Bolo niečo okolo polnoci, keď sa steny pod prudkým nárazom otriasli. Domom sa ozvalo trieštenie dreva a rozbíjanie okien.

Môj spánok bol v momente prerušený, moje telo od šoku vyskočilo do sedu a tlak sa enormne zvýšil.

Čo to sakra je?!!

Steny sa neprestávali triasť, moje srdce mi išlo vyskočiť z hrude a strach obalil celé moje telo.

Domom sa ozívali kroky viacerých osôb. Môj inštinkt mi vravel, aby som utiekla, avšak telo sa odmietalo pohnúť, upadalo do šoku. Končatiny sa mi triasli, na čele sa mi vytvorili kvapky potu.

Kroky sa približovali čoraz viac a viac, až ktosi zastavil pred dverami do mojej izby.

Jediné, čo som dokázala urobiť bolo to, že som sa ukryla pod paplónom a snažila sa skľudniť svoj dych v márnej nádeji, že ak nezačujú žiaden zvuk, proste sa otočia a nevítaní hostia odídu. Avšak spravili pravý opak.

Dvere sa rozleteli a vo chvíli, kedy moje nohy oblapili chladné dlane do svojho zovretia, moje hrdlo vypustilo dlhšie zadržiavaný výkrik.

Neznáma osoba ma stiahla na drevenú dlážku a skôr, než som sa stihla pozrieť mojej smrtke do tváre, som na spánku ucítila silný úder, po ktorom som upadla do nekonečnej tmy.

∆∆∆

Takto vyzerá smrť?

Bolo to prvé, čo ma napadlo.

Všade okolo mňa som nevidela nič iné ako tmu, ktorá sa vpíjala do môjho tela a napĺňala ma zúfalstvom. Jediné zvuky, čo som mala možnosť zachytiť, boli kroky. Akokeby ktosi vedľa mňa kráčal. A nešlo len o jednu osobu. Boli minimálne traja.

Obzerala som sa, hľadala dané osoby alebo aspoň kúsok svetla. Avšak stále tu bola jedine temnota.

∆∆∆

Moje viečka sa začali samé od seba odlepovať a v momente, čo som plne precitla, ma pochytila neuveriteľná bolesť hlavy. Chcela som si ju prehmatať, avšak čosi ma zastavilo.

Okovy?!! Prečo mám sakra na rukách reťaze?!!

V tom som si spomenula na danú noc, kedy mi do domu vtrhli neznámi muži.

Ó nie, ó nie, ó nie!

Začala som trhať rukami, aj keď mi to spôsobovalo neskutočnú bolesť a po dlaniach mi následkom toho stekala krv.

Začala som sa okolo seba obzerať. Netrvalo mi dlho zistiť, kde som sa nachádzala. Bola som v akomsi obrovskom stane, sediaca na chladnej tráve a pripútaná o tyč, ktorá sa tiahla až do stropu a spájala celý stan dohromady.

,,Á, konečne sa nám mladá prebrala," do stanu vošiel neznámy muž zahalený do čierneho plášťa.

,,Kde to som?! Čo so mnou chcete?" ozvala som sa zachrípnutým hlasom, ktorý bažil po vode.

Muž si stiahol kapucňu a ukázal svoju zjazvenú tvár. Bol holohlavý, jeho oči boli nezvyčajnej šedej farby, no to, čo ma na ňom najviac upútalo boli jeho uši, ktoré nemali fyziologický tvar. Boli zašpicatené do špičky.

Aká sekta si dovolila ma uniesť z vlastného domu?!!

,,Nemáš povolené klásť otázky, špina! Aspoň si sa už prebrala. Stále ma udivuje, ako dokáže byť ľudské telo krehké. Konečne môžme prejsť cez bariéru."

O čom to ten muž preboha mlel?!!

,,Žiadam, aby ste ma pustili! Nemáte právo ma unášať!" skríkla som plná nenávisti a trhla rukami, z čoho sa mi do očí nahrnuli slzy.

Nie, nebudem tu pred ním plakať!

,,Stíchni už!" podišiel ku mne, reťaz odistil od želenej tyče a potiahol ma zaň do stoja.

Sykla som od bolesti, no udržala sana nohách.

Podivný muž ma donútil opustiť stan. Ich kemp sa nachádzal na vysokej hore, kde boli rozložené ďalšie tri stany, z ktorých sa nahrnuli muži von, plne ozbrojení.

,,Zbaľte všetko, odchádzame!" poručil im.

Netrvalo to ani desať minút, kým všetko spratali do obrovských tašiek, ktoré si vyhodili na plecia.

∆∆∆

Tá spomínaná ,,bariéra" bola asi vzduch! Lebo ja som absolútne nič nevidela.

Len drobný mostík vedúci ponad hlboké jazero, na ktorého druhej strane sa nachádzalo to isté, čo tu. Stromy.

,,Pripravená, maličká?" uchechtol sa bradatý muž a nečakajúc na moju odpoveď vykročil po tenkom mostíku, ktorý sa okamžite nebezpečne rozhýbal.

Mala som strašné nutkanie chytiť sa zábradlia, ktoré bolo v podstate lano, avšak kvôli reťaziam v mužových dlaniach to bolo nemožné.

Ťahal ma surovo vpred a v polovici dreveného mosta spomalil. Dvihol nohu, akokeby chcel čosi prekročiť.

V tom jeho noha zmizla.

Počkať, čo?!!!

Celé jeho telo sa vyparilo a mňa stiahol so sebou. Prešla mnou akási neznáma vlna moci, ktorá mi pretiekla telom ako elektrika. Mala som chuť vykríknuť, keď ma celú obalila a následne ,,vypľula" pred obrovskou bránou.

Kde to sakra som?!

Srdce mi splašene bilo, v očiach sa mi zaisto musel zračiť strach.

Pred nami sa za bránou blísklo obrovské nádherné mesto ukryté v tieni obrovského paláca.

,,Kde..."

,,Nikto ti nedovolil prehovoriť!" skríkol muž a chlapovi pri bráne kývol na rozkaz, ktorý sa v momente rozhýbal a železnú bránu otvoril.

Tušila som, že v momente, čo prekročím hranice, už sa domov tak ľahko nedostanem.

Začala som sa mužovi trhať, mykať, on to ale úplne odignoroval a tiahol ma vpred, priamo do týčiaceho sa paláca.