♡2♡
,,Pustite ma!" sykla som a jedného z mužov udrela lakťom rovno do brucha.
Zavrčal a stlačil mi rameno silou, po ktorej mi isto ostane nepekná modrina.
Viedli ma zložitou spleťou chodieb, ignorovali moje pokusy o útek.
Muž s bradou v čiernom hábite podišiel dopredu a dvojkrídlové dvere jedným pohybom ruky otvoril. Ten, ktorý ma držal ma popostrčil vpred. Klopítla som dopredu a zahrešila na jeho adresu.
Keď som zdvíhala zrak, takmer som nechala ústa od údivu otvorené dokorán.
Kde to som?!
Mala som pocit, akokeby som si všetko začala uvedomovať až teraz...
Únos, divní muži, podivná... moc, veľkolepý hrad a teraz toto.
Chlap s chladným pohľadom bolo to posledné, čo som si všimla. Ako prvé ma upútala tá vec na jeho hlave. Koruna obalená drahokamami sa blískala na svetle, ktoré vyžarovalo z gigantických lustrov týčiacich sa nad našimi hlavami.
To ma odvliekli do Británie alebo čo, došľaka?!
Chlap, očividne kráľ, sa postavil zo svojho trónu a prešiel ma pohŕdavým pohľadom.
Och, pohoršuje vás môj špinavý odev, Veličenstvo?
Strážci, ktorí ma sem tak nechutne dovliekli rovno z postele môjho domu, pokľakli na jedno koleno a sklonili hlavy k zemi. Ten za mnou sa k tomu snažil donútiť aj mňa, ale môj lakeť znova našiel svoje miesto.
,,Nechaj ju tak," zavelil autoritatívny hlas plný neskrytej škodoradosti, ,,očividne tu máme bojovnicu, čo?" uchechtol sa, pokiaľ sa to tak dalo nazvať, a podišiel bližšie.
,,Kde to som?" prižmúrila som oči.
Strach na pár sekúnd obalil moje srdce a snažil sa mi vryť obavy aj do hlavy.
Nie, hlavne nepanikár!
,,Vitaj na mojom dvore, dievčatko," spravil posledné kroky k tomu, aby sa dostal až ku mne. S úškrnom si vzal prameň mojich vlasov medzi palec a ukazovák.
,,Kde. To. Som!" vytrhla som sa mu.
Výraz jeho tváre nahradili oveľa desivejšie emócie.
Prekvapenie, hnev.
Jeho dlaň sa rozohnala a pristála mi na tvári, ktorá sa mi stočila do strany. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré som sa všetkou zostávajucou silou snažila potlačiť.
,,Takto sa so mnou rozprávať nebudeš, je ti to jasné?!"
Keď som neodpovedala, svoju otázku zopakoval s väčším dôrazom. Prikývla som a prvý krát sklopila pohľad na svoje bosé, doudierané nohy.
,,Zaveďte ju do jej izby. Ježiš, nevideli ste niekde môjho syna?!" otočil sa a odchádzal naspäť.
,,Pane, váš syn pred svitaním zmizol a vráti sa až pozde v noci," zamrmlal.
Kráľ čosi zavrčal, no to už ma muž za mnou odmerane ťahal von z miestnosti.
∆∆∆
Moja ,,izba" bolo v podstate väzenie. Avšak nenachádzalo sa v podzemí, ale v jednej z veží, do ktorej ma nemilosrdne hodil, dvere zamkol a odišiel.
Spadla som spútaná na zem a vykríkla od bolesti, keď sa moje kolená zaryli do tvrdých kameňov na chladnej podlahe. Všade tu vládla neskutočná zima, z ktorej sa mi pred ústami vytvárali obláčiky pary.
Nebolo tu nič, až na železnú vaňu a menšiu posteľ vytvorenú zo slamy a hliny.
Hádam nechcú, aby som tu spala, preboha?
Nechápala som, prečo museli uniesť práve mňa. Možno si ma s niekým pomílili...
Ležala som na chladnej dlážke, kým sa dvere nezačali odomkýňať a dovnútra nevstúpilo mladé dievča s kusami látky v ruke.
Zhrozene si ma prezrela.
,,Kráľ ma poslal, aby som sa o vás postarala..." zamrmlala nesmelo.
Ktosi za ňou zamkol s rachotom dvere, až dievča nadskočilo.
Očividne tu bola nováčik. Veď bola tak mladá. Nemohla byť staršia ako ja. Mala krátke blonďavé vlasy a tvár posiatu pehami. Bola by ohromne krásna, keby sa jej cez polku tváre netiahla jedna obrovská jazva.
,,Prečo ma tu väznia?" zašeptala som, keď si dievča ku mne kľaklo a konečne ma odpútalo.
Pokrútila hlavou, ,,neviem. A aj keby som vedela, nemám právo odpovedať na žiadne vaše otázky," pomohla mi postaviť sa.
Mierne som sa zatackala, no ona mi pomohla udržať ako takú rovnováhu. Celá som od chladu mrzla.
,,Prečo? Vieš mi aspoň povedať, kde ma to vlastne dovliekli?" spýtala som sa prosebným hlasom.
Dievča položilo oblečenie na ,,posteľ" a podišlo k vane, do ktorej začalo napúšťať teplú vodu. Úplne moju otázku odignorovala.
,,Prosím!"
Otočila sa ku mne a sklopila zrak. Následne si povzdychla.
,,Naša krajina sa nazýva Orlisen. Práve teraz sa nachádzate v paláci jeho Výsosti," vypla vodu, ,,vyzlečte sa, pani. Musíte sa okúpať skôr, ako dôjde princ."
,,Prečo by mal dôjsť princ? Aký princ? Čo som v nejakej druhej Británii, sakra?"
Nechápavo nakrčila obočie, ,,čo je Británia?"
Takmer som sa začala smiať. Takmer.
,,Čo bola tá podivná energia, ktorou sme prešli do vašej... krajiny?"
,,Mágia, pani. Celá naša Zem je ňou posiata."
,,Mágia? Robíš si zo mňa srandu? Také čosi neexistuje!"
,,Už nie ste medzi ľuďmi, moja pani. Tu vládnu iné pravidlá," šepla, ,,vyzlečte sa, prosím."
Videla som, ako sa jej telo triaslo od zimy, tak som jednoducho poslúchla a začala sa zobliekať.
Mágia?! Toto nie je normálne!
,,Tak kde potom som, keď nie medzi ľuďmi, preboha?"
Odhrnula si vlasy a ukázala na svoje uši. Mali rovnaký tvar ako uši tých mužov.
,,Nie sme ľudia, sme féri. A niektorí z nás sú obdarený rôznymi darmi. Najčastejšie ide o čistú anjelskú mágiu. Tá chráni náš svet pred tým vašim," vzala moje veci, ktoré som zo seba zhodila, a dala ich do koša pri dverách.
Bola som pred ňou úplne nahá, ale mne to v tejto situácii bolo úplne jedno.
Féri? O čom to to dievča melie?!
,,Féri?"
Upierala som na ňu pohľad plný zdesenia a zmätku.
Chcem ísť naspäť domov!
,,Vojdite do vody."
Opatrne som do nej vkročila a moje telo takmer od slasti skolabovalo. Konečne teplá voda!
Ľahla som si a ponorila sa pod hladinu vodu najviac, ako to bolo možné.
Dievča mi vydrhlo telo, umylo vlasy a po kúpeli mi do rúk vložila osušku, do ktorej som sa usušila. Následne mi podala čisté šaty.
,,Prečo si mám obliecť šaty?"
,,Ste v paláci. Tu je pre ženy nevhodné nosiť hocičo iné," strčila mi hodvábnu, modrú látku do rúk.
Obzrela som si ju. Hlavne som sa zamerala na jej oblečenie, ktoré rozhodne nepozostávalo zo šiat. Bol to akýsi druh nohavíc, ktoré boli avšak na niektorých miestach potrhané.
,,Však ty šaty nemáš!"
,,Ale ja som len slúžka, moja pani. Máme vlastný úbor, ktorý nosíme každý deň."
,,A čo som potom ja?" nadvihla som obočie.
,,Nič mi nepovedali, moja pani..."
,,Už ma prestaň volať moja pani!" skríkla som na dievča, ktoré sa vystrašene trhlo a sklonilo hlavu na zem.
Začalo mi byť jej ľúto. Ona predsa len plnila priania svojho pána...
,,Prepáč..." zamrmlala som, ,,som z tohto všetkého tak zmätená! Bojím sa, no snažím sa to nedávať najavo. Srdce mi búcha ako šialené od strachu, sakra!" priznala som sa jej.
,,Aj keď nedokážem porozumieť tomu, aké to je byť sem násilím dovlečená, chápem vašim pocitom," vravela so sklopeným zrakom.
,,Ako sa voláš?" opýtala som sa jej, keď som sa začala obliekať.
,,Nie je vhodné, aby ste poznala moje meno."
,,No tak! Však ide len o meno," prekrútila som očami.
,,Som Maya, moja pani."
Zase to oslovenie!
,,Dobre, Maya. Ja som Aleanor, no volaj ma Al, prosím. Už ma nevolaj moja pani, inak ma asi prepne!" povzdychla som si.
,,Ako poviete... Povieš, Al," nesmelo sa usmiala.
Obliekla som sa do šiat. Boli obyčajné, sfarbené do modra, na konci rozšírené a okolo pása sa mi tiahol jednoduchý lem. Avšak aj tak boli veľmi pekné.
Maya mi na koniec učesala vlasy a vypla ich do vysokého copa.
,,Hneď vyzeráš lepšie!" trošku sa osmelila a konečne sa široko usmiala.
Úsmev som jej opätovala. Prítomnosť tejto blondínky znižovala môj strach, no obavy mi z hlavy nezmizli. Stále som nevedela, čo odomňa chcú.
,,Je čas na večeru. Odvediem ťa tam. Nikde prosím nespomínaj moje meno. Mohla by som z toho mať problémy," podišla ku dverám a zaklopala na ne.
Nechápala som, prečo by mohla mať z tohto problémy, avšak prikývla som.
Dvere sa odomkli a Maya mi pokynula, nech ju nasledujem. Obe sme prekročili prah mojej ,,izby".
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top