Na druhý deň ráno sme s Darienom išli pozrieť južnú časť mesta, aby sme vedeli, aké rozsiahle opravy budú potrebné.

Ani jeden z nás sa nevrátil k predchádzajúcej noci, kráčali sme mlčky. Všetky neželané pocity som sa snažila zamknúť do najvzdialenejšieho kúta svojej mysle. Chcela som vrátiť včerajší večer späť.

Iba sa všetko ešte viac skomplikovalo.

Nie, nič sa nestalo. Všetko bolo tak, ako pred tým. Kútikom oka som pozrela na Dariena, ktorý kráčal po mojom boku. Nechcela som o neho prísť. Bez neho by som nič z toho nezvládla.

Napriek tomu, že som v meste strávila pár rokov, v južnej časti mesta som nebola. Nachádzala sa za riekou a viedol k nej kamenný most, ktorý akoby zázrakom vydržal. Nikdy ma to tam nelákalo, mala som radšej les.

„Vždy som mala z tohto miesta zimomriavky," priznala som.

„Prečo?" Všimla som si, ako sa mu nadvihli kútiky úst. Nič sa nezmenilo.

Obzrela som sa okolo seba. Ničím sa nelíšilo od opravenej časti mesta - rovnaký štýl budov, rovnaké úzke uličky, rovnaká kamenná dlažba. Možno to bolo tým, ako si príroda zobrala mesto naspäť, tráva rástla na zemi v každej medzierke, kde sa jej podarilo dostať, po rozpadnutých budovách sa šplhali rastliny a niektoré steny už úplne pohltili.

Mykla som plecami. „Je to tu také prázdne, tiché. Nepáči sa mi, že tu počujem každý svoj nádych."

„Už dlho nebude. Čoskoro si budeš želať, aby si mala chvíľku ticha."

Šmyklo sa mi na mokrej dlažbe a na chvíľu som stratila rovnováhu. Darien ku mne okamžite natiahol ruku, no skôr než sa ma stihol dotknúť ju stiahol. Tvárila som sa, že som si to nevšimla.

„Ideme nájsť naše hlavné sídlo?" navrhol.

Nadvihla som obočie. „Chceš sa odsťahovať od Kalliope s Elizabeth?"

„Si už dosť stará na to, aby si mohla bývať sama, nemyslíš?" zažartoval. „A určite si vydýchnu, keď nebudú musieť sledovať Waltera s Lucindou poflakovať sa po dome."

Usmiala som sa. Páčila sa mi myšlienka na nás, ako si tu nájdeme dom a prerobíme ho. Možno môžem mať konečne aj kúsok niečoho svojho.

„Čo toto?" kývla som hlavou na väčšiu budovu, ktorá sa nachádzala takmer na útese obklopená zarastenou záhradou. Kedysi to mohol byť možno menší hotel, dole s nádhernou presklennou miestnosťou.

„Dole by sme mohli mávať stretnutia," povedal súhlasne.

Spoločne sme vošli dnu.

V porovnaní s niektorými budovami, táto bola ešte pomerne zachovalá. Všetky steny stáli, na zemi občas vykukla tráva alebo opadnutá omietka či kúsky tehál. Okná boli porozbíjané, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo opraviť. Prešli sme do miestnosti s presklennou stenou, odkiaľ bol výhľad na oceán.

„Tu by sme mohli dať veľký stôl," povedal Darien a postavil sa do stredu miestnosti a potom ukázal na stenu pri okne. „A tu môžeme dať nástenku, zavesiť mapy, všetky dôležité veci, ktoré budeme potrebovať."

Ukázala som bradou na protiľahlú stenu. „A tu spravíme malú kuchyňu a pri každom zasadnutí budeme podávať raňajky. Nechcem, aby to bolo také vážne ako rada v meste."

Takmer som si to dokázala predstaviť, ako tam budeme sedieť s Amandou, Erin, Elliotom, hocikým, kto bude chcieť ísť s nami a bude to skoro ako sedieť v Akadémii, keď sme žili v ilúzii, že nám patrí svet.

„Čoskoro by sme mali vyraziť, ak sa chceme stihnúť pripraviť," povedala som s pohľadom upretým z okna.

„Nerozmyslela si si to?"

S úsmevom som pokrútila hlavou. „Nie. Konečne som sa rozhodla, čo idem robiť a prestala utekať. Zvláštne, že sa už tak nebojím. Možno to bola moja nerozhodnosť, ktorá mi toľko ubližovala."

Podišiel ku mne, až sme sa dotýkali plecami. „Možno preto si ťa bohyňa vybrala, vieš? Pre tvoje odhodlanie niekoho zachrániť, bez ohľadu na to, aká je to beznádejná situácia. Trvalo dlho, kým si dospela k tomu rozhodnutiu, ale keď si ho urobila, pôjdeš aj na koniec sveta, aby si ho dodržala."

Odfrkla som si. „Keď chcela, aby som jej pomohla, mohla by mi aspoň nechať teba."

„Znova sa chceš hádať, kto má viacej tragický osud?" Zasmial sa.

„Hádať? Prosím ťa, je jasné, kto tu je víťazom. Ty si len zomrieš a necháš celú prácu potom na mne."

Cítila som, ako sa dotkol malíčkom môjho a po krátkom zaváhaní si so mnou preplietol prsty. „Vieš, že ak by to nebolo nevyhnutné, tak ťa v tom nenechám? Budem s tebou až do konca."

Chcela som mu povedať, aby nesľuboval niečo, čo nemôže splniť, ale ostala som mlčať a na chvíľu predstierala, že mu verím. Mala som dosť rozhovorov o tom, kto odíde skôr. Nechcela som na to už myslieť.

Teraz bolo treba naplánovať, ako sa dostať k vlkom. 

Odišli sme o tri dni. Dovtedy sme sa snažili vypratať trosky z mesta, ale išlo to pomaly. Našťastie sme neboli sami. Walter s Lucy nám pomáhali, rovnako aj Kalliope, keď mala čas a Alarise, ktorá sa opäť so mnou pomaly začala rozprávať, aj keď to bolo iné ako pred tým.

Elizabeth sa ,naopak, so mnou nerozprávala, takmer s nikým v dome za to, že ma podporili v mojom pláne. Dúfala som, že ju to čoskoro prejde a pochopí, prečo to všetko robím.

Rovnako reagovala aj väčšina bytostí. Nepáčilo sa im pozvať nepriateľa k nim domov, ale upokojoval ich fakt, že budú na opačnej strane rieky.

Ďalšie stretnutie s Amandou sa malo konať pri moste na ostrov vlkov. Bolo to bezpečnejšie a nemuseli sme sa každú chvíľu obzerať, či nás niekto nevidí. Podarilo sa jej vykradnúť aj s dvoma skrotenými.

Prekvapene som nadvihla obočie, keď som ich spoznala.

„Erin? Elliot?" stále som nemohla uveriť, že ich po toľkom čase vidím.

Elliot sa na mňa uškrnul. „Keď Amanda povedala, že si nažive, tak som jej neveril. Ale naozaj si to ty."

Rozbehla som sa ku nim a so smiechom som ich objala.

Tak dlho som ich nevidela. Bála som sa, čo sa im mohlo stať pod novým krutým režimom. Vedela som, že ak by im ublížili kvôli mne, nikdy by som si to neodpustila. Ale vyzerali byť v poriadku. Takmer.

Keď som si ich lepšie obhliadla, mali viacej rán a jaziev ako Amanda.

„Dá sa povedať, že nie sme takí poslušní, ako by vlci chceli," povedala Erin, keď si všimla, že si ich obzerám. „Ty vyzeráš takmer rovnako. Až na tie vlasy. Hodí sa ti to."

„Čo ste celý ten čas robili? Amanda mi naposledy toho veľa nestihla povedať," chcela som vedieť, keď sme sa utiahli do reštaurácie v malom nenápadnom meste. Darien išiel nájsť bezpečné ubytovanie, chcel nám nechať súkromie. Vedel, že v jeho prítomnosti by sa cítili ohrozene.

„Ťažko stihnúť všetky detaily, keď ti je na stope hliadka," podotkla Amanda. „Navyše ja som sa snažila držať pri zemi, nebudiť pozornosť. Za to týto dvaja sa v nej očividne vyžívajú."

Spýtavo som na nich nadvihla obočie.

Elliot mykol plecom. „Troška sme išli proti pravidlám. Vieš ako napríklad pomáhali ostatným, aj keď nám to zakazovali. Niektorým rodinám sme pomohli utiecť a iným zase poskytli, čo potrebovali."

„Inými slovami, založili tajnú skupinu, ktorá pomáha skroteným," povedala Amanda. „Zobrala som ich so sebou, lebo som myslela, že ti budú môcť viac vedieť pomôcť ako ja. Máš nejaký plán, že áno?"

Prikývla som.

Boli sme schopní ho dať dokopy s Darienom len nedávno, aj tak som však potrebovala vedieť, ako to tam vyzerá, aby dokázal fungovať. Nevedela som, čo všetko sa tam mohlo zmeniť, preto som potrebovala ich pomoc.

„Koľko skrotených by podľa vás malo záujem odísť?" spýtala som sa.

Erin sa pozrela na Elliota, dohadujúc sa s nim bez slov. „Povedala by som okolo päťsto? Možno viac, ale potom by sme nedokázali zaručiť ich dôveryhodnosť."

„S tým sa vysporiadame neskôr. Doveď všetkých. A mohli by ste ich nepozorovane dostať do tunelov?"

Prekvapene sa na mňa pozreli. „Ako o nich vieš? Vlci takmer zabudli, len nedávno sme ich začali používať na nepozorované presuny po meste."

Usmiala som sa. Takže som sa nemýlila.

Pred odchodom som spísala zoznam všetkých vecí, ktoré som sa dozvedela zo sna o budúcnosti. Toto bola jednou z nich. Nebola som si istá, či to bude teraz, ale raz sa do nich určite dostanem.

To, že to bude práve v deň slnovratu bol výstrel do prázdna, ale bolo to pravdepodobné. Dúfala som, že aspoň v tomto mi bude osud naklonený.

„Odhad," usmiala som sa. Nemala som v pláne im vysvetľovať do čoho sme s Darienom namočení. Aspoň zatiaľ. „Potrebujeme miesto, do ktorého je možné sa ľahko dostať a zároveň nás nebudú hľadať vlci."

„Je tam jedna miestnosť, ktorá v minulosti slúžila ako skladisko, no teraz je prázdna. Ale čo máš presne na pláne?"

Z tašky som vytiahla malú flašku s čírou tekutinou. „Je to jed," vysvetlila som. „Nie je silný, spôsobuje len žalúdočnú nevoľnosť, zvracanie a v najhoršom prípade aj bezvedomie, ale to len výnimočne. Pokiaľ sa nič nezmenilo, tak alkohol dovážajú vlci v sudoch. Stačí jedna kvapka a nikto nás nebude podozrievať. Všetko, čo si budú pamätať je len nepodarená oslava"

Zobrala si ju Erin a podozrievavo sa na ňu zahľadela. „Naozaj to bude fungovať? Čo ak nás chytia?"

„Každý si dáva jeden pohár ako prípitok pre zdravie a šťastie, bude to fungovať. Pochybujem, že ponúknu aj skrotených, ale pre istotu si dajte krátko pred začiatkom osláv zázvor, mal by neutralizovať účinky. Potom bude každý príliš zaneprázdnení, aby sa zaoberal zmiznutými skrotenými. Budú si myslieť, že vám je tiež len pravdepodobne zle."

Krátko potom sme sa rozlúčili. Museli sa vrátiť, aby sa vyhli podozreniu. Amanda mi sľúbila, že sa vráti aj s plánmi tunelov, a tak sme s Darienom posledné dni do osláv rozoberali najlepšie únikové cesty a riešenia pre potencionálne problémy.

Ak však moje ja z budúcnosti neklamalo, aj tak nás niekto prezradí a odhalia nás. Nechcela som na to myslieť, ale museli sme sa pripraviť aj na tú možnosť. A ak príde Axel, aby sa nestretol s Darienom.

To som mu však nepovedala.

Vedela som, že len pri najmenšej šanci, že tam bude, by trval na zmene plánu a aby sme tam nešli. To som nemohla dovoliť. Bolo to buď teraz alebo nikdy. Ďalšiu príležitosť mať už nebudeme.

A tak som si krátko nato obliekla červené šaty s hrubými ramienkami siahajúce po zem. Vrch tesne objímal moje krivky, ale sukňa bola voľná a mohla som si tam schovať zbrane. Nebolo pochýb, že ich budem potrebovať.

V ruke som držala pozlátenú masku, ktorá na tento večer skryje moju tvár. Vlčie tradície ma miatli, ale za túto som bola vďačná. Ak sa nič nestane, nikto nebude vidieť naše tváre.

Darien mal oblečené čierne úzke nohavice a bielu košeľu s červeným motýlikom. Musela som sa uškrnúť. Vyzeral príliš elegantne na to, aby mohol bojovať.

„Neusmievaj sa, aspoň na sebe nemám dlhé šaty a opätky. Takto ich maximálne môžeš okúzliť svojim šarmom, aby sa vzdali."

Pokrútila som nad ním hlavou. „Len sa o mňa neboj. Ženy by na opätkoch dokázali ovládnuť svet skôr, ako by si stihol žmurknúť. Je to bojová výstroj."

„Tak prečo ste to už neurobili?" doberal si ma.

„Príliš veľa práce."

Pred tým ako sme odišli z hotelovej izby som mu okolo krku zavesila prívesok. Darček od Kalliope, aby nikto nespoznal jeho pach. Môj ešte prekrývalo kúzlo od Kalliope.

„Si si istý, že tam chceš ísť?" spýtala som sa.

Neskutočne dlho sme sa dohadovali o tom, či tam pôjde so mnou alebo nie. Nechcela som ho vystavovať nebezpečenstvu, ak by ho niekto spoznal. Nestálo by to zato. Aspoň podľa mňa teda nie, ale Darien mal na to iný názor.

„Ak tam pôjdeš ty, pôjdem aj ja," povedal vetu, ktorú som počula už nespočetne veľakrát.

„Spoznajú ťa," zašepkala som zúfalo.

Ukázal mi svoju masku. „Preto mám toto."

„Kedykoľvek ťa môžu požiadať, aby si si ju dal kvôli bezpečnosti dole. Čo ak sa im budeš zdať povedomý a budú ťa chcieť vidieť? Je to príliš veľké riziko!"

„To platí aj pre teba. Nemáme čas sa o tom ďalej dohadovať, ak to chceš stihnúť mali by sme vyraziť," povedal neoblomne.

Zamračila som sa, ale mal pravdu. Nemohli sme meškať, celý večer bol iba hra o čas. Ak prídeme skoro, jed nebude ešte účinkovať, ak prídeme neskoro, nebudeme mať dostatok času, aby sme ich presvedčili.

Nebude to jednoduché, ale nemienila som sa vzdať. Dostanem ich odtiaľ za každú cenu.

Aj keď budem musieť pri tom čeliť Axelovi.