Napätie v miestnosti sa dalo krájať.

Bola som si takmer istá, že som bola prvá, ktorá sa odvážila zvolať všetky bytosti pod jednu strechu a mohla o tom hovoriť. Hoci veľa nechýbalo k tomu, aby si skočili po krku. Videla som, ako sa navzájom prezerajú, posudzujú.

Cecily, Axelova mladšia sestra, ostala človekom, rovnako si aj zachovala schopnosť premieňať sa na vlka. Bola jediná z celej kráľovskej rodiny. Nemali sme čas sa veľa porozprávať, nevedela som, či by to ocenila po tom, ako som utiekla od vlkov. Bolo očividné, že sa nikdy nezaujímala o politiku a podobné stretnutia ju znervózňovali. Jej pohľad sa vyhýbal každému páru očí a väčšinou sa zastavil iba na prostredí knižnice, kde sme sa nachádzali.

Naopak, Kalliope s ľadovým pokojom zazerala na čarodejnice oproti sebe, ktoré ju vylúčili zo svojich radov. Alebo ušla? Nikdy som sa nedozvedela odpoveď. Oni jej ho s istou dávkou arogancie oplácali, hoci sa ich pôvodné rady preriedili.

Sabrina zomrela, keď sa nás snažila ochrániť. A Lisina stará mama sa starala o zranených v meste. Predpokladala som, že ju nepustili kvôli zaujatosti z dnešného stretnutia, keď jej vnučka stála po mojom boku.

Zástupcovia bytostí boli ostražití, no nijako nedávali najavo nepriateľskosť, za čo som bola vďačná. No vedela som, že každou chvíľou sa to môže zmeniť. S radou som mala svoje skúsenosti a viac naše názory boli v rozpore ako v súlade. Chceli chrániť svoje mesto za každú cenu, boli podozrievaví a hoci som im to nemala za zlé po ich skúsenostiach, bála som sa, že to bude tento raz prekážkou.

Nakoniec posledný člen našej podivnej spoločnosti bola Amanda, ktorá zastupovala skrotených. Bolo milé vidieť tam aspoň nejakú priateľskú tvár. 

Povzdychla som si.

„Zavolala som vás tu, aby sme mohli rozhodnúť o ďalšom fungovaní nadprirodzeného sveta. Po dlhých vojnách a nepokojoch, keď medzi bytosťami boli napäté a nepriateľské vzťahy, je čas vybudovať novú spoločnosť. Kúzlo, ktoré bolo zoslané včera napáchalo veľa dobrého aj zlého a chcem, aby sme si všetko teraz prešli a zhodli sa na nasledujúcom postupe."

Kývla som Lise, aby pokračovala. Zatiaľ mi nikto neskočil do reči, čo som brala ako dobré znamenie, ale vedela som, že je len otázka času, kým vypukne hádka.

„Kúzlo vzalo späť všetko, čo kedy čarodejnice spravili a napravilo rovnováhu, ktorá bola už veľmi dlhý čas pokazená. Nikdy sme nemali do ničoho zasahovať. Vlci, premenení upíri, skrotení, všetci vznikli vinou mágie. Teraz sa vrátili do svojej pravej podoby. Skrotení a upíri sa stali ľuďmi, hoci na nich možno ešte ostali zvyšky mágie, ktoré sa časom stratia a hoci je mi to ľúto, niektorí vlci ostali vlkmi. Nevedeli sme, aké bude mať následky, ale bolo to niečo, čo sme museli spraviť."

„To je moje kúzlo," povedala Kalliope. V očiach sa jej miešalo prekvapenie s hnevom. „Bolo predsa len v začiatkoch, chcela som ním pomôcť May, ale nikdy nefungovalo správne. Ty si mi... nie, vtedy ešte som mala len málo informácii. Sabrina?"

Lisa prikývla. „Kvôli tomu tam išla. A kvôli May, samozrejme. Potrebovali sme ju mať na svojej strane."

Prekvapene som nadvihla obočie, to bola nová informácia aj pre mňa. „Takže celé to, ako nám chcete pomôcť bolo len klamstvo? Nikdy ste nemali v pláne pomôcť mi a bojovať po mojom boku?"

Odpovedala mi jedna z čarodejníc. „Sabrina konala na vlastnú päsť. My sme sa zhodli, že si zaslúžite šancu, no povedala nám, že si odmietla jej podmienky a nie ste pripravení viesť taký útok bez veľkých strát. Nechceli sme to riskovať a stiahli sme sa. Neboli sme súčasťou jej druhého plánu a ani nemienime niesť následky."

Kalliope si odfrkla. „Samozrejme, že nie. Radšej sa znova zbabelo schováte vo svojej skrytej štvrti a necháte svet zhorieť, ako ste to spravili v minulosti. A ak sa niekto snaží pomôcť, vyhodíte ho ako mňa."

„Porušila si naše zákony, Kalliope, čo si čakala? Zbytočne si nás ohrozila! A kvôli čomu? Vojne, ktorá sa nás ani netýkala?"

„Samozrejme, že týkala. Naša mágia ju spôsobila. Sabrina ako jediná mala očividne dostatok odvahy, aby to bola napravila. A ja nikdy neoľutujem svoje činy, zachránila som bytosti, ktoré boli na okraji vyhynutia, prenasledované psami, ktoré sme vytvorili," odsekla a opovržlivo si premerala Cecily, ktorá ticho sledovala výmenu názorov.

Aspoň doteraz.

Po jej slovách sa nahnevane postavila. „Robili sme všetko pre naše prežitie. Spravili ste z nás vojakov a potom nás chceli zabiť. Chceli sme len prežiť, zatiaľ čo celý svet nás nenávidel!"

„Nenávidel vás právom!" zakričal zástupca drakov, rovnako sa postavil a prepaľoval ju nenávistným pohľadom. „Vďaka vám sme prišli o všetko! Ostala nás sotva stovka po tom, ako ste nás začali loviť a zabíjať kvôli vášmu strachu a paranoji! Prišiel čas, aby ste zaplatili za svoje zločiny!"

Zasmiala sa, no všimla som si, že ruky mala zaťaté do pästí. „Zaplatili? Väčšina z nás sa premenila na divoké zvieratá bez možnosti premeniť sa naspäť! Čo ešte viacej môžete žiadať, keď naša spoločnosť je teraz v troskách? Netrpeli sme dosť? Všetko, čo chceme je len žiť v pokoji rovnako ako vy všetci!"

„Nezaslúžite si pokoj, mali by ste horieť v pekle! Rovnako aj všetci upíri!"

Rozhodla som sa, že je čas sa vložiť do debaty. „Všetci sa upokojme, áno?" povedala som a s nadvihnutým obočím som pozerala na Cecily a zástupcu drakov, kým si znova nesadli na svoje miesta za stolom.

„Nikoho nebudeme odsudzovať, je to jasné? Každý z nás trpel dosť a všetci chceme len to, čo je najlepšie pre náš druh a tým je teraz mier. Musíme sa vysporiadať s následkami kúzla, nech sú akékoľvek a dohodnúť sa. Žiadne hádky, ani vyhrážanie."

Počkala som a až keď každý prikývol som pokračovala. „Aby sme sa vyhli ďalším vojnám, musíme zavrieť tých, ktorí sú za to naozaj zodpovední a spravodlivo ich súdili. Sľubujem, že sa postarám o to, aby boli potrestaní správne bytosti a nie celý druh. Ďalej by som chcela povedať, že toto mesto je odteraz pod mojím dohľadom. V minulosti patrilo upírom, no rada by som z neho spravila útočisko pre všetkých bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Myslím, že je najlepšie, aby sme v týchto časoch držali spolu a nie rozdelení."

Amanda sa prvýkrát zapojila do diskusie. „Chceš tu vládnuť?" Neznela nahnevane, len prekvapene.

Pousmiala som sa. „Nie, nemyslím, že som na to kvalifikovaná, ale áno, budem stáť na čele. Myslím však, že by bolo správne založiť radu, ako mala Kalliope, fungovalo to dobre. S tým, že každý druh bude mať úzky okruh zástupcov a jedného hlavného."

„Musíme sa tu presťahovať?" spýtala sa Kalliope, stále bola voči mne odmeraná.

„Nie, nie je to príkaz," povedala som a pozrela som sa na každého, aby ma pochopili. „Je to ponuka. Každý by mal viac možností, predsa len tvoje mesto bolo tiež poznačené vojnou a ak chceš môžete začať odznova tu. V širšej komunite, vo väčšom meste, kde sa nebudete musieť schovávať."

„Vlci ostanú vo svojom meste," povedala Cecily. „Prepáč, May."

„Myslím, že skrotení si zaslúžia nový domov. Radi sa pripojíme," povedala Amanda.

Cecily sa na ňu zamračila. „Skrotení patria k nám. Som za to, aby ste mali svojho zástupcu a väčšiu slobodu, ale mali by ste ostať s nami, ako to bolo vždy. Je predsa po vojne, všetko bude pokojnejšie."

„Zaslúžime si úplnú slobodu, nechcem, aby sme boli niekým, koho si vyberáte a následne podľa potreby odložíte ako použitú hračku."

To bol len jeden z konfliktov, ktoré sme museli vyriešiť. A tak sa začalo vyjednávanie. Ostali sme tam dlho, takmer celú noc. Rozhodovali sme sa o hraniciach a územiach, o tom, kto patrí kam a na následných podmienkach mieru.

Vlci ostanú na svojom území. Zaplatia reparácie za vojnu, z ktorých budem môcť vybudovať znova toto mesto k lepšiemu, naopak som Cecily sľúbila pomoc, ak ju budú pri opravách mesta potrebovať.

Po dlhých hádkach sa rozhodlo, že skrotení budú môcť slobodne odísť tu, ak si to vyberú a žiť svoj život podľa seba. No bola som presvedčená, že kvôli minulosti a priateľstvám, stále niektorí ostanú pri vlkoch.

Čarodejnice súhlasili, že sa presunú sem, ďalej od ľudí. Aspoň niektoré, ale aj tak som to pokladala za úspech.

Kalliope odmietla. Chcela ostať vo svojom meste, ktoré pre ňu toľko znamenalo, no sľúbila, že povie o mojej ponuke ostatným a každý sa bude môcť rozhodnúť za seba. Dokonca nechcela ani pomoc s opravou mesta.

A nakoniec ostali upíri. Rozhodla som sa im ponúknuť možnosť ostať, ak sa však rozhodnú vrátiť medzi ľudí, dostanú určitú sumu peňazí, aby mohli začať odznova. Prišlo mi to spravodlivé, keď som im obsadila domov a vďaka nášmu kúzlu prišli o schopnosti.

Nakoniec som bola celkom spokojná, išlo to lepšie, ako som si predstavovala.

Kalliope sa zdvihla na odchod ako prvá. Myslela som si, že odíde bez toho, aby niečo povedala, ale medzi dverami sa zastavila a obzrela sa ponad plece. „Počula som, čo sa stalo s Darienom. Je mi to ľúto, viem, ako sa cítiš."

Odvrátila som od nej zrak a musela som zažmurkať, aby som zahnala slzy. „Ďakujem."

Ostatní mi kývli hlavou, keď prechádzali okolo. Lesia, nymfa, s ktorou som sa spriatelila, mi stisla plece a nasledovala ich.

Zvyšok bytostí tiež pomaly odchádzal, museli sa dostať domov a oznámiť všetkým, na čom sme sa dohodli. Dúfala som, že to bude možné aj zrealizovať a nikde nevznikne odpor. Všetci boli unavení a myslím, že sme si už zaslúžili pokoj.

Cecily ma krátko objala. „Ďakujem, že si nám dala druhú šancu. Posnažím sa to u nás zlepšiť, aby si to neľutovala. Príď nás navštíviť, kedykoľvek budeš chcieť, hoci asi nemáš na naše mesto príliš svetlé spomienky, čo?"

Pousmiala som sa. Skôr než som stihla odpovedať, ozval sa za mnou povedomý hlas. „Čo to má, dopekla, znamenať?"

Bol to Matias, Darienov starší brat.

„Uvidíme sa neskôr, vidím, že máš návštevu," povedala a tiež odišla, aby nám dopriala súkromie.

Keď som ho uvidela vyrazilo mi to dych, tak moc sa podobal na Dariena, až vidieť ho tam stáť s hnevom v očiach, ma neuveriteľne bolelo. Nedokázala som dostať zo seba ani hlásku, len na neho mlčky pozerať.

Spoza neho vyšla Nicolette. „May? Čo tu robia všetky tie bytosti? Prišli sme, čo najskôr, ako sme sa dozvedeli, že Marcus je mŕtvy. Kde je Darien?"

„On- on je..." začala som, no zlomil sa mi hlas.

Snažila som sa byť silná, keď to odo mňa očakávali. Snažila som sa zamknúť všetok smútok a beznádej, riešila problémy ostatných namiesto svojich. Predstierala som, že sa nič nestalo. No keď som tu videla jeho súrodencov pred sebou, prestala som to zvládať.

Pokrútila som hlavou a sklopila pohľad. Už som sa ani nesnažila zotrieť svoje slzy. Bola som prekvapená, že po tom všetkom mi ostalo ešte dostatok sily na plač.

„Nie," vzlykla Nicolette. „Prosím, povedz mi, že klameš. On... predsa nemohol len tak zomrieť. Ako? Čo sa stalo?"

Nenašla som odvahu pozrieť sa im do očí. Objala som sa rukami okolo pása, chcela som sa schovať, utiecť, hocičo, len aby som nemusela byť tá, ktorá im to povie. Nikto iný tam však nebol.

„Obetoval sa, aby mohlo byť dokončené kúzlo," povedala som ticho. Bola som príliš zbabelá, aby som im povedala, čo sa skutočne stalo.

„Bola si to ty, že áno?" Neviem, či ma viac prekvapila otázka alebo tón, akým ju Matias vyslovil - ľadová zúrivosť a smútok. Prirazil ma o stenu, bola som taká prekvapená, že som sa ani nebránila. „Celý čas som mu hovoril, aby ťa nechal na pokoji! Že kvôli tomu zbytočne zomrie, ale on ma nikdy neposlúchal a teraz na to doplatil! Máš šťastie, že ťa tu všetci uctievajú, inak by si bola dávno mŕtva! Zaslúžiš si to!"

Nicolette sa ho snažila odo mňa rýchlo odtisnúť, keď som začala lapať po dychu. „Nechaj ju? Nevidíš, že jej ubližuješ? Nemôže predsa za to, čo sa stalo!"

Chladne sa zasmial a pustil ma. Dopadla som na kolená, no nemala som silu postaviť sa.

„Nemôže? Však ešte aj Darien to vedel dopredu a aj tak sa s ňou zahadzoval. Neustále som ho presviedčal, aby odišiel, ale nikdy ma nepočúval! A teraz je mŕtvy!"

„May?" So slzami rinúcimi sa po lícach sa na mňa otočila. Neveriaco krútila hlavou, stále tomu nemohla uveriť.

„Nikdy som mu nechcela ublížiť," zašepkala som.

Zavrela som oči, čakala som na úder. Vlastne som si želala, aby prišiel. Musela som byť presa potrestaná, nie? Nebolo fér, aby po tom všetkom som mohla pokojne žiť ďalej, keď som im zničila životy.

Nemala by tu byť nejaká spravodlivosť.

Namiesto toho však Nicolette ticho ušla. Matias na mňa opovržlivo pozrel. „Vlastne mi ťa je celkom ľúto, vieš? Musíš teraz žiť s vedomím, že si zabila jedinú osobu, ktorá ťa milovala. Možno to je pre teba dostatočný trest," povedal a bežal za ňou.

A tak som ostala sama. Schúlila sa do klbka, mohlo to byť ešte horšie? Schovala som si tvár do dlaní a plakala za všetko, čo sa stalo. Za to, že kvôli mne museli prísť o ďalšieho člena rodiny.

O niekoľko hodín ma tam našla Alarise, ktorá sa musela dozvedieť, že stretnutie skončilo a ja som znova zmizla.

„Ja viem, že chceš byť asi sama, ale nemala by si byť. Som tu pre teba, nech sa deje čokoľvek, áno? Raz to prestane bolieť, aj keď sa ti to nezdá."

Chcela som jej povedať, že poznám všetky prázdne reči, ktoré sa hovoria smútiacemu, počúvala som ich predsa celý život, keď som postupne strácala všetkých ľudí, na ktorých mi záležalo. A vedela som, že raz sa tá bolesť naozaj stane znesiteľnejšou, ale nie dnes. Ani zajtra.

„Najhoršie na tom je, že stále mám pocit, akoby som na niečo čakala, že ešte niečo má prísť. Posledný kúsok skladačky, ale nedokážem prísť na to, čo to je."

Ako som predsa mala vedieť, že kedy mám poslať správu sebe do minulosti? Ako som si mohla povedať, že nech nechám Dariena zomrieť a zároveň byť šťastná? Tá budúcnosť mala byť teraz, no nikdy som sa necítila od svojho šťastného konca vzdialenejšia.