Katrina poukladala knihy z police na šedú látku prestretú na zemi.  Občas ju pochytilo silné nutkanie všetko dôkladne poupratovať. Aj tak nemala dnes nič lepšieho na práci, keďže mala deň voľna a za Majakovom ísť momentálne nemohla.

Hodnú chvíľu sa pozerala na knihu so zožltnutý stránkami, pod ktorej obalom s názvom Fyzika pre pokročilých, bola kniha úplne iného žánru, ktorú by ste v tejto dobe zohnali len veľmi ťažko. Bol to prvý diel z trilógie a kniha spadala do fantasy žánru, od ktorej ste okrem pár vybraných populárnych titulov, nenašli nikde pomaly ani zmienku. 

Tvár dotyčného, od ktorého knihu na trináste narodeniny dostala, si vybavovala len sťažka.

Utrela handričkou knihu od prachu a povzdychla si. V poslednej dobe čoraz viac spomínala na svoju minulosť. Pokoj už nenachádzala ani počas spánku, keď sa jej spomienky vracali do vedomia ako nočné mory. Napríklad fotka jej dvoch kamarátov v novinách, údajných zradcov režimu, ktorí sa snažili vyburcovať menšinu v zaostalej časti veľkomesta. Vypukla tam vtedy nákaza, vďaka ktorej trpeli najmä malé deti. Ktoré proti chorobe neboli také odolné a umierali najmä na následky vysokých horúčok a bolesti spojené so zvláštnymi opuchmi. Katrina si nevedela teraz spomenúť, na presný názov choroby, ale vedela, že väčšina tých ľudí si nemohla dovoliť ani základnú liečbu.

A jej kamaráti, ktorí sa na to snažili upozorniť aj ľudí z centra veľkomesta, boli odchytení vojakmi režimu so zlatými odznakmi a na mieste popravení, o čom sa už ale širšia verejnosť nedozvedela. Z dokumentov z úradu videla Katrina následne len fotky ich zmrzačených tiel, takmer sa pred jej nadriadeným Adamom Stanemým povracala. No musela sa ovládnuť a zachovať nemenný výraz. 

,,Krásne to spomienky, všakže," šepla so znechuteným výrazom. 

* * *

*Spomienky (Katrina)*

Malá päťročná Katrina, držala za ruku ocka, ktorý mal dnes výnimočne voľno v práci. Boli sa spolu prejsť v mestskom parku a oco jej dokonca kúpil jahodovú zmrzlinu, ktorú nadovšetko zbožňovala. Mali sa po ceste domov zastaviť aj v hračkárstve. Premýšľala, akú hračku by najradšej chcela. Či plyšového medvedíka alebo novú bábiku s nejakými peknými šatami v ružovej farbe!

Zastavila, niečo ju totiž zaujalo. Odjakživa bola veľmi vnímavé dieťa. Na čo často upozorňovali doktori jej rodičov, keď bola v nemocnici na vyšetreniach a rôznych posudkoch. Doktori tvrdili, že by mohla mať veľmi sľubnú budúcnosť, ak by rodičia dbali na jej vzdelanie.

Katrina sa zo zvedavosti zadívala na plešatého muža v obleku s ledabolo uviazanou červenou kravatou. Postával v tmavšej uličke medzi dvoma panelákmi. A akoby v zúrivosti niečo ťukal do mobilu. Pripadal jej vystrašený.

Oco medzi tým, ako Katrina bez pohnutia stála na mieste, vybavoval telefonát z práce. Správanie jeho dcéry mu nepripadalo divné, bol na to zvyknutý.

O malú chvíľu na to, prišli k plešatému mužovi do uličky ďalší. Na chrbte na uniformách mali divné zlaté odznaky, ktoré nikdy predtým Katrina nevidela. Ozval sa prenikavý krik. Plešatý muž ležal v okamžiku na zemi, kopali doňho a zúrivo ho bili akýmisi dlhými palicami.

Vystrašene zhíkla. ,,Ocko, prečo ho bijú?" Prstom ukázala do uličky.

,,Nepozeraj sa tam," toto hovoriac, ju behom krátkeho okamžiku zobral na ruky a prikryl jej oči. Začal ísť čo najrýchlejšie s Katrinou preč.

No Katrine to nedalo, veď jej ocko bol predsa policajt. Nemal by iným pomáhať? 

Dobiedzala: ,,Ocko, ocko... a to mu nepomôžeš? Si policajt! Oni mu ubližujú!"

Keď konečne zložil ruku z jej očí, pozrela sa ockovi ponad plece. Stále veľmi dobre počula bolestivý krik neznámeho muža. Krik, ktorý ale odrazu úplne stíchol. Žeby ho už prestali biť?

Nechápala, prečo ju ocko stále nechcel pustiť z rúk na zem.

,,Zapamätaj si, od takých vecí sa drž čo najďalej. Keď niečo také vidíš, nevšímaj si toho. Choď od toho preč. Nech si ostatní riešia svoje problémy sami," hlas sa mu značne triasol. Akoby sám nebol úplne presvedčený tým, čo hovoril.

Katrina teraz úplne nerozumela jeho slovám. Prečo museli všetko tí dospeláci tak zbytočne komplikovať? Nie je náhodou zlé, keď niekomu ubližujú? Prečo by mala od takých vecí vždy odkráčať nemo preč? Hrdinovia v rozprávkach sa takto určite nikdy nesprávali!

* * *

*Spomienka, o niekoľko rokov neskôr*

Desaťročná Katrina, oblečená v jednoduchých sivých šatoch a s batohom na chrbte, si hneď po príchode domov pustila v umývadle na ruky prúd chladnej vody. Vír vody o chvíľku zafarbila tmavá červená farba, kúsky špiny a drobných kamienkov.

Hrala sa po skončení školy vonku s dvoma ďalšími deťmi. Chlapcom a dievčatkom, ktorí patrili do nižšej spoločenskej vrstvy, ako sa s obľubou kedysi podelili dospeláci. Katrina sa popri behu potkla a spadla na štrk, zachytila sa pri páde rukami, ktoré si do krvi ožgrela.

Trhlo ňou od ľaku, keď do kúpeľne vstúpil opatrovateľ, ktorý ju mal po smrti jej rodičov na starosť. ,,Čo sa ti stalo?'' opatrovateľ ju chytil za mokrú ruku a obrátil ju tak, aby lepšie videl na poranenie.

,,Bola to nehoda, bola som vonku a cestou zo školy som stretla...," nestihla dopovedať.

,,Bola si opäť s týmy deťmi? Všakže!? Čo som ti o nich hovoril!?" začal podráždene zvyšovať hlas, takmer kričal. Jej jediné šťastie bolo, že ju mal opatrovateľ zakázané od nadriadených fyzicky trestať. Občas si pripadala ako nejaký objekt, o ktorý sa dobre starali, lebo bola vzorná študentka a na testoch v škole dosahovala jedny z najlepších výsledkov. No čo ak, by sa ich objekt Katrina, jedného dňa pokazil? Zbavili by sa jej ako rodičov?

,,Bola to nehoda," zopakovala, neodvážila sa mu vďaka strachu pozrieť do očí, ,,hrali sme sa na schovávačku."

,,Nechcem počúvať takéto nezmysly! Choď okamžite do svojej izby! A od teraz máš prísny zákaz sa stýkať s tými deťmi!" prudko jej pustil ruku, zabolelo ju to, ,,prídem ti to ošetriť, dovtedy nechcem od teba nič počuť, ani slovko, rozumieš!?"

Bolo jej do plaču, prečo by sa s nimi nemohla hrávať? Iné deti, najmä z jej prestížnej výberovej školy, o behaní po vonku a hraní sa, nemali záujem alebo im to rodičia väčšinou nedovolili. Všetci sa tak akurát možno stretávali vo virtuálnych svetoch.

Nemo prikývla na súhlas a so sklonenou hlavou odkráčala do svojej izby, odložila batoh a sadla si na posteľ. A čakala. Minúty sa nekonečne pomaly vliekli. Možno ju opatrovateľ nechával naschvál tak dlho čakať, kým ju rany na rukách boleli a krvácali.

Úskokom sa pozrela na svoj batoh, zo spodku bol tiež zašpinený, lebo ho pri hre nechala položený na chodníku.

Veľmi dobre vedela, že sa bude znova za trest ešte do večera učiť. Potom, keď by sa doučila, začala by akurát hrať zvučka. Po ktorej skončení, malé deti ako ona, museli ísť do postele spať. Opatrovateľ jej, ako vždy, vtedy zobral aj mobil a okuliare, cez ktoré sa pripájalo do virtuálnej reality.

Prešla si rukami po šatoch, zanechajúc na nich šmuhy od krvi. Takto tie obyčajné sivé šaty, ktoré rovnaké do školy nosili všetky dievčatá, hneď podľa nej vyzerali lepšie. Skrivila ústa, neznášala šedú farbu.

V poslednej dobe sa mazalo veľa rozprávok, ktoré kedysi rada pozerala. Nedalo sa často ani pripojiť na mnohé zahraničné stránky, ktoré sa buď zrušili úplne alebo bol u nich zakázaný prístup. Prečo sa toto dialo? Netušila. Ale z jej sveta vôkol, sa pomaly ale isto, vytrácala všetka farba. A jej dni sa stávali s ďalšími novými príkazmi a zákazmi, o to viac monotónnejšie.