Keď som sa prebrala, v miestnosti bola tma. Musela vypadnúť elektrina, napadlo ma. V ušiach mi pískalo a hlava ma neuveriteľne bolela. Moje oči si pomaly zvykli na nedostatok svetla a všimla som si, že pri mne niekto je.

„Myslela som si, že sa už neprebudíš," povedala Lisa, šepkala, no v tom ohlušujúcom tichu to znelo ako výkrik.

Sedela vedľa mňa schúlená do klbka a hlavu mala položenú na kolenách. Vyzerala zraniteľne, mlado. Možno prvýkrát odkedy som ju stretla. Vždy sa za niečím naháňala, no nie teraz. Len bez slova sedela. 

„Čo sa stalo?" spýtala som sa. Snažila som sa posadiť, no každý pohyb ma bolel.

„Kúzlo fungovalo."

„Čo..."

Trhane som sa nadýchla. Moje myšlienky sa zrazu vyjasnili, vrátili sa mi spomienky na posledné okamihy - ako sme zastavili Marcusa, ako sme museli pokračovať s kúzlom a... nie.

Obzerala som sa okolo seba. Všimla som si koľko bolo v miestnosti nehybných tiel, mŕtvych či už len v bezvedomí, ako som bola ja. Dariena som našla kúsok odo mňa. Nehybne ležal na zemi s tvárou obrátenou ku stropu.

Snažila som sa postaviť, no podlomili sa mi nohy. Vzlykla som, no nevzdávala som sa. Nemotorne som sa po kolenách presunula k nemu. Pohladila som ho po tvári a odhrnula mu vlasy z tváre, no nereagoval.

„Prosím," zašepkala som, na konci sa mi zlomil hlas. „Nemôžeš byť mŕtvy."

Upíri predsa tak ľahko nezomierajú, muselo to byť niečo, čo som mohla urobiť. Položila som si jeho hlavu do lona, ruku, ktorú som si pred tým porezala, som mu priložila k perám. Slzy mi zahmlili zrak.

„No tak!" zakričala som. „Chcem ti len pomôcť!"

Trhlo mnou, keď som ucítila jemný dotyk na pleci. „Už mu nepomôžeš. Kúzlo je dokončené, to znamená, že všetky obety sú mŕtve. Je mi to ľúto."

„Je... je ti to ľúto?" Zasmiala som sa, dokonca aj v mojich ušiach to znelo hystericky. „Ty za to môžeš! Ty si ho k tomu donútila a trvala na tom, aby sa kúzlo dokončilo, aby-aby som ho zabila. Panebože, ja som ho zabila. Môžem za to ja! Ja som mu to spravila. Všetko je to kvôli mne."

Sklonila som sa a oprela som si čelo o jeho. Vdychovala som jeho vôňu, snažiac sa ju zapamätať. Už viac som nedokázala zadržiavať svoj smútok a srdcervúco som sa rozplakala. Mala som ho zachrániť. Chcela som ho zachrániť, prečo to potom skončilo takto?

Nebol tu žiadny nepriateľ, ktorého by som mohla viniť. Nikto, komu by som sa mohla pomstiť za to, čo sa stalo. Vybral si to sám a ja som mu vyhovela.

„Nemôžeš sa tu zosypať. Ešte ťa potrebujem, počuješ? Vstávaj, May!" Tento raz bol jej dotyk naliehavejší, silnejší. Chytila ma za ruku a snažila sa ma odtiahnuť.

„Ako by som mohla? Mal byť koniec, malo to skončiť! Nevládzem už bojovať ďalej. Nech to spraví niekto iný!" Vzpierala som sa, slzy mi tiekli po tvári. Vedela som len, že nechcem nechať Dariena samého.

Lisa ma podráždene pustila. „Spamätaj sa! Nie si jediná, kto má toho dosť a kto niekoho stratil! Bytosti tam vonku boli uprostred ťažkej bitky, keď ich zasiahlo kúzlo a stratili vedomie! Všetci tam budú zmätení a zranení. Niekto sa musí postaviť do čela a rozdeliť úlohy. Naozaj je mi ľúto, čím si si prešla, ale iba teba budú počúvať!"

Trhane som sa nadýchla a vložila si tvár do dlaní. Vedela som, že má pravdu. Musela som to spraviť, dlžala som im to za to, ako sa za mňa postavili a bojovali.

Počula som, ako si povzdychla. „Prepáč, tiež už to nezvládam, ale to nemení nič na tom, že naše úlohy ešte neskončili. Musíme sa postarať o živých, až potom môžeme smútiť za mŕtvymi. Všetko spravíme postupne. Robíme to preto, aby ich obete nevyšli nadarmo."

Pobozkala som Dariena na čelo a opatrne ho položila na zem. Utrela som si slzy a ešte raz sa na neho pozrela. „Vrátim sa," sľúbila som mu šeptom.

Na chodbe sme našli ďalších upírov v bezvedomí, no niektorí sa už prebrali a zmätene sa obzerali okolo seba, potulovali sa chodbami hradu. Šokovane na mňa hľadeli, snažili sa pochopiť, čo sa práve stalo.

Krok po kroku, pripomenula som si.

Hrdo som sa vystrela a pozrela na nich s autoritou, akú som videla u môjho otca. „Marcus je mŕtvy a vedenie nad mestom preberám ja. Postarajte sa o svojich ranených, zostavte si skupinu, ktorá potom so mnou vyjedná ďalšie podmienky, je to jasné? Ak sa niekto pokúsi zneužiť situáciu, spomeňte si, kto som a kto za mnou všetko stojí."

Upíri prikývli a na moje prekvapenie sa mi niektorí poklonili. Dúfala som, že prevrat prebehne rýchlo a bez problémov, nemali sme čas zaoberať sa povstaním.

„Čo keby si mi konečne povedala, čo vlastne spôsobilo to kúzlo?" spýtala som sa jej, ako sme pomaly kráčali hradom a uisťovali sa, že upíri sa dozvedia o zmene vedenia.

„Vrátilo naspäť mágiu, ktorá zasahovala do života ostatných."

Zarazene som zastala, až takmer do mňa narazila. „Spravilo to čo?"

„So Sabrinou som v tajnosti pracovali na tom, ako všetko zastaviť, čo čarodejnice pokazili. Nikdy sme nemali zasahovať do chodu sveta. Premenený upíri, vlci, skrotení, všetci vznikli pomocou našich kúziel. Jediný spôsob, ako zastaviť vojnu, bolo zastaviť ich."

„Nebol! Ja som to s Darienom skoro dokázala! Preto sme tu prišli! Čo to vlastne znamená, že všetkých ste odsúdili na smrť? Tomu hovoríš riešenie?" Prirazila som ju k stene a chytila pri krku, aby sa nemohla pohnúť.

Snažila sa vymotať z môjho zovretia, no chytila som ju len pevnejšie. „Nie! Len sme zobrali späť svoju mágiu a nastolili rovnováhu, niečo, čo sme mali spraviť už dávno! Vlčí duchovia sa konečne oslobodia od svojich ľudí, hoci nemôžem zaručiť, čo sa s nimi stalo. Skrotení sa stanú ľuďmi, rovnako aj premenení upíri. Spravili sme, čo sme museli."

Pustila som ju a rozkašlala sa. Pokrútila som hlavou, nemalo predsa cenu sa kvôli tomu rozčulovať, musela som zistiť, aká situácia je vonku. S Lisou a čarodejnicami si to vyriešim potom neskôr.

V meste to vyzeralo horšie, ako som si predstavovala. Ulicami sa túlali vlci, ktorí vyzerali zmätene a snažili sa dostať do lesa, ostatní sa hľadali medzi sebou, snažili sa vyliečiť svoje zranenia a nájsť si svojich blízkych. Ozýval sa tam krik, plač, ktorý mi trhal srdce.

„Choď za čarodejnicami a priveď ich sem, aby pomohli liečiť. Zober so sebou aj najvyššie, potrebujeme sa dohodnúť na ďalšom fungovaní nadprirodzeného sveta. Je mi jedno, ako to urobíš, ale nech sú tu do večera."

Zovrela pery, no prikývla.

Bežala som do ulíc. Chcela som sa premeniť, no vlčica bola preč, necítila som nikde jej prítomnosť, hoci som preskúmala každý kúsok svojej mysle. Cítila som len prázdnotu a smútok za stratenou priateľkou. Rovnako bolo preč aj spojenie s Axelom.

Musela som ich nájsť starým dobrým spôsobom.

Vbehla som do ulíc, snažila sa nájsť niekoho známeho. Musíš to vydržať, vyzeraj silne, pripomínala som si neustále, keď som videla toľko krvi a smrti. Už je koniec, máš šancu všetko teraz napraviť.

„Kyra! May!" počula som známy hlas. Otočila som sa a uvidela k sebe bežať Alarise. Rozbehla som sa oproti nej a zovrela ju v silnom objatí. Bola pokrytá krvou, no okrem toho vyzerala byť v poriadku.

„Vďaka Bohu, že ti nič nie je," povedala som. „Čo sa tu stalo?"

„Bol to čistý chaos. Najskôr sa tu bojovalo, oveľa horšie, ako sme predpokladali a potom zrazu všetko sa ponorilo do svetla. Potom si len pamätám, ako sme sa zobudili zmätení a nikto nevedel, čo sa stalo."

„Mám pocit, že dlhší čas to aj tak ostane. Kde sú ostatní? Potrebujem sa nutne porozprávať s Axelom."

Zahryzla si do pery a odvrátila zrak. „May..." nevedela nájsť správne slová.

„Čo sa stalo? Zabili ho?" spýtala som sa a zovrelo mi hrdlo. Ďalšiu smrť by som už nezvládla.

Pokrútila hlavou. „Nie o to nejde. Len... neviem, ako ti to vysvetliť. Keď sme sa prebudili, z väčšiny vlkov boli zrazu len vlci, nevieme, čo sa stalo. Nie je to celkom, akoby sa nemohli premeniť naspäť, len proste boli zvieratami."

Prekvapene som vydýchla. To je to, čo sa stane s vlkmi? Nestanú sa ľuďmi ako skrotení, ale preváži nad nimi vlk? Čo sa stalo potom s ich kráľovstvom? Ako im mám pomôcť? Zrazu stretnutie všetkých bytostí sme potrebovali ešte viac.

„Teraz ma pozorne počúvaj, dobre? Musíme zistiť, čo sa presne stalo. V prvom rade nájdi Amandu alebo Erin s Elliotom, pošli ich ku vlkom, aby zistili, čo sa stalo a povedali im, že sme stratili Axela. Neviem, či niekto ostal. Najlepšie by bolo zohnať niekoho s kráľovskej rodiny. A ty musíš ísť za Kalliope, potrebujeme jej schopnosti a aj zvyšok rady. Ja sa tu snažím dovtedy udržať poriadok."

Prikývla. „Erin je v bezvedomí a Elliot zranení, no Amanda by to mohla zvládnuť. A ty? Si v poriadku? Kde je Darien?"

„Ne.." zlomil sa mi hlas. Znova sa emócie preliali cez moju hrádzu. Znova som plakala a nedokázala sa nadýchnuť. Alarise si ma znova pritisla do objatia a pohladila ma po vlasoch, kým som sa aspoň trocha neupokojila.

„Pššt, to bude dobré. Zvládneme to spoločne, áno?"

Prikývla som a zotrela som si slzy.

„Je mi to strašne ľúto, viem, koľko pre teba znamenal. Budem tu pre teba, nech budeš potrebovať čokoľvek. Vrátim sa čo najskôr." Potom sa stratila medzi davom zranených.

Zhlboka som sa nadýchla, snažiac sa potlačiť všetky emócie. Nemohla som si ich teraz dovoliť, potrebovali ma a musela som sa o nich postarať. Dlžila som im to. Nasledujúci deň som strávila v uliciach, rozprávala sa s upírmi, povedala im, čo sa stalo s Marcusom a aby neútočili na vlkov.

Odniesli sme zranených do ošetrovní, domov, kde bolo dostatok miesta. Mŕtvych sme tiež poukladali na lúku a snažili sa zistiť počet obetí a koho sme stratili. Bola to únavná práca, no vedela som, že nemôžem poľaviť.

Pomáhalo mi to zabudnúť na Dariena a tak som sa do toho vložila úplne celá, kým som nebola taká unavená, že som nedokázala stáť na nohách. Videla som, ako smútia ostatní, akí sú zničení a tak som sa snažila byť silná kvôli nim.

Pre toto som predsa bojovala a ich boj možno skončil, no môj ešte nie. Neskončí, kým tu nebude mier a každý bude v bezpečí.

Keď som však ležala v prázdnej posteli na hrade, netúžila som po ničom inom, aby bol Darien po mojom boku, aby ma držal za ruku a povedal, že to zvládnem a že mi verí. On by presne vedel, čo má urobiť.

Chýbal mi tak neuveriteľne moc, až ma to fyzicky bolelo a zaspávala som so slzami v očiach. Dokázala som len myslieť na to, aké by to bolo, keby nemusel zomrieť. Tešila som sa na budúcnosť s ním, na časy, keď by sme si mohli celý deň čítať v knižnici, snažiť sa udržať mesto a zároveň si kradnúť okamihy pre seba, na to, akoby sme išli preskúmať svet, zažili dobrodružstvo, kde by nám nešlo o život.

Ale nič z toho sa už nestane. Ostala som sama.

Vojna sa konečne skončila, no uvedomila som si, že ma v budúcnosti už nič nečaká.