Upozornenie: Kapitola ma 4616 slov, takže je riadne dlhá 🤷‍♀️😂

Darien sa nikdy nezaujímal o ľudí. Niekto by to mohol zvaliť na zatrpknutosť, ktorá prichádzala s nesmrteľnosťou, no on jednoducho bol taký. Obdivoval ich vynaliezavosť a schopnosť prežiť, no ich životy boli príliš krátke. Stačilo len žmurknutie a z malého dievčatka sa stala stará žena.

Boli príliš krehkí, aby sa prinútil o nich zaujímať.

Ostatní to nazývali vypočítavosťou, chladnokrvnosťou alebo bezcitnosťou, no bol to jednoducho nezáujem. Celý svet pre neho nič neznamenal. Bola tu jeho rodina, jeho sestra, no nikto iný nebol po jeho boku, kto by ho presvedčil, že to za to stojí.

Potom zasiahol osud. Niekedy sa tomu nedá vyhnúť. Uvidel budúcnosť a tak sa zaplietol do niečoho, do čoho sa nikdy nechcel - do záchrany sveta. Tento raz tomu nemohol utiecť, keď bol jediný, kto vedel, čo sa nenávratne blíži.

A uvidel ju. Uprostred budúcnosti, kde všetci zomierali a utekali so strachom pred nesmrteľnými démonmi, bola ona. Dievča, mladá žena, bojujúca so vztýčenou hlavou. S odvahou a zároveň strachom v očiach.

Bol to krátky záblesk medzi mnohými, no ostal vypálený na jeho viečkach. Videl ju vždy, keď zavrel oči a zmocnila sa neuveriteľná túžba nájsť ju. Vedel, že v budúcnosti bude neuveriteľne dôležitá a nechcel čakať na osud, kým ju privedie do jeho života.

Vracala sa k nemu v snoch. Keď zaspal, vždy sa mu ukázala v útržkoch, ktoré jedného dňa budú len spomienky, no v tej chvíli to boli len nejasné záblesky. Ako sedeli na útese pri mory, krátke vlasy jej divoko poletovali okolo tváre a zvonivo sa smiala, ďalší bol napríklad z hlavného mesta upírov, kde sedela v záhrade s jeho sestrou a on ich len sledoval z diaľky s niečím podobným ako pocitom nedočkavosti a obáv. Ošetroval jej rany, keď ju zranili, lebo sa ho snažila chrániť, čítali spolu knihy v knižnici, ticho sa rozpávali pod oblohou plnou hviezd, bolo tam toľko spoločných momentov, ale nevedel určiť, ako ani kedy sa stretnú.

Nie všetky boli dobré.

Často sa hádali, kričali na seba slová, ktoré vtedy nedávali zmysel, no raz budú zraňovať ako kúsky rozbitého skla. Videl ju zranenú, ako sa ledva drží na roztrasených nohách a v očiach mala bolesť, ktorá mu zvierala hrdlo.

Zmocnilo sa ho však trpké sklamanie, keď ju prvýkrát stretol.

Človek.

Bola len obyčajný človek.

Vlastne nie, nebola obyčajná. Stala sa skrotenou vlka, ktorým pohŕdal viac než kýmkoľvek, koho stretol za svoj dlhý život. Keď sa to dozvedel, v amoku zničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Ako mal veriť niekomu, kto bol len bábkou v rukách nepriateľa?

Walter to nazýval posadnutosťou. Po tom, ako ju Walter spoznal, vedel, že nie je na nej nič, čo by dokázalo zaujať Darienovu pozornosť. Dokázala však upokojiť jeho hektickú myseľ a dávala mu nádej, preto mu Walter nikdy nič nepovedal.

Za ten čas, čo bol nútený stráviť v Akadémii, sa ju snažil v nej nájsť. Provokoval ju, sledoval ju, no nakoniec sa ani neodvážila vyjsť z tieňa nenávisti svojho krotiteľa.

Bol naštvaný, tak neuveriteľne naštvaný.

Najskôr ju chcel zabiť, tak ako povodne mal v pláne, keď zistil, že si Axel našiel novú skrotenú. Pristihol sa však pri tom, že to nedokáže urobiť. Vždy keď sa už o to snažil, uvidel ju pred očami vo svojej vidine a jeho odhodlanie náhle zmizlo.

Boli tu tie pochybnosti. Jedného dňa, mohol to byť rok aj tisíc, bude tým, koho potrebuje. A hoci bola teraz slabá, naivná a slepá, no príde čas, kedy bude osobou, ktorá si zaslúži jeho rešpekt a dôveru. Preto vždy cúvol, nechal ju nažive.

Keď strácal nádej, zistil, kto je a akú úlohu v tom bude hrať. Bola to jej krv, ktorá odhalila jej skutočný pôvod. V tú noc sa dostal tak blízko k tomu, aby ju zabil. Keď sa k tomu momentu vracal v spomienkach, uvedomil si, aké to všetko bolo krehké. Jedno zlé rozhodnutie a všetko by sa zrútilo ako domček z kariet. Kráčal na tenkom ľade a od tej noci si toho bol vedomý.

Boli tu však láskavosti, ktoré dlžil a čakali, kým ich splatí.

Napriek zdravému úsudku, ktorý mu tvrdil, že ona za to nestojí, poslal ju preč. A tak, keď jeho dávny známy zmenil názor a chcel okamžite napadnúť Akadémiu, neplietlo sa mu pod nohy jeho váhanie zabiť ju.

Keď prišla, bolo už neskoro. Poslednýkrát vtedy na ňu pozrel, uprostred bojiska s plameňmi v pozadí. Vzdal sa nádeje, že môže byť tým, koho on potrebuje. Bol sklamaný, že sa to nedalo ani popísať.

Bola to však jeho chyba. Nemal veriť halucináciám od bohyne, ktorá chcela len zachrániť svoj milovaný svet.

Vlastne nie, nebolo to poslednýkrát, čo sa videli. Dúfal, že nebude dosť hlúpa na to, aby prišla za ním zachrániť svojho drahocenného krotiteľa, no znova ju precenil. Chytila sa do jeho lacnej a predvídateľnej pasce.

Vtrhla do pevnosti upírov, akoby to nič neznamenalo. Nemala armádu, nemala vlkov a predsa, podarilo sa jej dostať cez všetky jeho zabezpečenia. Bol pripravený na všetko, ale nie na to, že im bude pomáhať Nicolette.

Zrada jeho sestry mala trpkú príchuť, hoci chápal, prečo to urobila. Bola príliš zameraná na lepšiu budúcnosť, tunelové videnie ju zaslepilo až sa nechala presvedčiť. Hlavne však nečakal, že May bude taká vypočítavá, aby využila mladé dievča.

A vďaka tomu sa jej podarilo ujsť. Aj s Axelom.

Možno predsa len na nej niečo bolo, keď ju osud tak vehementne ochraňoval. Alebo on bol ten osud, keď jej vždy dovolil uniknúť? Možno to bola chyba v zdravom úsudku. Nič mu nebránilo v tom, aby ich aj tak zabil, okrem prosiacich očí jeho sestry. A faktom, že ju May zachránila.

Koľko jej dá ešte šancí, kým to konečne vzdá? Zidealizoval si ju vo svojich predstavách, spravil z nej niekoho, kto bude stáť po jeho boku pri konci sveta, lebo sa tomu bál čeliť sám. Axelova skrotená sa však ničím nepodobala mladej žene, ktorú tak zúfalo túžil spoznať.

Svoje rozhodnutie nechať ich odísť okamžite oľutoval. Hoci mu nechali čarodejnicu, vedel, že kráľ bude zúriť. Bol tak blízko, aby dostal Axela a jeho skrotenú, no oni mu prekĺzli pomedzi prsty.

Bolo jasné, že budú hľadať  vinníka. Prstom ukazovali na jeho rodinu, ktorá ako jediná mohla otvoriť tajnú chodbu. On alebo Nicolette. Vypočítavý pôvodný alebo naivná princezná. Skôr než sa však stihla priznať jeho sestra, zobral to na seba.

Ľudia bažiaci po moci sú vždy podozrievaví, nedôverčiví a ani Marcus nebol iný. Darien netajil svoj nesúhlas s jeho spôsobom vedenia a ako zosadil jeho brata. Neváhal, aby ho označil za vinníka a vyhnal ho.

Zakázali mu vrátiť sa do ich sveta, či akokoľvek niekoho kontaktovať. Dostal výstrahu, že ak ho upíri nájdu, druhýkrát ho neušetria.

Potlačil spokojný úškrn, keď počul svoj verdikt. Jediný upír, ktorému sa to nepáčilo, bola jeho sestra.

Odtiahol si ju bokom do noci, kde ho prudko objala.

„Ako môžeš byť taký hlúpy? Bola to moja chyba!  Nemal si to brať na seba!" vyčítala mu ostrým šepotom.

„Keby som na teba dával väčší pozor, nezapletieš sa s tou skrotenou, takže áno, aj ja som zodpovedný. Nemáš takú povesť ako ja, ak by sa to dozvedeli, nemohol by som ťa ani ja ochrániť."

Do očí sa jej natlačili slzy. „Nenechám ich, aby ťa zabili."

„Čo ma nepoznáš? Mám predsa plán." Uškrnul sa. Keď videl jej nedôverčivý pohľad pokračoval: „Ak bude táto situácia pokračovať, všetkým sa to vymkne z rúk. Je na čase, aby som sa pozrel na druhú stranu a skúsil s tým niečo urobiť?"

Oči sa jej rozšírili od prekvapenia. „Chceš ísť za vl-"

Prikryl jej ústa rukou skôr, než stihla dopovedať. „Buď dobrá a poslúchaj Matiasa, kým budem preč, dobre? Sľubujem, že sa vrátim."

A ona ho nechala odísť.

Jeho vyhnanstvo značne skomplikovalo jeho plány, no neskôr si uvedomil, že inak by sa nestalo to, čo sa stať malo. Najskôr to bolo utrpenie, cez ktoré sa musel prehrýzť so zaťatými zubami. Nebolo to o tom, že sa hneď na neho vrhli, len čo ho uvideli. Na bolesť bol zvyknutý.

Vypočúvanie, kde mu Axel a kráľ kládli otázky, bolo ponižujúce, no zároveň si s trpkým potešením vychutnával vytáčanie Axela, a tak to zniesol.

Ale potom ho zavreli do izby, odložili ako nezaujímavú hračku a dali ho na starosť Axelovej skrotenej. Zo všetkých bytostí na planéte to musela byť zrovna ona. Toto bol osud? Vždy, keď na ňu chcel zabudnúť a vzdať sa, predhadzoval mu ju na oči. Tieň niekoho, kto ho vždy mátal v snoch.

Bolo to smiešne, ako sa snažila hrať na výsluch. Čím viac chcela vyzerať silno a odvážne, tým viac ňou pohŕdal. Hral sa s ňou, zabával ju a ona sa tak ľahko nechala. Vedel, ako narábať s povahou ľudí, mal dosť času na to, aby si túto schopnosť zdokonalil. Ale teraz, keď jeho obeť podľahla, sklamalo ho to. Možno chcel od nej príliš veľa.

Nikdy v živote na nikoho nečakal, nedával mu druhé šance ani k nim nebol milosrdný. Nebolo to súčasťou jeho povahy. Nikto neprenikol k nemu tak blízko, aby tieto jeho vlastnosti našiel. Prečo potom tak túžil nájsť ju? Spoznať ju?

Odkedy Axel dal zabiť Katherine, nikto ho nezaujímal. Bol zmierený s tým, že svoj život strávi s dobre známou trpkou samotou. Ale keď ju uvidel, v jeho víziách a snoch mal pri nej zvláštne povedomý pocit, ktorý upadol do zabudnutia. Stačil len malý záblesk, aby prelomil jeho osamelosť a bol to tak návykový pocit, že chcel viac.

Cítil, že sa blíži jeho koniec. Či vyhrajú vlci alebo upíri, on to už neuvidí a bál sa zomrieť sám.

Po toľkých nekonečne rovnakých dňoch prišilo konečne niečo, čo ho prebudilo z letargie a pochmúrnych myšlienok.

Nahnevane vtrhla do jeho izby, no nebola výbušná, ako pred tým, keď sa s ňou zahrával. Teraz ňou lomcoval ľadový hnev, ktorý ho nešteklil, ale prudko rezal. Podcenil ju, pokladal ju za hlúpu a naivnú, no predsa... vtedy, keď na neho hľadela s dravosťou a vypočítavosťou, v nej uvidel záblesk niekoho, koho tak dlho túžil vidieť. Bolo to ako uvidieť dávneho priateľa po dlhom čase a tak sa podvolil. Povedal jej, čo potrebovala vedieť, aby jej pomohol.

Vtedy to konečne pochopil. Bola to ona. Vízia bola skutočná a v tej chvíli viac, ako kedykoľvek pred tým. Bola skrotená, bola zamilovaná do Axela a len slabou bábkou, ale nebude to trvať navždy. Pochopil, že potrebuje čas.

Odvtedy bol trpezlivý. Snažil sa držať svoje útočné poznámky na uzde a ona sa pomaly osmeľovala. Stávala sa čoraz odvážnejšou a uvoľnenejšou v jeho prítomnosti a on sa pristihol pri tom, ako sa pomaly dostáva cez všetky jeho zábrany bez toho, aby jej to dovolil, či si to vôbec všimol.

Prelom nastal, keď sa vrátila Katia. Nikdy nepredvídal takýto vývoj udalostí. Počítal s tým, že ju zabil a predsa sa vrátila späť. Teraz, keď našiel záľubu v hľadaní May z budúcnosti, mu to bolo takmer ľahostajné.

Otvárali sa jej oči, sám sledoval, ako sa pomaly stávala triezvou, videla pod Axelovu masku dokonalosti. A stále stála na jeho strane, obraňovala ho a milovala. Darien nechápal, čím si zrovna on zaslúžil takú lojalitu a nenávidel ju za to.

Alebo skôr chcel ju za to nenávidieť. Bol podráždený, keď musel počúvať, ako si nechá dobrovoľne ubližovať od niekoho, pre koho nebola nikdy dosť dobrá, ako sa ponižovala.

Veľmi dobre počul aj slová ich hádky, keď sa ho snažila presvedčiť, aby jej dal šancu.

„Mrzí ma to. Ja... čo chceš počuť?" Ozval sa Axelov hlas. Povzdychol si. „Ja viem, že to bolo v poslednej dobe medzi nami komplikované. Začínala si ku mne cítiť niečo viac a ja som to mal zastaviť, ale bol som príliš hlúpy a osamelý, aby som to urobil. Je mi ľúto, že si sa kvôli mojim chybám ocitla v tejto pozícii."

Darien prevrátil očami. Sedel na zemi a sledoval záhradu za oknom, kým ho nevyrušili. Nemohli si násjť iné miesto na hádanie? Nemal chuť počúvať ich španielsku telenovelu.

„Netvár sa, akoby ťa zrazu zaujímalo, ako sa cítim!" Zakričala May. Darien dúfal, že od neho odíde preč, že nebude reagovať na jeho patetické ospravedlnenia a výhovorky. Ona však pokračovala.

„Celý ten čas som robila všetko pre to, aby som bola pre teba dosť dobrá! Urobila by som pre teba všetko na svete a ty si ma po jej príchode len odsunul nabok, akoby som bola nechcená hračka. Prečo nie som..."

Okrem hlasných nádychov nepočul žiadny zvuk.

„Nemusíš byť s ňou," zašepkala.

Darien od hnevu zvrel ruky do pästí a mal chuť niečo robiť. Ona ho takmer prosila! Znížila sa k tomu, aby po tom všetkom chcela, aby bol s ňou a ostal. Ako mohla byť taká slepá a nevidieť, ako ju využíva.

Nenávidel ju a nenávidel seba za to, že to vlastne už dávno nebola pravda. Už to nebola len vzdialená vízia z budúcnosti, bola tu pred ním a ona si naďalej vyberala Axela.

Vošla dnu a potichu za sebou zavrela dvere.

„Ale konečne si si spomenula aj na mňa," poznamenal. „Už som myslel, že tá vaša melodramatická hádka s Axelom ani neskončí."

Pohľadom pomaly prešla na miesto, kde obyčajne sedel, až ho našla na zemi. Zamračila sa a Darien si povzdychol, snáď nečakala, že ju bude po tom výstupe ľutovať. Mohla si za to sama, že ho všade prenasledovala a prosila o lásku ako šteňa.

„To si robíš srandu! Dokonca ešte aj odpočúvaš cudzie rozhovory?" snažila sa znieť rozhorčene, no Dariena neoklamala.

Mykol plecom. „Ak nechceš, aby som to počúval, nehádajte sa pred mojimi dverami. Upíri sluch, pamätáš?"

„Ako sa má Katia? Môžeš ju odo mňa pozdraviť, určite bude rada vedieť, že bývame na tom istom zámku." Uškrnul sa.

„Pre teba je to stále len hra, však?" zavrčala na neho s rukami zaťatými do pästí. „Nikdy si ma nebral vážne, ale pre mňa to nie je len hlúpa hra! Axel je pre mňa to najdôležitejšie na svete a ty si sa len mlčky uškŕňal, keď si vedel, že sa vráti Katia a mne to zlomí srdce. Je mi jedno, že si nepriateľ, ale nečakala som, že nemáš v sebe ani toľko slušnosti, aby si sa mi s tým nesmial do tváre. Nechcem, aby si ma zbožňoval, myslela som si však, že po tom všetkom ma aspoň rešpektuješ, no asi som sa zmýlila, však?" Trpko sa zasmiala a rýchlo si zotrela slzy. „Áno, naozaj teraz trpím, spokojný? Kľudne sa môžeš smiať, veď aj tak som tu predsa iba pre tvoje pobavenie, no nie?"

Všetky slová, ktoré chcel povedať stratili svoj význam. Zasekli sa mu v krku a ústa otvoril naprázdno. Hnev z neho vyprchal.

Trpkosť v jej hlase ho zarazila. Obracala teraz svoju zlosť na neho? On predsa nebol ten, kto ju znova nechal samú a vybral si niekoho iného.

„Nechápem, prečo som sem vlastne prišla." Zasmiala sa, no hlas sa jej na konci zlomil.

To bol okamih, kedy Darien zabudol na svoju hrdosť a ospravedlnil sa. Nedokázal sa pozerať na bolesť v jej očiach. Trpela a nech bolo dôvodom čokoľvek, nemohol ju nechať odísť. Nemala pravdu, pre neho toto nikdy nebola hra. Ako sa však mohol pokojne pozerať na to, ako si ničí život a dolieza za Axelom?

Len keď na to pomyslel, zdvíhal sa mu žalúdok.

Zotrela si slzy a potichu odišla.

Uvedomil si, že zlyhal a bodli ho výčitky svedomia. Potrebovala niekoho a verila mu natoľko, aby išla za ním, no on ju odohnal preč. Ľutoval ju a zároveň jedna jeho časť bola na ňu stále nahnevaná.

Sám bol zmätený z toho, čo vlastne chcel.

Keď prišla na druhý deň, na perách mala úsmev, no nedokázal určiť do akej miery bol úprimný a kde začínala pretvárka. Položila si svoje knihy na stôl a... a znova chcela hovoriť iba o Axelovi. Snažil sa udržať svoje podráždenie na uzde.

Chcel ju nechať, aby mu povedala, čo ju trápi, ale nezvládol to. Už len keď počul, ako ho bráni po tom všetkom ho donútilo vybuchnúť a povedať slová, ktoré boli znova príliš ostré.

Rozmýšľal, či len zabudol, aké to je mať zlomené srdce alebo už natoľko stratil svoju ľudskosť, že podobné emócie jednoducho nepoznal. Ľutoval ju, to áno, ale nerozumel jej.

Znova sa ospravedlnil. Sám nevedel prečo, nepovedal nič iné len pravdu. Povedal jej za to veci o plánoch upírov, možno viac než mal. Videl však, ako konečne začala myslieť na niečo iné a smútok z jej oči na pár krátkych minút zmizol.

Pri ďalšej návšteve sa jej maska zlepšila. Takmer nepoznal, že jej predstieraná bezstarostnosť nie je úprimná. Alebo to bola možno tá miestnosť, v ktorej bol zatvorený - útočisko, kde za ňou nepôjde Axel ani Katia.

Bol to deň, znova po dlhom čase, kedy by radšej uprednostnil samotu a želal si, aby odišla preč. Pýtala by sa však prečo a on nemal náladu na vysvetlenia. A tak, keď vošla dnu, stále hľadel do knihy.

Nedalo by sa povedať, že ju čítal. Už hodinu hľadel na tie isté slová a myšlienky mu utekali do spomienok, ktorým sa chcel vyhnúť.

Bolo to presne šesť rokov od smrti jeho rodičov. Šesť rokov, keď zomreli pri poslednej bitke za oslobodenie upírov a kráľom sa stal jeho brat. Šesť rokov, odkedy sa Nicollete stala jeho zodpovednosťou a on robil všetko preto, aby ju udržal nažive.

Nemal chuť sa rozprávať. A vedel, že ani spomienky nie sú pre neho najlepšie, no nemohol si pomôcť. Stále sa vracal do čias, kedy boli pre neho tým najdôležitejším v jeho živote a svet nebol skazený.

Nezáleží na tom, koľko času s nimi strávite, keď stratíte ľudí, ktorí vás vychovali, bolí to vždy rovnako.

Možno bol príliš tvrdý, no ten deň mu bolestivo pripomenul, kým je a čo má urobiť. Medzi tými štyrmi stenami bolo ľahké zabudnúť, kam obaja patria a predstierať, že sú niekým iným. Ale to divadlo, ktoré spolu hrali nebolo pravdivé.

Skôr než si to stihol rozmyslieť, vypustil tie slová z úst: „Zatváraš oči pred tým, aký Axel v skutočnosti je a robíš to aj so mnou. Chceš zo mňa robiť nepochopeného hrdinu, aby si ma nemusela nenávidieť, no nikým takým nie som. Nenávidím vlkov a chcem ich vidieť mŕtvych. Jediný dôvod, prečo sa teraz nesnažím vyhrať vojnu za upírov je ten, že viem, ako to dopadne ak vyhráme."

Nechcel skončiť rovnako ako Axel. Videla ho cez ružové okuliare a milovala svoju predstavu. Nikdy jej neukázal svoju skutočnú tvár vlčieho princa. Ak však oni majú byť priatelia, tak len kvôli tomu, aký je, nie kvôli pretvárke.

Povzdychol si a oprel si bradu o hánky prstov. „Necháp ma zle. Ja sa ti tu nesnažím vynadať. Nemám žiadny problém s tým, že ma už viac nechceš zabiť. Ale ak chceš predstierať, že sme stále nepriatelia, potom tu už radšej nechoď."

Odfrkla si. „Čo teda odo mňa chceš?"

Čo od nej chcel?

Dostať ju z tohto prekliateho zámku, no to momentálne nebolo na zozname možností. Jeho úloha tu ešte nebola hotová. Vlci si dobre chránili svoje tajomstvá a ani jeho špehovia či technika mu nepomohla zistiť viac o ich plánoch a útokoch. Potreboval viac času.

Od nej nič nechcel. Teraz nebola v pozícii, čo by mu mohla niečo dať.

„Chcem, aby sme boli priatelia," povedal nakoniec.

Uvedomil si, že ju naklonil na správnu stranu v ten pravý čas. Všetko sa potom zvrhlo príliš rýchlo a ak by stále boli nepriatelia, nikdy by s ním neodišla.

Odhalila jedno z ďalších Axelových tajomstiev a vzbudilo v nej nedôveru. Nemal právo pred ňou zatajovať jej pôvod. Darien mal na to aspoň svoj dôvod. Sľúbil Elizabeth, že jej tajomstvá nikomu neprezradí.

Dúfal, že tentoraz budú Axelovi aj jeho sladké reči márne a jej odpustenie si už nezíska. Jeho obavy však boli zbytočné, pretože za krátky čas sa konal jeho zásnubný ples a priepasť medzi ním a May sa ešte zväčšila. Nechápal, či sa snažil urobiť všetko preto, aby od neho ušla alebo bol taký hlúpy. Alebo si možno myslel, že keď ho miluje, všetko mu odpustí.

Nečakal, že ho tam donútia ísť tiež.

Večierky a plesy pre vyššiu spoločnosť boli takmer rovnaké - išlo viacej o politiku ako o zábavu. Nechápal dôvod svojej prítomnosti, no bola to príjemná zmena oproti štyrom stenám, medzi ktorými musel tráviť posledné mesiace.

Bol nútený strpieť niekoľko dlhých minút pobúrených pohľadov od vlkov, kým prišla May. Prekvapene nadvihol obočie, keď ju zbadal. Bolo to prvýkrát, čo ju videl takto upravenú. A vyzerala dobre.

Odvrátil pohľad, keď si uvedomil, že ju sleduje už príliš dlho. Obdobie, keď ho pobláznila každá pekná žena, už mal za sebou.

Odpil si zo šampanského a jeho oči znova zablúdili ku nej. Tentoraz sa ich pohľady stretli a nezabránil tomu, aby sa jeho pery roztiahli do úškrnu. Očividne sa cítila v tejto spoločnosti rovnako príjemne ako on.

Po krátkom rozhovore ju zobral tancovať. A hoci mu niekoľkokrát stúpila na špičky, aj napriek tomu, že bol obklopený nepriateľmi v spoločenských šatách, cítil sa po dlhom čase takmer pokojne.

Jeho hektická myseľ nachvíľu stíchla.

Cítil, ako jej bije splašené srdce a teplo jej tela pod jeho dlaňou. Vtedy si uvedomil, že tento obraz mu bol dobre známy. Videl ho vo svojej vidine.

Už sa to všetko začalo.

Nevedel presne čo ani ako, no to bol ten začiatok, na ktorý tak dlho čakal. Alebo možno sa ho obával.

Potom May v jeho náručí stuhla a ich chvíľu narušil Axel. Darien z diaľky počúval ich rozhovor, zaťal dlane do pästí, keď počul jeho kruté slová. Všimol si, že ani Katii stojacej neďaleko ten rozhovor nebol ľahostajný.

Pomaly podišiel k nej. „Práve ty by si mala chápať, aké je to byť jeho skrotenou a aj tak mu dovolíš, aby sa správal takto?"

Katia sa prudko mykla a srdce sa jej roztĺklo od strachu.

„Nemám ti teraz ako ublížiť, môžeš sa upokojiť," poznamenal, keď si to všimol.

„Ja viem," odsekla a pohľad nespúšťala z tancujúcej dvojice. „Bola by som však blbá, keby som nebola ostražitá pri upírovi, ktorý ma takmer zabil."

„Ale prežila si, čo je mimochodom dosť zaujímavý zvrat udalostí. A pozrime sa, je z teba vlk. Možno by si mi mala ďakovať." Odmlčal sa. „Axel by si mal dávať pozor na to, čo hovorí. Inak sa môže stať, že znova bude bez skrotenej."

„Nebodaj sa nám náš hrozivý upír zamiloval? Teraz si nejako zaváhal. Každý deň si s ňou bol zavretý a predsa si nenašiel spôsob, ako ju zabiť. Alebo si zabudol na svoju malichernú pomstu?"

„Vieš, veľmi dobre, čo spravil. Neopovažuj sa to zľahčovať," zavrčal a ona sa mykla. „Nezaslúži si byť potrestaná za hriechy svojho krotiteľa."

„Som rada, že si to konečne zistil. Ocenila by som, kebyže na to prídeš možno skôr, ako si takmer  zabil mňa."

„Ja som to vždy vedel. Ale to neznamená, že si to Axel nezaslúžil."

Katia zo seba vydala dlhý povzdych, aký ľudia používajú, keď sú už zo všetkého unavení. Darien nemal chuť pokračovať v rozhovore a hneď, ako May vybehla preč z miestnosti, nenápadne sa vytratil tiež.

Keď ju našiel na streche vedel, že prišla jeho šanca. To bol ten moment, kedy ju mohol presvedčiť, aby sa pridala na jeho stranu. Aby sa mohla naplniť vízia, ktorú mu bohyňa ukázala.

Takmer sa mu to podarilo, kým ich nenašiel Axel a May ostala. Dal jej však ešte šancu. Len málokto mal to privilégium povedať, že samotný Darien sa o neho zaujímal nieto ešte riskoval svoje bezpečie kvôli nemu.

Ale ona bola iná.

Nie len obyčajný človek, na jej pôvode nebolo nič obyčajne. V jej tele sa skrývala neuveriteľná sila a predsa tak krehká duša.

Vedel však, že príde. Alebo to možno bola iba naivná nádej, no čakal.

Bál sa však toho, čo sa stane ak príde.

Ak sa jeho vízia naplní a May odíde, zničí ju to a nevedel či bude niekto schopný napraviť škodu, ktorú Axel napáchal. Celé tie dva roky bol pre ňu stredom vesmíru. Všetko, čo robila, cítila bol kvôli nemu. Šíril sa v nej ako rakovina, podmaňoval a bral si z nej čoraz viac a viac. Ak by ju niekto od neho odtrhol... neostalo by z nej takmer nič.

Ako dlho by trvalo, kým by dokázala existovať bez neho? Kým by zaplnila všetky tie časť, ktoré po ňom ostali prázdne?

Axel bol dôvodom prečo všetko robila, prečo žila. Nevedel ako bez neho bude schopná ísť ďalej. Nájde si nový dôvod alebo stane sa z nej len nehybná babka, ktorej prestrihli špagatiky?

Na štvrtý deň prišiel jeho brat, Matias.

Objavil sa nečakane za jeho dverami uprostred noci s nesúhlasným pohľadom, ktorý mal rezervovaný špeciálne pre svojho mladšieho brata.

„Čo tu robíš?" spýtal sa ho prekvapene Darien. Ustúpil mu z dverí, aby mohol vojsť.

„Tiež ťa rád vidím," poznamenal a poobzeral sa po malej izbe. Pohľad sa mu potom vrátil k Darienovi a povzdychol si.

„Skôr než stihneš niečo povedať, čo naštve nás oboch. Som v poriadku, dobre? Nič sa mi nestalo," zašomral a založil si ruky na hrudi.

„Nič sa ti nestalo? Zbláznil si sa?" opýtal sa ho rozhorčene. „Už sme sa toľkokrát bavili o tvojich šialených plánoch, ale dobrovoľne odísť ku vlkom? To ťa omrzel život?"

„Vie o tom Marcus?"

„Každý o tom vie, Darien.  Myslí si, že si chcel ísť pomôcť vlkom a spraví všetko preto, aby ťa dostal. Sme pod dohľadom, takmer sa mi ani nepodarilo vytratiť sa za tebou, ale musel som sa uistiť, že si v poriadku. Dúfam, že máš sakramentsky dobrý plán, ako sa z toho dostať, inak ťa zabije."

„Chcem sa vrátiť domov. Viem, čo vlci plánujú a je čas sa na to pripraviť."

„Zomrieš skôr, ako len vkročíš do mesta. Povedz, že to nie je všetko."

„Chcem ju zobrať so sebou. Marcusovu dcéru, myslím. Ak ju mu dovediem domov, nechá ma vrátiť sa a budeme tam v bezpečí pred vlkmi."

Povzdychol si a pošúchal si rukou čelo. „To sú len domnienky, nevieš, či ju bude chcieť vidieť alebo či mu na nej záleží. A pokiaľ viem, stále je Axelovou skrotenou, nemyslím, že by s tebou dobrovoľne išla."

„Pôjde," povedal Darien presvedčivo. „Určite príde. Musí."

„Tebe na nej záleží," skonštatoval prekvapene s istou dávkou výsmechu v hlase.

„Myslím, že by to mohla byť ona. Je pravda, čo som ti hovoril o tých víziách. Už sa to začalo."

„Nemal si sa v prvom rade zahrávať so zakázanou mágiou! Nevieš, či  to je pravda alebo ti to iba niekto nastražil do hlavy, aby si robil presne to, čo chcú. Mohla by to byť len obyčajná skrotená a ty z nej robíš niekoho, kým nie je!"

„Je to stvorenie noci a Marcusova dcéra, sám neveríš, že by mohla byť obyčajná! Vsadil som na ňu všetko, ak nepríde, nemám nič."

„Mal si sa zamerať na záchranu vlastného života, nie sveta! Toto nie je Darien, ktorého poznám!" Nahnevane rozhodil rukami.

„Nevidel si to, čo ja! Nemôžem to nechať tak, ak je čo i len malá šance, že je to skutočné!"

„Chceš obetovať svoj život kvôli niečomu, čo sa ťa ani netýka! Ak máš pravdu, potom zomrieš. Sám si to predsa videl, prečo v tom chceš pokračovať, nie je to tvoja starosť!"

„Ona príde."

„Prečo ma nikdy nemôžeš počúvať?" Povzdychol si a rezignovane zvesil plecia. „Videl si záblesky budúcnosti a správaš sa, akoby si všetko vedel najlepšie. Sú to len tvoje domnienky, možno nepríde a ty tu budeš čakať do konca svojho života v tomto úbohom hoteli."

Darien mlčal. Nechcel sa hádať s bratom, pretože on nevidel to, čo Darien. Nevidel ju. Bola skutočná a teraz bola bližšie než kedykoľvek predtým.

Pravda bola, že sa bál. Vedel, že zomrie a bola len malá šanca, ako sa tomu vyhnúť.

Bál sa smrti.

Bola to irónia, nekonečné opakujúce sa dni, ktoré boli takmer všetky rovnaké a postrádali zmysel, ho už unavovali, no predsa nechcel zomrieť. Jeho život nemal zmysel, no nechcel o neho prísť.

A tak možno práve ona zachráni upíra, ktorý nechce byť zachránený.

May o pár dní prišla. Objavila sa pred jeho dverami na poslednú chvíľu a keď ju tam videl stáť so strachom a nádejou v očiach, vedel, že nemal na výber. Musel pokračovať v tejto ceste, ktorú mu osud určil.

A ona mala ísť s ním.

Len na ich pleciach bola úloha zachrániť svet, aj za cenu vlastného života.