Deň po Mayinom odchode od upírov

Keď sa Marcus dozvedel, že May nie je vo svojej izbe ani v hlavnom meste, zúril. Poslal upírov, aby všetko prehľadali a keď sa vrátili so zlými správami, takmer za to zaplatili životom.

Potom dal zavolať Dariena.

Čakal ho v trónnej sieni, hľadiac von a rukami sa opierajúc o okno. Na prvý pohľad vyzeral takmer pokojne, no Darien si následne všimol, že ruky zatína do pästí a jeho chrbát je napätý.

Nie, jeho zlosť rozhodne nepoľavila.

Tento jeho tichý postoj však vzbudzoval o mnoho väčšiu hrôzu ako ten, ktorý videli nedávno jeho sluhovia. Najskôr to bol výbuch hnevu, ktorý si chcel vybiť na hocikom, kto bol blízko, teraz však mal konkrétny cieľ – ten, kto jej pomohol, za to zaplatí.

Darien držal všetky svoje emócie pod kontrolou. Masku, ktorú si udržoval na tvári, mal takú nacvičenú, až sa takmer stala jeho druhou tvárou. Alebo možno už aj jedinou.

Marcus sa otočil.

„Pomohol si jej odísť." Nebola to otázka, iba konštatovanie.

„Urobil som iba to, o čo si ma požiadal. Zaviedol som ju naspäť a vrátil sa za tebou," odpovedal mu Darien pokojne hľadiac do jeho očí.

Marcus odfrkol. „Nerob zo mňa hlupáka. Viem veľmi dobre, že v hrade máš lojálnych upírov, ktorí ťa poslúchajú. Stačilo jedno slovo a s ich pomocou sa dostala von."

„Nikomu som včera neprikázal nič podobné, ak sa však niečo rozhodli urobiť dobrovoľne, nie je to moja zodpovednosť."

V sekunde sa Marcus obrátil a dostal sa k Darienovi. Skôr než stihol čokoľvek urobiť, držal mu pod krkom strieborný nôž napustený v jede, ktorý by dokázal zabiť aj pôvodného upíra.

„Nezabúdaj, kto som, Darien," zavrčal ticho, výhražne. „Naozaj sa chceš so mnou hrať? Obaja vieme, že to bol jeden z tvojich upírov. Čo keby som ich dal zaviesť po jednom do mojej obľúbenej miestnosti a chvíľu sa tam s nimi porozprával? Uvidíme, či si taký bezcitný, na akého sa hráš."

„Chceš mučiť každého upíra v tomto meste, pokiaľ sa niekto neprizná? Ako novému kráľovi ti to neprinesie zrovna obľúbenosť."

Marcus s chladným smiechom zložil nôž a založil si ho. „Si naivný, ak si myslíš, že ma to zaujíma. Je mi ukradnuté, či vyhrám anketu najobľúbenejšieho pôvodného alebo nie. To, na čom mi záleží, je, či dokážeme vyhrať vojnu."

„Si taký rozzúrený, lebo ti utiekla potrebná časť pre rituál alebo preto, lebo neznesieš, že od teba členovia tvojej rodiny stále utekajú?" Bol to zásah do jeho slabého miesta, no Darien si tú poznámku nemohol odpustiť.

„Myslíš, že by som chcel zabiť vlastnú dcéru?" pozrel sa na neho s očami rozzúreného býka. „Vypadni skôr, ako ťa stihnem zabiť!"

Po tom rozhovore nastalo na hrade peklo.

Nielen pre Dariena a jeho rodinu, ale pre všetkých, ktorí boli známi tým, že stáli na jeho strane. Bol sledovaný na každom kroku, stráže mu dokonca nedovolili opustiť hrad a z miesta, ktoré storočia patrili jeho rodine, sa stalo jeho väzenie.

Nemienil však ostať dlho, aby si to mohol užiť.

Nemal v pláne odísť z hlavného mesta upírov tak skoro, no momentálne tam nebolo nič, čo by mohol urobiť. A Marcus mu už povedal všetko, čo chcel vedieť – May nikdy neplánoval použiť ako obetu, preto kdesi na svete musí byť stvorenie noci, ktoré sa chystá zabiť. A ak to má celé zastaviť, musí ho nájsť skôr, ako príde kométa k Zemi.

Nikomu už nemohol pomôcť, ak ostával celý deň zavretý.

Walter a Lucy sa bez opýtania pridali k nemu a Darien nič iné ani nečakal. Tiež si zobral so sebou čarodejnicu, ktorá pracovala pre Marcusa odkedy ju zajali a hoci jej neveril, potrebovali ju. Nicolette napriek jej námietkam poslal ku vzdialenej rodine, aby bola v bezpečí.

Za svojím bratom prišiel ako posledným.

Matias sedel v obývačke s pohárom upírieho alkoholu a hľadel do prázdna. Darien sa pri pohľade na neho cítil previnilo viac než kedykoľvek predtým, že ho zatiahol do svojich problémov. Nikdy s tým nechcel mať nič spoločné a predsa následky vždy musel niesť aj on.

„Rozmýšľal som, ako dlho to vydržíš, kým ujdeš," prehovoril Matias a pozrel na neho s očami plnými potláčaného hnevu. Nikdy na svojho mladšieho brata nedokázal kričať, nech urobil čokoľvek, teraz však zašiel príliš ďaleko.

„Chcem, aby si šiel so mnou," povedal Darien.

„Počúvaš ma vôbec niekedy?" Pohár chcel položiť na stôl, no vynaložil príliš veľa sily a rozbil sa. „Kvôli tejto tvojej hre som nevidel svoju rodinu celé mesiace, lebo sa bojím, čo by sa stalo, ak by prišli domov! Ty si stále sám, nevieš, aké to je!"

Darien zaťal ruky do pästí a snažil sa ovládnuť. „Neviem, aké to je?" zopakoval potichu. „Myslíš si, že neviem, aké to je báť sa o svoju rodinu? Aké to je cítiť sa bezmocný? Zabudol si, že zabili Katherine priamo pred mojimi očami?"

„Prečo si potom všetko riskoval kvôli tomu dievčaťu!" Postavil sa s krikom, trasúc sa od zlosti. „Pomohol si jej ujsť, keď si vedel, čoho je Marcus schopný! Myslíš si, že keď si teraz stratil svoju rodinu, môžeš riskovať všetko, aby si dosiahol, čo chceš?"

„Ak nezasiahnem, nebude na ničom z toho záležať! Koľkokrát ti to musím povedať? Marcus dokončí zbraň a tento svet skončí!"

Matias sa len chladne zasmial. „Naozaj? Mne sa skôr zdá, že je to len výhovorka, aby si sa necítil zle kvôli tomu, čo robíš. Aký máš dôvod potom na to, že stále uprednostňuješ toho kríženca pred svojou rodinou?"

„Mrzí ma, že musíš byť tak ďaleko od tvojej rodiny, ale nemohol som dopustiť, aby jej Marcus ublížil. Na to je až príliš dôležitá."

„Pre záchranu sveta alebo pre teba?" vyštekol.

Dariena jeho otázka zaskočila. „Čo tým myslíš?"

„Odkedy si sa vrátil od vlkov, správaš sa úplne ako niekto iný! Najskôr riskuješ a vrátiš sa potom, ako ťa Marcus vyhnal, len preto, aby si ju udržal v bezpečí pred vlkmi. A teraz znova. Pomohol si jej utiecť, pretože nevedela držať jazyk za zubami a vystavil si tým nebezpečenstvu všetkých, ktorí za tebou stoja. Stálo to za to?"

„Neľutujem to, ak sa ma pýtaš na to."

„Miluješ ju?" opýtal sa narovinu Matias.

Dartienovi sa vynorila pred očami spomienka, ako ľahko sa podriaďovala Axelovi, ako bola neschopná ho opustiť a nedokázala sa potom ani sama postaviť na nohy. „Nie," povedal a myslel to vážne. „Je príliš slabá, nesamostatná a chýba jej odhodlanie, bojovnosť. Nemohol by som ju milovať, keď nie sme rovnocenní. Videl som ju však v budúcnosti a je niekým, na kom mi bude pravdepodobne záležať."

Odfrkol si. „Naháňaš ducha. Pozeráš na ňu, no myslíš na niekoho iného. Nie je to k nej fér."

Darien si povzdychol a usmial sa. „Neboj sa, nepôjdem ju hľadať, mám iné veci, ktoré potrebujem vybaviť. Predpokladám, že nepôjdeš so mnou, tiež by si však nemal ostávať na hrade, je to tu nebezpečné. Choď za svojou ženou a deťmi."

Matias pokrútil hlavou. „Si stratený prípad, vieš o tom? Fajn, vidím, že nemá zmysel ťa zastaviť a radšej tiež zmiznem. Vždy ma však môžeš nájsť, ak to budeš potrebovať."

Potom sa rozlúčili a Darien sa so svojimi spojencami vykradol pod rúškom noci preč. Stráže boli na každom kroku, no čarodejnica ich dokázala skryť kúzlom, a tak nikto nemal ani poňatia, že zmizli.

Upírov, ktorých poznal a stáli na jeho strane, či už kvôli odporu ku Marcusovi alebo nevôli vyhrať vojnu s kúzlom, poslal, aby získali viacej spojencov. On sa so svojou skupinou pokúšal nájsť stvorenie noci, ktoré Marcus ukrýval.

Vedel, že je to nenahraditeľná súčasť rituálu a určite by ho nenechal medzi upírmi, to bolo príliš riskantné. Nie, určite bolo ukryté kdesi, kde by po ňom nikto nepátral.

Bolo to ako hľadať ihlu v kope sena, no Darien vedel, že je to jediný spôsob, ako zabezpečiť, že kúzlo nebude možné zrealizovať. Upíra či vlka nebolo ťažké nájsť, obsidián nebol bežný kameň, ale tiež nie jedinečný.

Ostávalo mu len nájsť a zabiť stvorenie noci skôr, než dorazí kométa. Darien veril, že dovtedy nezačne vojnu ani Marcus ani vlci.

Bolo to však ťažšie ako sa zdalo. Cestovali po celom svete, hľadali, či len nezačujú príbeh o stvorení, ktoré nepatrí ani jednému druhu. Najskôr si bol istý, že také stvorenie nebude jednoduché skryť.

Neskôr si uvedomil, že schopnosti toho stvorenia budú pravdepodobne spútané kúzlom, aby ostalo nenápadné, a tak začal hľadať čarodejnice.

Prešli mesiace, ktoré sa neskôr menili na roky a pomaly strácal nádej.

Ostávala mu posledná stopa na juhu Talianska, kde sa skrývala malá komunita čarodejníc. Boli unavení, zúfalo chceli vidieť stopy aj tam, kde žiadne neboli. Nechali sa vlákať do pasce pripravenej presne pre nich.

Namiesto skupiny čarodejníc na nich čakali Marcusovi upíri. Nebolo možné sa im ubrániť, dokonca ani s čarodejnicou mocnou akou bola Lisa.

Bola iba schopná poslať správu o pomoc. Hoci Darien neveril, že by niekto prišiel zachrániť upírov, no cenil si jej snahu.

Zavreli ich do striebornej cely v malej chate uprostred lesa, pichli im do žíl železo, aby neboli schopní brániť sa. Lisu odviedli preč a nechali ich tam bez možnosti úniku. Strážilo ich len pár upírov, kým ostatní odišli kdesi preč.

Možno neboli jediným cieľom.

Darien znudene čakal, čo sa bude diať. Walter s Lucy boli v bezvedomí, dávka železa ich oslabila natoľko, že ani nedokázali udržať otvorené oči. Darien bol oslabený, ale ako pôvodný upír nie natoľko ako oni dvaja.

Bol opretý chrbtom o stenu a snažil sa počúvať rozhovor upírov, ktorí strážili ich celu, kým ostatní hliadkovali okolie.

„Počul som, že toto je v okruhu, kde chodia Tiene," povedal jeden z nich. „Snáď sa nebudú starať aj do upírich záležitostí."

„Nie, zachraňujú len utečencov z vlčích pracovných táborov a vojnových zajatcov. Nemajú dôvod prísť sem. Pokiaľ sa jeden z nich," kývol hlavou na skupinku v cele, „nezaplietol s tými bytosťami."

„Dúfam, že nie," zašomral prvý. „Ak príde aj ona, je po nás. Sľúbil som Mary, že sa vrátim domov na narodeniny jej matky, nemôžem teraz zomrieť."

Druhý upír mu tresol so smiechom po hlave. „Aj ako upír si stále pod papučou."

Darien zaujal ich rozhovor. Ak tu niekde v lesoch žili bytosti, ktoré boli ochotné postaviť sa vlkom, možno budú ochotné pridať sa vo vojne na jeho stranu. Už sa to blížilo, ostávalo len pár mesiacov a bál sa, že stále nie je schopný zastaviť príchod démonov.

Na začiatku si bol istý, že zabije stvorenie noci a skončí to, ale vôbec to nebolo také jednoduché. Strávil pátraním dva roky a nič nenašiel. A po May sa zľahla zem, nemal ani poňatia, kde sa nachádzala, hoci sa ju neskôr tiež snažil nájsť.

Myslel si, že keď videl budúcnosť, bude to jednoduché, no väčšina z nich sa zdala byť taká vzdialená, až Darien začal pochybovať, či to je skutočné.

„O akých tieňoch hovoríte?" opýtal sa ich.

Obaja po ňom hodili nepríjemným pohľadom, ktorý jasne naznačil, že jeho otázky nie sú vítané. Napriek tomu jeden z nich odpovedal.

„Kolujú chýry, že je tu skupinka bytostí – nymfy, draci, víli, elfovia a jedna vlčica na ich čele. V noci nepozorovane vtrhnú dnu, vypustia väzňov a zase sa s nimi dostanú von. Nikto nevie naisto, či sú skutoční. Nevie sa odkiaľ prišili ani kam znova miznú."

„Vlkom spôsobujú značné problémy," doložil druhý. „Hovorí sa, že len vďaka tejto skupinke vlci ešte nezaútočili na nás."

„Nerob si však plané nádeje. O upírov sa nikdy nezaujímali, takže si tu pekne posedíte do zajtra, kým sa ostatní nevrátia a nebudeme pripravení vyraziť domov."

Nebolo to však také jednoduché, ako mali upíri naplánované.

Celý deň presedeli pri ich cele a rozprávali sa, Dariena však unavilo počúvať ich a tak premýšľal nad tou záhadnou skupinou bytostí. Ak nenájde stvorenie noci, budú jeho najlepšou šancou.

V noc ich odchodu nastal vonka rozruch. Najskôr si Darien myslel, že sa len vrátili ostatní, no bol to iný druh rozruchu. Jeden z upírov, ktorí ich strážili, sa išiel pozrieť von, čo sa deje.

Vrátil sa len so strachom vpísaným v očiach a jednou vetou.

„Tiene prišli."