Skôr než náš rozhovor s Darienom stihol pokračovať, dnu vošiel Marcus. Okolo Dariena prešiel, akoby tam ani nebol, dokonca o neho nezavadil ani pohľadom a prešiel rovno ku mne. „Som rád, že si v poriadku. Stretol som tvoju sestru, ktorá mi povedala, čo sa stalo. Je niečo, s čím ti môžem pomôcť?"

„Nie. Už mi je dobre, ale ďakujem," povedala som. Všimla som si, ako sa jeho oči dlhšie zastavili na mojom krku, kde chýbal náhrdelník. Alebo sa mi to možno len zdalo. „Potrebuješ niečo?" spýtala som sa, tušiac, že to nebol pravý dôvod jeho návštevy.

„Vlastne áno. Hľadal som ťa pôvodne kvôli niečomu inému. Dnes večer prídu na hrad významný upíri, aby sme prebrali aktuálnu situáciu s vlkmi a dovolil som si pripraviť ti uvítací večierok. Snáď ti to neprekáža."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Večierok?"

V hlave sa mi vynorila spomienka na Axelom zásnubný ples a ako celý ten večer skončil. Nie, o žiadny večierok som rozhodne nestála.

„Nič veľké, neboj sa." Chlácholivo sa usmial, keď spozoroval moju hrôzu. „Len ti predstavím niekoľko dôležitých ľudí. O všetko sa postarám a nemusíš sa ani zdržať dlho. Nechám ti doniesť šaty, predpokladám, že si si formálne oblečenie so sebou nezobrala."

Bolo mi jasné, že toto pozvanie som nemohla odmietnuť. Nie len, že pravdepodobne budem hlavným bodom večerného programu, ale mala som pocit, že Marcus nemá rád odmietnutia, hlavne keď je v stávke jeho povesť.

A tak som len prikývla. „Ďakujem, rada prídem."

„Darien ťa tam odprevadí." S úsmevom, v ktorom bolo všetko len nie úprimnosť, sa na neho otočil a prvýkrát zobral na vedomosť jeho prítomnosť. „Určite bude rád, že ťa môže popredstavovať naším drahým priateľom, však?"

„Samozrejme," súhlasil, no sršala z neho ostražitosť. Keď sa Marcus otočil naspäť ku mne, prepaľoval ho podozrievavým pohľadom.

„Keď teraz viem, že si v dobrých rukách, pôjdem sa postarať o prípravy. Dúfam, že si dnešný večer užiješ." S tými slovami sa otočil a odišiel preč. Znova som osamela s Darienom.

Nahlas som si povzdychla. Predstava večera stráveného medzi upírskou smotánkou neznela lákavo, ale aspoň bude so mnou Darien a nebudem len tak podhodená vlkom. Nemusela som ani vidieť budúcnosť, aby som vedela, že večerná pozornosť nebude zrovna najpríjemnejšia.

Možno som bola Marcusova dcéra, ale stále som bola stvorením noci. Kríženec.

Otočila som sa na Dariena. „Vidíš? Možno si len paranoidný, keď si myslíš, že sa ťa chce zbaviť. Inak by predsa nechcel, aby si so mnou bol celý večer."

„Len ma chce mať pod dohľadom a postarať sa, že nič neurobím. Nič viac," zašomral.

Nadvihla som obočie. „A má na to dôvod?"

„Uvidíme sa večer," rozlúčil sa a moju otázku nechal nezodpovedanú.

Šaty mi priniesla slúžka, presne ako sľúbil Marcus. Keď som nadvihla vrchnák veľkej podlhovastej krabice, uvidela som tmavomodré zamatové šaty. Pokrútila som hlavou nad tým, že znova nemám ani slobodu vo výbere šiat, no Marcus sa viac trafil do môjho vkusu ako Axel.

Boli to dlhé úzke šaty, ktoré mi obopínali telo, s rozparkom na pravej strane. Vysoký lodičkový výstrih mi siahal takmer ku krku, materiál bol príjemný a tak hoci boli obtiahnuté, necítila som sa v nich zle.

Obula som si čierne remienkové sandále na opätku, ktoré boli v druhej krabici a pomyslela na to, že sa chcel asi uistiť, aby som dnes nemohla nikde utiecť. Rozhodne nie na tých vysokých opätkoch.

Darien zaklopal na dvere len chvíľu potom, ako som si stihla natočiť vlasy. Nechala som si ich voľne splývať na chrbte, čo bol asi jediný spoločenský účes, ktorý som zvládla.

Stál tam pred dverami v tmavom obleku, dokonalý ako vždy. Nastavil mi rameno. „Môžeme?"

S úľavou som ho prijala, aspoň to značne znížilo moje šance, že sa potknem a padnem.

Najskôr sme kráčali mlčky. Nervozita mi zvierala žalúdok a plytko som dýchať. Tento večer sa všetky oči budú upierať na mňa a ja som nikdy nebola rada centrom pozornosti.

„No tak, upokoj sa," prihovoril sa mi s úškrnom Darien. „Ani nevieš ako nahlas ti bije tvoje splašené srdce. Stačí, keď sa budeš usmievať a každému prikyvovať. Nikto ťa nezje... alebo aspoň dnes nie."

„Fakt ďakujem, to mi pomohlo," zašomrala som.

„Nie, vážne. Jediná smrť, ktorá ti dnes hrozí je, že zomrieš od nudy."

Potichu som sa zasmiala a snažila sa veriť jeho slovám.

Ako sme sa blížili, zvuky večierka boli čoraz hlasnejšie. Smiech, hlasy, hudba. Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla a prešli sme veľkými dvojkrídlovými dverami do obrovskej sály. Rozhovory ustali, prešli do tichého šepotu, ktorý ma znepokojoval.

Bola som rada, že Darien stál vedľa mňa a držal ma, inak by som asi bola ušla.

Keď ticho začínalo byť neznesiteľné, podišiel k nám Marcus so širokým úsmevom na tvári. V rukách držal dva poháre s karmínovou tekutinou, a potom mi jeden z nich podal. Darienovi venoval len krátky pohľad, no to stačilo na to, aby pochopil.

Darien sklonil hlavu v takmer nebadateľnej poklone a odišiel preč. Bez neho pri svojom boku som sa cítila zraniteľnejšie, nervóznejšie.

Marcus sa na mňa povzbudivo usmial a otočil sa ku svojim hosťom. „Väčšina z vás ma pozná takmer celú večnosť a viete veľmi dobre, ako dlho som čakal na tento deň. Po beznádejnom pátraní, kedy som to konečne vzdal, sa predsa len vrátila moja jediná dcéra domov. Týmto by som ju chcel privítať medzi nami, na správnej strane blížiacej sa vojny. Som presvedčený, že s jej pomocou budeme schopní ukončiť naše večné skrývanie a konečne vyjdeme na svetlo. Dnes večer si teda pripíjame na May a na naše isté víťazstvo!"

Sálou sa ozval potlesk a štrnganie pohárov.

Donútila som sa priložiť si pohár k perám a odpiť si.

Nebola som si istá, čo presne dnes preberali, no obávala som sa, že to malo niečo spoločné so mnou. Marcus veľmi dobre vie, kto som a pravdepodobne aj čoho som schopná. A hoci sme sa nikdy nerozprávali o vojne, zdalo sa, že som sa znova ocitla na čele ďalšej armády.

V ten večer som však nemohla nič namietať.

Priestor okolo nás sa uzavrel a zrazu som bola v obklopení mladých upírov, ktorí sa chceli zoznámiť. Bolo až desivé, ako všetci vyzerali mlado. Netušila som, kedy presne upíri prestávajú starnúť, no rozhodne tu nikto nebol starší ako štyridsať rokov.

Ich krása bola taká oslnivá a úsmevy aké žiarivé, až som sa cítila medzi nimi ako poľný kvet medzi ružami. Odolala som nutkaniu prekrížiť si ruky na hrudi.

Potom začalo nekonečné predstavovanie.

Nedokázala som si zapamätať mená ani ich pozície. Tváre sa mi zlievali a zmohla som sa len na opakovanie tej istej frázy, ako ich rada spoznávam. Nechceli ma ani spoznať, rozprávali sa predovšetkým s Marcusom a ja som len poslušne mlčala, občas prikývla.

Po nekonečnej hodine sa mi podarilo ujsť. Dostala som sa ku stolu s občerstvením. Upíri nepotrebovali ľudské jedlo, a tak som nedokázala pochopiť, prečo tam bolo a prečo z neho dokonca ubúdalo.

Pristavila sa pri mne jedna žena s nádhernými platinovými vlasmi a smaragdovými očami. Jej pohľad bol prenikavý a keď sa naše oči stretli, radšej som sklopila zrak ku svojmu tanieru.

„Na mieste je pravdepodobne gratulácia, však? Stratená princezná sa konečne vrátila domov," poznamenala melodickým hlasom.

Prekvapene som zažmurkala. „Prosím?"

„Si predsa Marcusova dcéra alebo nie? Príliš sa podobáš na jeho milovanú vlčicu, aby to bola náhoda." Znudene krúžila pohárom a viacej pozornosti venovala jeho obsahu, ako mne.

„Áno, som. Môžem sa opýtať, kto ste vy?" Nebola som si istá, či chcem pokračovať v tom rozhovore, no nemala som ani šancu z neho uniknúť."

„Coraline. Povedzme, že som dávna rodinná priateľka, ktorú zaujíma, čo sa s kráľovskou rodinou deje."

Nebola som si istá, či myslí teraz Dariena a jeho rodinu alebo Marcusa. Kráľovská rodina nebol medzi pôvodnými zrovna presný pojem, nedala mi však čas nad tým premýšľať.

„Vieš, keď tvoja matka s Marcusom znova získali a vybudovali naše hlavné mesto, bola som s nimi. Istý čas som tu dokonca bývala." Povzdychla si. „Varovala som ho, nech si ju neberie. Nebola predsa jednou z nás a aha, mala som pravdu. Zmizla spolu s tebou a tvojho otca to zlomilo. Príliš veľa času a myšlienok venoval tej divokej pobehlici namiesto toho, aby sa zaoberal vojnou. Preto sme prehrali a boli donútení sa skrývať."

Čakala som, čí bude pokračovať a dozviem sa dôvod, prečo mi to všetko povedala, no mlčala.

„Prečo mi to tu hovoríte?"

Zasmiala sa. „Myslela som, že je to jasné. Ospravedlňujem sa. Tvoja matka stihla napáchať škody skôr, ako som ju vyhodila. Chcela som, aby si vedela, že túto chybu už nezopakujem. Nepatríš tu rovnako ako tu nepatrila ona. Tvoj otec ťa tu zo súcitu necháva, no ja žiadny nemám. Uži si večierok a hrad, kým ešte môžeš, pretože čoskoro sa postarám o to, aby si odtiaľto zmizla." Sladko sa usmiala. „Tešilo ma."

S doširoka otvorenými očami som za ňou hľadela, kým sa mi nestratila v dave.

Celý večer išiel pokojne, až som stratila ostražitosť a jej slová ma zastihli nepripravenú. Podarilo sa jej zasiahnuť moje citlivé miesta bez toho, aby sa čo i len snažila.

Naivne som si myslela, že sa tu môžem pred všetkým schovať, že tu ma nedostihnú problémy skutočného sveta ako je vojna. Ach, ako som sa mýlila! Môj otec zo mňa chce spraviť vojaka vo svojej armády alebo ma Coraline odtiaľto vyženie samú bez ochrany do krajiny plnej napätia, kde každý podozrieva každého.

Potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Sála mi zrazu začala pripadať príliš malá a nemohla som dýchať,

Využila som príležitosť vytratiť sa a vyšla som von na balkón. Oprela som sa o kamenné zábradlie a zahľadela sa na záhradu, ktorá sa rozprestierala podo mnou. Vonka bola zima a hoci upírom chlad nevadil, zdržiavali sa dnu, kde sa im sneh nelepil na podrážky drahých topánok.

Hodnú chvíľu som tam stála sama, stratená vo svojich myšlienkach, no potom sa dvere znova otvorili a podišiel ku mne Marcus.

„Nepáči sa ti večierok?" opýtal sa a vložil si ruky do vreciek svojho saka.

„Chcela som ísť len na vzduch," povedala som, dúfajúc, že si nevšimne moju vyhýbavosť.

Nechcela som klamať a pravda by sa mu nepáčila – upíria smotánka nebola o nič lepšia než ta vlčia s tým rozdielom, že teraz som bola čestným hosťom. Nie že by sa ku mne nesprávali milo, aj tak som však nedokázala striasť pocit, že to nebolo úprimné.

Za ich priateľskými úsmevmi a milými slovami som cítila strach. Či to bolo z môjho pôvodu alebo kvôli mojej rodine, to som nevedela.

„Tvoja matka ich tiež nikdy nemala rada." Na tvári sa mu zjavil nostalgický úsmev. „Vždy sa správala dokonalo slušne a úsmev jej nezmizol z tváre, no pri prvej príležitosti vždy utiekla sem ako ty."

„Toto je prvýkrát, čo si ju spomenul," poznamenala som prekvapene.

Pokrútil hlavou a nachvíľu sa zahľadel na hviezdy. „Nie je toho veľa, čo by som ti mohol povedať. Poznáš ju lepšie ako ja."

„O tom pochybujem, rozprávala som sa s ňou len raz." Krátko som sa zasmiala.

„Raz?" Nadvihol obočie nechápavo.

„Keď som bola malá nechala ma u svojej vlčej kamarátky, ktorá žila medzi ľuďmi. Väčšinu svojho života som vyrastala v presvedčení, že som obyčajný človek, až nedávno som zistila pravdu."

„Ona ťa opustila?" V očiach sa mu zračili emócie, ktoré som nedokázala pochopiť.

„Chcela ma ochrániť. Pred mojím pôvodom, pred vlkmi a pred-" Zmĺkla som.

„Predo mnou," dopovedal a ironicky sa zasmial. „Ako to mohla urobiť? Naposledy som ťa videl, keď si mala pár mesiacov. Bola si také krásne a drobné dieťa, nechápem, ako ťa mohla opustiť."

V hrudi sa mi usídlil neznámy hrejivý pocit. Takto sa asi človek cíti, keď je niekde chcený.

„Keby som to bol vedel, urobil by som všetko preto, aby som ťa našiel a vyrastala by si vo svete, kde patríš. Bola by si tu v bezpečí a nikdy by si sa nemusela zapliesť s vlkmi."

„Nikdy si Elizabeth nehľadal?"

Pousmial sa. „Samozrejme, že hľadal. Keď som zistil, že s tebou zmizla, takmer som sa zbláznil. Nechápal som, prečo to urobila a dal nechal som ju hľadať, no zľahla sa pod ňou zem. Vždy, keď som mal nejakú stopu, ako ju nájsť, bola už inde. Pravdepodobne jej pomáhala sa skryť čarodejnica, a tak som nemal šancu."

Zamračila som sa. „Nevieš, prečo odišla?"

Povzdychol si, teraz mu trvalo dlhší čas, kým odpovedal. „Iba domnienky a predpoklady. Posledný čas, ktorý sme strávili spolu, sme sa často hádali. Kvôli tomu, kým bola, kvôli tomu, kým si bola ty a kvôli vojne. Chcel som ju vyhrať, aby si mohla byť v bezpečí... aby konečne všetci mohli byť v bezpečí, ale Elizabeth nesúhlasila s tým, ako som to chcel dosiahnuť."

Bála som sa opýtať, či to malo niečo spoločné so mnou. Možno preto ma celý ten čas hľadal, nie preto, že som bola jeho dcéra, ale kvôli mojej sile. Zároveň to tak ani nemuselo byť.

Nevedela som, komu mám veriť. Každý mal svoj uhol pohľadu a bol presvedčený svojou nevinnou. Na koho strane mám potom stáť? Svojej mamy, ktorá ušla, lebo verila, že ma tak udrží v bezpečí alebo svojho otca, ktorý robil všetko preto, aby som mohla mať život, aký si zaslúžim?

„Nezáleží na tom, čo sa stalo. Hlavne, že teraz si tu." Stisol mi ruku. „Musím sa vrátiť dnu, ale ty ostať ako dlho budeš chcieť."

Nechcela som sa utápať sama vo svojich myšlienkach, a tak som ho čoskoro nasledovala, vyhľadala som Dariena pri dverách a postavila sa ku nemu.

„Všetko v poriadku?" opýtal sa a premeral si ma pohľadom, akoby sa bál, že mi Marcus niečo urobil. Hoci to bolo práve naopak.

Iba som prikývla, neistá si svojim hlasom.

Vrátila som sa práve včas. Marcus stál v strede sály, kde sa mu na perách objavil nebezpečný úsmev a oznámil: „Je pravdepodobne čas, aby sme privítali ďalšieho čestného hosťa. Určite všetci poznáte nášho dávneho priateľa. "

Kývol hlavou na upírov, ktorý otvorili dvere a dnu dotiahli zbitého, zakrvaveného a zraneného Farrella. Môjho bývalého profesora z Akadémie.

��