,,Je hudba dôležitá? Pre ňu jednoznačne bola. Rovnako ako voda a jedlo, hudba a umenie celkovo boli každodennou súčasťou jej života. Buď sama kreslila, alebo sledovala kresby iných. Buď sama písala, alebo čítala diela iných. Buď sama hrala, alebo počúvala hudbu niekoho iného. Obzvlášť tá hudba ju napĺňala.
Avšak väčšina toho, čo počúvala či čítala, bola smutná. Ale v akomsi pokrivene príjemnom zmysle. Aspoň tak mi to popisovala."
Párkrát žmurkol. Ešte nie. Ešte plakať nebude.
,,Všetok smútok potom dávala von do jej vlastného umenia. Pôsobilo jej to väčšiu úľavu, ako keby sa vyrozprávala."
A tam to najskôr aj zlyhalo. Upla sa príliš na umenie a zabudla na ľudí. A preto sa k nim už nedokázala vrátiť. Každý v miestnosti si to uvedomoval. No nikto si nechcel priznať podiel viny, ktorý všetci niesli.
,,Hudba v nej vždy vzbudzovala emócie. Smútok, strach, vlnu agresívnej energie, alebo aj tej pozitívnej. Skrátka, celú škálu emócií. Milovala hudbu, tanec, slová, život a šťastie. Hoci.... podľa jej osobného názoru bola vo všetkom menovanom hrozná alebo horšia."
Na chvíľu sa zastavil. Dýchať zhlboka, hlavne dýchať zhlboka. Prečo sa, preboha, vôbec k tomuto podujal? No už nebolo cesty späť.
,,A aj toto, čo chcela, jej bolo odopreté. Pretože hoci sa snažila akokoľvek, aj ona bola ľudská bytosť, potrebujúca ostatné ľudské bytosti. Ale my, tí, na ktorých sa mala vždy obrátiť, my, ktorým mala veriť so všetkým...... my sme ju nechali tak. Nenechali sme ju vyrozprávať sa, lebo naše pocity boli prednejšie. My sme boli v tej chvíli dôležitejší, ako človek, ktorý sa nám pred očami rozpadal. Nedokázali sme ju podporiť. "V tomto veku to zažíva každý. Sú to len hormóny," to sme jej a sebe vraveli, snažiac sa zbaviť sa akejkoľvek zodpovednosti na jej stave."
A bolo to von. Teraz si to každý, vrátane neho, musel priznať. Každý z nich sa otočil chrbtom. Každý ju ignoroval. A preto sú dnes tu.
,,A jej jediná záchrana prestávala fungovať. Deprimovaná svojím okolím, prestala sa zaujímať o umenie. Nedokázala v ňom nájsť potešenie. Už len máločo ju donútilo usmiať sa. A najhoršie je, že všetku našu ignoranciu si dávala za vinu. "Oni predsa nemôžu za to, že si všetko beriem osobne. Sú to aj tak len hlúposti. Nemôžem s nimi nikoho zaťažovať," opakovala si, kým my sme len prizerali. Ani to nie. Stáli sme okolo so zapchatými ušami a zavretými očami. A keď už..... keď už nedokázala nájsť žiadne iné riešenie...."
Hlas sa mu začínal triasť, tvár sa mu zvraštila.
,,Keď toho už proste bolo priveľa...... rozhodla sa. Skočila preč.... v nádeji, že tam, kde dopadne, bude môcť znovu milovať hudbu....."
Na konci už plakal. A zvyšok miestnosti tiež. Nie preto, že by bol jeho príhovor ktovieako dojímavý, ale preto, že si všetci uvedomili, že za smrť ich dcéry, sestry, vnučky, kamarátky a ktovie koho ešte môžu aj oni sami. Spomienky na to, ako si užívala hudbu a život boleli a bodali v porovnaní s tým, ako vyzerala posledné týždne života. To, čo raz prekypovalo životom, bolo teraz chladné a nehybné. A to len preto, že ju nevideli.

Prehnané? Určite. Dobre napísané? Pochybujem. Zaujíma ma to? Ani v najmenšom.
Prajem vám všetkým školopovinným veľa mentálnej sily do rozbiehajúceho sa roka. Všetci ju budeme potrebovať.
Stay safe and healthy,
Bella