Vedela som, že s mojím malým výletom nebude Elizabeth ani Kalliope súhlasiť, preto som im to očividne nepovedala. Stálo ma veľa síl, aby som len presvedčila Dariena, nech si to nechá pre seba.

Preto som spravila to, čo vždy, keď som plánovala niečo zakázané - išla som za Alarise.

Vkradnúť sa jej do izby cez okno by som už zvládla možno aj so zavretými očami a keď som nečujne dopadla na jej drevenú podlahu, namiesto paniky sa v jej očiach zjavilo podráždenie. Od môjho príchodu do mesta mala rozhodne ľahký spánok.

„Čo je to tentokrát?" Zívla si a pretrela si unavene oči.

Ospravedlňujúco sa usmiala. „Tvoje auto?"

Moja odpoveď ju prebrala. „Znova chceš utiecť?"

Vydýchla som a zaklonila hlavu, rozmýšľajúc, ako by som jej to mohla vysvetliť. Nemohla som predsa povedať, že idem k nepriateľom kvôli tomu, aby som im pomohla. „Idem..."

„Ak ma chceš kŕmiť ďalšími klamstvami a polopravdami, ani sa nenamáhaj. Mám pocit, že posledné dni ťa ani nepoznám. Je to kvôli tomu upírovi, že? Darienovi?"

„On nič neurobil," bránila som ho. „Len mi pripomenul, že za hranicami tohto mesta existuje skutočný svet a už sa pred ním nemôžem viac schovávať."

Rozhorčene vstala z postele. „Prečo schovávať? Prečo mi jednoducho neveríš? Keď ti pomôžem zmiznúť, na Boh vie ako dlho zase, nemám aspoň právo vedieť prečo?"

Mala, samozrejme, že mala. Najskôr som chcela vymyslieť ďalšie klamstvo, spôsob ako sa vyhnúť odpovedí, ale v tom som si uvedomila, že to nemá význam. Ak v tomto mám pokračovať, nemôžem viac byť Kyrou.

Bolo načase zmieriť sa s minulosťou, prijať svoje chyby a poučiť s z nich. Čeliť im, aby som dokázala vytvoriť lepšiu budúcnosť. Nie len pre seba.

Preto som zrazu vedela, že prišiel čas povedať pravdu. Aspoň Alarise, ktorá pri mne stála celé tie roky. Zaslúži sa dozvedieť, kto skutočne som, aby sa mohla rozhodnúť, či pri mne bude stáť aj naďalej.

„Pamätáš si, keď som ti hovorila o vlkovi, ktorého som milovala?" spýtala som sa. Vedela som, že ak chcem, aby ma pochopila, musím začať od začiatku. A všetko začalo Axelom.

Zmätene sa na mňa pozrela. „Áno, ten čo ti zlomil srdce a ušla si od vlkov. Ale čo má s momentálnou situáciu? Ideš za ním?"

Zhlboka som sa nadýchla. „Nie, najskôr ti chcem povedať, kto skutočne som. Ten vlk, o ktorom som ti toľko hovorila."

Šokovane otvorila ústa, no vzápätí ich znova zavrela. V očiach sa jej zjavilo zhrozenie. „Ty si bola zamilovaná do svojho nevlastného brata?" spýtala sa, viditeľne zatajiť svoje znechutenie.

Takmer som sa vtedy rozosmiala. Na chvíľu som zabudla, aký je môj krycí príbeh a že toto je jediný očividný záver, ku ktorému môže dôjsť. „Nie. Axelov otec so mnou nič nemá spoločné. Elizabeth otehotnela až po tom, ako ho opustila. Axel bol môj krotiteľ."

Teraz v jej tvári bolo niečo iné, niečo čo sa jej už nepodarilo a možno sa ani nesnažila zakryť - zrada, strach, odpor. Nemôžem povedať, že som to nečakala. Aj tak ma to však zranilo. Nemohla som však čakať inú reakciu.

Môžem si za to sama.

„Si jednou z nich?" opýtala sa potichu, dávajúc dôraz na každé slovo. „Celý ten čas?"

„Nie!" prudko som pokrútila. „O tom by som nikdy neklamala. Som na vašej strane, pomáhala som vám! To všetko bola pravda. Pokiaľ ma Axel nenašiel, žila som medzi ľuďmi. Nemala som poňatia o tom, čo robili... čo stále robia! Keď som to zistila, odišla som. Nechcela som mať nič spoločné s tým, ako všetkým ubližujú."

„A čo ten upír? Ako do toho zapadá on?"

„On..." Pousmiala som sa. „On bol ten, kto mi otvoril uči. Ukázal mi, že vlci nie sú hrdinovia, za ktorých som ich celý ten čas mala. Keď si s nimi, nie je to také ľahké odlíšiť. Presvedčia ťa, že robia všetko pre ochranu ľudí. Nemala som dôvod pochybovať o nich."

„Chcem ti veriť, naozaj chcem, ale... kolovali tu o tebe príbehy. Hovorili, že Axel si skrotil monštrum, ktoré mu pomáha zabíjať a vďaka nemu sa im podarí získať nadvládu nad nami všetkými.

„Teraz poznám tvoje dve verzie a nie je ich možné zlúčiť. Nedokážem prijať skutočnosť, že vlčica, ktorá mi neustále zachraňovala život je vlastne aj dôvodom, prečo som niekoľkokrát o neho prišla." Odmlčala sa. „Prečo sa chceš k nim potom vrátiť? Keď ti ublížili tak, ako tvrdíš, tak ostaň." Jej hlas znel takmer prosebne.

Pokrútila som hlavou. „Nemôžem. Niečo sa tam stalo, vlčí svet je na tom horšie, ako keď som odišla. A viem, že sa tomu ťažko verí, ale mám tam priateľov. Skrotených, ktorí sú rovnakými obeťami ich systému, ako som bola ja. Potrebujem sa s nimi porozprávať. Nepovieš o tom Elizabeth, že nie? Ani nikomu inému, Prosím!"

„Ja neviem, je toho strašne moc, Kyra," zarazila sa. „Je to vôbec tvoje skutočné meno?"

Pokrútila som hlavou a sklopila zrak. „Nie, to meno iba pre mňa predstavovalo nový začiatok. Volám sa May."

„May," vydýchla a bez štipky humoru sa zasmiala. „Potrebujem čas, dobre? Aby som sa s tým všetkým zmierila. Auto je tvoje a aj túto tvoju návštevu si nechám pre seba, ale keď sa vrátiš, potrebujeme sa porozprávať," povedala a na chvíľu zaváhala. „Vrátiš sa, že áno?"

Prikývla som. „Budem sa snažiť. A ak sa nevrátim... povedz Elizabeth, že som ušla do Afriky, aby som začala od znova."

Zamračila sa, keď pochopila pravý význam mojich slov, no nesnažila sa ma zastaviť. Poznala ma už natoľko, aby vedela, že je to zbytočné.

Ešte raz som sa na ňu pozrela, ako tam stála v pyžame a pozerala na mňa ako na niekoho iného. Už som viac pre ňu nebola Kyrou, tá pomaly prestávala existovať. Možno, keď toto celé skončí, tak si zaslúžim jej odpustenie.

Keď som vyskočila z okna, dole ma čakal Darien. Opieral sa chrbtom o stenu a ruky mal založné na hrudi.

„Počúval si?" spýtala som sa.

Prikývol.

Nemohla som povedať, že by ma to prekvapilo.

„Tipujem, že chceš ísť so mnou," povedala som s povzdychom.

„Keď si dnes tak výnimočne bystrá, mohla by si šoférovať. A teraz poď, čaká nás dlhá cesta," kývol hlavou smerom ku autu.

Cesta autom vo mne vzbudila zvláštny pokoj. Bola to už dlhá doba, čo sme boli len my dvaja niekde sami. Naposledy, keď sne utekali od vlkov, ale vtedy bolo všetko iné.

Vracali sa mi spomienky na tú neprekonateľnú bolesť a samotu, prázdnotu. Vedela som, že som urobila správne rozhodnutie, ale napriek tomu som nedokázala nájsť silu vstať z postele, znova normálne žiť.

Nikdy som nechápala, ako to Darien mohol so mnou vydržať.

Nebolo v tom len zlomené srdce, nie kiežby. Bolo to medzi nami krotiteľské puto, ktoré sa pomaly lámalo, no nikdy nezlomilo. Priepasť medzi nami sa neustále zväčšovala, ale stále som vedela, že na druhom konci ma čaká Axel.

Dokonca aj teraz.

Nebola som ešte pripravená čeliť mu. Postaviť sa vlkovi, ktorý sa z neho stal počas mojej neprítomnosti. Vedela som však, že ak pôjdem ďalej po ceste, ktorú mi určil osud, nevyhnem sa tomu.

Do mesta sme sa dostali predčasne. Mali sme čas vymyslieť plán, ako sa dostať dnu bez toho, aby si nás všimli. Nechceli sme ísť do mesta, to našu úlohu robilo jednoduchšou.

A tak keď nadišla noc nášho stretnutia, všetko išlo bez problémov. No stále som tŕpla, kedy nás niekto uvidí, či niekto nebude sledovať Amandu a či sa vôbec dostane von. Už spoza brány a múrov som si všimla, ako je mesto strážené.

Dokonca aj v noci.

Moje obavy sa nenaplnili, netrvalo dlho a v lese, kde sme stáli sa v diaľke zjavila zadýchaná Amanda. Bola sama, nikto ju nesledoval.

„Máme asi polhodinu, kým tadeto prejde hliadka," povedala, keď prišla bližšie. Prudko zastala, keď si všimla Dariena, stojaceho niekoľko metrov za mnou. „Čo tu robí on?"

„Trval na tom, že pôjde so mnou. Neboj sa nič ti neurobí."

Prikývla, hoci bolo zjavné, že v upírovej prítomnosti sa necítila práve bezpečne. Ale dokázala pochopiť situáciu a nekonať nepremyslene, to som vždy na nej obdivovala.

„Nechcem zbytočne riskovať tvoj život tým, že ťa tu budem dlho držať, ale chcem vám pomôcť. Povedala si, že mojím odchodom sa všetko zmenilo. Ako?" spýtala som sa ticho.

Zovrela pery. „Bol naštvaný, toľko som dokázala vidieť aj ja. Poslal za tebou stovky vlkov a skrotených, no bez výsledku. Vzdal to, až keď sa dozvedel, že ste v hlavnom meste upírov, to bol možno mesiac po tom, čo si odišla. Nemá novú skrotenú, ak si to chcela vedieť." Sklopila zrak na zem. „Začali nás vypočúvať, všetkých, čo s tebou prišli do kontaktu a neboli zrovna príjemní. Chceli vedieť, prečo si odišla a čo všetko môžeš prezradiť."

Zovrelo mi hrdlo od pocitu viny. „Mrzí ma to. Nikdy som nepredpokladala, že by môj odchod mal následky aj pre niekoho iného."

„To nebolo na tom to najhoršie," povedala a trpko sa usmiala. „Potom sa kráľ... Axelov otec rozhodol zvýšiť bezpečnosť. Najskôr som to pokladala za dobrý nápad, pokiaľ som nezistila, že je to proti skroteným. Uvedomili si, že nad nami nemajú takú kontrolu, ako by sa im páčilo. Najviac sa to dotklo tých, čo žijú v hlavnom meste. Sprísnili nám výcvik, odobrali prístup takmer ku všetkému a nahradili nás nízkopostavenými vlkmi. Sme sledovaní, nemôžeme odísť bez povolenia, mne sa to podarilo vďaka otcovi, ktorý si zachoval postavenie."

„A Axel.. nič neurobil?" opýtala som sa.

Pokrútila hlavou. „Všetok svoj čas venoval nenávisti k upírom a plánovaniu vojny. Vedel, že potom ako si ich varovala, budú v znevýhodnenej pozícii a robil všetko, čo mohol, aby to napravil. Jeho otec sa zaoberal vnútorným konfliktom a on vojnou."

„Čo sa stalo s predchádzajúcim kráľom?"

„Bol otrávený. Upíri pravdepodobne našli spôsob, ako sa dostať dnu alebo zohnali niekoho, kto to urobí za nich. Keď sa Axel stal kráľom, takmer prestal s útokmi a prešiel do defenzívy. Stiahol vojakov, aby prešli ďalším tréningom, výcvikom a medzi tým sa zaoberal na výrobú zbraní. Jeden z jeho úspechov si už videla."

„Prečo ste sa nevzopreli? Nemôžu vám predsa toto robiť!"

„Ty to nechápeš, May. Nie je to tu také, ako si pamätáš. Bojíš sa len vyčnievať, spraviť niečo, čím na seba nepripútaš pozornosť. Pretože, ak sa na nich len zle pozrieš, schytáš to a možno nie len ty, ale celá tvoja rodina. Toto..." otočila sa ku mne a vyhrnula si tričko na chrbte. „toto som dostala za neúspešnú misu minulý týždeň."

Prekvapene som si prikryla rukou ústa a vypúlila oči. Dole na chrbte sa jej križovali stále tri nezahojené rany, pravdepodobne bičom. Neboli tam však jediné, chrbát mala posiaty jazvami, stopami po dávno zahojených ranách. A najviac ma bolelo to, že to hovorila, akoby to bolo úplne normálne.

„Kto sú oni? Vlci? Axel? On ti to urobil?" spýtala som sa, na poslednom slove sa mi zlomil hlas.

„Nie, on nie," odpovedala a otočila sa znova ku mne. „Dozorná rada predchádzajúceho kráľa. Špeciálne vybral piatich vlkov, ktorí budú dávať pozor na to, aby všade bol dodržaný poriadok a ak nie, môžu ťa potrestať, ako uvážia za vhodné. Ktovie, či Axel o tom vie. Nezaujíma sa o nič iné ako o vojnu a nové zbrane. Všetko ostatné riadia oni."

„Tak utečte! Nemôže to byť horšie ako to je tu."

„A ísť kam? Všade kde sa pohneme nás napadnú upíri alebo vlci. Nikde pre nás nie je bezpečne. Tam trpíme, ale aspoň sme nažive."

„Čo keby ste mali miesto, kde je bezpečne?" opýtala som sa.

Odfrkla si. „Také miesto už dávno neexistuje."

„Ale áno, existuje! Bolo mojím domovom posledné tri roky. Je pre každého, kto hľadá útočisko pred vlkmi alebo upírmi. Tam by ste boli v bezpečí, nikto by vás už nemohol ohroziť. Bude komplikované sa tam odstať, to áno, ale nestojí to za to?"

„Som rada, že sa snažíš, ale nám sa už nedá pomôcť. Niektorí sú stále lojálni vlkom. Ak sa dozvedia, že niečo plánujeme, zavrú nás, celé naše rodiny, kým všetkým neukážu, aký hlúpy pokus to bol. Nemôžeš sa zahrávať s našimi životmi, aby si sa zbavila pocitu viny."

To bolo to, čo som robila? Nemohla som s istotou povedať, že nie. Keby som to aj poprela, nebola som si istá, či by mi to uverila.

„Tak ich nemusíš riskovať, ani ty ani ostatní. Blíži sa oslava letného slnovratu, však? Dovtedy len skús prísť na spôsob, ako zhromaždiť čo najviac skrotených na tajnom mieste, kde vlci nepôjdu. Predpokladám, že v tú noc budú tak opití, že si ani nevšimnú, keď na chvíľu zmiznete. Stretneme sa znova týždeň pred ním. Dovtedy vymyslím plán, ako vás odtiaľto dostať v bezpečí. Bude potom na všetkých, či sa rozhodnú riskovať svoj život alebo nie. Súhlasíš?"

Zasmiala sa a pokrútila hlavou. „Niekedy zabúdam, že ty si ten šialenec, ktorý navrhol vkradnúť sa do pevnosti upírov len so skupinkou skrotených."

„Ale vyšlo to, pamätáš?" Uškrnula som sa a nadvihla obočie, čakajúc na jej reakciu.

Povzdychla si. „Dobre budem vás tu znova čakať. Nenechaj sa dovtedy zabiť, jasné?"

Potom sa vrátila do mesta a my sme zase museli obísť hliadku, aby sme sa dostali ku autu. Bola som nevyspatá, ale chcela som sa vrátiť domov, čo najskôr a spánok by nás len spomaľoval. Dúfala som len, že necelý týždeň stačil Elizabeth na to, aby sa upokojila.

„Si šialená, ak si myslíš, že to vyjde, vieš o tom?" Povedal mi Darien skôr, ako sme nasadli. Bolo skôr konštatovanie, určite už vedel, že keď si niečo vezmem do hlavy, tak ma nepresvedčí. Ale bude trvať na tom, aby ma sprevádzal na každom kroku.

Nemohla som povedať, že by mi to vadilo.

„Ale však preto ma máš tak rád, nie?" Žiarivo som sa na neho usmiala a nasadla do auta.