V poslednom čase si svoju hlavu mohol zamestnať aspoň prácou do školy. Mali ste toho naozaj veľa a tak si sa nemusel strachovať, že by potláčané spomienky a myšlienky zaplavili tvoju myseľ. Niečo si si uvaril a vrhol si sa do papierov. Pri práci si väčšinou zabudol na všetko. Z tvojho tranzu ťa vytrhol až zvonček. Prekvapilo ťa to. Nikto nevedel kde bývaš. A kto by ťa vôbec chcel prísť pozrieť? Odložil si papiere a zbehol si dole schodmi. Pred vchodom stál Adam.

„Odkiaľ máš moju adresu?!"

 Adam sa vyškieral a evidentne ho tvoj zvýšený hlas netrápil.

„Nedal si mi svoje číslo, tak som si obvolal pár ľudí a pozisťoval som si to. Môj známy býva neďaleko a tvoje auto sa tak nejak nedá prehliadnuť. V tomto meste som nevidel nikoho, kto by mal Chevrolet z minulého storočia. Napadlo mi, že by sme sa mohli spolu najesť, doriešiť ten projekt a niečo sa jeden o druhom dozvedieť." V rukách držal prikrytú plastovú misu s akýmsi jedlom. Nevedel si, čo si ten idiot myslel, ale naozaj si s ním neplánoval tráviť viac času ako bolo nutné.

„Nie. Adam, povedal som ti, že sa so mnou nemáš snažiť skamarátiť. Nestojím o vzťahy," to slovo si znechutene vypľul, „nemám rád ľudí. A ľudia nemajú radi mňa. A okrem toho, pochybujem, že by som to čosi, čo mi ponúkaš zjedol." Zmätene sa na teba pozrel.

„Prečo by si to nezjedol?" Zaujímavé, že z toho všetkého, čo si mu povedal ho zaujímalo práve toto.

„Pretože veľmi silno pochybujem, že to je vegánske." Vyzeral ešte zmätenejšie.

„Nejem živočíšne výrobky, ty idiot. Teraz vypadni a daj mi pokoj, potrebujem sa učiť." Chvíľu tam stál a vyzeral, že ťa znova začne presviedčať, no potom sa zamračil a bez slova odišiel. Ty si si len vydýchol a vošiel si dnu.

Popoludní si musel ísť do práce. Autom si sa doviezol až pred klub uprostred mesta. Z vrecka si vytiahol krabičku cigariet a zapálil si si. Pomaly si vťahoval a vyfukoval dym. Ten humus, na ktorý si si až príliš zvykol ťa zvnútra celého napĺňal. Zašpinil ti pľúca a prečistil ti hlavu. Upokojil ťa. Neznášal si ľudí, neznášal si spoločnosť, no bol si nútený pracovať na jednom z najobľúbenejších spoločenských miest. Omnoho radšej by si pracoval napríklad v knižnici, tam však mali peniaze ledva na vyplatenie svojich stálych zamestnancov, nieto ešte na teba. A tak si musel vziať to, čo sa ponúkalo. Pracovná doba bola vyhovujúca a platili celkom dobre, to však nemenilo nič na fakte, že ten klub ťa ničil. Cigareta sa pomaly skracovala. Zahasil si ju, špak si odhodil do koša. Zamkol si auto a s povzdychom si sa vybral smerom ku vchodu.

Tvoj šéf sa, ako vždy, usmieval. Pozdravil sa ti a keby si sa nebol uhol, tak by ťa aj tuho objal. Bol príliš entuziastický. Našťastie musel odísť. V tomto čase bol klub celkom v pohode. Bola tu tma, prázdno a ticho. Priestory boli celkom pekné, ale len dovtedy, kým sa neotvorili vchodové dvere a do klubu nevošli prví ľudia. Povzdychol si si a vybral si sa k pultu. Už to začína. Vrúcne rozhovory, ktoré s tebou zákazníci viedli, hrozná hudba a neustály flirt. Nič pre teba. Unudene si nalieval alkohol do pohárikov a nevrlo si zazeral na ľudí, mysliacich si, že sa s tebou akýmkoľvek spôsobom zblížia. Budova sa začala poriadne zapĺňať. V najväčšom zhone si sa väčšinou vyparil a nechal si to všetko na Patrikovi. On sa rád rozprával. Balil opačné pohlavie, zabával návštevníkov a obraňoval koho sa len dalo. Ty si radšej nenápadne vyliezol zadným vchodom von, nadýchal si sa vzduchu, ktorý bol aspoň trošku čerstvejší ako ten vo vnútri a zapálil si si. Len si tam stál a opieral si sa o stenu. Dym sa ti krútil okolo hlavy a stúpal k oblohe, na ktorej sa strácal medzi oblakmi. Spoza rohu sa vyvalila skupinka podnapitých idiotov. Tvoji spolužiaci, skvelé.

„Marek! Pridaj sa k nám!" zakričal jeden z nich tesne predtým ako takmer spadol do otvoreného kanála. Tváril si sa, že ich nepočuješ. Ešte by ťa tak okradli. Prečo by sa inak chceli s tebou vôbec rozprávať?

Nadránom, keď ti končila smena, sa klub pomaly vyprázdňoval. Patrik nemal koho zabávať a tak sa snažil nadviazať rozhovor s tebou. Neúspešne. Nechápal si prečo to stále nevzdal. A prečo s tým vlastne začal. Ty by si to na jeho mieste nerobil. Radšej by si sa sám sebe vyhýbal. Zas a znova si sa utápal v myšlienkach kde inde by si bol omnoho radšej ako tu. Hlúpy klub, hlúpi ľudia, hlúpy ty. Na čo si vôbec dobrý? Na nič. Zbytočne zavadziaš. Ach. Po ďalšej nekonečnej noci v tomto príšernom podniku si sa vybral k autu. Naštartoval si a s výdychom, že už konečne ideš domov, si sa pohol. Mesto bolo prázdne. V týchto hodinách to tam vyzeralo pekne. Tma, ticho, nikde nikto, len obrysy budov, áut a značiek. A samozrejme svetielka, ktorými bol posiaty celý výhľad. Doma si bol rýchlo. Doma. Tomu miestu sa nedá hovoriť domov. No na nič lepšie si nemal. Ani si sa neunavoval prezliekaním, či niečím iným, rovno si si ľahol na starú, smradľavú posteľ a pokúsil si sa zaspať.

Prebudil si sa okolo obeda. Vonku bola hustá hmla. Ani mlieko. Nebolo vidieť na krok. Presne ako... Spomenul si si. Zaplavili ťa spomienky.

Ležali vedľa seba a objímali sa. Z diaľky museli vyzerať ako jeden. Prepojený dušou i telom. Brat a sestra. Obaja tmavovlasí, obaja bledí a chudí. Na prvý pohľad vyzerali ako žiarivý Mesiac za temnej noci, no pri bližšom preskúmaní si každý všimol to zlatisté svetlo žiariace z ich rúk, z ich nôh, cez ich kožu, rovno zo srdca. Z ich prepojenej duše. Bolo to zjavné, oni boli Slnko. Slnko, ktoré každému dodáva nádej, ktoré všetkých poháňa vpred. Až kým...

Potriasol si hlavou. Nechcel si na to myslieť. Potreboval si si prečistiť hlavu. Rýchlo si vypil pohár vody a obliekol si sa. Z plameňmi v očiach si vybehol z domu a vydal si sa do svojho parku. Potichu si zavrčal a pridal si. Hlupák, prečo si sa nechal strhnúť spomienkami?! Nezvládneš ani nemyslieť na to, čo si pobabral, tak ti treba! Utápaj sa v tom, vyčítaj si to, áno, je to tvoja chyba! Chcel si kričať, jačať, udierať, mlátiť, niečo spraviť, no nemohol si. A tak si len bežal ďalej. Čo najrýchlejšie, čo najagresívnejšie. Prebehol si cez rozmazaný park a hmlou si uháňal ďalej. Po chvíli si bol v blízkom lesíku. Bežal si až kým ti nedošiel dych. Potom si zastal a začal si päsťami udierať do stromu. Nezaujímala ťa ostrá bolesť, ktorá ti vystreľovala do rúk, ani krv kvapkajúca zo zničených hánok. So zvieracím krikom si pokračoval. A zrazu ťa to opustilo. Zostal si prázdny. Zviezol si sa na zem. Zostal si sedieť na vlhkom ihličí a roztriasol si sa. Nevládal si dýchať. Začalo sa ti zatmievať pred očami.

„Marek? Marek, si v poriadku?" Hlas anjela. Musí to byť anjel, kto iný by sa o teba zaujímal? Prečo sa o teba vôbec niekto zaujímal? Zdvihol si zrak, no nič si nevidel. Zažmurkal si, aby si odohnal slzy. Stále nič. Zrazu si zbadal bledú rúčku, naťahujúcu sa k tebe. Je to? Nie, nemôže. No... čo ak? Anjel? Niečo sa v tebe zlomilo. Nevládal si to viac zadržiavať. Sedel si na zemi, trhalo ti telom a z očí sa hrnuli slzy. No vnútri nebolo nič. Vyschol si.

„Marek! Rozprávaj sa so mnou? Prečo máš krvavé tričko? Nestalo sa ti nič?" Jej hlas sa ti zabodával do uší, do srdca, do duše. Boli si tak veľmi podobné! A ty si tam sedel, len tak, nevládne, s mokrou tvárou, napuchnutými očami a krvavými rukami. Ona si sadla na zem vedľa teba a jemne ťa vzala do náručia. Nechal si sa. Už si sa nevládal ani vzpierať. Nevládal si nič. Nevládal si žiť. Och, ako veľmi si chcel zomrieť! No ona ťa naďalej držala na svojej mäkkej hrudi a jemne ťa láskala. Kolembala ťa ako malé dieťa. Presne ako kedysi ona. Pokúsil si sa otvoriť oči, zbadal si záplavu jej plavých vlasov a to bol koniec. Už si nevládal. Omdlel si jej v náručí.

Už som späť, tak som si povedala, že by som mohla čosi pridať. No znova premýšľam, že by som to stiahla, aj z dôvodov, ktoré som písala na konci minulej časti a okrem toho, nezdá sa, že by to niekoho chytilo, takže v tom akosi nevidím zmysel. No uvidíme. Tak, či tak, rada by som vedela váš názor. Čo myslíte, ako to s Marekom dopadne?

xoxo