Keď si sa prebudil, do očí ti svietilo prudké svetlo, presne ako vo filmoch. Nevedel si, čo sa deje. Spanikáril si. Rýchlo si sa posadil, čo nebol najlepší nápad, okamžite ťa rozbolela hlava. Doslova ti v nej trešťalo. Na ruke ťa čosi omínalo. Poriadne si zaostril, žmurkal si ako bláznivý a vtedy si si to uvedomil. Infúzie. Jasné, bol si v nemocnici. Čo iné s tebou mala robiť? A možno ťa hodila rovno na psychiatriu, ani by si sa jej nečudoval. Mal si chuť poriadne sa napiť niečoho silne alkoholického, alebo vyfajčiť zopár cigariet, no bolo ti jasné, že v tvojom zdravotnom stave by to nebolo práve najvhodnejšie a v tejto chvíli a na tomto mieste by ti to aj tak nedovolili. Poobzeral si sa naokolo. Biele steny, biele obliečky, biele skrinky, biele prístroje. Jediné, čo narúšalo až desivú čistotu prostredia si bol ty a tvoje staré oblečenie, prehodené cez stoličku. Neďaleko postele si mal veľké okno bez kľučky, z ktorého si mal výhľad azda na celý areál. Ktosi akurát vybehol von a takmer sa nechal zraziť sanitkou. Uškrnul si sa. Och, aké ironické by to celé bolo, keby chlapík neuskočil! Pomaly si sa postavil a vydal si sa na prehliadku skriniek. Všetky boli zamknuté. Skvelé. Dokonca aj tvoj mobil zmizol. Jediné, čo si mal, bola odhaľujúca nemocničná košeľa, napáchnutá prílišnou dezinfikáciou a čistiacim prostriedkom, svoje vyšúchané džínsy, okopané topánky a tričko. Vrátil si sa do postele a nepríjemne si zazeral na dvere. Nevieš ako dlho si tam sedel, nemal si čím merať čas, no zdalo sa ti to ako večnosť. A potom vošla doktorka a akýsi pán, pravdepodobne zdravotný brat. Usmiali sa na teba.

„Tak už ste hore! Marek Krížny, mám pravdu? Potrebujem vám položiť pár otázok, dobre? Odpoviete mi?" Zamračil si sa ešte viac, no prikývol si.

„Skvelé! Beriete nejaké lieky?" opýtala sa usmievavá doktorka.

„Už nie, mal som čosi od psychiatričky, pred pár mesiacmi som ich hodil do koša." Hundral si tak, že si si sám ledva rozumel, no doktorka mala zjavne omnoho lepší sluch.

„Smiem vedieť prečo? A neviete mi povedať presný druh liečiv, ktoré ste brali?" Štvala ťa. A poriadne.

„Liezli mi na nervy. Samá chémia, ktorá mi ešte aj robí bordel v hlave. Ešte väčší ako už mám. A nemám poňatia ako sa to volalo. Nejaké antidepresívne hovno." Pán stojaci vedľa doktorky ťa išiel upáliť pohľadom, no teba to absolútne netrápilo. Otočil si sa im chrbtom a radšej si hľadel z toho zasratého okna, na tých zasratých ľudí na tej zasratej ceste pred tou zasratou nemocnicou. Chcel si utiecť, zmiznúť. Zomrieť, ideálne sa rozplynúť do vzduchu. No tak to jednoducho nefunguje. A tu ti to aj tak nedovolia.

V nemocnici si strávil týždeň, potom evidentne uznali, že bude bezpečné pustiť ťa domov. Samozrejme, nadopovaného práškami a s prísnym programom. To ti však bolo úplne ukradnuté, už ti bolo ukradnuté všetko. Sebevražedné nálady ťa posledné dni napádali veľmi často, nevedel si sa ich zbaviť. A možno si ani nechcel. Keď si sa po týždni konečne zjavil doma, okamžite si si zapálil. Postavil si sa na ten príšerný balkón a zaplavoval si okolie humusom. Robilo ti to dobre. Dym ťa napĺňal a vyťahoval z teba to svinstvo, z ktorého si sa skladal. Cítil si sa tak... prázdne. Zbytočne. Nechcene. Tak špinavo. Odporne. Pohŕdal si sám sebou. Stál si na balkóne, nechal si sa napĺňať tou známou temnotou a fajčil si jednu cigaretu za druhou. Nevedel si prestať.

***

Sivé dni sa míňali, jeden ako druhý. Nerobil si prakticky nič. Nemohol si. Bol si slabý. Pobyt v nemocnici ti nepomohol ani po fyzickej, ani po psychickej stránke. Vonku bolo neustále pochmúrne, stále smoklilo a všetko obaľovala hustá, sivá hmla. Nie, že by ti to prekážalo. Takéto počasie ti vyhovovalo. Apaticky si sedel v kresle, či ležal na posteli a nehýbal si sa. Občas si si prečítal knihu a celkom často si fajčil. Káva sa ti znova vrátila do jedálnička a prakticky nahradila všetko ostatné. Po niekoľkých dňoch si už aj celkom smrdel, nechcelo sa ti chodiť do sprchy. Pošmúrnosť dní sa stotožňovala s pošmúrnosťou tvojej duše. Všetko bolo sivé. Akoby čosi vytiahlo farbu z celého sveta. Ba nie. Nie zo sveta. Len z teba. Ak nemáš farby sám, tak ich ani nevidíš. Tam, kde ostatní videli belostné obláčiky vznášajúce sa na modrastej oblohe, tam si ty videl len trochu bledšie sivé škvrny, na škaredej, sivej podložke. Všetko ťa znechucovalo. Doma si sa váľal asi štyri dni, potom si sa rozhodol, že by si mohol aj vyjsť von. Schovaný v kabáte si sa vyšuchtal z domu a vykročil si smerom do hmly. Na tvári sa ti tvorili kvapôčky vody, no ty si si ich nevšímal. Nevedel si kam ideš. Bola to jedna z ďalších prechádzok na slepo, jedna z prechádzok, počas ktorých sa ti v hlave rojili myšlienky, i keď celým jej zámerom bol presný opak. Nevedel si sa ich zbaviť. Boli tam vždy. Temné, husté a veľké. Zapĺňali ti hlavu, stláčali srdce, udupali ti dušu a celého ťa naplnili. Nechali ti však iskričku tvojho ja, aby ťa utrápili. Keby ťa totiž zaplnili úplne, keby vymazali celé tvoje ja, zmizol by si, rozplynul by si sa, nič by si necítil. Neexistoval by si. No takto? Mučili ťa. Nemal si šancu premôcť ich, nie sám, nie v takom stave. A predsa si bol stále pri vedomí, počul si ich, cítil si ich. Nevedel si čo robiť. A už si ani nič robiť nechcel. Naťahoval si krok, vyhýbal si sa kalužiam a ruky si tlačil stále hlbšie a hlbšie do vreciek, až takmer praskali vo švíkoch. V hmle sa črtali tmavé obrysy hranatých domov. Všetky na jedno kopyto. Ako krabice obklopené tyčkami pospájanými do súvislého plota, ktorý by zlodeja, či vraha aj tak nezastavil. Zvlášť nie dobrého. Keby aspoň poriadne pršať začalo. Ulice boli prázdne, nikomu sa nechcelo vyliezať zo svojho vyhriateho miestečka do tohto bezútešného počasia. Minul si park a zabočil si do vedľajšej ulice. Tu boli domy už trocha iné, originálnejšie, podľa tvojho odhadu aj krajšie. No ťažko sa to rozoznávalo v tej hmle. Stále si zrýchľoval, už si takmer bežal. Nevládal si dýchať. Nie od vyčerpania. Nie od rýchlej chôdze. Čosi ťa dusilo, zvnútra. Hnusný, čierny dym, ktorý sa ti plazil hrdlom a zväzoval ti vnútornosti. Keby si tak rýchlo neuháňal, začal by si sa triasť. Znova si mal chuť sa rozplakať. No nedovolil si si to. Nohy takmer nestíhali dostupovať na zem. Už si bol na ďalšej ulici. A na ďalšej. Dym sa v tebe zatiaľ pokojne usadil a roztriasol ti celé vnútro. Skúsil si pomaly a zhlboka dýchať, tak, ako ti to kedysi dávno nútila psychologička. Nešlo to. Zúfalstvo z toho, že nemôžeš nič robiť ti vháňalo slzy do očí ešte urputnejšie, ty si však stále odolával. Spomalil si. Neujdeš tomu, tak načo sa uháňať? Pomaly si zastal a porozhliadal si sa naokolo. Hmla ustúpila, no aj tak si bol chvíľu zmätený. Nepoznal si to tam, a predsa ti to bolo povedomé. Vtedy ti to došlo. Otočil si sa a zbadal si ho. Ten biely dom. Adamov dom. Lenin dom. Prestaň. Nemysli na ňu. Nie takto. Je len ďalšou zbytočnou osobou, ktorá sa ti náhodou priplietla do cesty. Otočil si sa a pomaly si obišiel dom, chcel si prejsť na ďalšiu ulicu a vrátiť sa domov. No vtedy ťa čosi zastavilo. Idiot. V celom dome bola tma, len v jednom okne sa svietilo. Okno na prvom poschodí, otočené do ulice. Závesy boli odtiahnuté a tak si mal celkom pekný výhľad do izby. Oproti oknu stála posteľ, na nej ležala kopa kníh. Vedľa postele si zbadal skrinku z bledého dreva, naplnenú kozmetikou, ďalšími knihami, starými platňami a kopou iných, z tvojho miesta neidentifikovateľných, predmetov. Videl si aj skriňu a niekoľko anime plagátov. Na stene viselo ružové boa, dlhý, pletený šál a kopa klobúkov, čiapok a čeleniek. Na poličke stál veľký, plyšový grizzly, ktorý mal hruď ozdobenú kopou popripínaných kvetov. Celé to pôsobilo veľmi chaoticky a výstredne, no zároveň usporiadane a útulne. Uprostred izby sa hýbala postava. Lena. Len v silonkách a podprsenke sa ladne krútila na akúsi melódiu. Mala zavreté oči a dlhé vlasy lietali okolo nej. Mal si pocit, že by si to nemal vidieť, bol to jej osobný, intímny moment, nemohol si však odvrátiť zrak. Znova ťa uchvátila. Stál si tam hodnú chvíľu a len si ju sledoval. Tvoja hlava sa na chvíľu vypla a naplnil ťa ten krásny, mäkký a farebný pocit. Lež všetko musí raz skončiť a tak, keď dohrala pesnička, Lena sa posledný raz zatočila, zhasla a odišla z izby. A ten príjemný pocit zmizol. Mal si chuť schúliť sa do kúta, do tmy. Naplňovala ťa úzkosť. Chcel si od toho utiecť, no držala ťa na mieste. Akoby si mal v celom tele ponaťahované tenké lanká, skrz-naskrz všetkými vnútornosťami. A tie lanká sa sťahovali. Stláčali celé tvoje vnútro. Mal si pocit, že sa začneš triasť, tvoje telo sa však netriaslo. Len tvoje vnútro. Mal si chuť plakať, vo vnútri si nariekal, tvoje oči zostávali naďalej rovnako suchými. 

Tentoraz trošku dlhšia časť, nemala som to veľmi kde inde ukončiť. Možno dnes pridám ešte jednu časť a možno pridám aj časti k ďalším mojim príbehom, uvidíme. Nuž, tak, či tak, dúfam, že sa vám to páči a bola by som rada za spätnú väzbu!

Všetkým vám prajem pekný deň :)

xoxo