ignoroval a zastal pred jednými z drevených bielych dverí. Zase ďalšie dvere! Starry bola presvedčená o tom, že bez jeho pomoci z tejto budovy ani netrafí von.

Brennan sa natiahol za kľučkou, no tie sa v tom momente samé otvorili. Von vypadlo akési dievča s dlhými vlasmi. Prebehlo popri Starry a ona na ňu ostala civieť. Asi sa jej to iba zdalo, ale plakalo.

„Tak čo?" zhŕkli sa okolo nej kamarátky, ktoré ešte len čakali na svoj ortieľ.

„Neprijali ma," tentoraz dievčina prepadla v skutočný nefalšovaný plač.

Starry si nemohla pomôcť. Iba tam tak stála a zízala na ňu. Jednoducho to nechápala. Veď ju len neprijali na konkurze. Iste, určite to zamrzí, no môže to skúsiť znova na ďalšom o rok, alebo dokonca v inej agentúre. V New Yorku ich sídlilo hneď niekoľko.

„Hlupáci," zašomrala jedna z kamarátok plačúceho dievčaťa. „Musia byť poriadne slepí, keď nevideli aký máš talent."

„Prepáč, ale ak ho tam nevideli, asi tam skutočne nie je, nemyslíš?" začuli ostrý hlas.

Všetci sa obzreli. Dokonca i Brennan obrátil tvár k dievčatám, ktoré si dovtedy nevšímal. Pred nimi na chodbe stála blondínka s tmavými očami. Tá istá, ktorú Starry predtým stretla na záchodoch. Na prsiach jej už svietilo pripnuté číslo 236. Hoci bola plnoštíhla a mala krivky na správnych miestach, jej sánka bola príliš široká a dlhá, nos hrubý. Keď otvorila ústa, aby prehovorila, jej tvár pripomínala koňa.

„Čo máš za problém?" jedna z nich, čo hladila plačúce dievča po chrbte, sa na ňu ihneď osopila.

Ochranka, ktorá stála na chodbe a vyprevádzala neúspešných uchádzačov von, zacítila drámu a podišla bližšie, aby zažehnala prichádzajúcu búrku. Starry mala pocit, že sa asi zadusí, všade bolo príliš veľa ľudí.

„Nemám žiadny problém," odvetila tá blonďavá baba a prižmúrila oči. „Je totálne hlúpe vyhovárať sa na slepú porotu. Doriti! Veď sú to profesionáli vo svojom obore. Asi vedia povedať, či im niekto zato stojí, alebo nie. To, že ti doma povedala mamka, že máš talent, sa nepočíta."

„Uvidíme, čo tvoji profesionáli teda povedia na teba!" po uplakanej dievčine zrazu nebolo ani stopy. Slzičky vystriedal spaľujúci hnev. „Keď odtiaľ vyjdeš, som veľmi zvedavá, ako sa budeš tváriť. Aby ten tvoj konský ksicht nebol tiež celý od sĺz."

„Prosím ťa. Vezmú ma ihneď na mieste. Človek, ako som ja, sa nedá odmietnuť."

Starry mala pocit, že jej sánka narazila kamsi na koberec. Hľadela na tú drzú blondínku a žasla. Ešte nikdy nevidela nikoho tak... sebavedomého? Mala skôr pocit, že to bola arogancia. Pozrela sa na Brennana, ktorý ich tiež pobavene sledoval. Kukol na Starry a pokrčil plecami.

„Poďme!"

Zvrtla sa a cupkala za ním do miestnosti.

„Vždy si delíme uchádzačov po častiach a nechávame ich takto prúdiť. Nemáme takú veľkú miestnosť, kde by sa všetci vošli. A nechceme ich hodnotiť pred všetkými. Nie je to veľmi praktické. Ako si mohla vidieť, niektorí majú vlastnú mienku o svojom talente."

„Tí pred budovou iba čakajú na kasting?"

„Nemajú ešte čísla, musia sa zaregistrovať. Zrejme prišli možno hodinku-dve pred začiatkom. Musia prejsť recepciou, potom idú do salóna, kde znova čakajú, kým sa nedostanú na rad."

„Ale je iba doobedie," povedala Starry. „A to dievča na chodbe malo číslo dvesto-niečo. Ako dlho tu potom čakalo?"

Brennan mykol plecom: „Možno čakala aj viac ako štyri hodiny. Netuším. Vedia, že majú prísť skôr, ak chcú, aby sa dostali na rad. Snažíme sa ich všetkých vybaviť, no nemáme čas s nimi tráviť týždne. Kasting trvá len jeden deň. Ak sa nestihnú dostať na rad, musia prísť o rok."

Vošla spolu s ním do obdĺžnikovej miestnosti, ktorej celú jednu stenu tvorili zrkadlá. Videla z nich nazerať svoj bledý prekvapený odraz a sklopila pohľad. Cítila sa nepríjemne. Nerada sa na seba dívala.

„Len tu chvíľku zostaneme, aby si videla, ako to funguje," povedal jej Brennan.

„Ďalší, prosím!" zakričal chlap, čo sedel uprostred dlhého stola.

Okrem neho tam sedeli ešte tri ženy a ďalší muž. Brennan sa im krátko pozdravil a potom sa chrbtom oprel o stenu za stolom s rukami opäť vo vreckách. Starry ho mlčky nasledovala a ostala meravo stáť vedľa neho. Všimla si, že porota si ju zvedavo obzerá v zrkadle a tak presunula pohľad radšej na špičky svojich špinavých tenisiek. Vedľa Brennanových nablýskaných kožených topánok vyzerali dosť zúbožene.

Bola tak vydesená, cítila, ako sa jej triasli kolená a objala si ramená, aby mala aspoň trocha pocit bezpečia. Vždy bola trémistka a nenávidela to na sebe. No nevedela to nijako ovplyvniť, neustále s tým bojovala.

Dvere sa roztvorili a dnu vošlo desať ďalších dievčat. Starry si všimla, že tam bola i tá blondínka z chodby. V perách držala cédečko v papierovom obale a práve si svoje dlhé svetlé vlasy vypínala do vysokého chvosta. Spoločne sa postavili k stene, tvárou k porote, a podali asistentovi svoje cédečká a USB kľúče.

Jedno z nich ho ešte stále nemalo pripravené. Hrabalo sa vo svojej taške a potom sa jej ho konečne podarilo nájsť. Len čo ho vytiahlo, podalo ho rýchlo mužovi do rúk. Starry si uvedomila, že takú istú kabelku videla na záchodoch. Pozrela rýchlo na blondínku, no tá mala na ruke prevesenú čiernu koženú tašku so zlatými retiazkami.

„Je zlomené," povedal ten muž.

„Čože? To je vylúčené."

Dievča si ho vzalo späť a pozeralo na pokrčený papierový obal. Obrátilo disk a Starry zazrela, že z neho boli dva kusy.

„Museli ste ho asi v kabelke ohnúť," odvetil jej chlapík. „Máte ešte jedno, alebo USB?"

„Mala by som mať so sebou aj USB," povedalo dievča. „Neviem, ako sa mohlo zlomiť. Keď som ho kontrolovala naposledy, bolo celé. Bola som len na záchode a nechala si tam tašku..."

„Asi by ste si mali viac dávať pozor na svoje veci, slečna."

„Čo už," povedalo dievča, zjavne rozhodené celou situáciou. „Hneď vám dám to USB."

Stále sa hrabalo v kabelke, no USB tamnebolo. Starry vedela, že keby ho chcelo nájsť, muselo by sa vrátiť na záchodya prehrabať smetný kôš. Starry tomu nemohla uveriť. Tá arogantná blondínaz chodby sa hrabala v cudzej kabelke, aby mohla zlomiť cédečko druhej babea zahodiť jej kľúč. Tí ľudia sa tak veľmi chceli dostať do tejto agentúry,že boli preto ochotní urobiť čokoľvek, dokonca sabotovať ďalšieho uchádzača.Bola tak šokovaná, až stratila reč. Mala by to povedať porote. No verili by jejto? Ona sama si nebola istá tým, čo videla.