S mamou ste viedli, no, zaujímavé rozhovory. Povedané rečou etikety - viedli ste dvojité monológy. Ty si sa jej pýtal ako sa má a či berie svoje lieky a ona ti hovorila aké sú oblaky mäkké a pavúky priateľské. Nechal si ju rozprávať, aj tak by si sa od nej nič zmysluplné nedozvedel.

„Och, Kubko, poď sem, tak rada ťa vidím!" Bola šťastnejšia z toho, že vidí svojho imaginárneho syna ako z toho, že si pri nej sedel ty. Už dávno sa stratila sama v sebe. Vo svojom bludisku. Spokojne si tam nažívala a nevnímala realitu. Premýšľal si, či sa to nemôže stať aj tebe. Aj tak si mal v sebe zmätok, je možné, že by si sa dostal až do jej štádia. Možno by to nebolo až také zlé. Vyzerala byť šťastná. No jej vnútorný svet bol asi krajší ako ten tvoj. Ak by si sa v sebe stratil ty, určite by si nerozprával o priateľských osemnožcoch. Nerozprával by si o ničom. Zabil by si sa. Aj tak si od toho nemal ďaleko. Ak by nebolo jedného dôverčivého profesora, ktorý bol presvedčený o tom, že v sebe skrývaš morálny poklad , už by si to dávno spravil. Veď si sa o to aj pokúšal. Z myšlienok ťa vytrhlo zavŕzganie dverí.

„No nie sú úchvatní? Je to fascinujúce." Dnu vošla mamina psychoterapeutka. Postavila sa vedľa teba a usmiala sa. Nemal si ju rád, no musel si uznať, že má čosi do seba. Nepracovala tu pre plat, alebo pre to, že by chcela pacientov uviesť do „reality", nie. Jednoducho ju zaujímali, zbožňovala ich. Nechápal si to.

„Vaša mamička sa má, zdá sa, dobre. A ako sa darí vám?" Vždy sa s tebou snažila nadviazať rozhovor. Prekážalo ti to. Nechcel si sa s ňou rozprávať. A už vôbec si sa jej nechcel zdôverovať. Veď to bola psychoterapeutka, preboha! Už tak si sa cítil ako blázon, ako ten najposlednejší z najposlednejších, nechcel si ten pocit ešte umocňovať. No ona ti nikdy nedala pokoj.

„Fajn, mám sa fajn, život je skvelý, všade naokolo poskakujú jednorožce a žiaria dúhy," zamrmlal si. Zasmiala sa. Mama sa k tebe otočila.

„Naozaj? Kde?" Nechápala iróniu. Ani humor. Bolo to súčasťou jej poruchy. Aspergerov syndróm. Tak to nazvali.

„Nikde, mami, nikde. Bol to len vtip." Nechápavo zažmurkala. Doktorka podišla k nej a začala sa s ňou rozprávať. Ty si tam len sedel a pozoroval si ich. Zostal si tam až do večera. Keď sa začalo stmievať a doktorka ti jemne naznačila, že návštevné hodiny sa skončili a ty musíš opustiť miestnosť, rozlúčil si sa s mamou. Sľúbil si jej, že ju znova prídeš pozrieť. Cestou k autu si sa zastavil pri automate a za pár drobných si si kúpil niečo pod zub. Zamyslene si prišiel k autu a naštartoval si. Čakala ťa ďalšia dlhá cesta a noc bez spánku.

Ráno ťa prebudili slnečné lúče presvitajúce cez špinu na oknách. Bol si celý dolámaný. Kombinácia zlej postele a niekoľkých dní bez spánku spraví svoje. Spal si len zopár hodín, domov si prišiel až po polnoci, no slnko ti nedovolilo poriadne si oddýchnuť. Pomaly si sa postavil a ponaťahoval si si stuhnuté svaly. S povzdychom si vošiel do kúpeľne a opláchol si si tvár vodou. Vyzeral si hrozne. Kruhy pod očami, sinavá pleť, prepadnuté líca, malátne oči. Už si si na to zvykol. Spával si málo, trápil sa veľa. A o jedle, káve a cigaretách už radšej ani nevravím.

Vyšiel si na poničený balkón a zapozeral si sa do slnka. Železná konštrukcia vŕzgala a okolie páchlo močom, no východ slnka bol krásny. Užíval si si teplé lúče na pokožke. Po chvíli si sa vrátil dnu, chcel si sa najesť. Vošiel si do kuchyne a vytiahol si zo skrinky cereálie. A znova si začal premýšľať.

Zahalila ťa temnota. Do hlavy sa ti pomaly vkrádal obraz mamy a jedného z jej záchvatov. Nebolo to tak, že by sa nevedela ovládať. Jednoducho nevedela komunikovať s ľuďmi. Bolo to súčasťou jej poruchy. A keďže bola výbušná povaha, nedopadalo to dobre. Preto ju vzali do toho ústavu. Aby nikomu neublížila. Ani sebe. Dlho ste protestovali, ty, otec, dokonca i ona sama. Situácia sa však tak vyhrotila, že ste museli súhlasiť. Odkedy je tam, je menej nebezpečná, spokojnejšia a neprítomnejšia. No niektoré z jej útokov ťa mátali stále. Tak, ako aj kopa iných vecí.

Keď si dojedol, rozhodol si sa, že sa pôjdeš prejsť, pokúsiš sa prečistiť si hlavu. Zobral si zo stola kľúče, hodil si na seba kabát, obul si sa a vyšiel si von. Pred vchodovými dverami si sa pohrabal vo vreckách a vytiahol si cigaretu, ktorú si v zápätí zapálil. Vzduch začínal mraziť, obloha bola znova zamračená. Mal si rád toto počasie. Pomaly si sa vybral smerom k parku, tabakový dym spolu s tebou. Kládol si nohu pred nohu a vietor ti rozvieval vlasy. Stromy naokolo prichádzali o svoj šat a farebné lístie lietalo vzduchom, usádzalo sa na zem. A šušťalo ti pod nohami. Z oblakov sa spustil jemný dážď. Bol si rád, že naokolo nie sú ľudia. Len by si im zbytočne zavadzal. A oni by zavadzali tebe. Ale kto by bol v tomto počasí vonku? A ešte k tomu v parku? Všetci sedeli doma so svojimi rodinami, behali po obchodoch so svojimi známymi, alebo sa jednoducho nechali hypnotizovať elektronikou. Bol si sám. Tu si bol vždy sám. Sledoval si chodník, listy a gaštany pod svojimi nohami.

Zrazu si čosi začul. Zdvihol si zrak a ostal si prekvapene stáť. Zahasil si cigaretu a lepšie si sa zapozeral. Ktosi tam predsa len bol. A nie hocikto. Ona. Čo tu robí? Nikdy si ju v parku nevidel. Vlastne, väčšinu času si tu nevídal nikoho. Prechádzala sa pomedzi stromy, presne tak, ako si to robil ty. Pozerala do zeme a rozkopávala hromady listov. Ruky vo vreckách koženej bundy a vlajúce vlasy jej dodávali istú tajomnosť. Tak, ako aj celá táto prechádzka. Predpokladal si, že bude pomáhať v domove dôchodcov, alebo čo. Naozaj si nečakal, že ju stretneš osamotenú prechádzať sa v parku. Niečím ťa zaujala. Priťahovala ťa už od začiatku. A tak si stál na mieste a len si ju sledoval. Sadla si na lavičku a vyvrátila tvár k nebu. Hľadela na oblohu. Nič viac. Nehýbala sa. Len sledovala mraky.

Dlhé roky si nestretol človeka, ktorý by na teba pôsobil tak, ako na teba pôsobila ona. Možno si niekoho takého nestretol nikdy. Nebol si si istý. No tak, či tak bola výnimočná. Samozrejme, každý je výnimočný, bla, bla, bla. Ale ona bola výnimočná pre teba. A stále je. No vtedy si k nej ešte nič necítil. Ešte si ju nepoznal. Bola len náhodným okoloidúcim, ktorý vstúpil do tvojho života. A predsa...

Postavila sa a vybrala sa preč. Po chvíli zmizla za rohom a ty si sa rozhodol, že je najvyšší čas vrátiť sa domov.

Rozhodla som sa, že tento príbeh predsa len zverejním, i keď je pre mňa celkom "intímny", dalo by sa povedať, plánovala som si ho nechať pre seba a odhaliť až, ak by som ho vydala ako knihu. No akosi ma znova chytil Wattpad, tak to risknem a uvidím, či sa vám to bude páčiť. Pokúsim sa pridávať nové diely v nejakom intervale, no o cca. týždeň odchádzam a do konca Júla budem bez internetu, takže tu budem mať znova pauzu. Nuž, to je asi všetko. Zanechajte vote, komentár, však to poznáte. Prajem krásny deň:)

xoxo