Môže človek každý deň stráviť hodiny nad mobilom v očakávaní známeho tónu?

Tónu, ktorý svojím známym zvukom rozozvučí každú bunku v tele radostným očakávaním?

Môže sa človek zamilovať iba do písmenok? Do prezývky? Do fotky, ktorá nemusí byť pravá?

Je človek schopný zamilovať sa iba do hlasu? Do modrých a tajomných očí?

~~~

Dnes absolútne nič nestíham. Stačilo mi vstať iba o pár minút skôr a všetko by išlo ako po masle. Lenže v tom som ja tá výnimočná, pretože aj jedna minúta mi dokáže zmeniť celý deň.

Ponáhľam sa po schodoch, beriem ich dve naraz a pridŕžam sa silno zábradlia, pretože varovná kontrolka v mojej hlave neustále svieti. Ešte toto by mi chýbalo, aby som sa tu nebodaj rozčapila ako taká žaba.

Dole ma už čaká taxík a keď nastúpim, veziem sa preplnenými ulica mesta. Na kolenách mám otvorený diár, v ruke mobil a v druhej pero. Zapisujem si ďalšie termíny, ktoré si práve vyčítavam zo správ a mailov.

Uvedomujem si, aké mám vlastne šťastie. Uchytiť sa ako vlasová štylistka je v dnešnej dobe veľmi náročné, keďže je nás mnoho. No mne sa to nejakým zázrakom podarilo. Ešte len pred mesiacom som otvorila svoj nový salón a už mám plno na takmer dva mesiace dopredu. Čo viac by som si mohla priať?

Taxík zastavuje a ja v rýchlosti vyberám peniaze. Je to ako zo spomaleného filmu, keď hľadím na svoj diár, ako mi padá z kolien, otáča sa popísanými stranami nadol a pristáva na podlahe zablateného auta. Z úst mi vychádza šťavnatá nadávka, ktorú ja bežne nepoužívam a v spätnom zrkadle vidím pobavený výraz taxikára.

„Pomôžem?" opýta sa hlasom poznačeným úsmevom.

„Nie, nie. Ďakujem, ja si poradím," odpoviem mu tlmene, pretože sa teraz skláňam po svoj poklad. Samozrejme, vypadne mi aj mobil a tiež čo-to z tej brečky na podlahe schytá.

Z kabelky vyberiem vlhčené obrúsky a všetko vyčistím, konečne som schopná za svoju jazdu aj zaplatiť, no úsmev na jeho tvári ma pozastaví a núti si ho aspoň chvíľu vychutnať.

„To je v poriadku," povie. „Dnes máte toho asi veľa, jazda je na mňa," dokončí.

„Ale to nemôžem urobiť, už aj tak ste na mňa museli čakať." Snažím sa ho prehovoriť, aby si peniaze za svoju prácu zobral. On len krúti hlavou, a vraj nie, mne sa zídu viac v tento smolný deň.

To som ešte netušila, aká smola ma bude fakticky sprevádzať po celý deň.

Všetky veci si v rýchlosti nahádžem do kabelky, hodím posledný úsmev na neznámeho a nemotorné vystupovanie sa môže začať. Vonku leje ako z krhle a ja som samozrejme bez dáždnika. Počítam, koľko krokov mi treba pobehnúť, aby som sa skryla pod striešku budovy, v ktorej si prenajímam priestory. Je to necelých desať, ale v tomto počasí to môže pôsobiť aj ako celý kilometer.

Odhodlane vystúpim, vystrčím hrdo bradu, mňa predsa takýto dážď nezničí a vykročím. Jeden, dva, tri a koniec. Moja noha sa zasekne v niečom, neviem však v čom, pretože chodník sa kúpe v litroch vody a ja bezradne mykám nohou.

Z čela mi kvapká, vlasy sa mi začínajú lepiť na zátylok a moje oblečenie začína pripomínať čerstvo naplnenú práčku, kedy sa bubon len začína točiť. Toto je zlý sen. Nerozmýšľam, keď sa vyzúvam a vzdávam svoj boj o drahé topánky, opäť vystriem bradu a hrdo vykročím ďalej.

V ruchu ulice a veľkomesta zaniká nejaký pokrik. Myslím, že to bolo niečo ako počkajte,... Nie som si istá.

Otvorím dvere a vystúpim jeden schodík dovnútra. Hneď ma však prekvapí mokrá podlaha a moje oči zablúdia k nohám a hľadám zdroj tej vody. Keď by som povedala, že som skoro dostala infarkt, bolo by to slabé konštatovanie.

Podlaha sa celá kúpe vo vode, špinavej a smradľavej, ten šok mi akosi nedovolil vnímať všetky vnemy naraz. Pootočím sa a zrakom zachytávam pohupujúce sa topánky, zopár plastových fliaš z kuchynky, nejaké odpadky a dokonca rozmočený toaletný papier.

Toto je doslova zlý sen.

Keď si celá zmorená a hlavne špinavá a smradľavá večer opäť sadám do taxíka, nemám sily ani komunikovať. Viem, že ten chlap sa so mnou snaží rozprávať, ale ja len tupo hľadím von a sledujem tiene budov, svetlá v oknách a zelenú na semaforoch. Zelená ma odjakživa upokojovala a teraz to naozaj potrebujem.

„Stalo sa vám niečo?" doľahne ku mne hlas od šoféra.

Keďže nemám silu ani len odpovedať, pokývam hlavou na znak súhlasu a naďalej sa čelom opieram o chladné okno. Minúty plynú a keď odrazu zastaneme, viem, že je čas vystúpiť. Rukou šmátram vo vrecku, ale márne. Všetky svoje veci som nechala v tom prekliatom kaderníctve. Ešte aj kľúče od bytu. Som ja ale vážne sprostá.

„Ja,... och. Zabudla som si všetky veci v kaderníctve. Prosím, viete sa tam vrátiť?" Pomaly ani nedopoviem a pocítim prudkú zmenu smeru, kedy vodič auto otáča a smerujeme naspäť.

„Ďakujem," pípnem do ticha medzi nami. Očami zakotvím v spätnom zrkadle a stretnem sa s jeho modrým pohľadom. V tú sekundu si pomyslím, ako rada by som sa v tej modrej denno-denne kúpala. Obráti pohľad na cestu a ja urobím to isté.

Nakoniec, keď stojím pevnými nohami vo svojom byte, po všetkých dnešných peripetiách, kedy sa to zaplaveným kaderníctvom všetko len začalo, unavene podídem k pohovke, kde zložím svoje zmorené telo. Rukou si pretriem čelo a zároveň zapravím vytŕčajúce vlasy.

„To bol teda deň," poviem do prázdneho bytu, kde počuť len tykanie nástenných hodín a môj vlastný dych. Pípnutie mobilu ma upozorní na prichádzajúcu správu od neznámeho odosielateľa.

Neznáme číslo: Ahoj...

Ja: Ahoj, kto si?

Správu odosielam s prihlúplym úsmevom a pohodlnejšie sa usadím. Mala by som si vyzliecť tieto prekliate šaty, ktoré dnes vydržali hádam všetko a rovno ich vyhodiť do koša.

Neznáme číslo: Tvoj obdivovateľ.

Ten úsmev mi z tváre nemizne, ani keď odpisujem.

Ja: Áno? A kedy si ma videl?

Obdivovateľ: Nie je to jedno? Si nádherná.

Toto je veľmi zaujímavé. Píše mi človek, ktorý ma evidentne videl, ale asi potrebuje okuliare. Usmievam sa, hľadím na mobil a čakám, či mi ešte niečo napíše. Keď však minúty splývajú s hodinami a moje telo mimovoľne ochabne, nevnímam ani zvuky prichádzajúcich správ.

Ráno sa zmätene poobzerám, kde to som a ponaťahujem svoje stuhnuté svaly. Zaspala som na pohovke, moja chrbtica mi to dáva patrične najavo a očkom skontrolujem, koľko je vlastne hodín. Víta ma pohľad na zaplnenú obrazovku prijatými správami a čas, ktorý mi spôsobí ďalší srdcový záchvat.

Ešte nikdy som sa takto rýchlo nepripravila, ako v dnešné ráno. Moje oblečenie skončilo v smetnom koši a dokonca aj bielizeň. Nechcela som si nechať žiadnu pamiatku na splašky v mojom kaderníctve.

Pred vchodom ma už čaká taxík, a keď nastúpim, uvíta ma známy hlas.

„Ahoj, som rád, že si to ty."

Usmejem sa do zrkadla a ako každý deň si vyberiem diár, pero a odblokujem mobil. Skontrolujem pohľadom svojho šoféra.

„Kto iný by to mal byť?"

Môj pohľad opätuje a ja sa topím v tej nádhernej modrej. Vyráža mi dych a obleje ma horúčava, môj mozog si vytvára svoje vlastné predstavy. Líca sa mu nadvihnú, pery zvlnia a ja mám odrazu pocit, že mi číta myšlienky.

Počas jazdy si zapíšem nové termíny a všetky správy od tajného obdivovateľa si nechávam neprečítané. Pustím sa do nich až v práci. Dnes toho nie je tak veľa, po včerajšku mi tam ostal ešte nemalý bodrel a niekoľko klientok som bola nútená presunúť.

„Vidíme sa večer o siedmej?" Dostane sa mi do uší jeho hlas. Ako vždy sa vezieme potichu, pri mne si ešte nikdy nezapol rádio.

Pozriem sa jeho smerom a prikývnem. Ešte som ho nevidela, poznám len jeho hlas a farbu očí. Aj to mi stačí, aby sa mi z neho podlamovali kolená.

Deň prebehne ako každý iný a ja sa naozaj teším na jazdu taxíkom. Aké prekvapujúce. Skoro vôbec však počas nej nehovorím, ale tá príjemná atmosféra v spoločnosti dokonalého vodiča mi opäť vyčarí úsmev.

Obdivovateľ: Aký si mala deň?

Doteraz som si neuvedomila, ako mi jeho správy celý deň chýbali. Keď sedím zababušená pomaly až po uši a v jednej ruke zvieram pohár vína, dovolím si vydýchnuť, lebo som ani za svet nechcela byť ja tá prvá, ktorá napíše. Stihla som si prečítať všetky správy, ktoré mi včera poslal a nebolo ich málo. Kedy som si ja spokojne spala, on na mňa neprestajne myslel. Posielal mi smajlíkov, pozdravy, ale aj rôzne otázky. Samozrejme mu muselo dôjsť, že spím a preto neodpisujem, jeho to však neodradilo. Mala som pocit, že človek, ktorý mi píše, ma určitým spôsobom pozná. Problém však bol v tom, že ja som nemala ani najmenšie tušenie, kým je on.

Ja: Dnes to bolo lepšie. A čo ty? Aký si mal deň?

Obdivovateľ: Keď je tebe lepšie, hneď mám lepší deň aj ja J

Ja: Poznáme sa?

Obdivovateľ: Nemyslím si to...

Ja: Ako teda máš moje číslo?

Obdivovateľ: To ostane mojím tajomstvom :)

Obdivovateľ: Aké máš plány na dnešný večer?

Je to zvláštne, písať si s človekom, ktorého nepoznám a zároveň byť ako na ihlách v očakávaní prichádzajúcej správy. V hlave sa rozozvučí kontrolka alarmu, že nemám byť hlúpa a všetky rady od mojej matky mi jednostaj hučia v ušiach. Áno, jasné, uvedomujem si, že to môže byť sériový vrah, ktorý čaká jedine na moje pozvanie a potom ukončí môj trápny život. ALE. Na druhú stranu, to môže byť aj chlap, ktorý by vyplnil tu obrovskú prázdnotu v mojom srdci.

Ja: Nič výnimočné. Ja, pohovka a pohár vína.

Obdivovateľ: Rád by som sa pridal.

Ja: To by asi nebolo správne.

Obdivovateľ: Viem. Prečo si vlastne sama?

Ja: Ako niečo také vieš?

Obdivovateľ: Mám svoje zdroje :) tak?

Je to trochu desivé, ale ani to ma neodradí a píšem ďalej.

Ja: Nik ma nechce. A vlastne ani neviem, či ja niekoho potrebujem.

Obdivovateľ: Ale jasné, že potrebuješ. Každá ľudská bytosť si zaslúži byť šťastná a milovaná. Ty nevynímajúc. Áno, možno ťa tvoja práca napĺňa, ale keď večer prídeš domov, necítiš sa osamote? Nechýba ti spoločnosť na pohovke? Nechcela by si si dať cestoviny s niekým? Pozrieť si romantický film a poplakať si na niekoho ramene? Pohádať sa a neskôr sa skvelo udobriť v posteli? Nechýba ti to? Alice?

Dych sa mi zasekne v hrdle a so strachom odhodím mobil na sklenený stolík. Napísal, že sa nepoznáme, tak ako je toto možné? Poobzerám sa okolo seba a po tele mi prejde vlna zimomraviek. Toto je naozaj desivé. Nikoho nevidím a pohľadom von oknom do tmavej noci kontrolujem stav na balkóne. Prázdno. Chytá ma úplná paranoja. Mobil opäť zapípa.

Obdivovateľ: Prepáč, možno som ťa mierne vydesil. Áno, viem tvoje meno. Chceš poznať ty to moje? Nech je to teda fér.

Rozmýšľajúc, či vôbec pokračovať v tejto „debate" s neznámym, sa opäť poriadne zababuším.

Obdivovateľ: Začal som zle. Prepáč. Najprv som sa mal predstaviť. Tak znova. Ahoj, som Luke, teší ma, Alice. Čo by si povedala na nejaké stretnutie?

Opäť mi vyrazilo dych. Tento chlap sa naozaj nezdá a ide na všetko príliš rýchlo. Ale, čo keby sme sa naozaj stretli? Môže to byť príjemný chalan, ktorý ma nakoniec naozaj prekvapí. Ale nie je to ešte tak trochu skoro? A to presne aj načrtnem.

Ja: Nie je to skoro?

Luke: Skôr by som povedal, že dnes je na to už neskoro. :) Ale teraz naozaj vážne. Ja na teba netlačím. Ak sa raz rozhodneš, len mi daj vedieť :)Zajtra ideš do práce?

Páči sa mi štýl jeho komunikácie a aj to, že si vlastne nedáva servítku pred ústa. Ešte len teraz mi začal písať a už by šiel na nejakú schôdzku. To ja všetko brzdím a spomaľujem. Lenže, keď ja si neviem pomôcť. Som ostražitá a ustráchaná. Už odjakživa. Bojím sa lásky, bojím sa bolesti a straty. V biznise si idem tvrdo za svojím, ale čo sa týka mojich pocitov, chcem ich uzamknúť na neviditeľné miesto a nikoho k nim nepustiť. Ochrániť moje srdce. Ale za akú cenu? Mám byť do smrti sama?

Viečka mi oťažejú a ruka s mobilom klesá z pohovky na zem. Zaspávam s miernym úsmevom a myšlienkami na Luka, chlapa, ktorý mi píše a podivne mi to nevadí.

Niekoľko dní prebieha rovnako. Ráno vstanem, pripravím sa do práce a následne sa veziem taxíkom s príjemným šoférom, ktorý ma jednostaj pozoruje. Nevadí mi to, jeho oči sú nádherné a ja sa na neho tak rada dívam. Jeho hlas ma vždy dokonale upokojí a zopárkrát sa pristihnem pri tom, ako premýšľam, ktorý z tých dvoch ma uchvátil viac.

Môj tajomný Luke, ktorého správy si čítam každý večer a v očakávaní známej tóniny nie som schopná nič iné robiť, alebo modrooký šofér, v ktorého pohľade sa strácam a jeho hlas by dokázal zbúrať všetky tie imaginárne hradby, ktoré som vystavala pred svojim srdcom a pocitmi ukrytými v ňom.

Ani jeden nevie, čo prežívam a s akým pocitom každé ráno vstanem a naopak si večer líham.

Konečne nadišiel deň D, kedy som Lukovi po dlhom čase prisľúbila stretnutie. Bola som odvážna, keď som mu napísala, že som pripravená. Veziem sa na dohodnuté miesto, ale môj modrooký spoločník nesedí predo mnou. Je tam niekto iný. Mierne zosmutniem, dúfala som, že ma nejakým spôsobom upokojí. Jeho hlas, ten mi teraz neskutočne chýba. Za tie posledné dni som si na neho tak nejako zvykla.

Vediem v sebe veľkú vojnu. Zaľúbila som sa do dvoch tajomných mužov.

Obdivovateľove písmená a jeho fotka, ktorú mi v slabej chvíľke poslal po mojich neustálych prosbách a na druhej strane môj osobný taxikár, ktorému vidím len oči a vnímam jeho upokojujúci hlas. Aj to málo stačilo na totálnu búrku citov, ktorú vo mne spôsobil.

Otvorím dvere na podniku, vojdem dnu a dámou v modrej rovnošate sa nechám odprevadiť k stolu, kde už vidím sedieť muža. Je mi chrbtom a doteraz sa ešte neotočil. Necháva si to na moment prekvapenia.

Zastanem a poslednýkrát sa zhlboka nadýchnem. Urobím ešte posledný krok a sledujem, ako pomaly otáča hlavu smerom ku mne a odrazu sa topím v tej nádhernej modrej jeho očí. Vstáva a berie moju ruku do svojej dlane, jemne ju pobozká. Ešte stále som sa nenadýchla, pretože spracovávam mierny šok.

„Alice," povie a usmeje sa. Nádych. „Som Luke a ani si nevieš predstaviť, ako rád ťa konečne stretávam." Hlasný výdych. Krútim hlavou a v očiach ma začínajú páliť slzy poznania.

Je možné, aby človek miloval dve osoby naraz?

Áno.

Je možné, aby sa tie dve osoby nakoniec spojili v jednu?

Áno.

Rande naslepo, ako to raz nazval Luke v jednej správe s veselým smajlíkom. On totiž vedel, že ma pozná. Každý deň ma videl, rozprával sa so mnou a neskôr večer mi robil spoločnosť pri pohári vínka svojimi textami. Nikdy by mi nenapadlo, že môj taxikár a obdivovateľ budú jeden a ten istý človek.

Náhoda alebo osud?

V ten deň, keď sa mi diár prevrhol na dno toho zablateného auta, mi vypadla vizitka. Luke si ju všimol a hneď večer mi napísal. Pozoroval ma každý deň a bál sa ozvať. Bol ticho, tak ako ja. Potom sa mu ale naskytla príležitosť, ktorú nechcel premeškať.

A ja som rada, že sa odhodlal. Za nás oboch.