Čiastočne som bola rada, že som mala stan sama pre seba, aj keď to malo znamenať, že sa nebudem mať s kým porozprávať. Bol celkom veľký, no nachádzal sa tu jedine na zemi položený spacák a biely huňatý vankúš O aké prorotstvo šlo, to som sa zatiaľ ešte nedozvedela, no stále som bola mierne vykolajená z posledných dní. Najprv férovia a neskôr anjeli. Teda, poloviční anjeli. Celý tento svet ma mierne desil. Bol tak odlišný od toho môjho, až sa mi z toho krútila hlava.

Neskôr sa mi daný muž predstavil pod menom Jacub. Chvíľku sa so mnou ešte rozprával a neskôr sem došlo pár dievčat, ktoré ma dali konečne doporiadku. Umytá som si ľahla do spacáku, ktorý už aspoň nebol zo slamy a prikryla sa tenkou dekou, kedže tu boli pekne vysoké teploty. Netrvalo dlho, kým som od únavy upadla do temnoty.

Aj keby som chcela povedať, že som spala výborne, nešlo by to. Počas spánku som sa prebudila na nesmiernu bolesť celej hlavy a podivného tlaku na chrbtici. Pretáčala som sa z jednej strany na druhú, potichu trpela a znášala to.

Nadránom to konečne prestalo a ja som si mohla od úľavy vydýchnuť.

Prišla ma zobudiť menšia blondínka so širokým úsmevom na perách.

,,Už si hore? Uf, aspoň sa nemusím trápiť so zobúdzaním... v tom sítozelenom stane sa nachádza jedáleň. Na stole máš raňajky. Neskôr si ťa vezme Jacub a pár vecí ti ešte dovysvetlí," nasledne odišla tak rýchlo ako aj prišla.

Donútila som svoje stuhnuté končatiny zísť z postele a obliecť sa do konečne pohodlnejšieho oblečenia.

Tričko bolo trochu väčšieho ako ja, ale to mi vôbec nevadilo. No za to nohavice mi pasovali ako uliate. Boli to obyčajné legíny z čiernej látky. Obliekla som sa a vyšla von zo stanu. Jedáleň sa nedala prehliadnuť. Farba stanu bola úplne odlišná od ostatným, takže mi nerobilo problém tam natrafiť.

Vo vnútri boli všade porozložené skladacie stoly spolu so stoličkami a takmer všetky boli obsadené. Hľadala som voľné miesto, keď v tom som v zhluku ľudí uzrela zdvihnutú ruku.

Jacub na mňa horlivo mával s úškrnom na perách, ktorý u neho takmer nikdy nemizol. Podišla som k nemu a sadla si rovno oproti, kde som mala položenú tácku s mojim menom pri nej.

,,Ako si sa vyspala?"

,,Dalo sa," trošku som zaklamala, kedže som nemala v pláne hádzať mu moje problémy na ramená.

,,Kľudne sa najedz. Potom ti pôjdem niečo ukázať," jeho oči tajomne zaiskrili.

Jedlo bolo omnoho chutnejšie ako v paláci, aj keď ani tam nebolo zlé. Malo to podobu ryže, aj keď to tak vôbec nechutilo a celé to bolo namáčané v mlieku. Zjedla som to pomerne rýchlo a v tejto chvíli kráčala za Jacubom okolo stanov trošku hlbšie do lesa.

,,Kam ideme?"

,,Ukážem ti miesto, na ktorom budeš tráviť väčšinu času. A nepýtam sa ťa. Kedže sa blíži vojna, je to viac ako nutné," odrazu zvážnel.

Nestihla som nijak zareagovať... predomnou sa objavila čistinka s obrovskou vytrínou plnou akýchsi predmetov... boli to zbrane. A oproti postávali terče.

,,O-o-ou. Ty akože chceš, aby som sa s tým naučila narábať? Nikdy som nič z toho ani len nedržala v ruke!" vystrašene som cúvla.

,,Preto sa to musíš naučiť teraz."

,,Prečo sa sakra nemôžem proste vrátiť domov?!" zvýšila som hlas, ,,nemôžete ma tu predsa držať!"

Jacub sa ku mne priblížiť dosť blízko na to, aby vkročil do mojej osobnej zóny, ,,hráš v tomto spore veľmi dôležitú úlohu, Aleanor. Osud ťa sám predurčil. Aj keby si sa domov vrátila, neutečieš pred tým. Mojich ľudí vraždili jeden za druhým, no neušiel som sa skryť ako poniektorí. Začal som trénovať seba aj ostatných, postavil sa pevne na nohy a začal ich ochraňovať. Spravil som z nás jeden veľký tým. A je len na tebe, či sa pridáš k tej skupine zbabelcov alebo budeš bojovať spolu s nami," po celý čas neodtrhol zrak od mojich očí, v ktorým mu žiarila neskutočná bolesť.

,,Ale keď... ja k vám ani nepatrím. Som iba človek. Čo zmôžem ja?"

,,Rozhodne nebudeš iba človek. Hádam nechceš zistiť, čo si zač?" nadvihol obočie.

Sklonila som hlavu, ,,áno... to chcem."

,,Tak sa teda chop jednej zo zbraní a hybaj. Nemáme moc času," prikázal a sám sa vybral k stojanom s mečmi.

Váhavo som sa vybrala za ním a prezerala si rôzne rukovete zbraní. Každá mala jedinečný, zaujímavý tvar. Nakoniec som uchopila avšak ten nanobyčajnejší, s drobným ornamentom krídla na strane.

Meč bol ľahký a sadol mi presne do ruky. Jeho čepeľ nebola nejak veľmi dlhá, avšak aj tak mala takmer meter. Od ocele sa odrážali lúče slnka vychádzájúceho skrz hory v diaľke.

,,Dobrý výber," jeho výraz sa pri pohľade na meč akosi... zmenil. Čosi mu zaiskrilo v očiach, avšak nie na tak dlho, aby som si to stihla lepšie prezrieť.

,,Čo mám robiť?"

Deň ubiehal až strašidelne rýchlo. Jacub mi ukázal správny postup a zopár techník. Sám poznamenal, že je vidno, že som v živote meč v ruke nedržala, ale, to mi dodalo iskru nádeje, nie je to až tak hrozné. Niekoľko krát som v ten deň spadla na zadok a pekne si narazila kostrč.

Úplne som sa zabudla spýtať na dané prorotstvo, v ktorom sa spomína moja osoba. Bolesti sa v tento večer už znova neukázali, avšak nedokázala som prestať myslieť na jej príčinu, ktorá bola doposiaľ neznáma.

Keď mi Jacub rozprával o minulosti ich kmeňa, o bojoch medzi národmi, pochopila som jedno. Boju sa nevyhnem. Ani keby som sa odhodlala zmiznúť. Bola som v tom až po uši.

Keď došli zvedovia z paláca, klepali sa strachom a vraveli, ako veľmi kráľ zúri. Vraj dal od hnevu obesiť zopár rádcov a rozkopať celú záhradu. Jej mi bolo asi najviac ľúto. Celý palác obklopovala temnota jeho mágie, ktorá ho pevne strážila, aby sa daná vec už neopakovala. Vraj vyslal zopár svojich mužov hľadať stopy po mojom zmiznutí. No, som zvedavá, ako chcú nájsť stopy vo vetre.

Avšak aj tak ma desilo jedno. Kráľ sa ma nechcel vzdať. Čo ak ma tu nájde?