Do Darienovej izby som sa odvážila znova vkročiť až takmer po dvoch mesiacoch. Okrem prvej noci, po skončení vojny, som sa jej snažila vyhýbať a darilo sa mi to.

Nechcela som vidieť nič, čo by mi ho pripomínalo. Myslieť na to, ako jeho prítomnosť pomaly slabne a mne čoskoro ostanú len spomienky.

Musela som si však pripustiť, že mi neuveriteľne chýbal. Každý deň som myslela na to, čo by urobil, toľkokrát ma napadlo, že by som mu niečo povedala, no keď som sa otočila, uvedomila som si, že pri mne nestojí. Každá takáto pripomienka bola ako bodnutie do srdca či rana do žalúdka.

Matias sa rozhodol pretriediť jeho veci a zobrať si cennosti, ktoré ostali a tak som bola nútená tam vstúpiť znova. Chcela som byť pri tom. Nemienila som dopustiť, že by vyhodil niečo, čo by pokladal za bezcenné, no pre mňa by to malo nevyčísliteľnú hodnotu.

Preto hoci som vedela, že mnou opovrhuje a vyhýbal sa mi tak dlho, ako to len išlo, ocitli sme sa zrazu v jednej miestnosti. Pracovali sme ticho, ani raz sa nepozrel mojím smerom a ja som bola tiež sústredená na to, čo robím.

Rozhodla som sa pustiť do jeho pozoruhodnej zbierky kníh. Mal všetko od histórie, po čarodejnícke knihy, dokonca aj základnú biológiu všetkých druhov, doslova knihomoľský sen. Pozastavila som sa, až keď som po vyprataní, našla ešte jednu radu kníh, ktorú som si nikdy pred tým nevšimla.

Čierna mágia.

Nekromancia.

Ako navrátiť život.

Zvedavosť vyhrala a rozhodla som sa otočiť na Matiasa. „Prečo tu má... mal schované tieto knihy?" spýtala som sa ho.

Nachvíľu sa pozastavil a otočil ku mne. Zovrel pery, keď uvidel, čo za literatúru som držala v rukách. „Rovno ich vyhoď, nechcem ich ani vidieť."

Nadvihla som obočie, čakajúc na riadnu odpoveď.

„Sú to knihy, ktoré zbieral po smrti jeho rodiny, keď ju dal Axel zabiť. Ako vidíš, očividne nefungovali, keďže sa zaplietol s tebou. Vlastne nebyť týchto kníh, nič z tohto sa nestane. Len preto, že sa zahrával s mágiou mal halucinácie vraj od bohyne a stal sa posadnutý záchranou sveta. Ak vieš, čo je dobré, rovno ich spáliš."

Nepočúvala som ho, samozrejme, že nie. Vedomosti v nich boli až príliš vábivé na to, aby som ich nechala neprečítané. Zaujato som otvorila jednu z nich a pustila sa do čítania.

Počula som Matiasov výsmešný smiech. „Poslúž si. Ale nerob si nádeje, že ho privedieš späť. Je to nemožné vo všetkých ohľadoch, ak niekto raz zomrie, musíš sa s tým zmieriť a ísť ďalej. Alebo ich v prvom rade, však vieš, nezabiť."

Ani tak som sa nechala odradiť. Ostala som hore celú noc, ani si nevšimla, keď Matias odišiel. Dalo by sa povedať, že som sa stala posadnutou nájsť v nich odpovede. Hľadala som hocičo, čo by mi mohlo pomôcť, aj keď som nevedela presne, čo chcem dosiahnuť.

Oživiť ho?

Nedovolila som si dúfať. Ale predstava, že by som ho mala späť... že by som mohla byť predsa len šťastná sa nedala ignorovať. A potom sa mi stále v hlave prehrávali slová, ktoré som počula od seba: „Budeš šťastná."

Vedela som, že bez neho nebudem. Muselo to byť predsa to, čo hľadám.

Zapadalo to do seba, nie?

A tak som čítala a čítala, všetky knihy, ktoré mal vo svojej zbierke, hltala každé jedno slovo, písala si poznámky. Na druhý deň ma Matias našiel obklopenú roztvorenými knihami a popísanými papiermi. Strapatá a unavená, ale konečne som mala nádej.

Nádej.

Slovo, o ktorom som zabudla, že ho mám vo svojom slovníku.

„Si šialená. Blázon," povedal a pokrútil nado mnou hlavou, keď ma uvidel.

„Nechcel by si ho znova vidieť?" spýtala som sa namiesto odpovede.

„Samozrejme, že áno! Ale je to čisté šialenstvo. Zomrel. Je mŕtvy! Mala by si to predsa vedieť lepšie ako ja."

Nevšímala som si jeho skeptizmus, doslova som ho ignorovala a možno mal pravdu. Bola som tým posadnutá, ale vedela som, že to dokážem. „Možno nemusím. Prosím, povedz mi všetko, čo Darien robil."

Presne to urobil.

Počkala som potom do najbližšieho novu, zohnala si všetko potrebné a v tú noc sa vybrala do lesa, kde boli údajne stvorené všetky bytosti a najväčší zdroj energie. Rozostavila som sviečky a všetky zapálila, rovnako aj bylinky, ktoré sa spomínali v kúzle.

Posadila som sa do stredu a začala odriekať zaklínadlo.

Nevedela som, čím to bolo, možno bylinkami, možno kúzlom samotným alebo energiou toho miesta, no upadla som do hlbokého spánku, takmer bezvedomia.

Ocitla som sa na mieste, ktoré bolo zakryté hmlou. Lenivo sa plazila po zemi, krútiac sa a tancujúc okolo mojich nôh. Mala som tušenie, že som v lese, no kvôli hmle som nič nevidela. Zmocnila sa ma neistota, strach.

Potom som uvidela svetlo, ktoré vyžarovalo z niekoho, uvedomila som si. Pravdepodobne to bola žena, najkrajšia, akú som kedy videla. Musela som si zakryť oči, lebo jej oslnivá aura takmer bolela na pohľad.

Lesom sa ozval zvonivý smiech. „Je to takto lepšie?"

Keď som sa pozrela znova, stála tam Elizabeth, moja mama. Prekvapene som ustúpila dozadu, až som takmer zakopla a padla na zem. Bola to ona a predsa to nebolo možné. Zomrela. Videla som to, počula som, ako jej prestalo byť srdce.

„Prepáč. Mala som pocit, že sa ti bude rozprávať s niekým, koho lepšie poznáš. Našla som ju v tvojich spomienkach," vysvetlila zvonivým hlasom.

Keď som sa pozrela lepšie všimla som si rozdiely. Stále bola oslnivo krásna, viac ako bola Elizabeth. Jej pokožka mierne žiarila. Celý jej vzhľad pôsobil nadpozemsky. Akoby celkom nepatrila do tohto sveta.

„Čakala som, kedy sa budeme môcť stretnúť. Dlžím ti poďakovanie za záchranu môjho sveta. Viem, že si kvôli tomu obetovala veľa," prehovorila, keď ja som mlčala.

Až vtedy som si konečne uvedomila, s kým som sa stretla. Prečo Darien videl budúcnosť a prečo sa to všetko zastalo. Kúzlo, ktoré som myslela, že oživí mŕtvych, ma len spojil s duchovným svetom. Tým, kde mohla so mnou komunikovať bohyňa, ktorá všetko stvorila.

„Si..." nedopovedala som, uvedomila som si, že nikde som nenašla jej presné pomenovanie.

„V tvojom svete som mala veľa mien, ale môžeš ma volať Ilen. Nesmieme strácať čas, je tu toho veľa, čo ti musím vysvetliť. Predovšetkým to, čo sa stalo, aby si chápala, aké je to dôležité. Od samého začiatku bojovala temnota so svetlom a tak to nebolo ani na tomto svete, hoci som si ho veľmi obľúbila. Zakročila som možno viacej, ako som mala. Preto si videla budúcnosť. Ja som ti ju ukázala prostredníctvom snov." Smutne sa pousmiala. „Nanešťastie komunikácia bola príliš zložitá, aby som ti mohla povedať viac. Iba som ti mohla ukázať, čo by sa mohlo stať."

„Mohlo? Vždy to bola len jedna z možností? Nie určitá budúcnosť?" skočila som jej do reči, ale mala som toľko otázok!

Pousmiala sa úsmevom mojej mamy a predsa to nebola celkom ona. „Áno a zároveň nie. Čas je iný ako ho chápete vy a vaše mysle sú na to príliš jednoduché, aby to skutočne mohli pochopiť. Neplynie jedným smerom. Minulosť, súčasnosť a budúcnosť, to všetko prebieha zároveň, nie sú oddelené. Ukázala som ti možnosť, ako by mohol svet skončiť, keby si nezakročila, no práve kvôli tomu, že si to videla, si vždy urobila správne rozhodnutie. Ostáva však ešte posledný diel skladačky."

Zhlboka som sa nadýchla a prikývla. „Mali sme sa stretnúť, aby si mi povedala, kedy mám poslať správu do minulosti, lebo iba ja som sa mohla presvedčiť, aby som to skutočne urobila. Dala si mi nádej, že môžem vzkriesiť Dariena, aby som ťa našla, no nikdy to nebola pravda. Všetko to bola iba hra, kde sme hrali rolu, ktorú si nám určila. Všetko, čo sme spravili bolo, lebo si nás na to naviedla. Ja, Darien, dokonca aj Lisa. Každý sme mali kúsok budúcnosti, len toľko, aby sme splnili svoju danú úlohu a zachránili tvoj svet. Nikdy ti skutočne nezáležalo na tom, kto prežije, ak vyhrá drahocenné svetlo. To, čo som videla - démoni, zničený svet. Nič z toho nebolo skutočné však?"

Nezdala sa byť zaskočená, či dokonca ovplyvnená mojim výbuchom, hoci vo mne to vrelo ako nikdy pred tým. Celý ten čas, keď som si myslela, že konám správne, že konám konečne vlastné rozhodnutia, nikdy to nebola celkom pravda.

Vždy som išla iba po ceste, ktorú pre mňa prichystala ona. Pre nás všetkých.

„Bolo to nevyhnutné," povedala, v jej hlase som nenašla ani štipku ľútosti. Spomenula som si, ako sme sa raz s Darienom bavili na tú tému a povedal mi, že božské či démonské entity v skutočnosti necítia emócie ako my. Ide im iba o výsledok.

A teraz vyhrala.

Prečo by ju potom malo zaujímať, koľko životov zničila počas svojho plánu? Že mňa rozbila na tisíc kúskov a zobrala mi aj jedinú nádej, ktorú som mala. Nikdy by som nebola protestovala, vyhľadala ju, keby som mala Dariena.

Vtedy som si to uvedomila.

„Nikdy nebolo potrebné, aby som zabila Dariena, však? Nezáležalo ti na tom, či žije alebo sa stane obetou. Všetko, čo si chcela bolo, aby som sa cítila dostatočne zničene a zúfalo, aby som vykonala tento rituál a skontaktovala sa s tebou."

„Robím všetko, čo je nevyhnutné. Poznám všetky možné cesty, ktorými si sa mohla vybrať. Toto bola jediná s týmto výsledkom. Je nevýhnutné, aby sme sa stretli a povedala som ti, všetko, čo potrebuješ vedieť, aby si sa mohla varovať v minulosti. Kde, kedy a čo máš povedať. Potrebovala som sa s tebou stretnúť."

Zasmiala som sa. Nie veselo, bol to smiech plný šialenstva, zúfalstva a hystérie. Toto bola hranica toho, čo som bola schopná znášať. Zrazu mi na ničom už viac nezáležalo. Jej drahocenný svet ma už nezaujímal.

Dala mi nádej a potom mi ju kruto vytrhla z rúk.

„Najskôr chcem späť Dariena," povedala som, keď som sa upokojila. V mojich slovách neostal ani kúsok emócii, nemala som viac čo stratiť.

Výraz jej tváre sa nezmenil, nebola ani prekvapená. „Mŕtvych nie je možné vrátiť späť. To je zákon, ktorý nikto nemôže porušiť. Dokonca ani ja."

„Naozaj? Čo by sa stalo potom, keby som náhodou neodkázala sebe všetky potrebné informácie? Všetko, kvôli čomu som sa dostala až do tohto bodu? Potom predpokladám, že by budúcnosť vyzerala inak, ako si ju predstavuješ, však?"

Nadvihla obočie. „Vyhrážaš sa bohyni, ktorá len pohybom ruky môže zničiť celý tvoj svet a všetko, čo poznáš?"

Nebojácne som vystrčila bradu, vedela som, že v tomto vyjednávaní mam navrch ja. „Áno. Nemám viac, čo stratiť."

Dlho na mňa mlčky hľadela. Bez slova, bez pohybu. Začínala som pochybovať, či to skutočne fungovalo. Bola som si však istá, že jej záležalo svojím spôsobom, či tento svet prežije. A to sa mohlo dosiahnuť iba, ak spravím všetko, čo som spravila doteraz.

Bez toho to nebude fungovať, tým som si bola istá. Preto som jej napriek všetkým pochybnostiam s novonájdenou odvahou oplácala pohľad.

„To, čo som pred tým povedala, som myslela vážne. Nikto nedokáže a nemal by vzkriesiť mŕtvych. Je to proti pravidlám prírody."

Pokrčila som plecami s predstieraným nezáujmom. „Tak nejaký spôsob nájdi."

Prikývla a pomaly povedala, zreteľne vyslovujúc každé slovo. „Môžem ti ho vrátiť, ale nie v takej podobe, ako ho poznáš. Jeho telo je skutočne mŕtve, preč za hranicou návratu, no jeho duša sa ešte môže vrátiť."

„Žiadna cena nie je privysoká."

Skutočne som mohla mať naspäť, nezáležalo mi na tom ako. Nikdy som si to celkom nechcela pripustiť. Ale teraz? Nikdy som necítila väčšie šťastie ako v tej chvíli. Mohla som ho znova vidieť, cítiť, rozprávať sa s ním. Prežiť spoločný život, ktorý nám nebol nikdy dopriaty.

„Myslím, že nerozumieš tomu, čo som ti povedala. Jeho duša. Raz sa vráti, možno zajtra, možno za sto rokov, ale nebude to on, ako si ho pamätáš. Bude v inom tele, bude mať iné spomienky, nebude si pamätať, čo sa stalo v jeho predchádzajúcom živote. Nebude si pamätať teba."

Bude späť, ale nebude si pamätať nič, čo z neho skutočne robilo Darienom. Nebolo to však lepšie ako nemať ho vôbec? To, na čom záleží bude predsa rovnaké. Možno si ma nebude pamätať, ale ja si budem jeho vždy.

Môžem ho nájsť. Znova spoznať. Znova sa do neho zamilovať a konečne prežiť všetko, na čo doteraz nikdy nebol čas. To bolo všetko, čo som potrebovala.

V tej chvíli som si bola istá. Ak... keď ho nájdem, budem ho milovať rovnako. Nech bude kýmkoľvek, nech bude kdekoľvek.

„A vlci? Kúzlo, ktoré Lisa spravila?"

„Muselo sa všetko napraviť, iná cesta nebola. Vlci zaplatili za svoje činy. Lesní duchovia sú mocní, mocnejší ako oni, nikdy sa nemali stať sluhami, ale chrániť Zem. Niktorí musia byť potrestaní. Tí, čo počuli ich zúfale volanie, ale rozhodli sa ho ignorovať a tí, čo celé roky bránili ich oslobodeniu."

„Ale predsa niektorí si stále zachovali svoju schopnosť."

„Áno, niektorí brali svoju vlčiu časť ako partnera, priateľa, niektorí sa rozhodli zostať so svojimi ľuďmi z vlastnej vôle. Tvoja musela odísť. Poprosila som ju, aby ti pomáhala pri tvojej ceste, ale teraz sa musí vrátiť do duchovného sveta viesť svoj druh. Odkazuje ti, že keď ju budeš potrebovať, stačí zavolať a príde ti na pomoc. Z ostatných sa stali ich poslovia, no možno jedného dňa sa budú môcť vrátiť. Vedz však, že ani teraz nebudú viesť zlý život. Nevedia o svojej ľudskej podobne, nič im nebude chýbať."

Prikývla som, hoci som mala slzy v očiach. Toľko sme toho stratili, no všetko malo takto byť a nemohla som to zmeniť. Ostávalo mi len dúfať, že jedného dňa všetci sa dočkajú svojho šťastia. „Dobre, povedz mi kde a kedy, poviem, všetko, čo bude potrebné."

Na tvári sa jej objavil potešený nadpozemský úsmev. „Bude to presne 2 roky od tohoto dňa. V meste, ktoré založila čarodejnica s menom Kalliope, hneď po tom, ako hodiny odbijú dve hodiny poobede. Nezabudni povedať všetko dôležité. A aj to, aby Darien zomrel, je to nevyhnutné. Pevne daný bod, ktorý sa nedá zmeniť."

Znova som prikývla. Cítila som, že všetko začína blednúť, pomaly som sa začínala preberať. Keď som bola na pokraji sna a reality, napadlo ma sa opýtať. „Vždy si vedela, že to takto skončí? Že mi vrátiš Dariena a nakoniec budem súhlasiť?"

Pokrčila plecami, kedy vyzerala takmer ľudsky. „Záleží na tom? Vždy som vedela, že spravím skutočnou  správnu budúcnosť a to je všetko, na čom mi záležalo."

Keď som sa prebudila, bolo ráno. Okolo mňa veselo štebotali vtáky, vítali prvé jarné dni, nový začiatok. Prvýkrát po dlhom čase som sa cítila, že môj život má zmysel a oplatí sa bojovať ďalej. Vedela som, že Dariena nikdy neprestanem hľadať, keď som vedela, že raz sa vráti.

Bola som nesmrteľná. Mala som celú večnosť na to, aby som ho našla.