Na druhý deň, keď som sa zobudila s opuchnutými očami, všade vládlo hrobové ticho. Zišla som dole, no ani tam som nikoho nenašla. Nevedela som, kde bol Darien, ani či v tejto časti bol vôbec niekto okrem mňa.

Keď sa ozval môj prázdny žalúdok, rozhodla som sa opustiť bezpečie Darienovho krídla. Došla som ledva ku dverám, keď sa zrazu otvorili a dnu vstúpil Walter s tanierom plným jedla.

Kútiky úst sa mu roztiahli do širokého úsmevu. „Nemôžem uveriť, že si naozaj tu. Myslel som, že Darien si zo mňa robí srandu, keď mi to povedal."

Rozpačito som mu úsmev opätovala. Walter bol môj jediný blízky kamarát z ľudského sveta, no potom som sa dozvedela, že tam bol preto, lebo ho poslal Darien a v skutočnosti bol skrotený premenený na upíra. A to už nehovorím o tom, že to bol Carinin brat. Hoci tvrdil, že naše priateľstvo bolo skutočné a len na mňa dával pozor, stále som nevedela ako sa mám pri ňom správať.

„Doniesol som ti raňajky, určite si hladná." Položil mi tanier na konferenčný stolík pri gauči. „Upíri nejedia, preto by si ho tu hľadala asi márne. Varí sa tu iba pre ľudí, ktorí slúžia na kŕmenie..." prestal uprostred vety. „Si nejaká iná, tichá. Stalo sa ti niečo?"

Pomaly som začala jesť ovocie z taniera, aby som sa vyhla odpovedi.

„Ja.." začala som, no potom som pokrútila hlavou. „Nie. Len som v noci nemohla spať. To je všetko."

Prikývol a v očiach sa mu objavil súcit. „Je to kvôli tomu, čo sa stalo u vlkov?"

Zaváhala som.

Tak strašne moc som to chcela niekomu povedať, to čo sa mi odohrávalo v hlave, to ako zničene a stratene som sa cítila, no nevedela som ako. Sama som tomu poriadne nerozumela.

„Ide o to, že-"

Dvere sa znova otvorili a ja som ostala stáť s otvorenými ústami. Dnu vošlo drobné dievča s krátkymi karamelovými vlasmi. „Walter? Si tu? Počula som, že Darien sa večer..." Naše pohľady sa stretli. Rovnaký šok sa zračil aj na jej tvári. „...vrátil," dopovedala ticho.

„Lucy?" prehovorila som, no hlas sa mi zlomil. Cítila som, ako sa mi roztriasli ruky.

Walter potichu zanadával. „Takto sa to nemalo stať."

Neverila som tomu, čo vidím. Nemohla to byť ona. Lucy zomrela predsa pri požiari rovnako, tak ako mama. To mi povedal Axel. To mi povedal Darien. Prečo tu potom predo mnou stojí živá a zdravá? Určite to bola ona. Vyzerala takmer rovnako, ako keď som ju videla naposledy. Len bola staršia, ubehli predsa takmer dva roky.

Podišla som pomaly k nej bližšie. Chcela som ju objať, dotknúť sa jej a ubezpečiť sa, že je skutočná.

Keď som však bola len kúsok od nej, cúvla. Ustúpila predo mnou dozadu. Na tvári mala chladnú nečitateľnú masku, akú som u nej nikdy nevidela.

„Čo tu robí?" opýtala sa Waltera s pohľadom upretým na mňa.

„Prišla včera s Darienom," odpovedal ticho.

Nedokázala som pochopiť, prečo sa v miestnosti zrazu rozhostila taká dusivá napätá atmosféra. Bola to predsa moja sestra! Stále som nemohla uveriť tomu, že tu stojí predo mnou. Chcela som sa za ňou rozbehnúť a objať ju, ale jej pohľad mi v tom zabránil.

Toto nebola Lucy, akú som ja poznala.

Chcela som niečo povedať, ale nevedela som čo. Načiahla som sa za ňou no, uhla sa.

„Nepribližuj sa ku mne," povedala ticho, výhražne.

„Ale Lucy..." takmer sa mi zlomil hlas. Čo sa jej stalo? Pozrela som na Waltera, hľadala u neho odpoveď, prečo sa moja sestra ku mne správa ako k najväčšiemu nepriateľovi, no odvrátil pohľad.

Trpko sa zasmiala. „Pozri ako sa hráš na neviniatko. Myslíš si, že po tom všetko, čo si urobila, si tu môžeš len tak nakráčať a tváriť sa, že sa nič nestalo?"

„Nič som predsa neurobila!" vykríkla som rozhorčene. „No tak, sme predsa sestry."

„Nie, nie sme. Nikdy sme ani neboli. To len teba ku nám odhodili, lebo sa ťa chceli zbaviť. Nebyť teba, mama by ešte bola nažive!"

„Lucy, to stačilo," prerušil ju rázne Walter, skôr ako stihla povedať niečo iné.

„Nehovor mi, že ju chceš obraňovať. Ona zabila všetkých tých upírov v pevnosti, kvôli nej vlci zabili moju mamu, kvôli nej je všetko teraz tak, ako je! A nemôžem mlčať tak ako ty a hrať sa, že všetko je v poriadku len preto, lebo Darien je ňou posadnutý!" Pozrela na mňa ešte pohľadom plným opovrhnutia a zmizla za dverami.

Nohy sa mi roztriasli, musela som sa posadiť, aby sa mi nepodlomili. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Moja sestra je nažive a nenávidí ma. Nezáleží mi na tom, čo hovorila, pre mňa je to stále rodina. Rovnako ako Amália vždy bude moja mama.

„Prejde ju to," povedal zmierlivo Walter a prelomil tým ticho.

Nechápavo som pokrútila hlavou. „Ja tomu nerozumiem. Čo som urobila? A ako je možné, že je vôbec nažive?"

Walter dlhší čas neodpovedal. Rozpačito sa poškrabal na zátylku a sadol si oproti mne. Očividne sa cítil nepríjemne, no až príliš som dychtila po odpovediach, aby som na to brala ohľad. Nestihol však nič povedať, lebo hneď vzápätí vošiel do obývačky Darien.

„Čo sa stalo? Stretol som na chodbe Lucindu a..." Zbadal ma, „stretli ste sa," dopovedal.

„Dobre, vzhľadom na to, že to bol všetko tvoj nápad, vysvetli to May a ja pôjdem ukľudniť Lucy." Zodvihol sa Walter a rýchlo zmizol.

„Povie mi už konečne, čo sa, sakra, deje? Prečo je tu moja sestra, ktorá mala byť už mŕtva a prečo ma nenávidí?"

Darien sa s povzdychom oprel o kreslo oproti gauču, kde som sedela a vložil si ruky do vreciek. „Lucinda nezomrela v ten večer, keď Amalia. Vlci sa o to rozhodne snažili, no nechal som Waltera strážiť tvoju rodinu pre prípad, že by si utiekla a vrátila sa domov. Dokázal ju včas dostať z domu, no aj tak mala na tele závažné popáleniny, preto ma poprosil, aby som ju premenil. Odvtedy žila tu a pomáhala Walterovi s výskumom a zariaďovala veci pre mňa. Walter je pravdepodobne povedal pravdu o tvojom pôvode."

Vložila som si tvár do dlaní. Cítila som neuveriteľnú úľavu, akoby mi jedno z tých ťažkých bremien spadlo z pliec. Nebola som zodpovedná za smrť svojej sestry. Žila, hoci aj ako upír, na tom nezáležalo. Potom som si to uvedomila.

„Celý ten čas si vedel, že Lucy je nažive a ani raz si mi to nepovedal? Bolo toľko príležitostí! Aj vtedy, keď sme stretli Waltera! Ale nie! Ty si ma radšej nechal v tom, že som zabila svoju sestru!"

„Myslíš, že som mohol?" odsekol. „Vlci ti nahovorili, kto je nepriateľ a spravili z teba iba zbraň na zabíjanie, ktorá mala nenávidieť upírov. A ja som ti mal povedať, že tvoja sestra je ním tiež? Ako som mal vedieť, že ti môžem veriť? Navyše, keď ona ťa..." zastavil sa.

„Nenávidí?" dopovedala som trpko.

„Keď bol Walter preč. Skamarátila sa tu s jedným upírom, možno sa do neho aj zamilovala, to neviem. Bol tam v tú noc, keď si prišla vyslobodiť Axela a viac odtiaľ neodišiel."

Zavrela som oči. „Ako vyzeral?"

„Nemyslím-" Povzdychol si. „Bol vysoký, chudý. Mal svetlé vlasy a pehy na tvári."

Ani som si ho nepamätala.

„Nemala by si sa trápiť s niečím, čo už nezmeníš. Zabila si ich preto, lebo si myslela, že sú to nepriatelia a musíš to urobiť." Keď som nič nehovorila, pokračoval. „Tvoj otec, Marcus, ťa chce vidieť. Myslíš, že to teraz zvládneš?"

Snažila som a upokojiť tu bolesť na hrudi myšlienkami, že na tom nezáleží. Dôležité je predsa, že je živá a je tu. Mala som čas všetko napraviť. Alebo som možno tomu len chcela veriť.

Mykla som plecom. „Inokedy to nebude o nič lepšie."

Marcus ma čakal v záhrade. Chcel sa so mnou porozprávať na mieste, kde nás nikto nebude rušiť a možno ani počuť. Bola som nervózna, žalúdok mi zvieralo a plytko som dýchala. Išla som na stretnutie s jedným z najobávanejších upírov a navyše to bol ešte môj otec. Nemala som ani poňatia, čo mám od neho čakať.

„May. Som rád, že si prišla," prehovoril, keď ma uvidel.

Mala som na výber? Nechcela som poznať odpoveď.

„Samozrejme. Je tu niečo, čo odo mňa potrebuješ?" spýtala som sa a silene som sa usmiala. Všimol si to. Alebo si možno všimol moje trasúce sa ruky, či počul môj zvýšený tep.

„Neboj sa. Viem si predstaviť, čo si všetko o mne musela počuť a veľa vecí z toho asi nebolo dobrých. Len by som chcel, aby sme sa bližšie spoznali. Nech si utvoríš o mne sama svoj názor."

Prikývla som.

„Tak? Je tu niečo, čo by si chcela o mne vedieť?"

Ako prvá ma hneď napadla otázka, čím donútil Elizabeth utiecť spolu so mnou, keď ho milovala, no hneď som to zavrhla. Nebola som si istá, či som chcela poznať odpoveď. Mala by som začať niečím, čo medzi nami nevzbudí rozpory.

„Aký si vlastne starý? Myslím tým, si pôvodný upír?"

Pohľad som upierala pred seba, ako sme kráčali po vydláždenom chodníčku medzi najrôznejšími kvetmi a kríkmi. Miestami som sa cítila ako v lese a inokedy zase ako v anglickej upravenej záhrade.

„Bude to asi okolo dvetisíc rokov, myslím. Ťažko sa to počíta. A na tvoju druhú otázku, áno, som pôvodný. Som jednej z piatich rodín, ktorá prežila prvú nadprirodzenú vojnu. Ale nezdá sa to byť tak dávno. Keď si nesmrteľná, čas plynie inak."

„Takže vieš, aký starý je Darien? Nikdy mi to nechcel povedať." Popustila som svojej zvedavosti uzdu. Možno som si mala viacej dávať pozor s kým sa rozprávam, no cítila som sa uvoľnene.

Zasmial sa. „On nebol pri vojne, narodil sa niekoľko rokov po nej. Ak si správne pamätám, tak by mal mať okolo tisícpäťsto rokov."

„Len? Pri tom jeho chvastaní som čakala viac. Vraj ma tisíce rokov, to určite!" Odfrkla som si.

„Nie že to niekomu prezradíš, zničilo by mu to povesť a to by ho určite naštvalo. Pre Dariena je jeho povesť jedna z najdôležitejších vecí na svete. Keď sme už pri ňom, aký máš vlastne vzťah s Darienom? Vyzeráte si byť blízki."

Chvíľu som zaváhala, neistá, ako odpovedať.

„Sme priatelia. Bez neho by som sa od vlkov asi nikdy nedostala. Pomohol mi utiecť od toho všetkého, za to som mu vďačná."

Zvláštne na mňa pozrel. „Som rád, že tu máš niekoho, komu môžeš veriť a ukáže ti to tu."

„Ty mu neveríš?" spýtala som sa, keď som si všimla jeho divnú reakciu.

„Ťažko povedať. Darien vždy sledoval vlastné ciele. Preto nikdy nemôžeš vedieť, čo skutočne plánuje a či sa môžeš na neho spoľahnúť." Chvíľu sa odmlčal. „Mali sme svoje nezhody kvôli jeho bratovi, po kom som prebral trón. Nebol to násilný prevrat. Zhodli sme sa, že bude lepšie, ak sa bude venovať radšej svojej rodine ako vedeniu upírov do vojny. Koniec koncov, túto úlohu mal len krátko, jeho otec zomrel nedávno."

„Prečo chceš tak strašne ísť do vojny proti vlkom? Použiť zbraň, aby si ich mohol ovládať? Načo to vôbec bude dobré?" opýtala som sa opatrne.

Zasmial sa. „Vidno, že si nevyrastala medzi nami. Celé stáročia sme sa nechali nimi utláčať, najskôr sme im pomohli a aj tak sa obrátili proti nám. Lovili nás a spravili si z nás otrokov. Nedovolím, aby sa to viac opakovalo. Teraz je načase, aby sa to vymenilo. Odteraz sa oni budú báť a schovávať pred nami. Zalezú do lesov, kde patria."

Slová sa mi zasekli v hrdle. Navonok pôsobil, ako pred tým. Kráčal uvoľnene ďalej, rukami sa občas dotkol rastlín, či mi niečo ukázal, dokonca ani jeho postoj sa nezmenil. No jeho tvár stvrdla, v očiach som mu zazrela spaľujúcu nenávisť, z ktorej mi prebehol mráz po chrbte.

„Teraz ste slobodní. Nie je načase na všetko zabudnúť a radšej sa zamerať na budúcnosť?" spýtala som sa tichým hlasom.

Rozosmial sa, no nebol to veselý smiech. Od toho mal ďaleko. „Takmer by som si bol myslel, že ich chceš obraňovať." Sklamane pokrútil hlavou.

„Ja ne-"

„Myslel som si, že si múdrejšia. Bola si predsa ich skrotná," povedal to ako najhoršiu nadávku, „musíš vedieť, ako sa správali, ako všetkým ubližovali. Ako ich môžem nechať tak po tom všetkom, čo urobili? Dávaj si pozor na to, čo hovoríš. Nabudúce by som si mohol myslieť, že si stále na ich strane."

Srdce sa mi od nervozity rýchlejšie rozbúchalo. Dúfala som, že to nepočul. „Nechcela som ich brániť. Len už viac nechcem, aby zomierali ďalší nevinní, to je všetko."

Stisol pery, no prikývol. „Straty na životoch sú vo vojne nevýhnutné, ale stoja za to. Mal by som sa vrátiť, ak chceš tak môžeš ostať."

Chystal sa na odchod, keď zrazu zastal. Ranné slnko sa predralo medzi konáre stromov a dopadlo na nás. Osvietilo mi kúsok náhrdelníkom schovaného pod tričkom, ktorý zrazu zaujal Marcusovu pozornosť, až zabudol na svoj odchod.

„Čo to máš na krku?" spýtal sa.

Vytiahla som spod trička náhrdelník, ktorú mi dala Elizabeth na ochranu pred tieňmi. Bol to len jednoduchý čierny kryštál obmotaný drôtikom, zavesený na tenučkej medenej retiazke.

Zobral to do ruky a podrobne si to prezrel.

„Je od Elizabeth," povedala som, neistá, či môžem prezradiť viac.

Zrazu ho pustil, akoby ho to podpálilo. „Už musím naozaj ísť," zamrmlal a odišiel preč.