Vybehla som z Kalliopinej ošetrovne hneď, ako som sa vládala postaviť. Bežala som cez hlavnú ulicu a zastavila sa až v lese, v upokojujúcom náručí vysokých stromov, ktoré ma skryli vo svojom objatí.

Bola som tak neuveriteľne nahnevaná. Chcela som kričať z plných pľúc, aby som sa zbavila tej spaľujúcej zlosti. Chcela som niečo rozbiť, zničiť, urobiť hocičo, čo by mi prinieslo aspoň čiastočnú úľavu od toho zúfalstva.

Namiesto toho som však klesla na kolená, do očí sa mi tlačili slzy, ktoré som nedokázala potlačiť. Rukou som si prikryla ústa, aby som zastavila vzlyky, ktoré sa mi drali z hrude, no bolo neskoro. Rozplakala som sa.

Po toľkom čase som nakoniec dovolila slzám, aby stiekli po mojich lícach. Plakala som kvôli všetkému, kvôli čomu som si pred tým zakázala a nútila sa byť silná. Teraz to už nemalo zmysel.

Každý kúsok môjho tela, každú bunku naplnilo zúfalstvo a hnev. Bola som naštvaná na celý svet, na svoj život a na bohov, ktorí toto dopustili.

Všetko, čo som chcela bolo mať pokojný život, bez vojny a zabíjania. Teraz som to mala na dosah ruky, bolo to tak blízko, a potom mi to osud znova vytrhol. Nikdy nebudem môcť mať to, čo všetky bytosti v Abrione.

Chcela som žiť.

Osud mi však stále hovoril, že na to nemám právo. Mohla som sa vyhnúť vojne, utiecť od Dariena a jeho tajných plánov, aj tak mi bolo súdené zomrieť.

Oblohu začali zakrývať tmavé mračná s prísľubom dažďa. Keď sa zdvihol studený vietor, donútila som sa vstať a vrátiť sa domov.

Vo svojej izbe som podišla ku zrkadlu a zahľadela sa do neho, hľadala som tam známky démonov, ktorí sa vo mne skrývali, no videla som iba odraz svojich čokoládových očí.

Keď som sa už viac na seba nedokázala pozerať, pohľad mi padol na nožnice, ktoré boli položené na stolíku.

Bez rozmyslenia som ich zobrala a začala nimi nahnevane strihať pramene svojich dlhých vlasov. Siahali mi po koniec chrbta. Spomenula som si, že naposledy mi ich strihala ešte Amalia a začala som nimi cvakať ešte prudšie, akoby to mohlo zahnať všetky nechcené spomienky.

Keď som sa ukľudnila uvedomila som si, že z mojich dlhých gaštanových vlasov ostali len krátke nakrivo ostrihané pramene. S povzdychom som položila nožnice a unavene si prešla rukou po tvári.

Vtedy do izby vošla Alarise a zhíkla.

„Čo si si to, dopekla, urobila s vlasmi?"

Chabo som sa zasmiala a chytila si prameň medzi prsty. „Chcela som zmenu?"

Zacmukala a posadila ma na stoličku. Z rúk mi zobrala nožnice a začala mi vlasy pomaly zarovnávať. Nenamietala som. Pravidelný zvuk cvakania nožníc ma nakoniec upokojil.

„Vieš, tak nejako stále od teba čakám vysvetlenie. Pred týždňom si len tak uprostred noci ujdeš za svojou tajnou láskou a necháš ma, aby som klamala Kalliope a tvojej mame. Potom sa objavíš zranená a doničíš si vlasy," prehovorila nakoniec. Z tónu jej hlasu som pochopila, že bola nahnevaná.

„Prepáč," povedala som. „Vlci korunovali nového kráľa a myslela som si, že je to dobrá príležitosť, aby som ho videla. Bola to však chyba. Tak strašne sa zmenil a teraz jediné a čo myslí a čo ho poháňa dopredu je nenávisť. Nemala som tam chodiť, znova som len skončila so zlomeným srdcom. A keď som sa vracala naspäť napadli ma upíri, lebo som si nedávala pozor."

„A tie vlasy?"

Neveselo som sa zasmiala. Snažila som sa nahovoriť si, že to nemalo žiadny hlbší význam, ale vedela som, že bola za to zodpovedná predovšetkým moja vízia budúcnosti.

Chcela som veriť prísľubu budúcej May, no bol to chabý pokus. Je to klamárka. Ako by som predsa po tomto všetkom mohla mať šťastný koniec?

„Len tak," povedala som, keď som si uvedomila, že čaká na odpoveď.

-*-

O 2 roky neskôr

Predierala som sa davom, aby som sa dostala na jeho okraj. Budova rady bola v deň zasadnutia plnšia ako zvyčajne, bytosti sa tlačili po obvode veľkej okrúhlej miestnosti, v strede bol prázdny kruh, kde sa nachádzal stôl členov rady.

Na trhovisku kolovali reči, že rada sa zíde kvôli čarodejnici, ktorá mala prísť.

Najskôr som tomu neverila, čarodejníc bolo v Abrione neuveriteľne málo, zvyčajne sa mu vyhýbali a zdržiavali sa vo svojich spoločenstvách. K utečencom nemali priateľský vzťah z jednoduchého dôvodu – takmer vyhynuté bytosti ich obviňovali z toho, že stranili s vlkmi, pokiaľ sa neobrátili ani proti nim.

Keď prešli tiež k ukrývaniu, vybudovali si svoje vlastné miesto ako bol Abrion.

Už len preto som si myslela, že tá historka je vymyslená.

Potom však do miestnosti vošla postava zahalená v plášti, na ktorom bola ručne vyšitá päťcípa hviezda s mesiacom – znak čarodejníc.

Postavila sa pred radu a sňala si kapucňu z hlavy.

Miestnosťou sa ozvalo zalapanie po dychu. Nebola to len čarodejnica, ale členka Rady, najvyššieho orgánu, ktorý o všetkom rozhodoval. Patrila k jednému z najmocnejších rodov, aké na svete boli. Vlasy mala striebristé, zviazané do jednoduchého drdolu na temene. Zvráskavená tvár pôsobila láskavo a jej oči zas prosebne.

Neprišla s nepriateľskými úmyslami, ale požiadať o pomoc.

„Sabria, aké prekvapenie ťa znova vidieť," prehovorila Kalliope, keď sa postavila a obišla stôl, aby ju mohla privítať.

„Áno, je to už dlhá doba, však? Takmer tridsať rokov, čo si odišla z rady a založila toto čarovné miesto." Uznanlivo si prezrela miestnosť aj bytosti v nej. Oči sa jej nachvíľu zastavili na mne, no nemala som pocit, že by ma spoznala. Nemala odkiaľ.

„Vyzeráš dobre," pokračovala. „Na druhej strane, omladzujúce kúzla ti vždy išli, ako aj všetky ostatné."

Kalliope stisla pery. „Predpokladám, že si tu neprišla len kvôli komplimentom. Prečo si naozaj tu? Vieš, že ostatné čarodejnice neschvaľujú moju prácu."

„Som tu zo súkromných dôvodov," prezradila a na chvíľu sa odmlčala. „Si moja posledná nádej. Moju vnučku Lisu zajali a obávam sa, že už jej nezostáva veľa času. Po smrti jej matky, ostala jedinou príbuznou, ktorú mám. Nemôže zomrieť."

„Prečo si nepožiadala o pomoc radu? Určite vedia, aká je pre teba dôležitá."

Sabria sa zamračila a nahnevane povedala. „Vylúčili ju z nášho spoločenstva. Zaplietla sa s upírmi a odmietli by jej pomôcť. Nevedela som na koho iného sa mám obrátiť. Prosím, Kalliope. Mala by si vedieť, aké to je stratiť člena rodiny."

Povzdychla si.

Pohľadom vyhľadala Elizabeth a prebehla medzi nimi rýchla konverzácia bez slov. Žili spoločne posledných dvadsať rokov, nepotrebovali slová, aby sa navzájom pochopili. Všimla som si, ako Elizabeth nenápadne pokrútila hlavou.

„Nemôžem nikoho nútiť, aby ti pomohli," odpovedala jej nakoniec Kalliope. „Tiež však nikomu nemôžem zabrániť, ak sa ti sám rozhodne pomôcť."

Čarodejnica prekvapene pozrela na bytosti v miestnosti. S nádejou čakala, či sa niekto odváži prihlásiť.

„Ja pôjdem," povedala som ako prvá. Ak to bola tá Lisa, ktorá mi kedysi pomohla zachrániť Axela, tak som jej dlžila život. Nie že by som obyčajne odmietala, ak sa chodilo na výpravy. Bola som pravidelnou členkou, ako aj niektorí starší ochrancovia mesta.

Snažili sme sa zachrániť čo najviac bytostí z pazúrov vlkov. Cítila som sa povinná zachrániť ich, keď som v minulosti bola na zlej strane.

„Aj ja," povedala hneď vzápätí Alarise.

Prihlásili sa ešte dvaja. Starší elf, ktorý sa vedel dobre oháňať mečom a nymfa v stredných rokoch. Obaja boli tiež členmi záchranného tímu.

Sabria nám obom neprestala ďakovať a povedala nám čo najbližšie miesto, kde by ju mali držať. Boli to Marcusovi upíri, ktorí hľadali zradcov a utečencov. Založili si tábor neďaleko od nás, a tak pred nami nebola dlhá cesta.

Dohodli sme sa, že vyrážame o polnoci.

Kalliobe zatiaľ navrhla čarodejnici, že môže ostať v meste pokiaľ sa nevrátime.

Vyšla som von z budovy a vracala sa domov, keď ma dobehla Elizabeth a chytila ma za ruku. „Prečo si sa prihlásila? Sľúbila si mi predsa, že si s tým už skončila a nebudeš riskovať."

„Toto je iné," povedala som a pozrela do jej zradených očí. „Je to osobné. Navyše aj tak už zomieram, tak čo na tom záleží?"

„Tento tvoj prístup to ešte zhoršuje! Keď si prišla naposledy, Kalliope mi povedala, že ani jej elixír takmer nezabral! Strávila si takmer celú noc v kúte a triasla si sa! Raz ťa ovládnu a už nebude cesty späť."

„Mám to pod kontrolou," oponovala som jej a jemne si vytrhla ruku z jej zovretia. „Viem, čo robím a som opatrná. Teraz tu ide iba o pár lovcov, nebude to nič zložité. A ak sa nezraním všetko bude v poriadku."

„No tak, Kyra, prosím. Ostaň, aspoň raz. Nemám z tejto misie dobrý pocit."

„Neboj sa. Posledná misia a naozaj končím. Keď sa vrátim, budem už iba tu, kde na mňa môžeš dať pozor, platí?" Presvedčivo som sa usmiala.

Čo by sa predsa mohlo pokaziť?

---