Neviem ako dlho som tam ležala.

Cítila som pod sebou tvrdú zem, ktorá musela byť skutočná. Ale vedela som, že nemôžem veriť svojim očiam. Preto trvalo neuveriteľne dlho, kým som sa presvedčila, aby som ich otvorila.

Nemalo zmysel nič predstierať.

Bála som sa toho, čo by som uvidela. A bála som sa svojej reakcie na to, čo uvidím. Pretože o tom to skutočne bolo.

Keď som ich však pomaly otvorila, uvidela som pred sebou les. Prázdny, nikto tam nebol. Nemohla som to však vedieť určite. Od tej chvíle si nebudem môcť byť ničím istá. Napriek tomu som sa pomaly postavila.

Od vyčerpania sa mi podlomili nohy, no chytila som sa kmeňa stromu. Vedela som, že som tam nemohla ostať. Potrebovala som Kalliope, ktorá bude vedieť, čo má spraviť. Ak sa mi podarí nájsť tú skutočnú?

Preto aj keď som bola pokrytá celá škrabancami a ledva stála na nohách, išla som ďalej.

Potom som začula niekoho volať moje meno. Možno to bol Darien, možno to znova boli oni, aby sa mi zahrávali s mysľou. Už som im viac odmietala na to skočiť. Všetko, čo som vedela je, že keď odmietnem reagovať, nič sa nemôže stať.

Ozveny môjho mena sa približovali, až som pred sebou zazrela Dariena. Bol skutočný? Nedokázala som to rozoznať.

„Prečo sa, dopekla, neozveš, keď na teba kričím? Elizabeth sa o teba začínala báť, keď si sa tak dlho neobjavila."

Pozrela som sa na oblohu a všimla som si, že bola pokrytá hviezdami. Búrka sa vyzúrila a oblohu nechala čistú, bez jediného oblaku. Musela som byť v lese dlho. Určite viac ako len niekoľko hodín.

Zvláštne, vtedy sa mi to nezdalo. Alebo možno nič z tohto nie je skutočné. Ako by som to predsa mohla vedieť?

Na Dariena som sa ani nepozrela a išla som ďalej.

Rozhorčene ma chytil za ruku. „Počúvaš ma vôbec?" spýtal sa a zmätene si ma prezrel. „Čo sa ti vôbec stalo? Kde si celý ten čas bola?"

Otvorila som ústa, no znova ich zavrela. Bola som príliš unavená, strach odišiel a nechal za sebou len apatiu. Celé to predsa nemalo zmysel, však? Možno už nikdy neuvidím skutočný svet, ale iba nočnú moru, ktorú špeciálne pripravili pre mňa.

Možno svet je už v plameňoch a ja o tom ani neviem.

„May, no tak! Odpovedz mi!" zatriasol so mnou. V očiach sa mu zjavila starosť a obavy.

Z úst mi unikol takmer hysterický smiech. „Naozaj ste dobrí. Takmer by som vám bola možno uverila. Dokonca aj tie smutné oči." Potriasla som hlavou a vytrhla si ruku z jeho zovretia. „Vypadnite z mojej hlavy! Myslíte si, že na to skočím znova? On by za mnou nikdy nešiel. Nikto by mňa nikdy nehľadal!"

Po lícach mi začali stekať ďalšie slzy. Nebolo ich už dosť? Ešte nejaké ostali? Možno vždy tu bola záloha pre moju úbohú sebaľútosť.

„O čom to hovoríš? Som tu len ja. Nič ti predsa neurobím."

„Nie, nie si," povedala som a na poslednom slove sa mi zlomil hlas. „To je práve to. Nie si tu naozaj. Pravdepodobne si kdesi v záhrade a čítaš si knihu, ktorú si ukradol z Kalliopinej zbierky."

Povzdychol si. „Ako ťa mám presvedčiť, že som to ja? Že som naozaj tu?"

Mohol by to byť... nie, nenechám sa už viac oklamať. Ale, čo ak je to naozaj on? Mohol by ma tu nájsť? Bolo to možné?

„Povedz mi niečo, čo vieš iba ty. Niečo, čo si mi nikdy nepovedal. Potom ti uverím."

Zovrel pery a zamyslel sa. „Povedal som ti niekedy, prečo som ťa nezabil, aj keď som mal príležitosť? Ešte na začiatku celého tohto šialenstva."

Pokrútila som hlavou.

„Pretože som ťa spoznal. Videl som ťa vo vidine, ktorú mi ukázala Nihili. Videl som, ako spoločne vedieme armádu proti Marcusovi. Preto aj keď si bola Axelova skrotnená, aj keď si ma nenávidela a ja tebou opovrhoval, vždy som sa ovládol, lebo som vedel, kým raz budeš. Čakal som sakra dlho na to, aby som ťa konečne spoznal. A keď som ťa nezabil vtedy, prečo si myslíš, že to urobím teraz?"

„Si to naozaj ty," zašepkala som, od úľavy sa mi podlomili kolená a padla by som na zem, keby ma nezachytili jeho ruky.

Keď som na chrbte ucítila jeho teplý dotyk, odvrátila som zrak a do líc sa mi vkradla červeň. Spomenula som si na to, ako tieňový Darien bol pri mne tak blízko. Ale bola to predsa ilúzia, nebolo to skutočné. Len ďalší spôsob, ako sa so mnou zahrávať. Ako ma priviesť do šialenstva.

Nemohli mať predsa pravdu. Darien bol pre mňa príliš dôležitý na to, aby som k nemu cítila niečo viac.

Ustúpila som dozadu. Teraz, keď som si uvedomila, že moje správanie videl skutočný Darien, mala som chuť kdesi zaliezť a ostať tam dokonca života. Určite si teraz myslí, že som sa zbláznila.

A nebola to predsa pravda?

„Keď sme si to už vyjasnili, že som to naozaj ja, povieš mi konečne, čo sa stalo?" opýtal sa, do hlasu mal tichý, starostlivý. Asi som ho naozaj musela vystrašiť. Cítila som sa tak hlupo a ponížene.

„Ja..." zatvorila som ústa a sklopila zrak. Ako som mu to mohla vysvetliť?

„Nesnaž sa mi nahovoriť, že nič, dobre? Niečo sa s tebou v poslednej dobe deje a rád by som sa konečne dozvedel čo. Nikam nepôjdem, pokiaľ mi to nepovieš."

Najskôr som myslela, že vymyslím nejaké dôveryhodne klamstvo, ale slová sa zo mňa začali sypať skôr, ako som ich stihla zastaviť. „Už sa im viac nedokážem brániť! To je to, čo chceš počuť? Sú v mojej hlave a ja sa idem z toho zblázniť! Už ani neviem rozlíšiť, či to čo vidím, je skutočné alebo nie! Nech robím čokoľvek, vždy sa ku mne dostanú," poslednú vetu som len zašepkala. „A aj tak na tom, nezáleží, pretože-" Pokrútila som hlavou.

Zomieram, chcela som povedať, ale nenašla som odvahu. Z nejakého dôvodu som nechcela, aby o tom vedel.

„Kto sú oni? Nie je to prvýkrát, čo si niečo podobné povedala, ale nikdy to nevysvetlíš."

Odvrátila som od neho zrak. Nemohla som sa mu pozerať do očí, keď som povedala: „Vieš, čo bolo vždy nebezpečné na stvoreniach noci?"

„Nerovnováha medzi vlkom a démonmi? Teda to bolo aspoň vždy predpokladané, vždy sa jedna strana snaží získať prevahu a často sa prebudia schopnosti, ktoré boli inak potlačené," odpovedal.

Dokonalá odpoveď, ale čo iné by som od Dariena mohla čakať?

„A zamýšľal si sa niekedy, čo to znamená?" spýtala som sa.

Počula som prudký nádych, keď si uvedomil spojitosti medzi mojimi slovami. „Oni," zopakoval ticho. „Démoni."

S trpkým úsmevom som prikývla, stále upierajúc zrak na zem. Čakala som, kedy na mňa začne kričať, kedy príde nenávisť a opovrhovanie. Kedy ma opustí, lebo mi už viac nebude možné veriť. Keď ma bude chcieť veriť, lebo som zlá.

Darien však spravil niečo, čo som nečakala. Pritisol si ma k sebe do objatia, rukou ma hladil po vlasoch, akoby som bola vystrašené dieťa, keď povedal: „Je mi to ľúto."

Bola som taká prekvapená, že som len neprítomne stála s doširoka otvorenými očami, ktoré sa čoskoro začali zahmlievať slzami. Bola som unavená z toho, ako som neustále plakala, ale niečo na jeho prítomnosti bolo upokojujúce.

Uvedomila som si, aká som bola vystrašená. Ako som sa cítila osamelá, pokiaľ nebol niekto pri mne.

„Mal som si to uvedomiť skôr. Mal som ti pomôcť, aby si si tým nemusela prechádzať sama. Prečo si mi to nikdy nepovedala?" Ustúpil odo mňa, aby si ma premeral nesúhlasným pohľadom. „Ja... neviem. Bála som sa. Nechcela som, aby niekto skutočne vedel pravdu." Mykla som plecami. „Nie je tu nič, čo by mi pomohlo. Kalliope sa snažila, ale prestáva to účinkovať. Je to niečo, čo musím zvládnuť sama."

„Nemusíš. Možno zatiaľ nie som schopný ti pomôcť, ale nemusíš to bremeno niesť sama. Bol by som pri tebe, keby si ma potrebovala. Keby si chcela, aby ťa niekto pochopil alebo strážil, aby si si neublížila." 

Pousmiala som sa. Možno niečo na tom bolo. Keď to teraz Darien vedel, dýchalo sa mi ľahšie. Vedela som, že sa to bude zhoršovať, ale teraz, keď sme na to boli dvaja, bolo to iné. Nebola som už v tom sama.

Samozrejme, Kalliope časť toho vedela, ale nikdy som ju s Elizabeth nechcela znepokojovať, ako zlé to skutočne bolo.

A teraz to Darien vedel a neušiel. Jedna moja časť sa vždy bála toho, ako dokonalý Darien bude reagovať na to, že som zlomená. Pokazená. Áno, hovorila som si, že by sa odo mňa neodvrátil, ale predsa len tu bol ten strach, že sa na mňa bude pozerať inak.

„Mal by si počúvať niekedy svoje rady. Z nejakého dôvodu vždy stojíš pri mne a chytíš ma, keď sa potknem a padnem, ale čo ty? Stále si držíš masku pred svetom a dokonca aj predo mnou. Myslíš si, že neustále musíš byť silný, aby si všetkých ochránil. Predo mnou nemusíš nič predstierať." Zamračila som sa. „Alebo mi stále neveríš?"

„Nie, samozrejme, že ti verím. Ako si po tom všetkom môžeš myslieť niečo iné?" Pousmial sa. „Ide o to, že nie som zvyknutý sa na niekoho spoliehať. Od teraz už žiadne tajomstvá, dobre? Nabudúce, keď sa niečo stane, tak mi o tom môžeš povedať."

Pozrela som na neho. „Ale to platí aj pre teba. Nechcem, aby si mi niečo zatajoval, aj keď si myslíš, že by mi pravda ublížila."

Chytil ma za ruku a potiahol smerom ku mestu. „Dobre. Ale teraz poďme nájsť Kalliope, musí tu byť niečo, čo ti pomôže."

Ako sa ukázalo, ani čarodejnice nie sú všemohúce. Kalliope pre mňa veľa toho spraviť nemohla. Aj tak by len odďaľovala nevýhnutné. Mohla by zavrieť jedny dvere, ale oni by si našli ďalšie. Nedalo sa tomu zabrániť.

V noci som nemohla zaspať. Neustále som musela premýšľať nad tým, čo sa stalo a čo by sa mohlo stať. Z každého ďalšieho vymysleného scenára mi viacej zvieralo žalúdok, až som to nakoniec vzdala.

Vstala som a prehodila cez seba sveter skôr zo zvyku ako z ozajstnej potreby a vyšla som von. Bola hlboká noc, do svitania chýbalo ešte pár hodín a ulice boli tmavé, prázdne. Samozrejme teraz tu nikto nemohol byť.

Bola som si istá, že Darien ma počul odchádzať, ale nešiel za mnou. Asi pochopil, že som potrebovala chvíľku osamote.

Najskôr som sa len bezcieľne túlala ulicami s očami upretými na nočnú oblohu a už známe súhvezdia. Nevnímala som svoje okolie a tak, keď som uvidela Lisu pred sebou, ako sa rýchlo náhli schovaná pod rúškom noci, prekvapene som zastala.

Moje prekvapenie vzrástlo, keď som si všimla, že za ruku drží Tamalyn, dievča, ktoré sme našli s upírmi.

„Chceš utiecť?" opýtala som sa zarazene.

Prudko sa na mňa obzrela, keď však zbadala, že som to ja, uvoľnila sa. „Nesnaž sa ma zastaviť, May. Je to niečo, čo musím urobiť."

Zmätene som potriasla hlavou. „Nemôžeš predsa len tak odísť. Za hranicami je stovka upírov, ktorá po vás pátra. Ktorá pátra po nej." Ukázala som na tmavovlasé dievča, ktoré nás obozretne sledovalo.

„Došlo ti to, že áno?" spýtala sa s malým úsmevom.

„Najskôr som si myslela, že je to len moja predstavivosť," povedala som zamračene. „Ale bol tu ten pocit, akoby som stretla niekoho známeho a zároveň sa cítila, že si musím dať na ňu pozor. Nechcela mi povedať o svojej rodiny, prečo bola celý svoj život s upírmi,  jej potlačené schopnosti, ktoré som cítila bublať pod povrchom. Toto ako jediné dávalo zmysel."

Bola stvorením noci.

Tým, ktoré chcel Marcus použiť pri svojej kliatbe. Ktoré chcel zabiť namiesto mňa. Na jednej strane bol zvláštny pocit, nebyť jediná, mať niekoho, kto by mi porozumel a zároveň som sa neuveriteľne bála, čoho všetkého môže byť schopná.

Jej schopnosti boli ešte zapečatené kúzlom, pravdepodobne podobným, ako boli moje, aby nerobila problémy skôr, ako ju budú potrebovať.

Ale prečo chce Lisa opustiť jediné bezpečné miesto, kde by ich obe prijali?

„Ak odídete odtiaľto, hneď vás chytia," povedala som.

„Ja viem."

„Ty chceš ísť s ňou naspäť k Marcusovi," uvedomila som si prekvapene.  Zbláznila sa? Ak sa vrátia k upírom, tak Tamalyn zomrie. „Prečo to chceš urobiť? Uvedomuješ si, že ju zabije? Možno vás obe? To je to čo chceš?"

„Upokoj sa, May. Viem, čo robím. Každý z nás má v nadchádzajúcich udalostiach zohrať svoju rolu. Ja som na ňu pripravená, rovnako ako Tamalyn. Môžeš to povedať aj ty?"

Rozhorčene som rozhodila rukami. „O čom to, dopekla, hovoríš? Nenechám ťa ju obetovať preto, že si myslíš, že to musíš urobiť! Je to len dieťa, sakra!"

„Neviem, čo sa stane na konci, ale viem, že musím byť tam a rovnako aj ona. Nie je na nás, aby sme rozhodli, ako to dopadne. Ale všetko je v krehkej rovnováhe a ak vymažeš jeden prvok z rovnice, vyjde úplne iný výsledok, ako potrebujeme, chápeš? Nemôžeš zmeniť osud."

„Už mám dosť toho, ako mi každý hovorí o osude a tom, čo musím urobiť. Nenechám vás odísť. Je to čisté šialenstvo!"

„Ty si tá slepá, ktorá odmieta vidieť veci, aké skutočne sú. Blíži sa koniec, obe to vieme. Dostali sme úlohy, ktoré musíme splniť, aby sme mohli zabrániť koncu sveta, ako ho poznáme. Prečo sa potom tak všetkému brániš, keď chceme len pomôcť? Odmietaš sa pridať k Darienovi, len aby si sa tu mohla schovávať a čakať, kým príde tvoj koniec. To je to, čo si chcela urobiť so svojím životom? Preto sa tak zúfalo snažíš ostať nažive?"

Zaťala som ruky do pästí a snažila sa potlačiť nutkanie niečo rozbiť, do niečoho kopnúť. Nevedela som, prečo sa ma jej slová tak dotkli. Možno preto, že som vedela, že má pravdu. Možno preto, že ma tlačila do niečoho, na čo som nebola pripravená.

„A čo je presne tá úloha, ktorú mám splniť? Nechať Dariena zomrieť? Prehovoriť všetkých, aby sa ku mne pridali zachrániť svet, len preto, aby mohli zomrieť? Riskovať životy všetkých tu?"

„Myslíš si, že nič nerobením ich všetkých zachrániš? Tým, že tu budeš čakať schovaná a nechať ostatných bojovať za teba, nič nevyriešiš."

„Ale Darien-"

„Darien musí zomrieť," prerušila ma. „Nezachrániš ho tým, že nebudeš nič robiť. Práve naopak."

„Nenechám ho zomrieť. Všetci musíte byť šialení, keď si to myslíte!"

Zdalo sa, že moje slová prvýkrát Lisu rozhnevali. „Každý z nás musel a bude musieť niečo obetovať! Strávila som tri roky s upírmi, myslíš, že to bolo kvôli tomu, lebo sa mi tam páčilo? Jasné, že nie, ale vedela som, že tým zachránim milióny životov! Otvor oči, May. Život nie je fér."

„Ja viem," zašepkala som. Hrča v hrdle mi takmer bránila prehovoriť. „Ja viem, že by som to mala urobiť, ale ako môžem? Zomieram a ak nezomriem tak sa zbláznim, tak povedz mi, ako môžem niekoho zachrániť?"

Lisin pohľad zjemnel. „Všetci sa bojíme, ale nie si v tom sama. Máš okolo seba bytostí, ktoré budú pri tebe stáť a podržia ťa, keď sa potkneš. Zvládneš to, ja viem, že áno."

Pokrútila som hlavou a vošla si prstami do vlasov. „Musí tu byť aj iná cesta."

„Nie je. Musíme už naozaj ísť. Pôjdeš im povedať o tom, že sme ušli?"

Nechaj Lisu odísť.

Toto bola správ od May z budúcnosti. Myslela tým toto? Túto chvíľu? Želala som si, aby dokázala byť viacej špecifická. Ako mám vedieť, že všetko urobím v tom správnom momente?

„Choďte. Budem sa tváriť, že som vás nikdy nestretla."

Lisa sa na mňa ešte usmiala, chytila Tamalyn za ruku a čoskoro sa obe stratili v lese. Tiež som sa otočila a rozhodla sa vrátiť domov, dúfajúc, že som nespravila najväčšiu chybu vo svojom živote.