Vždy som tvrdil, že som sa narodil do nesprávnej rodiny. Moji rodičia boli zarytí katolíci, moji starí rodičia tiež, v rodine snáď nebol človek, ktorého by od detstva neviedli k viere v Boha. U mňa to nebolo inak. Takmer od narodenia ma viedli k viere. Každodenné návštevy kostola, prísna výchova, dokonca ma prinútili chodiť na kresťanskú školu. Chceli mať zo mňa kňaza. Matka síce veľmi túžila po vnúčatách, no predstava mňa ako kňaza sa jej zjavne páčila viac.

Keby len vedela, koho porodila.

Bol som ešte dieťa, začínal som chodiť na základnú školu. Už vtedy som vedel, že som iný. Moc som nechápal čím som tak iný, to som zistil až časom. Vždy som však mal bližšie k chlapcom než k dievčatám. Rodičom to neprišlo zvláštne, bol som predsa dieťa, v tom čase pre mňa dievčatá znamenali len inak vyzerajúce deti, s ktorými sa môžem kamarátiť.

V kostole, do ktorého sme chodili, kňaz často rozprával o homosexualite. Hovoril, aké to je zlé, ako to je proti Bohu, ako homosexuáli pôjdu do pekla. A ja som už v útlom veku dostal strach.

Bál som sa, že skončím v pekle.