Darien sa ostatným bytostiam radšej vyhýbal.

Nebolo to tým, že by sme sa báli, čo by sa mohlo stať. Vedela som, že k ničomu vážnemu by naozaj nedošlo, nie keby som tam bola ja, ale bolo to pre istotu. Takto to bolo bezpečnejšie - počkať, kým si bytosti na prítomnosť upírov zvyknú.

Najskôr som nechápala, prečo všetci reagovali tak prehnane, pokiaľ mi to Darien nevysvetlil. Sedeli sme vtedy u nás na záhrade v tieni vysokého starého duba.

„Vidia to tak, že stoja sami proti celému svetu. To máš ten problém s uzavretými komunitami ako sú aj vlci, myslia si, že každý je ich nepriateľ. Majú jednoducho čiernobiele videnie."

„Ale musia predsa vedieť, že nie všetci sú rovnakí, medzi každým druhom sa nájdu aj tí dobrí  aj tí zlí," namietala som.

„Pre teba to je zjavné, jednoduché, lebo máš prehľad," povedal a pohľad odvrátil z lúky na mňa. „Zažila si každú komunitu zvnútra, vieš ako fungujú a ako to tam vyzerá. Oni nie. Celý svoj život prežili tu potom, ako ich vlci a áno, z časti aj upíri dohnali na okraj vyhynutia. Pre nich je to všetko, čo sme - netvori. Nemajú dôvod vidieť nás inak, mať súcit z bytosťami, ktoré ich takmer zničili."

Mlčala som. Z časti som pochopila, čo tým myslel. Stále to bolo o bezpečnosti - je lepšie myslieť si, že všetci sú zlí ako niekomu uveriť a doplatiť na to životom.

Bolo mi zle, že to v tomto zvrátenom svete dávalo zmysel.

Želala som si, aby to bolo jednoduchšie. Chcela som žiť niekde, kde medzi každým druhom nepanuje nenávisť a strach, túžba zabíjať. Kde sa nemusíte na každého pozerať s obozretnosťou a rozmýšľať ako vás chce zničiť. Kde je bezpečnejšie niekoho zabiť ako skúsiť mu veriť.

Bolo to vôbec možné?

Keďže Darien sa rozhodol ostať skrytý na miestach ďaleko od ostatných, rozhodla som sa na druhý deň ísť pozrieť na ľudské dievča sama. Kalliope sa podarilo raz s ňou krátko porozprávať, no väčšinou mlčala. Komunikovala iba s Lisou, ktorá ju našla.

Po ceste na radnicu sa ku mne pridala Elizabeth. „Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať," povedala. Jej tón ma zaskočil, bol vážny. Zvyčajne tak so mnou hovorila o misiách.

Nadvihla som obočie. „O čom?"

„Ide o Dariena," povedala a odmlčala sa, akoby sa bála mojej reakcie.

Zasmiala som sa a nechápavo pokrútila hlavou. Kvôli nemu sa tvárila tak ustarostene? Na chvíľu som sa vystrašila, že išlo o niečo zlé.

„Myslím to vážne," svoje slová zdôraznila zamračeným pohľadom. „Len ma vypočuj, dobre? Rozprávala som sa s Darienom a povedal mi o tom, čo sa chystá robiť - že hľadá spojencov, aby mohol ísť proti Marcusovi."

„Áno, ja viem. Povedal mi o tom."

Zastavila sa a pozrela na mňa s obavami v očiach. „Chcem, aby si si dávala pozor, dobre? Ten jeho pohľad... už som také odhodlanie videla. Pôvodný upír, ktorý si chladnokrvne ide za svojím cieľom a pred ničím sa nezastaví. Myslí si, že to robí pre lepší svet a nikdy nevieš, ako ďaleko zájde. Nikdy nevieš, či sa neobráti aj proti tebe."

Z jej náznakov som pochopila skutočný význam jej slov. Zrazu to nebolo tak celkom o Darienovi. Mala strach, že by sa história mohla zopakovať.

Nechcela, aby sa z neho stal môj otec.

„Darien nie je Marcus," povedala som ticho.

Usmiala sa, no bolo vidno, že sa stále bála. „Áno, teraz. Ale nikdy nevieš, kedy sa ním môže stať. Muži, ktorí si myslia, že musia zachrániť svet, sú nebezpeční."

„Nikdy by som nedovolila, aby sa ním stal."

Stisla mi ruku. „Niekedy to nie je niečo, čomu môžeš zabrániť. Keď som bola mladá, Marcusovi by som zverila aj vlastný život, všetko som kvôli nemu opustila, aby som mu pomohla. Áno, videla som, že bol zlomený a poháňala ho nenávisť, ale chcel všetkých zachrániť. Bojoval za upírov, lebo to nikto pred ním neurobil. Ale neustále boje, nenávisť a strach ťa zmenia. Spravia z teba niekoho iného. A tak sa z upíra, ktorého miluješ, môže stať upír, ktorého nenávidíš."

Prudko som pokrútila hlavou. „Darien taký nie je! Obetoval by všetko pre záchranu sveta, aj keď vie, čo ho na konci čaká. Snaží sa vojnu ukončiť, nie ju rozpútať."

„To chce každý. Aj Marcus verí, že všetko, čo robí, je kvôli záchrane upírov. Znamená to však, že je to správne? Ale myslí si, že toto je jediný spôsob a tak sa nezastaví pred ničím, aby dosiahol svoj cieľ."

Mala som chuť sa rozosmiať. Ako sme tu mohli stáť a vôbec hovoriť o tom, že by sa z Dariena stal Marcus?

Áno, vedela som, akú mal Darien povesť v nadprirodzenom svete - najkrvilačnejší upír, ktorý sa kedysi nebal zašpiniť si ruky krvou, vyzabíjať celé svorky vlkov. No verila som, že odvtedy sa zmenil.

„Poznáš ho predsa dlhšie ako ja. Naozaj myslíš, že by sa to mohlo stať?"

„Poznala, kedysi to áno, odvtedy však prešla dlhá doba. Neviem, čo všetko prežil za ten čas. Myslím si, že úprimne chce zachrániť svet, ale bojím sa, aby pri tom neprišiel o svoju ľudskosť. Bude zo seba dávať príliš veľa, až mu nič neostane."

Pokrútila som hlavou. „Nie, neverím, že by sa z neho mohol stať niekto iný, ako je teraz. Zastavila by som ho skôr, ako by si stihol zničiť."

Stisla mi ruku. „Záleží ti na ňom, možno si ani sama neuvedomuješ ako veľmi. Nemyslím si, že by si sa tomu mohla nejako vyhnúť. Pomohol ti vyjsť na svetlo a uvidieť skutočný svet, pomohol ti postaviť sa na nohy a ty si mu zase dala to, čo tak dlho hľadal - pochopenie, odpustenie, nemusí si udržiavať na tvári masku ako pred celým svetom."

„Prečo mi to hovoríš?"

„Lebo tvoje city ťa stavajú do nebezpečnej pozície. Na miesto po jeho boku a toho sa práve bojím. Pretože raz príde chvíľa, keď sa nebudete môcť ochrániť."

Zahryzla som si do pery a pozrela sa pred seba. Stáli sme na hlavnej ulici, kde boli otvorené malé obchodíky, bytosti sa smiali, rozprávali, priali si dobré ráno. Náš rozhovor mi prišiel nemiestny. Nič sa tu predsa nemôže stať.

Elizabeth si povzdychla. „Asi som ťa vystrašila, prepáč. Len som ťa chcela varovať, aby si si dávala pozor." Potom sa odpojila a nechala ma samú so svojimi myšlienkami.

Na radnicu som dorazila neskôr, ako som pôvodne chcela. Neustále som musela premýšľať nad jej slovami. Doteraz ma tá možnosť nikdy ani nenapadla. Predstava, že by sa z Dariena stal niekto, kto by mi bol schopný ublížiť bola jednoducho nereálna.

Nie. Niečo také by sa nemohlo stať.

Vyšla som po schodoch na druhé poschodie radnice, kde sa nachádzalo pár izieb pre hostí, ktorých chcela mať Kalliope pod dohľadom.

Spomínaná čarodejnica ma čakala pred dverami. „Kde si sa tak zdržala?"spýtala sa.

Povzdychla som si. „Elizabeth mi dávala prednášku o Darienovi."

„Takže ju už nemusím mať ja? To som si vydýchla. To, čo ti poviem aj tak nikdy nezaberá." Uškrnula sa.

„Prečo s Elizabeth trváš na tom, že Darien je nebezpečný? Poznáte ho predsa dlhšie ako ja. Bez neho by som tu ani nestála."

Pokrčila plecami. „Len sa o teba bojíme, to je všetko."

Zamračila som sa, ale nemala som náladu ďalej rozoberať túto tému. Stačilo mi, keď ma Elizabethine slová zmiatli, nepotrebovala som v tom pokračovať. Chcela som sa sústrediť na iné veci, potrebnejšie veci.

Ako na ľudské dievča, ktoré bolo s upírmi a Lisa ho záhadne ochraňovala.

„Tak? Čo zatiaľ vieme?" spýtala som sa a ukázala hlavou na dvere jej izby.

Kalliope zovrela pery. „Volá sa Tamalyn."

„A?" Nadvihla som obočie.

„A nič. To je všetko. Hovorila jedine s Lisou, ale tá nám odmieta z nejakého dôvodu pomôcť. Upíri ju chceli pravdepodobne odviesť so sebou za Marcusom, hoci netuším prečo. Inak si neviem predstaviť, prečo s nimi bola. Myslela som, že ty by si mohla mať s ňou väčšie šťastie ako ja."

Prikývla som a bez ďalšieho slova som vošla do malej izby. Tamalyn sedela na posteli. Bolo to asi dvanásť ročné dievča s tmavšou pleťou a čiernymi kučeravými vlasmi. Nevyzerala vystrašene, aspoň nie tak, ako keď sme ju našli.

Obozretne ma sledovala, keď som si sadla na stoličku oproti nej.

Pozrela som sa do jej tmavých očí a zmocnil sa ma zvláštny pocit. Žalúdok mi zovrelo a v pleciach som zrazu cítila napätie. Akoby mi bola povedomá, ale všetko vo mne kričalo nech si dám pozor. Aby som nepoľavila v ostražitosti.

Mala som tušenie, že nebude len obyčajným človekom. Rovnako som aj tušila, že mi nebude chcieť nič povedať.

Aj tak som však ostala sedieť, hľadiac jej do očí a ona hľadiac do mojich.

„Ako dlho si bola s upírmi?" opýtala som sa bez toho, aby som prerušila očný kontakt.

„Lisa mi povedala, aby som neodpovedala na vaše otázky," povedala bez zaváhania.

Povzdychla som si. „Povedala ti aj prečo?"

„Vraj by ste nás zastavili v tom, čo potrebujeme urobiť. Mám príliš dôležitú úlohu na to, aby som sa nechala zastaviť," vysvetlila mi.

Nečakala som, že by Lisa pracovala proti nám. Ak chcela zamlčať svoj úmysel, znamenalo to len jednu vec - nesúhlasila by som s ňou za žiadnych okolností. Otázkou ostávalo, čo sa chystala spraviť s Tamalyn.

Hľadala ju? Preto sa ocitli práve na tom mieste? Možno ani ich zajatie nebola náhoda. Pre koho potom pracovala?

Nepoznala som ju tak dobre, aby som ju mohla odhadnúť.

„Keď mi povieš, ako dlho si bola s upírmi, nedozviem sa nič o tom, čo sa chystáte urobiť, však? Takže mi to môžeš povedať."

Zamračene na mňa hľadela. Videla som, ako rozmýšľa, čo od nech chcem zistiť a prečo. Čo sa chystám s tými informáciami urobiť. Neverila mi. A Lise stačila sotva chvíľa, aby ju presvedčila.

„Od narodenia," prehovorila, keď som myslela, že moja otázka znova nedostane odpoveď.

„Vychovali ťa?"

Váhavo prikývla.

„Kde sú tvoji rodičia? Predpokladám, že to mi tiež môžeš povedať."

Otvorila ústa, no skôr než stihla niečo povedať, dvere na jej izbe sa prudko otvorili. Stála v nich nahnevaná Lisa, ktorej pohľad sa zabodol do mňa, no jej nazlostené slová boli venované Kalliope. „Vravela som, aby ste s ňou nehovorili bezo mňa!"

„A ja som ti povedala, že ty o tom nerozhoduješ. Nachádza sa na našom území, pod mojou ochranou, rovnako ako aj ty. Povedz mi teda, prečo si myslíš, že tu máš väčšiu autoritu ako ja?" odpovedala jej Kalliope pokojným hlasom.

Lisa po nej zazrela, no mlčala.

„Prečo sa nemôže s nami rozprávať?" opýtala som sa jej.

Pohľadom prešla z Kalliope na mňa a jej črty zmäkli. „Je to niečo, čo mu by si nepochopila, May. Nie teraz. Prosím, musíš mi veriť, že viem, čo robím."

Dlžila som jej to, napadlo ma. Vtedy nás zachránila. Bez nej ktovie, čo by sa bolo stalo. Stretla by som sa s Marcusom oveľa skôr, ak by som bola vôbec nažive tak dlho, aby sa stihol dozvedieť, kto som.

Ale tiež sme v žili časoch, keď odpovede boli nevyhnutné.

„Dám ti 3 dni, aby si mi vysvetlila, kto je a prečo je tu, viac nie. Môžeš si rozmyslieť, čo za to chceš, ale keď sa vrátim tak budeme chcieť odpovede. Ak nebudeš spolupracovať, zapojíme tvoju starú mamu a radu čarodejníc."

Zvraštila obočie, zatvárila sa, akoby som ju zradila, ale prikývla. Spoločne s Kalliope sme vyšli von.

„Nie som si istá, či je to dobrý nápad," povedala mi a kývla hlavou smerom k radnici, kde ostala Lisa s Tamalyn.

„Ja viem," priznala som. „Ale ak budeme na ne tlačiť, nepovedia nám vôbec nič. Nechcem, aby nás tiež brali ako nepriateľov, dúfam, že to nebudem ľutovať."

Poobede som sa stretla s Alarise, po tom všetkom, čo sa stalo, som potrebovala chvíľku pokoja. Na chvíľu na to zabudnúť a uvoľniť sa. Kráčali sme popri lese, najskôr len v tichosti. Všimla som si však, ako po mne svetlovlasá nymfa vrhá kradmé pohľady a vedela som, že dlho ticho nevydrží.

„Tak už to povedz, aj tak nikdy nevieš držať jazyk za zubami." Zasmiala som sa.

Hravo ma tresla po pleci. „Keby si nerobila pochybné veci, nemusím sa o teba strachovať, vieš? Nie že by si sa ty niekedy vyhýbala nebezpečenstvu."

Tentoraz som ja na ňu zmätene pozrela. „O čom to, sakra, hovoríš? Posledné dni som len zavretá v meste a ani som nevystrčila päty odtiaľto."

„Veď práve, hovorím o tom, čo robíš v meste." Veľavravne na mňa pozrela. Keď som to očividne nechápala, nadvihla obočie. „Mysím teba a toho upíra? Dariena? Počula som, že vás posledné dni videli často spolu?"

Udržala som sa, aby som neprevrátila očami. Čo to bolo s dnešným dňom, keď sa každý chcel rozprávať len o Darienovi. Tvárili sa, akoby sa tu nikto nebavil s pôvodnými upírmi... no, dobre chápem, prečo to mohlo vyzerať zvláštne, ale nerobili sme nič nelegálne.

„Nič mi na to nepovieš?"

Rozhodila som rukami. „A čo ti mám povedať. Elizabeth s Kalliope ho poznajú a rozhodli sa, že u nás to bude bezpečnejšie. Len som mu robila spoločnosť-"

„Tu nejde len o to, že nie?" prerušila ma. „Ty si ho poznala! Pred tým, ako si prišla sem. Mám pravdu, však! Nesnaž sa to popierať!" od prekvapenia hovorila príliš rýchlo, že som jej ledva rozumela.

Nemohla som to poprieť. Nebola som taká dobrá klamárka, aby ma Alarise neodhalila. Na to ma už pridobre poznala. Tiež som však nebola pripravená hovoriť o minulosti a bolestivých tajomstvách.

„Vieš, že ti verím aj všetko, ale..." zaváhala a odvrátila pohľad, hľadajúc správne slová. Nakoniec si povzdychla a keď sa pozrela naspäť na mňa, tvárila sa zranene. „Nemyslím si, že si tým, za koho sa pokladáš. Tým nechcem povedať nič zlé, naozaj, no nikto nevie nič o tvojom živote, kým si prišla sem. Kde si bola dovtedy? Ako poznáš Dariena? A nesnaž sa ma presvedčiť, že ho nepoznáš, neurážaj moju inteligenciu, dobre?"

Zasmiala som sa, no hneď na to aj zvážnela. Nechcela som prezradiť, kto naozaj som. Bála som sa jej reakcie, čo by naozaj povedala, ale nechcela som jej ani klamať do očí.

„Máš pravdu," priznala som nakoniec. „Môj život pred tým bol naozaj... naozaj komplikovaný. Chcela som to nechať z sebou a začať od znova, už nezáleží na tom, kým som bola. Chápem, že si zvedavá, ale mohla by si mi veriť ešte troch dlhšie? Nechcem o tom práve hovoriť. Nechcem, aby sa zmenilo to, ako sa na mňa pozeráš."

Alarise bola tvrdohlavá, drzá a nemohli by ste o nej povedať, že je práve najmilšia osoba pod slnkom, no bola úprimná a bola pri mne, keď som zisťovala, kto je Kyra, ktorou som chcela byť. Bola skutočnou kamarátkou, a preto na mňa ani teraz nenaliehala, aj keď musela zomierať od zvedavosti.

„Fajn, ale to neznamená, že si z toho tak ľahko vonka. Nič, čo by si mi mohla povedať nezmení to, kým pre mňa si, jasné? Nech si spravila čokoľvek, zachránila si mi život a toľkým ďalším, tak sa neopováž o tom pochybovať."

Ale preto, lebo boli v ohrození kvôli mne. Nebola som hrdinkou, len som splácala dlh.