V tú noc som nespala pokojne.

Celé hodiny som sa prehadzovala v posteli neschopná zavrieť oči. Do mysle sa mi vkrádali spomienky na Axela, na jeho úsmev a dotyky.

Cez deň bolo ľahké na neho zabudnúť. Robila som všetko preto, aby som bola dostatočne zamestnaná a neotravovali ma dotieravé myšlienky. Ale večer? Vtedy som ho mala plnú hlavu. Hrdlo mi zvierala neviditeľná päsť, keď som si čo i len spomenula, že už nie je pri mne.

A keď som nemyslela na Axela, trýznili ma pochybnosti o mojej budúcnosti či mojom otcovi.

Ani si nepamätám, ako som zaspala. Zrazu som len nebola vo svojej posteli, ale vonku pri lese a práve svitalo. Všetko to bolo až príliš skutočné, akoby som tam naozaj bola.

Stála som na kraji rozľahlej roviny, predo mnou bola armáda miliónov bytostí. Takmer som nedokázala určiť, kde začína a kde končí. Oproti sa na horizonte začali objavovať obrysy postáv. Približovali sa rýchlo, medzi bytosťami pri mne zavládol šum paniky. Takmer som cítila ich strach.

Oproti nim sa hrnuli beztvaré postavy, na hlave som dokázala rozoznať len ich svietiace červené oči a ústa plné ostrých špicatých zubov. Tvar postavy mali rozdielny, niektorí boli vysokí iní nízki. Niektorí mali na rukách dlhé pazúry, druhí mali na chrbte krídla, ktorými mávali a snažili sa vzlietnuť.

Prichádzali ďalší a ďalší. Zlievali sa do čiernej masy, ktorá sa hrnula k nám ako prílivová vlna. Nemohli sme uniknúť.

Na čele armády nadprirodzených ľudí stali dve postavy. Keď som sa pozrela bližšie, rozoznala som Dariena a tá druha bola... ja? Zohol sa k nej... ku mne a niečo mi pošepkal do ucha. Bola som príliš ďaleko na to, aby som počula čo. Videla som však slzy na mojej tvári a ako som si prsty preplietla s Darienom.

Potom sa všetko zohralo až príliš rýchlo.

Démoni zaútočili. Zabíjali jedného po druhom. Niektorí sa snažili utiecť späť do lesa, no aj tak ich dostihli. Prichádzali stále ďalší a ďalší. Videla som, ako padol Darien a ja som sa ho snažila ochrániť, no čoskoro ma obkľúčila masa čiernych tiel a zmizla som.

Po miliónovej armáde po dlhých minútach ostala len kopa nehybných tiel. Nemohla som sa na to pozerať, no zároveň niečo mi nedovolilo odvrátiť zrak. Všade bola krv, uši mi zaplavila ozvena krikov plných desu a hrôzy, z ktorých mi behal mráz po chrbte.

Všetkých zabili. Pred očami sa mi mihali obrazy, ako napádajú mestá. Zabíjajú a ničia všetko, čo im prišlo do cesty. Spôsobovali chaos, prinášali smrť a nikto ich nebol schopní zastaviť. Svet pohltili plamene a čoskoro z našej civilizácie ostal len prach a pustatina.

Keď som myslela, že už dlhšie sa na to pozerať nemôžem, objavila som sa inde. Bolo to starodávne mestečko s úzkymi ulicami a vysokými domami s oknami pootváranými dokorán. Vo vzduchu bolo cítiť more a vôňu leta.

Bolo tam rušno, všade sa tam prekrikovali rôzne bytosti, aké som videla prvýkrát. So špicatými ušami, krídlami, dokonca draci. Konala sa tam oslava, hrala hudba na námestí, po zemi boli porozhadzované kvety a všetci sa bavili. Nestíhala som sledovať všetko, čo sa dialo okolo mňa. Potom som zrazu zazrela v dave seba, ako sa predieram medzi bytosťami a rozhodla som sa nasledovať sa.

Zastavila sa až za mestom, na kraji lesa. Pozorne sa pozrela na všetky strany, aby sa uistila, že je sama. Bola som zvedavá, aké tajomstvá môžem mať, keď som nechcela, aby ma niekto sledoval.

A potom prehovorila.

„Viem, že si tu... že som tu. Aby som sa predstavila, som May z budúcnosti a musím ti povedať niekoľko veci, aby svet neskončil tak, ako si pred chvíľou videla."

Zmätene som otvorila ústa, no nevedela som, čo povedať.

„Nemusíš nič hovoriť, aj tak ťa nepočujem ani nevidím. Potrebujem len, aby si si ma vypočula. Nesnaž sa nad tým premýšľať, budúcnosť je komplikovaná ani po toľkom čase mi to nedáva zmysel."

Vystrašene som ustúpila dozadu.

Rozprávala sa so mnou. Ako to bolo dopekla vôbec možné? Toto bol len sen!

Jednu chvíľu som chcela utiecť, nechcela som počuť to, čo sa mi chystá ona... čo sa chystám ja povedať. Nechcela som byť do toho zamotaná viac, ako som musela byť.

„Neboj sa. Viem, aké sa ti to musí zdať a že si vydesená, ale je dôležité, aby si bola pripravená na to, čo príde. Stála som na tom istom mieste ako stojíš ty a chápem, že si zmätená a vydesená, no musíš bojovať. Zdá sa ti to teraz asi nemôžné, Axel ti zlomil srdce a si stratená, ale si dôležitou súčasťou tejto vojny, my obe. Nebude to ľahké. Stratíš tak veľa pre svet, ktorý ti nič nedal, budeš si priať umrieť, ale musí sa to stať. A na konci všetko dobre dopadne."

Bezmocne som klesla na kolená a vložila si tvár do dlaní. Hučalo mi v hlave z toho, ako som sa to snažila pochopiť. Každá myšlienka na mňa kričala: „Toto predsa nie je možné!" Nemohlo byť. Je to len sen, z ktorého sa prebudím a budem znova na hrade upírov.

Ako ale budem vedieť, že sa tie slová aj tak nenaplnia? A že vlastnou hlúposťou a zbabelosťou nespôsobím koniec sveta?

Nakoniec som sa postavila a prikývla, aj keď ma nemohla vidieť. „Dobre, počúvam."

Pozerala sa priamo na mňa, akoby vedela, kde stojím. „May... Bože, to je divné oslovovať seba. Musíš mi veriť, áno? Príde čas, keď budeš moje slová spochybňovať a budeš chcieť spraviť všetko podľa seba, no musíš mi veriť, že viem, čo robím a čo je pre všetkých najlepšie. Aj keď ti to v budúcnosti zlomí srdce."

„Čo tým mys-"

„Nemám už veľa času, čoskro sa zobudíš, tak pozorne počúvaj." Sklopila zrak, akoby sa chcela vyhúť môjmu pohľadu. „Nesmieš zachrániť Dariena. Aj keď si to budeš želať najviac na svete, nemôžeš to urobiť. Keď príde čas, Darien musí zomrieť. Nie je iná cesta." Na tvári sa jej objavil ľútostivý výraz. „Keby som ti tak mohla prezradiť viac, ale nemôžem. Budeš stáť pred voľbou a keď si vyberieš zle, všetko sa tým pokazí."

Nechať zomrieť Dariena? Prečo by som si dávala sebe takú sprostú radu?

Je to pôvodný upír, ktorý má väčšiu šancu zachrániť svet než ktokoľvek iný. A on zachránil mňa. Bez neho by som bola stále stratená a zmätená medzi vlkmi, musím mu to oplatiť. Bol jedinou osobou, na ktorú som sa mohla ešte obratiť.

Chcela som to dávať za vinu mne, ale bol by to nezmysel. Nemohla som však prestať myslieť na to, čo sa stane, že ma to donútilo povedať práve toto.

Videla som, ako May z budúcnosti na ňom záleží.

Aká budúcnosť nás vlastne čaká?

„Nebude to jednoduché, ale toto sa nesmie zmeniť. Ďalšia vec je, keď sa znova stretneš s Lisou, musíš ju nechať odísť. Bude sa ti to zdať ako hlúposť, lebo to bude šialene nebezpečné, ale bez nej to nedokážeš vyhrať. Prinesie to svoje následky a bude sa to zdať ako vysoká cena, ale nechaj ju, áno? Nesmie ostať s tebou."

Prehrabla si krátke hnedé vlasy a povzdychla si. „Raz príde čas, aby si sa znova stretla s Axelom, je nutné, aby sa to stalo, nesnaž sa tomu vyhnúť. Musíte sa porozprávať. Keď budete utekať pred vlkmi v tuneloch, je nutné, aby ste sa s Darienom rozdelili." Frustrovane si zahryzla do pery. „Ešte tu bolo niečo, čo som ti mala povedať. Čo to bolo... ach! Never tomu, čo vidíš, never sama sebe. Démoni sa budú chcieť k tebe dostať. Nemôžu zasahovať do sveta, ale dokážu ovplyvniť teba a to, čo urobíš. Daj si na to pozor. Raz som kvôli tomu skoro zabila niekoho, koho som nechcela. Teraz to znie zastrašujúco, ale verím, že to zvládneš."

Kútiky úst sa jej nadvihli do malého úsmevu, ktorý sa jej nepodarilo potlačiť. „Mohla by si niečo odkázať Darienovi? Prosím. Povedz mu, nech počká, bude to stáť za to. Nebude si musieť tým všetkým prejsť sám a tá, na ktorú čaká, bude stáť po jeho boku. Daj na neho pozor, áno? Nie je taký drsný upír, ako si o sebe myslí."

Na chvíľu sa odmlčala. Pohľad vyvrátila k nebu, ktoré presvitalo medzi stromami. Stratila sa vo vlastných myšlienkach, akoby zabudla na to, že som tam. Potom však potriasla hlavou a znova sa pozrela s úsmevom na mňa.

Potom všetko zmizlo v chaose obrazov.

Namiesto lesa som sa nachádzala pri trónnej sieni vlkov a sledovala, ako Axelovi dávajú na hlavu korunu. Vlci si po jednom kľakli na koleno a uklonili sa mu. Stála som za oknom a na krátku chvíľu sa nám s Axelom stretol pohľad.

Následne to  všetko zmizlo a zrazu som bola na kraji lesa, vyzeralo to podobne, ako tam kde som sa rozprávala so sebou. Darien držal pod krkom Elizabeth nôž a s úškrnom povedal: „Čo urobíš teraz?"

Znova sa scéna zmenila. Stála som v trónnej sále upírov. Marcusovi ležal pri nohách Darien. On si ho však nevšímal iba pozeral s očakávaním na moje druhé ja, ktoré bolo oproti nemu a povedal: „On alebo záchrana sveta. Čo je pre teba dôležitejšie?"

Už viac som dokázala rozoznávať, kto čo hovorí boli to len krátke útržky rozhovorov. Akoby som prepínala televízne stanice príliš rýchlo.

„Všetko je to tvoja chyba, kvôli tebe nás našli a všetci sú mŕtvi..."

„Never Marcusovi..."

„Miluje ťa, vieš o tom? Ty si možno stále zaslepená bolesťou, no urobil by pre teba čokoľvek."

„Nesmú ťa dostať. Ak ťa upíri chytia, je po všetkom."

„Nie si jediná, je tu niekto ďalší ako si ty..."

Posledná veta, ktorú som počula bola moja. Od May z budúcnosti. „Nič z toho nie je skutočné, že?"

Potom som sa konečne prebudila s potom na čele. Prudko som sa posadila a plytko dýchajúc som sa snažila ukľudniť svoj zbesilý tlkot srdca. Do očí sa mi tlačili slzy, ani som sama nevedela prečo.

Bolo to skutočné?

Zmocnila sa ma panika. Nevedela som, čo mám robiť, čo si mám myslieť.

Bosými nohami som ticho vyšla na studenú podlahu, ktorá tlmila moje kroky. Zo vzdialenej chodby som stále počula ozvenu hlasov. Zakrádajúc som prešla ku Darienovej izbe a bez zaklopania otvorila vŕzgajúce dvere.

Svetlo z chodby preniklo v tenkom páse do izby a osvietilo veľkú luxusnú posteľ. Prikrývky sa pohli, Darien sa posadil a s prižmúrenými očami hľadel na mňa, kým si jeho oči nezvykli na prudké svetlo. Povzdychol si, keď zistil, že som to len ja.

Nevyhnal ma ani nenamietal.  Zavrela som za sebou dvere a prešla som ku jeho posteli, na ktorú som si sadla do tureckého sedu na opačný koniec, ako mal on hlavu.

„Nevedela som, že upíri spia," poznamenala som.

„Len keď chceme, dokážeme vydržať aj bez neho, čo však neznamená, že som tvojím prepadnutím nadšení," povedal a posadil sa. Pozerali  sme na seba v tme, bez akéhokoľvek svetla. „Prečo si prišla?"

„Sníval sa mi sen..." nedopovedala som.

Povzdychol si.

Mlčala som, kým som konečne nenabrala odvahu opýtať sa otázku, ktorej odpoveď mi spôsobovala nepríjemný pocit v žalúdku. „Ako si vedel, že si videl budúcnosť?"

Videla som na ňom, ako ho moja otázka prebrala zo spánku. „Prečo to chceš vedieť?"

Otvorila som ústa a chcela som odpovedať, no zovrelo mi hrdo. Prikryla som si rukou ústa, aby som zadržala prichádzajúci vzlyk. Slzy, ktoré sa mi nahromadili v očiach, začali stekať po mojich lícach. Cítila som sa hlúpo, ani som nevedela, prečo som začala plakať.

„Čo sa stalo?"

Pokrútila som hlavou. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dokázala pozbierať natoľko, aby som zvládla prehovoriť. „Mala som jeden sen. Všetko tam vyzeralo tak skutočne a bola som tam ja... a hovorila som sa sama na seba-"

„Hej, hej, spomaľ trocha." Posunul sa na posteli ku mne bližšie. „Viem, že je toho na teba asi veľa, no mohla by si mi zopakovať všetko, čo si videla? Je to dôležité."

Pritiahla som si kolená k hrudi a oprela si o ne bradu. „Najskôr som bola na širokej rovine, stála som pri lese a kúsok odo mňa bola armáda z tisícky bytostí. Na čele sme boli my dvaja. Potom na horizonte sa začali zjavovať démoni a... všetkých zabili."

Darien prikývol a oprel si bradu o ruku. „Aj ja som to videl. Tým sa len potvrdilo to, čoho som sa obával. To je to, čo ťa tak... rozrušilo?"

Mykla som plecom. „Áno? Ja neviem. Videla som budúcnosť, kde všetci zomrieme a neviem, ako sa s tým vysporiadať, ale ide o to celé. Prečo ja? Prečo som to zrovna ja musela vidieť? Teraz každú sekundu svojho života, pri každom rozhodnutí budem premýšľať, či som to urobila kvôli tomu, lebo som to videla alebo preto, že som to naozaj chcela." Oprela som sa o stĺpik na konci postele. „Napríklad videla som sa tam s krátkymi vlasmi. Mám sa dať kvôli tomu teraz ostrihať? Alebo to urobím až niekedy v budúcnosti a teraz by som tým zmenila chod vesmíru?"

„Viem, ako sa cítiš. Najskôr som sa bál aj vlastného tieňa, myslel som si, že všetko, čo urobím, nejako zmení budúcnosť. Dôležité je však príliš sa nad tým nezamýšľať, nič sa tým nemení. S budúcnosťou je to komplikované. Čas nie je priamka vedúca z minulosti do budúcnosti." Prehrabol si tmavé vlasy. „Predstav si čas ako čmáranicu na papieri. Vo viacerých bodoch sa čiary pretnú – momenty z prítomnosti a budúcnosti sa môžu odohrávať zároveň. Teraz si tam bola zo svojho aktuálneho bodu na čiare, no ako po nej pôjdeš ďalej dostaneš sa znova do toho istého bodu. Chápeš? Odohráva sa to naraz, aj keď my to takto nevnímame. V podstate sa to už všetko stalo."

„Ak sa to už stalo, potom nemáme šancu zmeniť to. Teraz ak budeme pokračovať ďalej predsa len sa dostaneme do toho bodu, kde nás zabili démoni. Akú šancu má potom snažiť sa?"

„Nemusí to tak byť. Mám dve teórie ohľadom toho, ako čas plynie. Buď sa to už všetko stalo a nič nebudeme môcť zmeniť alebo to môžeme ovplyvniť a vznikne alternatívny vesmír. Časť čarbanice sa prepíše a vznikne nová. Úprimne dúfam v tú druhú možnosť."

„V tom sne, som sa stretla sama so sebou. So mnou z budúcnosti. Povedala mi, čo musím urobiť, vraj potom bude všetko v poriadku, no niektoré veci nesmiem zmeniť, nech sa deje čokoľvek. Znamená to, že ak poslúchnem, démoni sa nikdy nevrátia?"

Prikývol. „Je to možné. Alebo to bolo v bode pred ich príchodom. To, čo som videl ja nebol sen a bolo to podstatne dlhšie. Zdá sa, že máme dve možnosti, ako môžeme skončiť. Buď to bude budúcnosť, kde démoni prídu alebo kde to stihneme zastaviť. Z tej druhej bolo asi tvoje budúce ja." Pošúchal si čelo. „V tom prípade musíš prísť presne na to, do ktorého momentu si sa dostala, aby si to mohla povedať sebe v minulosti. Inak by sa všetko zmenilo a spôsobilo by to obrovsky paradox, lebo v budúcnosti by si potom nemala existovať."

„Bolí ma z toho hlava," posťažovala som sa a zvalila sa na posteľ.

Uškrnul sa. „Na to si zvykneš. Takže si sa stretla so sebou v budúcnosti." Odmlčal sa. „Aké to bolo?"

Pozrela som sa radšej na látku, ktorá zakrývala vrch postele. „Povedala, že ťa mám nechať zomrieť."

Darien dlho mlčal. Zavrela som oči, aby som nazbierala odvahu a potom som sa na neho pozrela. Mračil sa a pohľad neprítomne upieral na svoje ruky.

„Mrzí ma to," zašepkala som.

Na tvári sa mu objavil trpký úškrn. Keď na mňa však pozrel, v očiach som mu uvidela strach. „Aj tak som to vedel. Nech budúcnosť bude akákoľvek, ja ju neuvidím."

Nevedela som si ani predstaviť, ako sa musel cítiť. Keby som mala žiť s vedomím, že každú chvíľu môžem zomrieť, zbláznila by som sa z toho. Je jedno, aký dlhý je niečí život, prísť o neho nie je nikdy jednoduché.

„Možno to nie je pevne dané. Je to jedna z možností, nemusí sa to predsa stať," povedala som. Vedela som však, že tým slovám ani jeden z nás neveril.

„Nie," povedal presvedčene. „Keď to bol odkaz od tvojho budúceho ja, musí byť dôležité, aby som zomrel. Nemá však zmysel sa nad tým zamýšľať alebo strachovať. Môže to byť zajtra alebo aj o sto rokov, tak či tak na tom nezáleží. Každý predsa raz musí zomrieť a teraz jednoducho prišiel môj čas." Mykol plecom.

„Nevyzeráš znepokojene," poznamenala som zamračene.

„Ani nie som. Vedel som o tom už od prvej vidiny. Myslel som, že ma niekto môže zachrániť, no ak musím zomrieť, aby som zabránil príchodu démonov tak nech. Potom asi stojí za to zomrieť."

Ticho sa zasmial a pokrútil hlavu. „To je všetko, čo ti tvoje budúce ja povedalo?"

Všetko to bolo také zmätočné, až mi chvíľu trvalo, kým som si na všetko spomenula. Potom som pomaly prikývla. „Bolo toho viacej, no význam to bude mať až neskôr. Potom tomu možno pochopím." V hlave som si znova prehrávala svoj sen. „Vlastne bolo tu ešte niečo. Povedala mi, nech ti odkážem, že to čakanie bude stáť za to a bude stáť po tvojom boku. Neviem však koho tým myslela, prepáč."

Darienovi sa kútiky úst roztiahli do jedného z mála úprimných úsmevov. Keď sa pozrel na mňa v očiach som už nenašla smútok ani strach.

Bolo to zvláštne. Akoby sa niekedy pozeral na mňa, no videl niekoho iného. Nevedela som celkom dobre vysvetliť ten pocit. Cítila som sa, ako keby sa o mňa zaujímal len preto, že som mu niekoho pripomínala, ale nie kvôli mne.

„Ja viem."