Od príchodu Dariena do mesta som sa cítila nepokojná.

Nebolo to spôsobené jeho prítomnosťou, skôr myšlienkami a problémami, ktoré so sebou doniesol. Žiadna práca, žiadna činnosť nedokázala upokojiť moju hektickú myseľ. Cítila som potrebu niečo spraviť, čokoľvek, a zároveň nedokázala nájsť motiváciu.

Večer som to už nevydržala a v skoku sa premenila na snehovo bielu vlčicu. Potrebovala som sa prebehnúť. Časy, keď som sa v zvieracej koži cítila nepríjemne už dávno pominuli, teraz mi jej zvieracie inštinkty a jednoduchosť myšlienok prišli oslobodzujúce.

Nemusela som myslieť na budúcnosť, vojnu či záhady. Vnímala som len vôňu lesa po daždi, tlkot maličkých srdiečok zvierat, ktoré sa skrývali pred predátorom či mihajúce sa stromy okolo mňa.

Pomaly som zvoľňovala tempo až som prešla len do poklusu, keď zrazu dostala pocit, akoby ma niekto sledoval. Nič som však nepočula, ani necítila niečí pach.

Zastala som a rýchlo som sa obzrela okolo seba. Nemohla som byť taká duchom neprítomná, aby som si nevšimla, že ma niekto sleduje. Navyše som nebola ani tak ďaleko od mesta, aby tu bola nejaká neželaná návšteva.

Jediný, kto ma napadol bol Darien, ale on by sa určite nezakrádal.

Medzi stromami som zahliadla tieň postavy. Vycerila som zuby a zavrčala, pripravená zaútočiť, ak by išlo o nepriatelia.

Keď sa však postava priblížila a vyšla z tieňov, prekvapene som zakňučala. Stiahla som chvost medzi nohy a cúvla.

Nemohlo to byť skutočné.

„Ahoj, May," prehovoril pokojným hlasom a usmial sa, akoby ma rád vidiel.

Srdce mi vynechalo úder.

Premenila som sa, no mlčala som. Dych sa mi zasekol v hrdle a nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Uvedomovala som si, že Axel sa tu v žiadnom prípade nemohol dostať, to nechávalo len jedno vysvetlenie - tiene.

Už dlhšie som mala podozrenie, že vidím veci, ktoré tam naozaj neboli. Bolo predsa len otázkou času, kým sa stanú natoľko silní, aby dokázali zobrať na seba podobu niekoho, koho som poznala.

„Prečo nič nehovoríš? Nie si rada, že ho vidíš?" Ukázal na seba. „Určite ti musel chýbať."

„Nie. Jeho nie, prosím," zašepkala som priškrtene.

Axelove modré oči na mňa s pobavením hľadeli. „Prečo nie? Keby sme na seba zobrali podobu niekoho iného, nebola by to taká zábava, však?"

Snažila som sa presvedčiť, že to nie je on, že je to len ilúzia. Bolo to však tak prekliato ťažké, keď na mňa hľadeli jeho kobaltové oči, ktoré som kedysi tak milovala. Keď som počula jeho hlas, ako vyslovuje moje skutočné meno.

Zlomené srdce, ktoré som pozliepala dokopy, sa znova začalo rozpadať.

Odvrátila som zrak, no falošný Axel zmizol a objavil sa mi znova pred očami, tentoraz oveľa bližšie. Ustúpila som dozadu od prekvapenia, no môj chrbát narazil na kmeň. „Je to takto lepšie?" spýtali sa s úškrnom.

To zvládneš, May. Nie je to predsa skutočné, pamätáš?

„Čo odo mňa chcete?" spýtala som sa bola som na seba hrdá, že sa mi netriasol hlas.

Naklonil hlavu na bok. „To, čo sme chceli vždy - slobodu. A zdá sa, že jediná bytosť, ktorá nás vidí je práve tá, ktorá nás môže zastaviť, nie je to krásna irónia? Potrebujeme sa uistiť, že táto situácia bude mať ten správny výsledok."

„Nepomôžem vám! Spravím všetko, aby ste ostali tam, kde patríte."

„Naozaj?" zašepkal a podišiel znova bližšie, no nemala som kde už ustúpiť. Pohladil ma rukou po líci a po chrbte mi prešiel mráz. „A prečo si myslíš, že ti dávame na výber?"

Nie je to on. Nie je to on. Nie je to on.

„Nemáte žiadne fyzické telo. Nikto vás nevidí, ste len v mojej hlave," povedala som cez zaťaté zuby.

Bol už tak blízko, že som cítila jeho dych na tvári. Srdce mi tĺklo od strachu a zároveň mi ho zvieralo do bolesti. Bolo to tak dávno, čo som videla Axela na posledy a ešte dávnejšie, čo som bola pri ňom takto blízko.

„To je predsa všetko, čo nám stačí. Nepotrebujeme viac, ako ovládať najsilnejšiu bytosť na svete."

Nahmatala som čierny krištáľ, ktorý som mala zavesený na krku. Dostala som ho od Elizabeth, aby som sa pred nimi ubránila. „Nemôžete, pokiaľ mám toto," povedala som, no bol to len tip. Vlastne len zbožné želanie, Kalliope mi povedala, že už nezaberá tak ako kedysi.

Jeho ruka z líca prešla na môj krk až ku náhrdelníku. Chytil obsidián do dlane a potiahol, retiazka povolila a odhodil šperk na zem. „Stále si to myslíš? Sme v tvojej krvi, v tvojej hlave. Nič nám nezabráni, aby sme sa k tebe dostali."

Do očí sa mi tlačili slzy. Nie, nemohla som byť taká slabá a pustiť ich k sebe. Nemohli mi predsa nič urobiť. Sú v mojej hlave, nie sú skutoční.

Snažila som si to neustále nahovárať, ale prestávala som tým slovám veriť.

„Och, neplač, May. Ešte sme ti predsa nič neurobili. Axela predsa miluješ, nemala by si sa ho báť. Alebo je na čase sa trocha zabaviť?"

Falošný Axel zmizol.

S rýchlo tlčúcim srdcom som sa obzerala okolo seba, no znova som bola sama uprostred lesa. Mala som pocit, že to tak v skutočnosti nebolo, stále som sa cítila pozorovaná. Akoby na mňa niekto vyskočil hneď za ďalším stromom.

Pocit paranoje som nedokázala vystáť.

Nevedela som, či je niekto za mnou, či na mňa niekto nečíha a nestriehne, kedy poľavím v ostražitosti.

Rozbehla som sa naspäť k mestu, keď som začula niekoho volať moje meno. Otočila som sa a uvidela som Dariena. Od úľavy som sa skoro znova rozplakala, nezniesla som byť sama.

„Si v poriadku? Dlho ťa nikto nevidel, tak som sa bál, že sa ti niečo stalo." Pritiahol si ma do objatia a pohladil ma po vlasoch.

Ostala som zaskočená. Áno, s Darienom sme boli priatelia, ale nikdy takto otvorene nepovedal, že by sa o mňa bál a objatia medzi nami tiež neboli práve bežné. V tej chvíli som však bola taká vystrašená, že som nad tým ani nepremýšľala a prijala útechu, ktorú poskytovalo jeho pevné zovretie.

Zrazu však zmizol.

S vytreštenými očami som sledovala prázdny priestor pred sebou. Potom som začula chladný smiech. Darienov smiech.

„Tak ľahko sa necháš oklamať," povedal. Zrazu stál niekoľko metrov za mnou. „Myslíš si, že nemôžeme zobrať na seba podobu kohokoľvek? Tvoja reakcia na vlčieho princa bola zaujímavá, ale kto by to bol povedal, že si nájdeš cestu aj k pôvodnému upírovi. Prečo sa vždy zamiluješ do komplikovaných mužov?"

Plytko som dýchala, panika a strach mi zvierali vnútro, až som nedokázala racionálne rozmýšľať. Znova to bola len ilúzia. Nechala som sa oklamať.

„Nie som do Dariena zamilovaná," namietala som. Aj mne prišlo úbohé, ako slabo znel môj hlas. Chcela som znieť odvážne, silno, ale ako som ich mohla oklamať? Boli predsa v mojej hlave. Vedeli, ako som bola v skutočnosti vydesená.

„Naozaj?" spýtal sa a na jeho tvári sa zjavil úškrn. Nebolo to však to lenivé nadvihnutie kútikov úst, na aké som bola pri Darienovi zvyknutá. „Takže, keď spravím toto..." priblížil sa ku mne a chytil mi tvár do dlaní. „Nič necítiš?"

Keď sa jeho pery takmer dotkli mojich, odvrátila som tvár. Akú hru tu teraz so mnou hrali?

„Naozaj? Ktovie, ako by si cítil, keby vedel, že si ho odmietla." Zasmial sa a ustúpil naspäť, kde sa zamyslene na mňa pozrel. „Ale vážne, koho by si si vybrala? Keby si mala zachrániť život iba jednému?"

Les predo mnou zrazu zmizol a nachádzala som sa na dne tmavej priepasti. Začala som bežať, bolo mi jedno kde, nechcela som tam však ostať, aby ma našli. V ohlušujúcom tichu som počula každý svoj plytký nádych.

„Sme v tvojej hlave. Myslíš si, že nám môžeš utiecť?" znova ten smiech. Tentoraz mali podobu Lucy. Zjavil sa predo mnou Darien s Axelom, obom držali tmavé beztvaré postavy nôž pri krku. „Tak? Ktorý to bude?"

Obaja ma sledovali s očakávaním, ticho prosiac, aby som ich zachránila. „Je to len ilúzia. Nie je to skutočné," zašepkala som, snažiac sa o tom presvedčiť aj seba.

„Takže môžem kľudne urobiť toto?" V ruke sa jej objavil ďalší nôž a vrazila ho Axelovi do hrude.

„Nie!" vykríkla som, vnútro mi zaplavila bolesť. Pribehla som k nemu a vybrala nôž. Nemohla som si viac nahovárať, že to nebolo skutočné, keď na mňa hľadeli jeho umučené kobaltové oči a ruky mi špinila jeho krv.

„Prosím už dosť," zašepkala som a z hrdla sa mi drali vzlyky, ktoré som už viac nemohla potláčať. Pohladila som ho po líci, zatiaľ čo z neho vyprchával život. „Už viac nevládzem."

„Ale predsa len začíname. Toto môžeme spraviť s každým, koho si kedy poznala, vieš?" Lucy ukázala za mňa, kde zrazu stáli všetci - moji rodičia, skutoční aj adoptívni, Darien, Walter, Amanda, Elliot, Erin... Každý skrotený, vlk aj upír, ktorého som za svoj život stretla.

A Lucy im zaradom podrezávala krky, nedbajúc na ich prosby či výkriky. Všetci zaradom umierali, až som zrazu sedela na dne priepasti, ktorá už nebola prázdna, ale plná bytostí, ktoré som kedysi poznala.

Chcela som kričať, prosiť o pomoc, ale aj tak by ma nikto nepočul. Cítila som sa, akoby som sa išla zblázniť. Alebo možno som sa už zbláznila. Nebolo to skutočné, ale nič iné som nevidela. Iba to, čo chcela a nekonečnú tmu.

Mohla som sa zdvihnúť a utiecť, ale nebolo kde. Nemala som ani silu postaviť sa a čeliť im. Bola som slabá. Zbabelá. Taká úbohá. Ako som proti nim mohla bojovať? Nebola som ničím v porovnaní s nimi.

„Vzdávaš sa už tak skoro? Ešte sme predsa nezačali so skutočnou zábavou." Zlovestný úsmev na tvári mojej mladšej sestry vyzeral neprirodzene. „Áno, toto je ilúzia. Nie je skutočná. Ale vieš, čo môžeme urobiť? Donútiť ťa to spraviť naozaj."

Pokrútila som hlavou. Nie, prosím. To by som predsa nemohla urobiť.

„Mohli by sme to spraviť bez toho, aby si o tom vôbec vedela. Ak nabudúce budeš zabíjať s presvedčením, že je to nepriateľ, spomeň si na to, čo si teraz videla. Môžeme ťa donútiť vidieť, čokoľvek chceme."

„Radšej zabijem seba ako ublížiť niekomu ďalšiemu," povedala som ticho.

Mykla plecami. „Aj to kľudne môžeš urobiť. Aspoň nám nikto nebude stáť v ceste. Nech spravíš čokoľvek nás už nezastavíš. Aj keď budeš žiť, myslíš, že nám budeš môcť vzdorovať?"

Postavila som sa a začala bežať. Ďaleko od mŕtvych tiel, od ich obviňujúcich pohľadov, od tieňov. Nemohla som utiecť, to som vedela, ale nemohla som tam ani ostať. Sprevádzal ma ich ľadový smiech, keď som sa potkla a padla na zem.

Nemala som však silu sa viac postaviť. Aký to malo predsa zmysel? Boli silnejší ako ja, nemala som proti nim šancu. Dostali sa mi do hlavy a mohli ma donútiť spraviť, čo len chceli. Ani by som nebola schopná ich zastaviť, len bezmocne sledovať, ako všetko ničia.

Vlastne nie, nebudem sledovať. Ja budem tá bábka v ich rukách, ktorá to všetko bude robiť.

To bolo na tom to najhoršie.

Ak svet zhorí, ja budem tá, kto škrtne zápalkou.