Svoj život som si nikdy nepredstavovala takto.

Chcela som pokoj. Nájsť si svoje miesto vo svete a robiť to, čo som pokladala za správne. Nemohla som predsa vedieť, že ma to dovedie až tu – do lesov na juhu Ruska.

Bežala som. Lapala som po dychu.

Stromy ohýbal ľadový vietor, fúkal mi zamotané vlasy do tváre a takmer som sa kvôli nim potkla. Ľutovala som, že som si ich neostrihala, keď som mala šancu. Popadané ihličie sa mi zabodávalo do tenkých pláteniek, ako som sa snažila navýšiť svoju rýchlosť. Svaly ma pálili, no nedovolila som si spomaliť.

Prekvapili nás v hoteli, ktorý sa nachádzal v hlavnom meste Ruska. Nestihla som sa obliecť, nestihli sme vymyslieť plán, len sme sa rozbehli.

Nepredstavovala som si, že budem niekedy na úteku pred bytosťami, ktoré som kedysi milovala. Mali v sebe to čaro lesa, majestátnosť, dravosť. Boli postavami z mojich snov, ochrancovia, ktorí mali dávať na svet pozor. A predsa sa stali zápornými postavami v mojom príbehu.

Vedela som, že sme boli blízko. Blízko nášho cieľa, nášho útočiska pred vlkmi.

Pred mnou sa zjavila asfaltová cesta, na ktorej prudko zabrzdili dve dodávky. Otvorili sa dvere a von sa vyvalila skupinka skrotených. Kráľ za nami neposlal svorky, iba skrotených zo svojej armády. Znamenalo to, že som im mohla ujsť v lese, ale nie v civilizácii.

Nedovolila som si dovoliť premeniť sa na vlka, vo zvieracej koži som sa cítila cudzo a nechcela som nič riskovať. Teraz ma však obkľúčili spredu aj zozadu. Nedávali mi inú možnosť.

V skoku som sa premenila na snehovo bielu vlčicu, srsť mi priam svietila v tmavom lese.

Pomôž mi, vyslala som ku svojej vlčici tichú prosbu. A potom som cítila, ako sa moje svaly znova dali do pohybu, no tentoraz som ich neovládala ja. Dovolila som jej prevziať kontrolu, aby nás dostala z tejto prekliatej situácie.

Obratne dlhým skokom preskočila dodávku a vyhla sa výstrelom zo zbraní. Len jeden sa nám ošuchol o bok a bolesť nedala na seba dlho čakať. Bežala lesom ľahko, ledva sa dotýkala labami zeme a skrotených nechala ďaleko za sebou.

Nikdy som si nepredstavovala, že vbehnem do náruče nepriateľa, bytostí, ktoré ma učili nenávidieť. Na svete však pre mňa nebolo miesto, kde by som bola v bezpečí, kde by som patrila. Možno to je údel krížencov, navždy ostať nechcení, nepochopení.

Nebol však čas na sebaľútosť. Vlci a upíri sa strmhlav rútili do vojny, ktorá by vyústila do návratu démonov na náš svet a to bolo niečo, čo som nemohla... nemohli dovoliť.

Les začal rednúť a stromy sa rozostúpili, keď som uvidela začiatok starodávneho mesta. Vlčica znova ustúpila do úzadia a ja som sa premenila. Odhrnula som si vlasy z tváre a snažila sa lapiť dych. Ruku som si priložila na krvácajúci bok, no rana sa už pomaly hojila. Točila sa mi hlava, ledva som stála na nohách.

Premena si vždy žiadala viac, ako dala.

„Ani krok, inak strelím," ozvalo sa mi za chrbtom.

Pomaly som sa otočila a zdvihla ruky nad hlavu. Stál tam upír a mieril na mňa zbraňou. Kvôli vysileniu som si nevšimla jeho prítomnosť. Potichu som zanadávala. Ak ma videl premieňať sa, nemám dlho, kým ma zabije.

Musím niečo vymyslieť.

„Nepatrím k nim," povedala som, aj keď som vedela, že mám mizivé šance, aby mi uveril.

Posmešne nadvihol obočie. „To hovor vieš komu. Videl som ťa, vlčica."

Nervózne som klepala nohou po snehu. Kde toľko trčí?

Ako na zavolanie sa vedľa mňa z lesa vynoril druhý upír a postavil sa predo mňa, čím ho donútil skloniť zbraň. „Je tu so mnou."

„Darien." Povzdychol si upír. „Domáce zvieratká sú zakázané. Ak nechceš, aby som ju zabil, pošli ju preč."

„Nie som vlk," povedala som.

„Jasné, myslel som, že toto sme si už vyriešili. Videl som..." Zmĺkol. Pohľadom preskakoval zo mňa na Dariena, ktorý stále stál predo mnou. „Ty si ten kríženec, že áno? Darien ustúp, inak zabijem aj teba. Nedovolím, aby čo i len vkročila do mesta. Nepotrebujeme tu krvilačné monštrum."

„Možno by ťa zaujímalo, že je to Marcusova dcéra."

Upír zbledol a odhodlanie z jeho tváre zmizlo. Zbraň stisol pevnejšie, no jej hlaveň sklonil znova k zemi. Videla som na ňom, ako váha. Potom si povzdychol a niečo si naštvane zamrmlal popod nos.

„Musím vás odviezť na hrad. On rozhodne, čo s ňou bude."

„Najskôr sa chcem porozprávať so svojím bratom," namietal Darien

„Matias už viac nie je kráľom, najskôr ťa odvediem za ním a ak ti tu dovolí ostať, potom môžeš vidieť svojho brata. Ak ťa teda nechá ísť, za to že si ju priviedol do nášho mesta," povedal neoblomne a kývol hlavou na mesto, aby sa dali do pohybu. „Môžeš byť rád, že som vás rovno nezabil. Ty si mal byť vo vyhnanstve."

„Čo to znamená?" spýtala som sa ticho, keď sme prešli cez bránu a poslušne nasledovali toho upíra. Bolo od neho hlúpe nechať nás za jeho chrbtom, no našťastie pre neho, do tohto miesta sme sa chceli dostať, nie z neho ujsť.

„Komplikácie." Povzdychol si.

„Kto je kráľom, keď už ním nie je tvoj brat?" opýtala som sa znova po jeho neuspokojivej odpovedi.

Darien na mňa napäto pozrel. „To čoskoro uvidíš."

Zastavila som sa. „Myslela som, že s tajomstvami sme skončili! Chcem byť pripravená na to, čo má prísť a nie len slepo poslúchať rozkazy!"

„Ver mi, je lepšie ak to nebudeš vedieť."

„No tak, žiadne hádky a radšej pekne kráčajte ďalej, skôr ako si rozmyslím to, že som vás nezabil," zakričal na nich, keď si všimol, že už ho nenasledujú.

Darien sa znova dal do pohybu. „Si v poriadku?" opýtal sa ma zamračene. Všimla som si, že pohľad upieral na moj zakrvavený bok.

„Je to len škrabnutie," zamrmlala som.

Mestom sme kráčali mlčky. Podobalo sa hlavnému mestu vlkov. Okolo hlavnej cesty, ktorá viedla do hradu sa hromadili malé domčeky aj vily s kamennými ulicami. Bolo však oveľa väčšie. Upíri nežili ako vlci vo svorkách s vlastným územím, ale často medzi ľuďmi alebo v hlavnom meste.

Hrad sa nachádzal na vyvýšenom mieste na konci mesta. Nemohla som si pomôcť a tiež ho porovnávala s tým, na ktorom strávila posledné mesiace. Bolo zreteľne vidno, že je to už hrad, nie zámok. Mal kamenné opevnenie a chladné múry, ale nepôsobil hrôzostrašne ani staro. Upíri, na rozdiel od vlkov, ho mali prispôsobený do modernej doby s najnovšou technológiou a luxusom.

Darien kráčajúci po mojom boku pútal pozornosť. Priťahoval pohľady, upíri si o ňom šepkali a ukazovali na neho. Podľa toho, čo mi hovoril, ho tu všetci pokladali za zradcu a nikto nečakal, že sa tu objaví.

On však nevyzeral, že by si z toho robil ťažkú hlavu, celú cestu hľadel pred seba.

Mne na druhú stanu nikto nevenoval pozornosť. Tu ma nikto nepoznal a pach z vlkov za posledné týždne vyprchal. Nikto nezistí, kto som pokiaľ im to niekto neprezradí a dúfala som, že sa to tak skoro nestane.

Stráže nás váhavo pustili dnu a cez priestrannú halu sme vkročili do trónnej miestnosti, alebo to som aspoň predpokladala, keď som uvidela na jej konci dve honosné stoličky. Boli však prázdne.

„Vaše veličenstvo." Uklonil sa upír, ktorý nás sem doviedol. Darien pri tom oslovení zaťal zuby.

Potom som si všimla muža, ktorý stál na pravej strane pri vysokých oknách a hľadel von. Nemohol mať viac ako tridsať rokov. V oblečenej tmavej košeli zapravenej v slušných nohaviciach sa kráľovi nepodobal, no možno ja som mala skreslené predstavy z filmov. Ani na hlave nemal korunu. Jeho tvár bola bledá a pripomínala veľkolepé dielo slávneho sochára. Ostro rezané rysy, rovný nos a prekvapivo hrejivé čokoládové oči.

Toto bol nový kráľ? Ten, ktorý zosadil Darienovho brata, z ktorého bol tak nervózny?

Nevyzeral nebezpečne.

„Darien," oslovil ho káravo, takmer otcovsky. Nebolo v tom nič nebezpečné a predsa menovaný upír vedľa mňa napäto ustrnul. „Myslel som, že som jasne stanovil tvoj trest. Pokiaľ sa vrátiš, tak zomrieš. To je to, čo naozaj chceš?"

Darien sa zhlboka nadýchol a napätie z jeho pliec zmizlo. „Poznám svoj trest, Marcus. Len som si myslel, že by si sa chcel s niekým zoznámiť."

Marcus. To meno som už počula, no v tej chvíli som ho nedokázala zaradiť. Čítala som o ňom v dejinách upírov? Nie, niekto mi o ňom hovoril. Vedela som, že to meno bolo dôležité, no nedokázala som ho k ničomu zaradiť.

Kráľ upírov sa otočil ku mne a prezrel si ma s naklonenou hlavou. Pomaly. Keď došiel ku mojej tvári, naše pohľady sa stretli. Pohľady rovnakých čokoládových očí.

Nie.

„Marcus, dovoľ mi, aby som ti predstavil May. Tvoju dcéru."

Ustrnula som na mieste.

Nikdy som si neprestavovala, že môj otec bude nažive.

Nezmohla som sa na slovo.

Predo mnou stál upír, pred ktorým Elizabeth ušla a schovala ma v ľudskom svete. Upír, ktorý môže za oslobodenie upírov a predsa sa ho každý bojí. Upír, ktorý poslal Dariena do Akadémie, aby získal kúzlo na ovládnutie vlkov a zajal Axela.

Môj otec.

Upírskou rýchlosťou sa presunul predo mňa a rukou mi odhrnul vlasy z tváre. Stálo ma všetko sebaovládanie, aby som sebou nemykla.

„Ako som si to mohol nevšimnúť. Vyzeráš úplne ako Elizabeth." Odvrátil odo mňa pohľad a pozrel na Dariena. „Kde si ju našiel?"

„Bola skrotenou vlčieho princa. Nikto nevedel o tom, kto je lebo Elizabeth použila kúzlo na potlačenie jej schopností. Vydal som sa dobrovoľne vlkom, aby som zistil, čo plánujú. Ani po našich nezhodách som nechcel, aby vyhrali a našiel tam ju. Dostal som ju odtiaľ hneď, ako som to zistil."

Ovládla som sa, aby som na neho prekvapene nepozrela. Takto sa to predsa nestalo. Darien poznal môj pôvod už odkedy som bola v Akdémii, prečo ho potom kŕmil polopravdami? To, čo povedal bola len rozprávka o návrate stratenej princeznej.

Marcus mu však uveril. „Ako sa ukázalo, tvoja lojalita predsa len patrí upírom. Bez teba by sme sa nikdy nedozvedeli o útoku a naše mesto by znova padlo. Myslím, že každý bude súhlasiť, ak zruším tvoje vyhnanstvo, nemyslíš?"

„Ďakujem... vaše veličenstvo," dodal takmer cez zaťaté zuby. Marcus si to všimol a nadvihli sa mu kútiky úst. „Ak by to nevadilo, rád by som navštívil svojho brata a May je určite unavená po dlhej ceste."

„Samozrejme, May si môže zobrať jednu z izieb v tvojom krídle. Dúfam, že ju prevedieš našim mestom a naučíš ju, čo treba," povedal. Mala som pocit, že v jeho slovách sa skrývala nemá hrozba. „A dúfam, že my, May, sa porozprávame neskôr, máme si toho veľa povedať."

Donútila som sa usmiať a prikývla som.

Na prvý pohľad vyzeral pokojne a mierne, no počula som priveľa príbehov, aby som sa nechala oklamať. Bublalo vo mne podozrenie, že je to len maska a nemala by som sa nechať oklamať.

Spolu s Darienom sme odišli a odprevadil nás aj upír, ktorý ma našiel na okraji mesta. Hradom sme kráčali v tichosti, pokiaľ sme sa neocitli v západnej časti na dlhej chodbe.

„Dúfam, že si užijete pobyt u nás na zámku, princezná. A ty, Darien, si daj pozor na to, čo robíš. Stále ťa budeme všetci pozorne sledovať," povedal a odišiel preč. Znelo to skôr ako varovanie, než vyhrážka.

„Čo to sakra-"

Darien mi prikryl rukou ústa. „Tu nie," povedal mi ticho pri uchu.

Prekvapene som ich zavrela a zamračene na neho pozrela. On však po chodbe pokračoval ďalej a ťahal ma so sebou za ruku, až pokým sme sa nedostali do priestrannej svetlej obývačky. Steny pokrývali plné knižnice a za oknom sme videli priamo do záhrady.

„Čo si myslíš, že robíš?" zopakovala som rozhorčene svoju otázku a vytrhla si ruku z jeho zovretia. „Ty si sa dočista zbláznil? Priviedol si ma za mojim otcom, pred ktorým sa ma snažila celý život Elizabeth skryť?" kričala som a v hrudi ma pichal pocit zrady. „Myslela som, že mi chceš pomôcť!"

„Upokoj sa," povedal mi ticho. Vyzliekol si bundu a hodil ju na gauč. „Nespravil som to preto, lebo by som ti chcel ublížiť. Marcus, tvoj otec, ťa nezabije, to nie je ten dôvod, prečo ťa celé tie roky hľadal. Práve naopak, dovolil mi sa kvôli tomu vrátiť."

„Tak o to tu ide? Celý ten čas si ma chcel len sebecky využiť?" Bojovala som so slzami. Opustila som Axela a všetko, čo som poznala kvôli tomuto?

„Nie, tak to nie je," bránil sa. Povzdychol sa a previnilo na ňu pozrel. „Pomohol som ti, pretože... na tom nezáleží prečo, ale bolo to hlavne kvôli tebe. Našiel by som aj iný spôsob, ako sa dostať naspäť domov."

„Nie sme tu preto, že tu nás vlci nedostanú, že nie? Ide o niečo iné, čo tu chceš," prehovorila som už pokojnejšie.

Pokrútil hlavou. „Viem, čo chcú urobiť vlci, kedy a ako nás chcú napadnúť. K tomu stretu však nikdy nemôže dôjsť, ale tiež nemôžem ísť za Marcusom a povedať mu, aby sa vzdal. Potrebujem na svoju stranu získať upírov, iné bytosti, ktorým môžem veriť, aby som sa všetkým mohol postaviť a zabrániť vojne. Toto je niečo, čo nemôžem urobiť z tieňov."

„A čo chceš teda odo mňa?" spýtala som sa skepticky.

„Nič, si voľná, ako som ti sľúbil. Odteraz môžeš robiť, čo chceš a nikto ťa nebude obmedzovať. Si predsa teraz upíria princezná."

Prekrížila si ruky na hrudi. „Naozaj? Už žiadne podrazy ani skryté hry? Nechcem, aby sa opakovalo to všetko s..." zháčila som sa pri vyslovení jeho mena. Oblizla som si pery a odvrátila pohľad. „Chcem skončiť so všetkými tajomstvami a hrami," dopovedala nakoniec ticho.

Darienovi sa v očiach mihla nečitateľná emócia a prikývol. „Ja viem." Odkašľal si. „Hore po schodoch si vyber jednu s hocijakých neobývaných izieb. Sú pre mojich upríov, no počas mojej neprítomnosti asi radšej zmizli všetci. Musím sa teraz porozprávať s mojim bratom, no cíť sa ako doma."

S tými slovami odišiel preč a osamela som.

Vybrala si izbu na úplnom konci chodby, odkiaľ bolo vidieť až na koniec záhrady a hustý ihličnatý les. Izba bola zariadená moderne napriek starodávnej tapete a ohromnej mahagónovej posteli. Tentoraz som mala konečne aj spojenie s ľudským svetom v podobe telky a počítača. Po toľkom čase ma však ani nelákalo sa s niekým spojiť. Moja rodina bola mŕtva a môj jediný priateľ zo strednej bol upír.

Vonka sa stmievalo. Útek ma unavil, preto som neváhala dlho, aby som si dala rýchlu sprchu, zakrvavené a roztrhané oblečenie hodila do koša a ľahla si do postele.

Spánok však neprišiel tak rýchlo, ako som dúfala. Namiesto toho sa mi myseľ naplnila spomienkami na Axela. Doteraz som ich potláčala najlepšie, ako som vedela a darilo sa mi to. Pri úteku nemá človek na výber len myslieť na to, kedy ho dobehnú a zaútočia.

Ale teraz?

Nedokázala som prestať myslieť na naše prvé stretnutie – ako ma našiel uprostred tmavej ulice, naše prvé dni v Akadémii, ako ma ochraňoval, ako mu na mne záležalo, na jeho teplé objatia... To bol Axel, ktorého som si chcela pamätať a ten, ktorý mi chýbal.

Z očí sa mi začali kotúľať slzy a na hrudi sa mi usídlil pocit prázdnoty. Nemala som nič. On bol dôvodom, prečo som sa snažila, prečo som bojovala, ale teraz to bolo preč a ostalo mi len zlomené srdce.

Bolelo to však oveľa viac.

Od prvého stretnutia bolo medzi nami puto, spojenie, ktoré nás vždy zbližovalo, vďaka ktorému som sa nikdy necítila osamelá, lebo som vedela, že je tu Axel. Bol mojím krotiteľom a ja som bola jeho skrotenou. Mali sme tu vždy byť pre seba, bojovať a čeliť koncu sveta spoločne, ale teraz sme každý na inom konci sveta.

Stále som cítila, ako ma to k nemu ťahá. Boli tu tie výčitky. Nemala som ho opustiť, keď ma najviac potreboval. Sľúbila som mu, že ostaneme spolu, nech sa deje čokoľvek. Nevedela som, či budem schopná si to niekedy odpustiť.

Ale on ma opustil skôr.

A tak som len mohla ležať sama v posteli uprostred hradu plného upírov, zaspávala som so slzami v očiach a s pocitom, že sa nemôžem poriadne ani nadýchnuť.