2. Horkosť a chlad
Katrina si pomaly uchlipkávala z horúcej kávy, mala odpornú horkú chuť, ale aspoň ju to na chvíľku priviedlo na iné myšlienky.
Presedeli a rozprávali sa dlhé hodiny, ten tupec jej neskutočne chýbal. Kiežby len vedel, ako sa kvôli nemu trápila, keď ho súdili, a ako sa po celý ten čas bála, kým bol tých päť rokov vo väzení. Nevedel si ani len predstaviť, čo všetko kvôli nemu musela vybavovať a platiť, aby sa mu náhodou niečo vážnejšie nestalo, počas jeho pobytu za mrežami.
Nemo sa pozerala na dno, teraz už prázdnej bielej šálky, ktorá mala odlomené keramické uško.
Majakov jej neskôr začal rozprávať o veciach, čo zažil vo väzení, ale najmä akých ľudí tam spoznal. Ľudí, ktorí ako on, chovali silný odpor voči režimu. On si od nich vo väzení pozisťoval nejaké tie informácie, či aspoň ich mená. Mal ich po dnešku v pláne začať postupne všetkých kontaktovať, teda tých, o ktorých vedel, že ich už s istotou prepustili z väzenia.
Majakov sa postavil ku oknu, vonku sa pomaly stmievalo. ,,Mala by si už ísť, za chvíľu začne hrať zvučka," otočil sa jej smerom a pousmial sa, ,,veľmi dobre vieš, ako režim nemá rád nočné vychádzky v tejto úbohej mestskej štvrti, keď doznie ten ich trápny večerníček."
Pred odchodom objala Majakova. Uchopil jej stále chvejúce sa studené ruky a silno ich stisol.
,,Príď sem opäť až za pár dní, nie hneď zajtra, budilo by to zbytočné podozrenie. A drž sa, Katrina! Ja už plán vymyslím," bolo posledné, čo jej pred odchodom povedal.
* * *
*Majakov, z minulosti počas pobytu vo väzení*
Celý deň pršalo a fučalo ako besné, brodili sa po členky v blate, no aj tak museli vonku od rána vyrezávať a skladať z dreva rôzny nábytok.
Z diaľky zaznel hrom.
Majakov pracoval na stoličke a neúprosný chlad sa mu zarezával do špiku kostí, prsty mal úplne pod tenkými rukavicami skrehnuté a mokré vlasy mu padali do tváre. Boli s ním vonku ďalší väzni, jednooký Tom, Krustovič, Philip a Maria, ktorá sa celá od zimy triasla.
Majakov sa zamračil, prišlo mu Marii ľúto, ale nemohol s tým nič urobiť. Tým, čo to tu riadili, by nevadilo, ak by pár väzňov umrelo na podchladenie či únavu. Aj nábytok mohol byť zašpinený od blata, aspoň to pridalo na práci väzňom, ktorí to museli vo vnútri väznice čistiť.
Povzdychol si, už teraz sa tešil na poobednú prestávku a plechovku lacného piva, ktoré si mohol vypýtať za svoju dnešnú prácu.
,,Och, kurva! Toto snáď nie...," Majakov zanadával, keď sa mu krabička s klincami prešmykla pomedzi klzké prsty a všetky klince sa zaborili na zemi do blata. Dozorca sa naňho z diaľky postavený pod prístreškom, škaredo pozrel. Nemali radi, keď väzni vonku rozprávali.
,,Pomôžem ti tu ja," povedal stíšeným hlasom jednooký Tom, s tým jeho nepopierateľným ruským prízvukom a divným slovosledom, začal s Majakov hľadať a zbierať klince v blate.
,,Ako sa to tá tvoja ženská volala?" opýtal sa ho Tom so snahou začať konverzáciu, ani on nebol nadšený v akých podmienkach tu museli od rána pracovať a očividne sa aj značne nudil. Katrinu im už raz Majakov spomínal počas rozhovoru, keď ich viacero sedelo vo vnútri za jedálenským stolom.
,,Katrina," odvetil v krátkosti Majakov a položil klinec, ktorý našiel, na stôl.
,,Pekné to má veru ona meno."
Dozorca ich oboch koncom strelnej zbrane, takto učupených, tresol do chrbtov. Majakov od bolesti sykol, no svoj pohľad sa neodvážil pozdvihnúť, považovalo by sa to za čosi drzé.
,,Reči si nechajte na potom, každý späť do vlastnej práce!" zavelil dozorca.
Tom sa poslušne v tichosti pobral k svojmu stolu, Majakov zostal učupený zberať klince s myšlienkou, kedy sa toto peklo preňho konečne skončí. Túžil sa opäť stretnúť s Katrinou. Chcel počuť jej krásny hlas, vidieť jej peknú tvár, chcel ju objímať, bozkávať... na ňu ako jedinú, mu v tomto bodajúcom chlade a tichu, ostávali pekné spomienky.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top