Bola tu neskutočná tma, ledva som si videla na nohy. Niekoľko krát sa mi tvár zachytila o pavučinu, na čo som sa nechutne zamračila. Všade bolo počuť pískanie kovu a podlahu, z čoho mi bolo zle.

Keď sme zastavili pred celou, v ktorej vládlo nesmierne ticho, ustrnula som. Nemusela som mať ani nočné videnie, aby som ho uvidela.

Sedel skrčený v rohu malej miestnosti na prachom posiatej zemi. Keď ma uvidel, jeho zreničky sa rozšírili na maximum. Vyskočil na nohy, na čo buchol kov a podlahu. Pozrel sa na Jacuba a od hnevu sa mu rozšírili nozdry.

,,Sviniar jeden!" prudko trhol rukami, čo zabolelo ešte aj mňa.

Snažila som sa mu očami naznačiť, že všetko je tak, ako má byť, lenže ani sa na mňa nepozrel.

Mal rozcuchané vlasy, tvár od sadze a škrabancov, z niektorých ešte rinúca sa krv. Bolel ma pohľad na neho. Hnusilo sa mi, čo bol jeho otec schopný urobiť pre moc.

,,Ty pôjdeš vedľa," jedne z chlapov ma potiahol doprava a kľúčom zaveseným okolo krku otvoril mreže vedúce do temnej miestnosti.

V tej chvíli chvíli sa mi k nohám skotúlala malá, divne zapáchajúca kovová guľa. Jakub ku mne priskočil a zapchal mi svojou dlaňou ústa aj nos. Princ zareagoval okamžite a spravil sebe to isté. Z malej vecičky sa do okolia v sekunde rozvíril biely nepriehľadný dym.

Jeden zo strážnikov klesol k zemi okamžite, druhý začal nadávať a volať o pomoc, no to ho už jeden z chlapov polovičného anjela stihol bodnúť priamo medzi lopatky.

Zmizli sme odtiaľ skôr, než nás stihol niekto nájsť. Avšak pri východe nastal problém...

,,Kam si myslíte, že idete? Ozdaj nie som taký blbý, že by som vám na to naletel," uškrnul sa chlap s korunou na hlave.

Tvár mi zbledla od zdesenia. Ako sa to sakra dozvedel? Ruky sa mi roztriasli najviac ako to šlo. Všetci ostatní si však narozdiel odomňa udržali na tvári chladné pohľady.

Týčil sa nad nami, korunu mal jemne zosunutú na pravú stranu, svoje mohutné ruky zvieral do pästí a nohy mal od seba mierne rozkročené.

,,Už to nebudem odkladať. Bol som tak dobrosrdečný, že som vám chcel dopriať ešte pár dní života... A v cele vedľa seba," v očiach mu zaiskril oheň.

,,Tomuto ty hovoríš dobrosrdečnosť?!" vyštekol jeho syn.

,,Alex, Alex..." jeho dlane sa rozhoreli čiernou oslepujúcou temnotou.

,,Nechaj ho na pokoji! To ti nestačím ja?! Nemôžeš nechať svojho syna na pokoji?!"

Odporne sa uškrnul a prikročil bližšie, ,,a ty pôjdeš ako prvá."

Krídla som mohutne roztiahla na svojom chrbte, dlane sa mi rozžiarili bielym svetlom.

Zasmial sa, ,,týmto ma chceš zabiť? Vieš... Na to, čo s tebou chcem spraviť, ťa živú nepotrebujem."

Ani som si nestihla uvedomiť, čo sa deje, keď v tom sa prudko pohol, svoju temnotu premenil na ostrú kopiju a vrhol ju mojim smerom. Moje telo ktosi zozadu zachytil a odhodil ma na stranu. Dopadla som rovno na kamene, ale žila som.

Otočila som sa a moje srdce zastalo. Jakub kľačal na kolenách s temným oštepom tesne pod srdcom. Klesol na zem a jeho ruka ochabla.

,,Čo si to spravil?!!" zrúkla som so slzami v očiach na chlapa, ktorý postával na zemi s úsmevom na tvári.

,,Zradcov tu nepotrebujem."

S bolesťami som sa postavila na nohy. Nikdy v živote som necítila takú bolesť, hnev a smútok zároveň. Päste som pevne zovrela. Telo sa mi nabilo extrémnou dávkou energie poháňanou nekonečnou zlosťou. Nedokázala som ju v sebe udržať. Vyletela zo mňa ako pás nebesky bieleho svetla, ktorá zasiahla toho chlapa priamo do hrude. Odletel minimálne 10 metrov dozadu, vrazil do stromu a ostal ležať na zemi.

Jacubove nehybné telo sa začalo postupne rozpradávať, až zmizol vo vetre.

,,Nie, nie, nie..." šeptala som stále dookola s očami plnými sĺz.

Alex ma objal okolo ramien. Srdce mi tisla neviditeľná dlaň, žalúdok sa mi prevracal.

,,On ma zachránil," zamrmlala som.