Keď som sa ráno zobudila, cítila som sa horšie ako v noci. Adrenalín zo mňa vyprchal a zanechal len únavu, akú ani spánok nenapravil. A prázdnota, ktorú za sebou zanechali tiene, vypĺňala celé moje vnútro.

Povzdychla som si a znova zatvorila oči.

Priala som si, aby som nemusela nič robiť, aby som mohla ležať v posteli celé dni a všetky problémy by sa vyparili. Niečo také však nebolo možné, a tak som pozbierala zvyšky síl a vstala.

Chcela som nájsť Kalliope, potrebovala som zistiť, čo sa deje. Vedela som, že pri takejto príležitosti bude určite na ďalšej porade rady, ktorej sa už tento raz budú účastniť každý člen. Museli odhlasovať prítomnosť upírov dohodnúť sa na záhade ľudského dievčaťa.

Po krátkych raňajkách som vyšla von a zostala som prekvapená, keď som tam našla neistého Dariena. To už bol sám o sebe nezvyčajný pohľad.

Spýtavo som nadvihla obočie. „Stratil si sa?"

„Veľmi vtipné. Čakám na teba, aby si vedela."

Pri jeho slovách som sa zamračila a odvrátila pohľad. Spomenula som si na to, ako bol pri mne, keď som nezvládla včerajšiu situáciu. Zaplavil ma pocit poníženia. Zo všetkých bytostí na svete ma musel tak vidieť zrovna on.

Nebolo to o tom, že by som mu neverila. Nie, vedela som, že určite to nikomu to neprezradí. Išlo o tú skutočnosť - bol tam, videl ma, keď som bola na dne. Bolo to príliš osobné. Bála som sa toho, ako to zmenilo jeho názor na mňa.

Vedel to. Čo teraz s tým urobí?

Nič.

Tváril sa, akoby sa nič nestalo.

„Potrebujem hovoriť s Liz a dostal som varovanie, že za žiadnych okolností nemám ísť do mesta sám," vysvetlil. „Nechápem prečo. Nemám v pláne tu nikoho zjesť."

Povzdychla som si. Bol to predsa len Darien, prečo mi záležalo na tom, čo si o mne myslí?

„Budem chrániť teba, nie ich a už nikdy jej nepovedz predo mnou Liz, prosím. Je to moja mama a oslovovať ju tak je jednoducho divné. Ale ak mi povieš, ako sa s ňou poznáš, potom ťa zoberiem so sebou."

Uškrnul sa. „Platí."

Pomalým krokom sme kráčali dolu kopcom, smerom ku centru mesta. Bolo ráno, preto našťastie sme nestretli takmer nikoho. Úprimne som sa bála, aká bude reakcia miestnych obyvateľov na prítomnosť upírov v meste.

Nebude sa im to páčiť, tým som si bola istá, ale dúfala som, že nič nepodniknú.

„Prvýkrát som stretol tvoju mamu v čase, keď sme ešte boli nútení slúžiť vlkom. Patril som ku kráľovskej rodine, preto si ma nechávali na zámku. Vtedy tam Liz- Elizabeth, dobre, ako chceš," opravil sa, keď som na neho použila svoj výstražný pohľad. „Prišla ako nastávajúca Axelovho otca, mala sa stať kráľovnou." Zvraštil obočie a pohľad sklonil k zemi. „Toto obdobie nepatrí medzi moje najkrajšie spomienky."

Mlčala som, s netrpezlivosťou očakávajúc, čo povie ďalej. Muselo to byť vtedy, keď sa začala stretávať aj s Marcusom, mojím otcom. Bola som zvedavá.

„Po tom, ako ju Marcus získal na našu stranu, pomohla nám utiecť a opustila celý vlčí svet. Nebolo nás veľa, asi len dvadsať, no bol to začiatok. Postupne sme oslobodzovali čoraz viac a budovali odboj. Bola pre mňa ako mladšia sestra, teraz sa tomu asi ťažko verí, keď vyzerá staršie." Zasmial sa a pokrútil hlavou.

„Vedel si o tom, že sa chystá so mnou ujsť? Pred Marcusom, myslím," spýtala som sa.

Prikývol. „Tušil som to ešte skôr, ako mi to povedala. Marcusovi som nikdy príliš neveril. Videl som, že chce korunu mojich rodičov a zastaviť vlkov raz a navždy. Začínal byť fanatický a neprekvapilo ma, že si to Elizabeth všimla tiež. Pomohol som jej utiecť s tebou aj Kalliope. Vtedy som ich videl naposledy."

Chcela som sa ho opýtať, ako potom spoznal mňa, no nedostala som príležitosť. Oproti išli staršie víly, ktoré patrili do vonkajšieho kruhu rady. Intuitívne som zadržala dych a dúfala, že prejdú okolo nás.

„Dobré ráno, Kyra!" Usmiali sa na mňa. „Tvoja mama ťa hľadala, možno ju ešte zastihneš na námestí. Potrebuje niečo prebrať ohľadom našich..." s ľadovým pohľadom si premerala Dariena, ktorý tam stál s kamennou tvárou, hľadajúc správne slovo, „hostí," dokončila.

Opätovala som im úsmev a rýchlo ťahala Dariena ďalej. „Hneď tam idem, ďakujem."

Keď sa vzdialili, zreteľne sme počuli, aký majú na prítomnosť upírov názor a čo by veľmi radi urobili. Zvraštila som obočie a neisto pozrela na Dariena, tiež ich musel určite počuť. On však nič nepovedal, len ticho kráčal ďalej.

Odvtedy sme stretávali čoraz viac bytostí.

Kvôli rozhodnutiu rady nemohli nič urobiť, keď ich Kalliope pokladala za hostí, nemohli im ublížiť. To im však nebránilo, aby boli pasívne agresívni ako pri mojom príchode. Za to ku mne sa správali ako vždy.

„Ahoj, Kyra. Mohla by si mi prísť pomôcť zajtra do školy? Chcela by som začať s matematikou," zastavila ma elfka, ktorá učila deti v meste. Na upíra vedľa mňa sa ani nepozrela.

„Uvidím, či nebudem zaneprázdnená s radou, ale ak nie, určite prídem."

„Kyra? Cez víkend potrebujem ísť k ľuďom doplniť zásoby, mohla by si ísť so mnou?" opýtal sa ma majteľ malého obchodíku s potravinami.

Prikývla som a zakývala som mu.

Takto sme išli ďalej. Pre mňa to nebolo nič nezvyčajné. Nemala som žiadnu stálu prácu a tak, keď som sa neflákala po lese alebo netrénovala som, bola som všade tam, kde ma potrebovali. Zdalo sa, že Dariena to fascinovalo.

„Nečakal som, že budeš tu tak... spoločensky založená. Zdá sa, že si tu obľúbená," povedal s úprimným prekvapením.

Mykla som plecami. „O nič nejde, zvykla som si pomáhať im a preto ma takmer každý pozná. Je to vďaka snahe Kalliope, ktorá ma kedysi posielala všetkým pomáhať, aby som sa začlenila do komunity. Ver mi, kedysi sa pozerali na mňa tak, ako teraz hľadia na teba."

„Nechali si pomôcť?"

„Keď som prišla, väčšina nechcela byť ani v mojej prítomnosti," priznala som a teraz sa nad tou spomienkou len pousmiala, ako sa všetko zmenilo. „Nebola som vtedy na tom dobre, potrebovala som niečo robiť. A tak som začala chodiť na záchranné misie. Nie je tu mnoho bojovníkov, tak ma nemohli odmietnuť. Vďaka tomu vznikla naša povesť, ktorej sa upíri a vlci začali obávať."

„Musím priznať, že je to celkom obdivuhodné, keď-" nedopovedal, keď sme prišli na námestie a uvideli, čo sa tam deje.

Pred budovou rady stála na schodoch Kalliope s Elizabeth a pred nimi nahnevaná skupina bytostí, ktorá sa s nimi hádala, alebo lepšie povedané kričala a nenechala sa utíšiť. Ku nám sa doniesla len časť ich výkriku.

„Mali by sme ich zabiť, nie ochraňovať!"

„To nemôžeš myslieť vážne, je medzi nimi Darien! Najväčší vrah v našej histórii!"

„Koho sa zastaneš nabudúce, kráľa vlkov?"

„Čo naše deti? Ako môžeš zabezpečiť, že budú v bezpečí?!"

To boli z tých menej rozzúrených. Niektorí len nadávali, niektorí kričali vyhrážky, no nikto z nich sa nenechal utíšiť Kalliopinými pokusmi o pokojnú diskusiu či vysvetlenie. Keď nás Elizabeth uvidela, pokrútila hlavou a ja som vedela, že je najvyšší čas zmiznúť.

Chytila som Dariena za ruku a začala ho rýchlo ťahať opačným smerom, ako sme prišli. Stúpali sme do kopca až na okraj dediny, kde sa začínala lúka. Poľnou cestou sme pokračovali ďalej až ku útesom, kde som zastala.

Vypustila som vzduch z pľúc. Nechcela som si predstaviť, čo by sa stalo, keby si nás všimli. Rozzúrený nekontrolovateľný dav dokázal byť veľmi nebezpečný.

Pohľadom som vyhľadala Darienove tmavé oči, aby som sa uistila, že je v poriadku.

Na perách mal trpký úsmev. „Nemusíš sa o mňa báť, na nenávisť som zvyknutý. Nemám za sebou peknú minulosť, viem, čo som urobil a ver mi, všetko, čo o mne hovoria, si zaslúžim. Nemôžem povedať, že by som čakal vrelé privítanie."

„Ale to je predsa tvoja minulosť. Možno si urobil zlé veci, ale to každý z nás. Teraz zachraňuješ celý svet, to je to, na čom záleží. Ak si ty nezaslúžiš odpustenie, potom neviem, kto áno. A to platí aj o tebe, odpusti sám sebe a nerob sprostosti, ako že sa obetuješ a zbytočne zomrieš, jasné?"

Zasmial sa a sklopil zrak, až vtedy som si uvedomila, že ho stále držím za ruku. Pustila som ho, akoby ma popálil a cítila, ako sa mi červeň vkráda do líc. Byť pri ňom bolo po dvoch rokoch iné, ako to bolo pred tým.

Bolo to tým, že sa zmenil? Alebo tým, že som sa zmenila ja?

„Keby si bránila seba tak, ako brániš ostatných," povedal, čím odlákal moje myšlienky od jeho hrejivého dotyku. „Ukrývaš sa tu a bojuješ za ich záchranu, lebo sa cítiš vinná za to, ako si pomáhala vlkom. Je načase, aby si si odpustila za to, čo sa stalo."

Povzdychla som si a otočila tvár ku moru. Pod nami sa rozbíjali vlny o skaly v hypnotických intervaloch. Vietor mi fúkal krátke vlasy do tváre a prinášal so sebou vôňu oceánu. Oceánu, ktorý mal rovnakú farbu ako jeho oči.

„Keby som mohla na to všetko tak ľahko zabudnúť," povedala som potichu.

„Videla si ho?" opýtal sa zrazu a všimla som, ako sa na mňa starostlivo pozrel. Bol predsa pri mne, keď som od vlkov odišla. Vedel, ako rany, ktoré zanechal, krvácali a že sa nikdy úplne nezahoja.

Prikývla som s trpkým úsmveom a vložila si ruky do vreciek. „Áno, raz."

„Prešli sme dlhú cestu, nemyslíš?" spýtal sa. Bola som si istá, že sa snaží odpútať moju myseľ od spomienok na neho.

Pomohlo to, zasmiala som sa. „Myslíš tým, ako si sa ma pri našom prvom stretnutí chystal zjesť? Podľa mňa je celkom pokrok, že teraz vedieme kultivovanú konverzáciu. Kedy sa to zmenilo? Keď sa na to tak pozerám, ani neviem odhadnúť moment, kedy som pri tebe namiesto nenávisti začala cítiť pocit bezpečia a pokoja."

„Nikdy to nebola tvoja nenávisť," povedal takmer neisto. „Prišla si do nového sveta, robila si to, čo ťa naučili. Cítila to, čo ti povedali. Nie je to tvoja chyba, čo sa stalo, mala by si nechať minulosť za sebou," zopakoval.

„Snažím sa," odfrkla som si. „Ak si si nevšimol to bol zmysel môjho nového mena, novej identity. Chcela som začať odznova, s čistým štítom bez toho, aby sa niekto bál pri spomienke môjho mena. A vychádzalo to. Pokiaľ si do môjho života nevtrhol znova ty."

„Nehovor to, akoby som ti nechýbal," povedal s predstieraným sklamaním.

So smiechom som pokrútila hlavou. „Akoby som mohla povedať nie? Bez teba bol môj život taký nudný, žiadne nebezpečenstvo, žiadna záchrana sveta. Neviem, ako som to tie roky mohla bez teba zvládnuť."

Darien sa pousmial a skôr než som stihla namietať, pritiahol si ma do objatia. Ruky obvinul okolo môjho pása a uväznil ma vo svojom pevnom zovretí, že by som sa nevyslobodila, ani keby som chcela - čo som nechcela.

Prstami som mu zovrela tričko na chrbte a tvár si zaborila do jeho pleca. Nadvihli sa mi kútiky úst a zároveň sa mi tlačili slzy do očí.

Naozaj mi chýbal, uvedomila som si.

Nevedela som, kedy sme sa stihli tak zblížiť, ale jeho neprítomnosť nechala v mojom živote veľké prázdne miesto a neuvedomila som si to, pokiaľ tu nebol znova so mnou.

Nechcela som, aby znova odišiel, ale stáli sme na križovatke ciest a každý z nás chcel ísť iným smerom.

„Poď so mnou, prosím. Nenechaj ma v tom samého," zašepkal a položil si bradu na vrch mojej hlavy.

Pokrútila som hlavou a zovrela ho silnejšie. „Nemôžem. Nemôžem zachraňovať niekoho iného, keď nedokážem zachrániť ani samú seba. A odmietam sledovať, ako zahadzuješ ty svoj život len preto, lebo si myslíš, že si to zaslúžiš. Kvôli tomu ma potrebuješ? Aby som videla, ako sa vzdávaš, lebo ti to jednoducho niekto povedal?"

„Každý máme svoju úlohu, ktorú musíme zahrať. Toto je ta moja. Jednoducho som to prijal."

„Ale ja nie, nikto nerozhoduje o mojom osude iba ja," odporovala som mu. „A keď mi hovoríš, aby som spravila to, čo musím a pomohla ti, nútiš ma tým súhlasiť s tvojou smrťou. Na tom sa v žiadnom prípade nebudem podieľať. "

Odmietala som veriť tomu, že Darienovou úlohou bolo zomrieť za záchranu sveta a odmietala som prijať skutočnosť, že ja ho mám pri tom iba zbabelo sledovať a nezakročiť.

Obaja sme si zaslúžili druhú šancu. Príležitosť žiť iný život, ako sme boli nútení žiť doteraz.