Útržky snov, spomienok. Ako s hrôzou kričala meno mamy a oca.

Spomienky na plač. Na krv, na bezduché mŕtve telá rodičov. Spáchali niečo, čo im režim nevedel odpustiť, pobyt vo väzení a zníženie ich spoločenského postavenia, by režimu nestačilo.

Katrina si spomínala, ako ju odvádzali preč a testovali jej schopnosti a znalosti. Mala vtedy šťastie, inak by skončila v jednom zo sirotincov. I keď ani jej opatrovateľ sa rozhodne nedal pokladať za žiadnu výhru. Musela sa neustále vzdelávať, dosahovať určité očakávania a excelentné výsledky v škole a na olympiádach. A akú radosť z toho mala mať ona?

* * *

Katrina sa neskutočne potila.

Vo vnútri domčeku na okraji mesta, bolo dusno a sparno. Majakov s jednookým Tomom, ktorý bol schopný technik a mechanik, od rána bez väčšej prestávky pracovali.

Katrina ich prišla dnes na krátko pozrieť a prediskutovať s Majakovom niekoľko nasledujúcich detailov, čo sa týkalo ich plánu.

Majakov s Tomom zopár mesiacov postupne vyrábali potrebné veci pre ich skupinu ľudí. Prvé mesiace najskôr vyrobili čipy, ktorých pár aj Katrina stihla pozapájať v úrade, kde pracovala. Jeden si zapojila do mobilu a aj do tabletu.

,,Na čo je toto?" zobrala do rúk relatívne malý a ľahký oválny predmet s niečím vo vnútri, bol obmotaný kusom špinavej látky a hrubým rozstrapkaným motúzom, ktorého koniec na jednej strane pretŕčal. Bolo tých predmetov, v kúte na stole pri náradí a klincoch, celá kopa.

Zvuky búchajúceho kladiva utíchli. Majakov, ktorý mal na sebe aj ochranné okuliare a rukavice, zišiel po schodoch z podkrovia dole. Vystrašilo ho to, čo si Katrina prezerala.

,,Katrina!" zrúkol po nej Majakov, ,,nechytaj sa toho! Opatrne to polož, hneď! Moje nervy, Katrina, ja... nechcel som po tebe tak skríknuť. Ja len, to čo si držala, bola zapaľovacia výbušnina. Nemalo by sa s nimi, len tak hocako neopatrne zaobchádzať. Mal som ti o nich povedať skôr."

Majakov mal o ňu veľký strach. Preto Katrina jeho rozhodnutím, mala v ten osudný deň plánu, zostať v centre mesta na úrade, aby mohla hlásiť priebeh a všetko odtiaľ pozorovať. Bolo to pre ňu tak lepšie. Majakov chcel, ak by toto celé nevyšlo, aby ona ostala nedotknutá a v bezpečí, od nich čo najďalej.

,,Výbušniny? A tie sú nám ako na čo?" nechápala.

,,Pre prípad, že... no, že by sa niečo pokazilo. Je vždy dobré, mať aj takúto poistku," potrebovali niečo, čím by mohli spraviť rozruch alebo neskôr odpáliť Čierny drahokam. Ak by ich prvý pokus, ako ho zničiť, nevyšiel.

I keď doma vyrobené, neboli vždy také spoľahlivé. Preto museli byť pri narábaní s nimi opatrní.

,,Aha... dobre," pomaly odvetila a neprestávala mať zamyslený výraz. Výbušniny?

Jednooký Tom bol zostúpený na prvých schodoch vedúcich z podkrovia. Bacuľatú tvár, červené líca, hustú bradu a oblečenie s pracovnou zásterou, pod ktorou sa rysovalo guľaté pivné brucho, všetko mal celé ufúľané. Nasratým tónom prehovoril: ,,Hej, vy dve hrdličky! Čo to tu vy dole takého dlho riešite? Ha? Máme tu toho kopec stále na robotu, samé sa to tu nespraví. No! Mladý, pakuj ty ale okamžite naspäť tu robiť, lebo ti tu tvoju sprostosť vymlátim z tej tvojej vlasatej debilnej gebule!"

Jednooký Tom sa do tejto krajiny pred rokmi prisťahoval, tunajšiu reč sa naučil celkom rýchlo, i keď miestami rozprával kostrbato. No on si jazyk za zubami rozhodne nedržal, keď sa mu niečo nepáčilo a s niečím nesúhlasil, svoj názor si vždy vyjadril. Aj vďaka tomu sa vtedy dostal na pár rokov do väzenia.

,,Čo som ja kedy komu tu spravil. Nech tu ja aspoň potom umriem s pocitom, že som tu ja niečo užitočného spravil, pche, nasrať na to tu," pravdepodobne mal Tom už aj niečo vypitého. V odpatkovom koši či len tak pohodené v kútoch, ležali rôzne fľaše alkoholu. Tom sa trepol čelom o drevený trám podkrovia a pri chôdzi po schodoch sa mierne potácal zo strany na stranu ako taký tučniak. Druh zvieraťa, ktoré ste mohli nájsť už len zoologickej záhrade. Posledné tučniaky, vo svojom prirodzenom prostredí v prírode, vymreli pred pár rokmi. Globálne otepľovanie, znečistenie morí, ovzdušia... ničilo postupne celú prírodu. I keď by obyčajní ľudia chceli zmeny k lepšiemu, vždy sa našiel nejaký zbohatlík s mozgom prasaťa, ktorý si chcel z nenažranosti zväčšiť svoju kôpku peňazí. Skúpili pozemky, vyrúbali stromy a stavali sa ďalšie kvantá obchodov, iných budov, či sa pozemky používali napríklad na ťažbu rôznych surovín... a čo by mohol spraviť taký obyčajný človek, ktorý nemyslel len na seba a svoje potreby, voči takým, akými boli zbohatlícke prasce? Nič? Áno ale aj nie. No v takom rozpoložení, v akom fungovala dnešná spoločnosť, mohol človek s menším postavením, zmeniť naozaj len málo...

Katrina si rýchlo niečo napchala do vrecka bundy, kým sa Majakov o čomsi prekrikoval a hádal s Tomom.

,,Tak ja už pôjdem, nejdem vás zbytočne zdržovať, chlapci."

Krátko pred odchodom stihla objať Majakova a už sa aj hneď ponáhľala preč. Verejnou dopravou či autom, odtiaľto určite odísť nemohla. A čím kratšie jej trvala cesta pešo domov, tým lepšie.