K rozhovoru, ktorý sa odohral vtedy uprostred noci v Darienovej izbe, sme sa už nevracali. Bolo jednoduchšie na to nemyslieť.

Boli to už takmer dva týždne od môjho príchodu na upírsky hrad.

Vedela som, že vojna stále nie je zastavená, naopak blížila sa až príliš rýchlo. Keď som chodila do mesta, počula som reči, tlmené rozhovory o útokoch, nevinných obetiach a ako to čoskoro Marcus skončí. Ale ak informácie, ktoré som mala, boli pravdivé, vojna nezačne ešte viac ako rok. Alebo aspoň upíri ju nezačnú.

Marcus nezaútočí ak nebude mať víťazstvo isté, pokiaľ nebude mať pripravené kúzlo na ovládnutie vlkov. Kúzlo, na ktoré potrebuje kométu prechádzajúcu okolo Zeme približne za rok a pól, kúzlo na ktoré potrebuje vlka a stvorenie noci.

Bála som sa opýtať, čo sa so mnou pri tom kúzle stane. Naivne som dúfala, že pre svojho otca znamenám viac ako obetu pre víťazstvo, ako len nízku cenu, ktorú treba zaplatiť za vyhratie vojny.

Darien bol často preč.

Nevedela som kde. Niekedy mi povedal, že je lepšie ak to neviem a niekedy, že iba plní rozkazy môjho otca. Ani jedna z tých dvoch vecí ma neupokojovala. Darien bol tajnostkár, nechával si tak veľa vecí pre seba a hoci som mu chcela veriť, niekedy som to nedokázala.

Voľný čas som teda strávila s Walterom, mojím niekdajším najlepším kamarátom, túlaním po meste a vymýšľaním spôsobov, ako presvedčiť Lucy, aby mi odpustila.

Moja rutina sa zmenila v deň, keď som sa dozvedela, že Nicolette sa vrátila. Počula som, že jej brat ju poslal preč, aby bola v bezpečí, keď sa Darien rozhodol hlúpo všetko riskovať a odišiel k vlkom. Chcela som ju vidieť.

Stále som sa nedokázala zbaviť pocitu viny, že bola v nebezpečí kvôli mne. Preto, lebo som ju využila, aby som sa dostala za Axelom a nevedela som si to odpustiť.

Našla som ju v izbách jej brata, Matiasa, niekdajšieho kráľa. Sedela vo veľkej priestrannej obývačke na gauči s knihou na kolenách a vedľa nej sedel malý svetlovlasý chlapec, ktorému čítala. S úľavou som si vydýchla, vyzerala rovnako, ako keď som ju vtedy videla naposledy. Nič sa jej nestalo.

„Ahoj," pozdravila som sa ticho, na čo zdvihla hlavu. „Počula som, že si sa vrátila, a tak som ťa chcela prísť pozrieť, či si v poriadku," pokračovala som váhavo, keď nič nehovorila.

„Bola som na návšteve u vzdialenej rodiny. Matias si myslel, že bude lepšie, ak sa budem držať ďalej, ale keď som počula, že sa Darien vrátil, musela som prísť," vysvetlila a usmiala sa. Z výrazu jej tváre som vedela, že sa nehnevá a za to som sa cítila ešte viacej previnilo.

„Toto je môj synovec Tobias," predstavila mi chlapca s blonďavými vlasmi, ktorý na mňa zvedavo pozeral. „Strážim ho, kým si Matias vybavuje pár vecí. A Tobias, toto je May, moja kamarátka."

Priateľsky som sa na neho usmiala, no on rýchlo sklopil pohľad a po tichom pozdrave ušiel do vedľajšej miestnosti. Nicolette sa zasmiala a odložila knihu na stolík. „Je trocha nesmelý, keď sú obaja jeho rodičia preč, ale to ho prejde, neboj sa."

Posadila som sa oproti nej a zhlboka sa nadýchla. „Prepáč mi, čo som vtedy spravila. Je to moja chyba, že-"

„Nie, nemusíš sa ospravedlňovať," prerušila ma rýchlo. „Nemôžeš za to. Darien... on si aj tak vždy robil, čo chcel. Určite bol len rád, že mal zámienku utiecť od upírov a schovať sa u vlkov. Mala by som ti skôr ďakovať za všetko, čo si pre neho urobila."

„Ja som nič neurobila," namietala som.

„Ale áno, aj keď si to možno neuvedomuješ. Rozprával mi o tom, čo sa tam stalo, že si mala na starosti jeho vypočúvanie. Nejde len o to, že hocikto iný by ho mučil, aby z neho dostal informácie. Pre niekoho, kto si prešiel tým, čím Darien, je nebezpečné ostať sám so svojimi myšlienkami taký dlhý čas. Chodila sa si za ním každý deň a rozprávala sa s ním, nemusel byť sám a určite si to váži viac, než ti kedykoľvek povie."

Sklopila som pohľad na svoje ruky. „Skôr on pomohol mne. Vďaka Darienovi som sa dozvedela, čo všetko vlci spravili, čo Axel urobil. Nebyť neho, asi som stále tam."

„A nebyť teba, je tam zavretý aj on." Prisadla si ku mne a objala ma. „Ďakujem, že si ho zachránila."

Nikdy som o tom takto nepremýšľala. Zo začiatku som ho nenávidela, bola to moja slabosť a zbabelosť, kvôli ktorým som sa nikdy neznížila k iným vypočúvacím metódam. Ale potom... keď som sa dozvedela, ako stratil svoju rodinu a že chce zastaviť vojnu, všetko sa začalo meniť.

Darien mi otvoril oči. Ukázal mi veci, pred ktorými som dovtedy odvracala zrak a tvárila sa, že ich nevidím. Možno sme sa zachránili navzájom.

„Tak čo? Ako sa ti zatiaľ páči u nás na hrade?" opýtala sa, čím my vytrhla zo spomienok.

Mykla som plecom. „Je to tu iné a zároveň rovnaké ako u vlkov. Zatiaľ som nemala veľa príležitostí to tu preskúmať, len som sa párkrát zatúlala do mesta. Príde mi však, že je to tu až príliš pokojné, ako ticho pred búrkou. Akoby som len čakala, kým sa niečo stane."

„Nemáš sa čoho báť, nikto sa tu nedostane. Keď sa Marcus dozvedel o vlčom útoku, vrátil sa aj s veľkou časťou svojej armády. Vlci sa k tebe nedostanú."

Vlci neboli tým, čoho som sa bála. To som však Nicollete nechcela povedať. Iba som sa usmiala a prikývla.

„Neprekáža Marcusovi, že si sa vrátila alebo že tvoj brat je tu?" spýtala som sa, aby som zmenila tému. „Keby som sa zbavila predchádzajúceho kráľa, nenechala by som ho pri sebe a už vôbec nie v takýchto izbách."

Nicollete si odfrkla. „Marcus to tu mal pod kontrolou ešte skôr ako sa stal kráľom. Keď sa vrátil, nikto nevie odkiaľ, ani čo robil celé tie roky, pomaly sa vyšplhal na vrchol ako zástupca kráľa. Bol však oveľa viac ako to. Trval na tom, že Matias by sa mal starať o svoju rodinu a nie o vojnu, že upíri potrebujú niekoho, kto spraví všetko preto, aby upíri vyhrali. Pravdepodobne v tom bolo zahrnuté vydieranie, inak by sa tak ľahko nevzdal titulu, ktorý bol v našej rodine takmer tisíc rokov."

„Nevadí mu to?" opýtala som sa nechápavo. „Nechal sa len tak obrať o trón bez námietok a boja?"

„Nevadí," ozval sa hlas za mojím chrbtom. Keď som sa obzrela, uvidela som vo dverách stáť tmavovlasého upíra. „Svojím spôsobom mal pravdu. Starám sa o svoju rodinu až potom o celé kráľovstvo. Keď to niekomu nestačí, nemôžem namietať, ak by ma chcel nahradiť."

Domyslela som si, že pravdepodobne som sa stretla s Darienovým starším bratom, Matiasom. Nebolo to ťažké uhádnuť. Všetci traja mali uhľovočierne vlasy a hoci on nemal tmavé oči ako jeho súrodenci, ale sivé, dokázala som medzi ním a Darienom nájsť mnoho podobných čŕt.

„Ty musíš byť tá May, okolo ktorej je toľko rozruchu," povedal v jeho hlase som zachytila slabý posmešný podtón. Nevedela som, čo mám na to povedať. Mlčky som čakala, kým si ma jeho oči pozorne prezrú.

„Čakal som niekoho viacej... dospelejšieho?" zasmial sa.

Nicollete sa zamračila. „Správaj sa slušne. Vyčítaš Darienovi, že sa nevie správať a pozri, ako zaobchádzaš ty s mojou kamarátkou."

Pri slove kamarátka nadvihol obočie. Potom si však povzdychol. „Dobre, máš pravdu," zašomral a pozrel na mňa. „Som Matias, Darienov brat a bývalý kráľ, ako si si iste domyslela."

Otvorila som ústa, že sa aj ja zo slušnosti predstavím, no prerušil ma.

„Viem, kto si. Už som o tebe pár vecí počul. Ospravedlň moje správanie, ale obyčajne nebývam príliš priateľský k ľuďom, ktorí ohrozujú moju rodinu. Keď sa na teba tak pozerám, pravdepodobne si to neurobila zámerne, ale na tom asi nezáleží, že áno?"

Zdá sa, že sa súrodenci nezhodovali na tom, či som Darienovi pomohla alebo mu ublížila. Ovplyvnenie ich životov nikdy nebolo mojím úmyslom, boli to len vedľajšie účinky mojich činov. A hoci som bola za ne zodpovedná, často som si ich neuvedomovala.

„Nič neurobila," ozval sa Darien, ktorý sa zjavil vo dverách vedľa brata a nadvihol obočie. „Je tu rodinné stretnutie, o ktorom som nevedel?"

Nicollete sa na tvári zjavil široký úsmev, keď zbadala svojho staršieho brata. Upírksou rýchlosťou prebehla k nemu a skôr než som stihla žmurknúť, silno ho zvierala v objatí.

Darienove kútiky sa nadvihli do úsmevu a objal ju okolo pliec. Siahala mu sotva po plecia. „No tak, Collete, zadusíš ma."

„Akoby sa ťa niekto mohol tak ľahko zbaviť," zašomrala, no povolila zovretie svojich rúk, ktorými ho objímala okolo pása.

Darien znova ostražito pozrel na svojho brata. „Môžeme sa vrátiť k tomu, prečo sa správaš neslušne k môjmu hosťovi?"

„Tvojmu?" opýtal sa posmešne a odfrkol si. „Je tu len preto, lebo je to Marcusova dcéra. Čoskoro sa rozhodne zapojiť ju do svojich plánov a pokiaľ sa tomu budeš snažiť zabrániť, čo určite budeš, ako ťa poznám, vystavíš nás všetkých nebezpečenstvu."

„Až príliš ťa trápi, čo si myslí Marcus." Prevrátil očami.

„Teba by to malo trápiť viac! Je to kráľ, Darien! Už ťa viac nemôžem kryť, keď si budeš chodiť na svoje nebezpečné tajné misie. Ak spravíš niečo, čo sa mu nebude páčiť, ani ja tomu nebudem môcť zabrániť a trest za to si odpykáme všetci, nie len ty!" zavrčal a zabodol pohľad zúrivých sivých očí do mňa. „A predovšetkým by si mal prestať riskovať kvôli nej a svojim hlúpym víziám." S tými slovami sa otočil a zmizol preč.

Darien za ním chvíľu hľadel, kým si povzdychol a otočil sa ku mne. „Nechcela by si ísť so mnou do knižnice? Ešte si tam nebola a myslím, že by sa ti tam mohlo páčiť."

Razom som zabudla na jeho rozhovor s bratom. Na perách sa mi zjavil nadšený úsmev. „Vážne?"

Prikývol. „Musím si ísť po nejaké knihy a myslel som si, že by som ti ju mohol ukázať. Knihy v mojej obývačke ťa už určite omrzeli."

Pohľadom som skočila ku Nicolette, ktorá si všimla, ako som kvôli nej zaváhala.

„Choď, Darien nemá rád odmietnutia, my sa predsa môžeme vidieť neskôr." Uškrnula sa a pokrúutila hlavou. „Ste rovnakí knihoví fanatici."

„Prídem za tebou večer," povedal jej ešte, na čo súhlasne s úsmevom prikývla, a potom sme spoločne odišli.

Knižnica sa nachádzala blízko hlavného vchodu a trónnej siene.

Okna boli umiestnené na západ, takže som vo večernom slabnúcom slnku mohla vidieť z výšky celé mesto. Nechala som si chvíľu na obdivovanie nádherného výhľadu a potom venovala plnú pozornosť knihám.

Darien odišiel kdesi dozadu po to, čo potreboval a ja som sa zatiaľ túlala uličkami.

Nemala dve poschodia ako tá vo vlčom zámku. Stropy však boli vysoké a ku vrchným poličkám viedli rebríky. Uličky boli rozmiestnené systémom, ktorému som nerozumela a pripadali mi skôr ako bludisko. Len vďaka niekoľkým stolom umiestneným napravo pri oknách som sa celkom nestratila.

Náhodne som si vybrala knihu o histórii, na ktorú som bola zvedavá a sadla si oproti Darienovi. Okrem nás tu bola len jedna staršia upírka, ktorá sa po pár minútach stratila medzi uličkami.

Po pár stranách som zistila, že opisuje druhú vojnu. Podobnú knihu som čítala u vlkov, no mnoho informácii si protirečilo, že som ju po chvíli zabuchla.

Pozrela som na Dariena, ktorý si z knihy vypisoval poznámky a rozmýšľala, či naozaj chcem vedieť, čo presne sa stalo, aj keď mi to ešte viac roztriešti srdce. Moji milovaní vlci boli klamári a nebola som si istá, či som chcela vedieť pravdu.

„Darien?" opýtala som sa ho váhavo. V rukách som pevnejšie zovrela knihu. „Mohol... mohol by si mi povedať, čo všetko vlci zatajovali?"

Zdvihol pohľad od knihy.

Dlho na mňa zamyslene hľadel, kým sa nakoniec opýtal: „Prečo to chceš vedieť?"

„Spravila som veľa chýb kvôli tomu, že som verila klamstvám. Môžem ospravedlňovať svoje konanie ako len chcem, nezmaže to všetky zlé veci, ktoré som urobila. Lucy ma aj tak stále nenávidí. Nechcem v budúcnosti spraviť rovnakú chybu."

Oprel sa na stoličke a vystrel si nohy. „Vlci si históriu upravili tak, ako vyhovovalo im. Vieš ako sa hovorí, dejiny píšu víťazi. Neviem presne, čo všetko zmenili, ale môžem ti povedať pár dôležitých vecí, o ktorých viem, ak by si chcela. Ide hlavne o skorú históriu, ktorú si nikto z nich nepamätá a zachovali sa skôr ako legendy a rozprávky. Počula si už o stvorení sveta?"

„Niečo z toho." Prikývla som súhlasne. „Viem, že kedysi boli aj iné bytosti, ktoré vyhynuli s príchodom démonov. Potom bohyňa pomohla stvoriť vlkov, ktorí ich porazili."

„Nihili naozaj darovala Zemi sedem obsidiánových kryštálov, z ktorých sa neskôr vyvinuli všetky bytosti – ľudia, elfovia, lesní duchovia, víly, nymfy, draci a sirény. Kryštál bol zdrojom ich sily. Prežili vojnu, no vyhynuli vďaka vlkom. Ostal už iba jeden tábor, kde sa ukrývajú. Ani Akadémiu nevybudovali vlci, pôvodne to bola škola pre všetky bytosti. Ochranný systém je po vílach, preto tam nemôže vkročiť nikto bez pozvania."

Zamračene som mlčala. Aj keď som chcela niečo povedať, nevedela som čo. Čakala som siahodlhé vysvetľovania dejín, nie pár viet, ktoré mi vyrazili dych ako úder päsťou do žalúdka. Naozaj boli vrahovia.

„Ako?" spýtala som sa priškrtene.

„Zničili ich zdroj sily. Kryštály, ktoré im dávali ich schopnosti a bez nich boli bezbranní. Vlci nemali potom problém poraziť ich. Zabíjali ich ticho, postupne a ostatní o tom nemali ani tušenie alebo sa báli zakročiť."

Nechcela som tomu veriť. Áno, vlci robili veci, ktoré neboli správne a nie vždy boli rozhodnutia dobré, ale nikdy som si o nich nemyslela, že by boli zlí. Všetko robili pre svoju ochranu.

Darien musel vidieť nesúhlas v mojej tvári, lebo pokračoval. „Problém s vlkmi je ten, že nikdy nemali vzniknúť. Bohyňa s tým nemala nič spoločné. Čarodejnice na ňu zabudli a aby sa zachránili, nasilu vložili mierumilovných lesných duchov do ľudí a spravili z nich vojakov. A vyhrali. No po vojne sa to ostatným bytostiam prestalo páčiť, chceli napraviť rovnováhu. U vlkov zvíťazil pocit sebazáchovy a obrátili sa proti všetkým bytostiam a nakoniec aj proti čarodejniciam, ktoré ich stvorili a boli ich spojencami. Ako sa vlčie kráľovstvo rozrastalo, ostatné pomaly zanikali."

„A skrotení? Aj o tých vlci klamali?"

„Pokiaľ viem, tak základné veci sú pravdivé. Ochraňovali vlkov a oni za to chránili ich pred bytosťami, ktoré sa ich snažili zabiť. Jediný rozdiel v príbehoch je ten, prečo boli zakázané vzťahy medzi krotiteľmi a skrotenými."

„Axel mi povedal, že to bolo kvôli krotiteľskému putu. Vraj niekedy sa skrotení zbláznili a chceli vlkom ublížiť," povedala som neisto.

„To vlastne nie je ďaleko od pravdy, ale asi z iného dôvodu ako si všetci mysleli. Ak sa prehĺbilo puto medzi nimi, skrotení mohol začuť hlas lesného ducha uväzneného v nich, ako prosili o pomoc. Chápeš, prečo to vlci asi nechceli dopustiť. Aj keď skutočný dôvod poznal málokto."

Nakoniec som sa opýtala po dlhšom tichu. „Ako si môžete byť istí, že upíri tiež neklamú?"

„To je ten problém pri upíroch, vieš? Nemôžeš si upraviť dejiny, lebo väčšina z nás ich zažila. Predpokladám, že v našej knižnici nájdeš najpresnejšie záznamy, ak sa ich niekto úmyselne nepokúšal upraviť, ale to sa stáva málokedy." Podoprel si rukou bradu a zamyslene sa zahľadel kdesi za mňa. „Tiež z nás nemôžeš robiť hrdinov, mali sme na tom svoje pričinenie. Často sme stáli v úzadí, aj keď sme mohli zakročiť, zo strachu, že sa obrátia proti nám, čo ako vidíš sa nakoniec aj stalo. Mali sme asi niečo urobiť, možno by to všetko skončilo inak."

Zmocnil sa ma hnev. Na vlkov, kvôli tomu ako ďaleko boli ochotní zájsť pre svoju obranu, na upírov, že len nečinne stáli, kým svet okolo nich horal a na mňa, že istá moja časť ich bránila. Snažila som sa za tým nájsť niečo dobré, snažila som sa presvedčiť seba, že to bolo pred tisíc rokmi a zmenili sa.

Boli sme však na pokraji ďalšej vojny. Nepoučili sme sa.

Bytosti videli nepriatelia tam, kde žiadny nemuseli byť. Sami si vytvárali hrôzostrašnú atmosféru, v ktorej museli žiť, démonizovali nepriatelia a sľubovali si, že ešte jedna vojna a všetko to skončí.

Chodia v začarovanom kruhu, ktorý vedie len k ďalšej smrti, strachu a bolesti. Ak to niekto nezastaví, vždy tu bude ďalšia vojna a zbytočné krviprelievanie.

Koľko krát sa bude musieť história opakovať, kým si uvedomíme, že zabíjanie k ničomu nevedie?