Občas prichádzali obdobia, kedy si bol spokojný, šťastný, akoby naplnený. Myslel si len na to, čo treba v danej chvíli a všetko ti vychádzalo. Dokonca si aj menej fajčil a kávu si tiež obmedzoval. Užíval si si jedlo, v škole si dával pozor, popoludní si sa chodieval prejsť, návštevy mamy neboli také strašné, počúval si kopu nových i starých pesničiek a prečítal si hory kníh. V noci si pokojne spával a ráno si sa váľal v posteli, zatiaľ čo ti slnko svietilo cez špinavé okná na perinu. Každé ráno si postával na balkóne a vychutnával si si príjemný vetrík, i keď to tam parádne páchlo. Upratal si celý byt, dokonca si popritom tancoval na staré hitovky, ktoré si počúval ako dieťa. Na ulici si sa usmial na starú pani a v obchode si akémusi chlapcovi podržal otvorené dvere. Všetko vyzeralo fajn. A potom prišiel Máj. A s ním deň výročia jej smrti. A všetko bolo preč. Vracali sa ti staré spomienky. Videl si sa sedieť v jej izbe, kým ťa ona maľovala svojimi nešikovnými rukami a šminkami, ktoré potajomky zobrala mame. Videl si vás dvoch, pobehujúcich len v šortkách a tielkach po záhrade, zatiaľ čo vás otec naháňal s hadicou. Videl si ju stáť na skale a usmievať sa na teba, kým si sa zadychčaný štveral za ňou. A videl si tiež to, ako prichádzala o druhej ráno opitá a špinavá. Videl si jej kruhy pod očami a chrasty na zápästiach. A videl si seba, kričiaceho a padajúceho na zem, keď ti policajt vo dverách smutne oznámil, že ju nemohli zachrániť. Videl si seba, plačúceho v tmavej miestnosti, chúliaceho sa v kúte a predstavujúceho si jej dokrvavené telo prikvačené medzi plechmi.

So sinavou tvárou si sa vyvliekol z bytu a nastúpil si do auta. Cestou si sa zastavil po kávu a v kvetinárstve. Vybral si tie najkrajšie narcisy a orchidei a spolu s nimi si sa vydal na koniec mesta. K cintorínu. Nájsť miesto nebol problém, parkovisko bolo takmer prázdne. Okrem tvojho auta tam stál len starší Peugeot a o múr sa opieral bicykel. Po ceste k bráne si do koša vyhodil kelímok z kávy, ktorá už dávno žblnkala v tvojom žalúdku. Jej náhrobok si našiel ľahko, presne si vedel kde je. Chvíľu si tam stál, no príliš to bolelo. Chcel si jej niečo povedať, no načo? Aj tak sa nevráti. Rozložil si na hrob kvety a pobral si sa preč. Vždy ich mala rada. Narcisy a orchidei. A v tejto chvíli bolo až ironické, akú mali symboliku. Orchidea pre výnimočnosť a narcis pre pominuteľnosť. Fialová a žltá sa jej vždy hodili. Keď si bol takmer vonku, ešte si sa obzrel, ani nevieš prečo. Vždy si to robil, akoby tam stála a mohla ti odkývať. No nikdy sa nestalo to, čo teraz. Pri jej hrobe niekto stál. Dievča. Zdala sa ti povedomá. V tej chvíli sa otočila. Lena! Čo tam robí? Prečo stojí pri hrobe tvojej sestry? Omráčilo ťa to. Zamrzol si na mieste a sledoval si ju. Zdalo sa, že jej sa stalo presne to isté. Hodnú chvíľu ste na seba civeli, potom si sa zvrtol na päte a nadobro si odišiel z cintorína. Už si sa neobracal. Kráčal si rovno k autu.

Adam sa ti v škole znova začal prihovárať. Mal si chuť ho odbiť, no zároveň si sa ho chcel spýtať na Lenu. Bola to len náhoda, alebo Kláru naozaj poznala? A ak ju poznala, ako to, že si ju doteraz pri jej hrobe nikdy nevidel? Nerozumel si tomu. Znova si prepadol cigaretám, možno ešte horšie ako predtým. Učitelia na teba hľadeli ľútostivo, alebo ťa úplne ignorovali, rovnako aj väčšina tvojich spolužiakov. Bol si za to vďačný. Sedel si na svojej stoličke v kúte a sledoval si dianie za oknom. Deň sa míňal s nocou, noc s dňom a ty si stále len mátal v nevýslovnej temnote. V hmle svojich spomienok. Nevedel si sa toho zbaviť. Niektoré noci si strávil celé vonku, flákal si sa po baroch, opíjal sa do nemoty, odbíjal si všetkých, ktorí sa k tebe priblížili. Opäť si takmer nejedol, raz za čas si si zahryzol do chleba, aj ten často končil v rukách špinavých žobrákov, ktorých sa po tvojej ulici potulovalo neúrekom. Jeden večer, keď už si naozaj nevedel čo so sebou, si od zlosti a frustrácie rozbil prázdnu skrinku, ktorá už niekoľko rokov stála pri vchodových dverách toho odporného bytu. Ruky si mal od krvi, kožu dotrhanú, na hánkach sa ti v priebehu pár minút začali tvoriť modriny. Netrápilo ťa to. Zvalil si sa na vŕzgajúci gauč a otupene si hľadel do stropu. Zostal by si tam takto aj niekoľko hodín, keď tu však ktosi zazvonil na zvonček. Hnusný zvuk sa niesol celým domom. Chcel si ho ignorovať, evidentne si však nebol jediný, kto ho počul a koho otravoval, o chvíľu sa totiž ozvalo klopanie na dverách tvojho bytu, čo značilo, že niekto z tvojich susedov pustil nezvaného návštevníka dnu, aby nemusel počúvať spev starého zvonca. Tebou to však ani nepohlo, ďalej si mŕtvolne ležal na obitom gauči a pomedzi potôčiky krvi, tečúce z otlčenej ruky položenej na čele, si sledoval popraskanú omietku na strope. Klopanie neustávalo. Ošumelé drevené dvere sa mykali v pántoch, vyzeralo to, že už, už vypadnú. Ty si pokračoval v ležaní, mlčaní a pozorovaní omietky. 

„Marek? Marek! Viem, že si tam, otvor!" Ten hlas. Čo tu robí? Ako vôbec vie, kde... Aha, jasné, Adam. Ďalej si čušal. Dúfal si, že ju to omrzí a ona o chvíľu odíde. 

„Marek... Prosím, otvor mi, potrebujem sa s tebou porozprávať!" Začínala znieť akoby bola na pokraji plaču. 

„Marek..." Počul si tiché vzlyky. Vzdychol si si a neohrabane si sa postavil. Pomaly si podišiel k dverám, odtiahol si retiazku a rázne si ich otvoril. Lena, stojaca tesne za nimi, ti skoro vpadla do náručia. 

„Marek, chcela som sa s tebou porozprávať o..." V tej chvíli zbadala tvoje ruky. A stíchla. Chvíľu na ne len hľadela a vzápätí vbehla dnu do bytu.

„Čo sa ti stalo? Treba to ošetriť! Veď ich máš plné triesok a rozdriapané na kúsky! Kde máš lekárničku?"

„Nemám."

„Ako to, že nemáš lekárničku?! Tak poď k nám, nie je to ďaleko, ošetrím ti to."

„Nie."

„Marek! Nemôžem ťa takto nechať! Ak sa zastavím v obchode na rohu a kúpim aspoň nejaké obväzy a dezinfekciu, pustíš ma potom dnu?"

„Nie."

Vzdychla si. Na tvári sa jej zračila mierna panika, na slzy už isto zabudla, keďže jej pomaly zasychali na tvári a ona sa ani len neunúvala utrieť si ich. Štvalo ťa to. Načiahol si sa k nej a rukávom si jej utrel líca. Vyzerala zarazene. Teraz si si povzdychol ty. Nechápal si, prečo tak zmätkovala, no rozhodol si sa jej vyjsť v ústrety. Bolo ti jasné, že by to len tak nenechala byť.

„Dobre. Kdesi v kúpeľni by mohol byť obväz, v skrini mám lieh a bude tu možno aj pinzeta. Môžeš mi vybrať triesky, umyť a vydezinfikovat rany a obviazať ruky, ale potom odídeš a už sa nevrátiš, jasné?" 

Lena len čosi neurčito zamrmlala, no bral si to ako súhlas a tak si sa vybral do kúpeľne po obväzy. Ona sa usadila na gauč, hneď vedľa krvavej škvrny, a obzerala si okolie. Chvíľu si ju spoza rohu pozoroval a potom si sa s ďalším povzdychom vybral k nej.

Halleluja! A predsa som na tento príbeh nezabudla! Nečakane ma to znovu chytilo, tak uvidíme ako dlho mi to vydrží :D

Každopádne by som bola rada za votes a komentáre, hlavne teda za nejakú tú spätnú väzbu.

Prajem vám všetkým krásny deň a veľa šťastia (v škole i v živote)!

xoxo