,,Prebúdza sa," zašeptal akýsi ženský hlas.

Opatrne a pomaly som roztvorila viečka, no pod náporom svetla zo žiaroviek som ich musela znova zavrieť.

,,Čo..." zachraptela som.

,,Tu máte vodu."

Na perách som ucítila chlad tekutiny, ktorá sa mi po dúškach dostávala do tela.

,,Čo sa stalo?" otvorila som oči a opatrne sa posadila.

Ležala som na nemocničnej posteli, prikrytá snehovobielou prikrývkou a oblečená v akomsi dlhom tričku, ktoré mi naštastie siahalo až po stehná.

V nemocnici som už poriadne dlho nebola. Od narodenia som sa tam ocitla možno tak raz a aj to nie kvôli sebe. Nikdy som nebola nejak vážne chorá, dokonca aj obyčajné prechladnutie sa mi vyhýbalo. Moji rodičia to dávali za vinu silnej imunite.

,,Doniesol vás sem princ, nič viac neviem, madam," odvetila sestrička a pohár s vodou položila na stolík vedľa postele.

,,Och nie..." šepla som.

Takže som predsa len naspäť. V paláci plnej férov, pod zámkom a dohľadom samotného kráľa s nebezpečne meniacou sa náladou.

Kde bol asi tak Jacub? Príde pre mňa znova? Pochybovala som o tom. To, že sa im to podarilo minule, nemusí znamenať, že sa to podarí opäť.

,,Chcem hovoriť s princom," prehovorila som.

Sestrička sa na mňa vydesene otočila, ,,obávam sa, že asi nebude mať momentálne čas."

,,Na mňa si čas určite nájde."

,,Áno, na teba vždy," ozval sa mužský pevný hlas odo dverí.

,,Vaša Výsosť," sestričke sa na tvári zjavil rumenec, s ktorým sa princovi hlboko uklonila.

,,Choď preč, chcem sa s ňou porozprávať osamote," prikázal, načo sa sestrička bleskovo otočila a zmizla za železnými dverami.

,,Čo sa tam stalo?" začala som.

Nadvihol obočie, ,,to som sa chcel spýtať ja teba. Čo mala znamenať tá žiara, ktorá ti zachránila život?"

Nemohla som mu povedať o Bohyni, ktorá ma navštívila v mojom podvedomí. Tušila som, že by som to nemala vravieť nikomu.

,,Ja... neviem. Proste som padala a odrazu... sa všetko rozžiarilo," pohodila som rukami vo vzduchu.

Princ prižmúril oči, ,,neverím ti ani nos medzi očami."

,,Neklamem!" protestovala som.

,,Ako chceš. Tak či tak sa to dozviem."

,,Prečo ma potrebujete tu na zámku? Prečo ste ma nenechali odísť s nimi?" položila som otázku, ktorá ma už dlhšie trápila.

,,Ty nevieš ani kúsok o tom, čo to za stvorenia sú. Spravili by s tebou oveľa horšie veci, než my..."

,,Tak to určite nie!"

,,Neprerušuj ma sakra, keď rozprávam!" skríkol, až sa celá posteľ pod náporom jeho hnevu roztriasla, ,,tie bytosti ťa dokážu prinútiť, aby si im dôverovala a následne tvoju dôveru zneužijú, nechápeš to? Manipulovali s tebou!"

,,Snažili sa ma naučiť bojovať!"

,,Aby si vytrénovali ďalšieho vojaka! Len sa ťa snažia dostať na svoju stranu, aby zvíťazili v blížiacej sa vojne."

,,Prečo by sa niekto snažil dosiahnuť na svoju stranu mňa? Veď som len obyčajný človek bez schopností, ktoré máte vy!"

,,V proroctve rozhodne nie si považovaná za človeka, drahá Aleanor. Áno, v prorotstve. Nekukaj tak na mňa. Veštkyňa vravela, že máš moc silnejšiu ako sám pán tejto zeme, ako môj otec. Že sa bude môcť rovnať samotnej Bohyni. Preto sme ťa šli hľadať. Zaujala si nás. Aký človek má takú moc? No ty sama už vieš, že človek nie si. Čo si zač, hm?" prikročil bližšie, v očiach divoký lesk.

,,Nie som nič iné ako človek a rozhodne nie som mocnejšia ako kráľ," šepla som, no hlas ma zradil.

Vedela som, že ako dcéra Bohyne človek nie som. No nemohla som mu to prezradiť. Neverila som mu, že by to proti mne následne nevyužil.

,,Ako chceš," zamračil sa a otočil sa na odchod.

,,Počkaj!"

,,Prestaň mi tykať, som tvoj princ!" nahnevane sa otočil.

,,Môj princ nie si ani zďaleka, nie som obyvateľom tejto krajiny. Čo so mnou plánujete?"

,,To závisi od toho, či hodláš spolupracovať," odvetil nazúreným tónom a blištiacimi sa očami, nasledne sa otočil na päte a v tieňoch sa vyparil tak rýchlo ako sa objavil.q

Ten... ach! Najradšej by som mu rozdriapala tú jeho príťažlivú tvár na márne kúsky, že by ju ani jeho otec naspäť neposkladal! Počkať... nie, on rozhodne nebol príťazlivý. Bol to nechutný parchant, ktorý sa mi posmieval v každej možnej príležitosti.

Opatrne som sa postavila z postele a s nádychom sa postavila na nohy, ktoré som mala ako z gumy. Udržala som sa na nich len s veľkou silou a vykročila preč.

Nechcela som tu byť. Chcela som sa vrátiť domov, znova objať svojich rodičov a povedať im, že som ich nikdy neopustila, že ich mám rada najviac na svete. Tieto myšlienky mi nahrnuli slzy do oči, ktorým som avšak nemohla dovoliť vytrisknúť von. Bola som v paláci plnom nebezpečných bytostí, slzy tu boli prejavom slabosti a to som si ja nemohla dovoliť.

Pootvorila som dvere a vykĺzla na ponurú chodbu ponorenú do tmy. Jediným zdrojom svetla boli fakle povesené na stenách ovešané obrazmi, hádzajúce desivé tiene pozdĺž celej stavby. Nikde nebolo nikoho, dokonca som neuzrela ani toho arogantného debilka.

Svoj pohľad som zamierila na veľké obdĺžnikové okno skryté za závesmi. Podišla som k nim a jemne ich odhrnula na stranu. Vonku panovala bezoblačná temná noc. Les hneď za palácom mi spôsobil drobnú triašku. Temnota, ktorá kryla les, sa akokeby obtáčala, motala a zvýjala. Vyzerala ako živá. Na šiji sa mi zdvihli chĺpky. Mala som pocit, že mi pohľad opláca a desivo sa uškŕňa.

Rýchlo som záves naspäť zatiahla a od okna odstúpila.

,,Slečna, vari sa bojíte našich lesov?" ozvalo sa za mnou sarkastickým tónom.

Moje srdce takmer vyletelo z hrude, v okamžiku som sa otočila a môj pohľad sa stretol s jantárovými očami.

,,Nie," zamrmlala som, ,,kto si zas ty?" povzdychla som si.

Už som mala všetkého pokrk.

,,Niall, k vašim službám," uchechtol sa, ,,čo to tu robíte? Nemali by ste ležať v nemocničnej posteli?"

,,To nie je tvoja starosť," odvrkla som.

,,Byť tebou, dával by som si lepší pozor na to, ako sa so mnou rozprávaš. Som pravou rukou princa," nadvihol dokonalo upravené obočie.

,,Nech ma kľudne aj popraví, môže to byť mne, tebe, jemu aj každému v tomto odpornom zámku jedno. Aj tak ma tu držíte len preto, pretože ma chcete všetci do jedného využiť! Princ mi to dal nedávno dosť najavo, takže mi prosím ťa uhni z cesty a nechaj ma prejsť," moje telo naplnila neznáma dávka hnevu, ktorá do mňa vošla odkiaľsi z úzadia mojej už takmer pomätenej mysle.

,,Hou hou hou, ja ti neprekážam prechádzať sa po zámku," obranne zdvihol dlane a odstúpil sa, ,,len ťa varujem. Neopúšťaj hradby tejto budovy, v noci to tu je nebezpečné. A hlavne sa za žiadnych okolností nevyber do lesa, na ktorý si sa nedávno tak vydesene pozerala. No neobviňujem ťa z toho. Rozhodne existuje dôvod báť sa ho. Je nebezpečnejší viac ako si myslíš," oči sa mu po daných slovách nebezpečne zaleskli.

Nenechala som svoje telo podľahnúť triaške ani odpovedať na jeho slová. Obočie sa mi prehlo do zamračeného výrazu, obišla jeho telo a vybrala sa po chodbe, do jej stále temnejších útrob.