Zobudil som sa v niečom mäkkom a teplom. Kde sa mi to podarilo nájsť taký mäkký mach? Alebo som vliezol do líščej nory? Zívol som a natiahol sa. Schúlil som sa na druhý bok. Ani si nepamätám, kedy mi bolo tak dobre. Ten pocit tepla bol všade vôkol, pretože na mne bolo niečo, čo ma hrialo. Niečo na mne bolo... Prudko som otvoril oči, zvrtol sa a vystrelil na kolená. Vzápätí nastal pád. Nedopadol som však do teplého hniezda, ale na studené parkety. Zanadával som. Pred očami som videl hviezdičky. Čo, dofrasa?! Potriasol som hlavou.

Až teraz som si uvedomil, že sa nachádzam v nejakej izbe. Nebola veľká, ale po takej dobe mi pripadala ako keby to bola izba z paláca. Oproti posteli boli pekne opracované drevené dvere, sprava písací stôl, zľava ďalšie dvere. Obzrel som sa za seba. Pri veľkom okne stál nočný stolík a teplá líščia nora, z ktorej som spadol. Posteľ. Dočerta, kedy som ja naposledy spal v mäkkej posteli? 

Zomrel som. Je to tak! Goranove stráže ma chytili a zabili. A teraz som v Raji. Skočil som späť do pelechu a schoval sa pod deku. Matrac bol mäkký, pohodlný. Bolo tu teplo a príjemne. Nikdy už odtiaľto nevyleziem. Zavrel som oči a spokojne vydýchol. Dovolil som si tento luxus aspoň na chvíľku užiť. Bol som rozhodnutý splynúť s teplom, no môj čuch pošteklila lákavá vôňa. Zavetril som a vystrčil nos z perín. Vzápätí otvoril jedno oko. Ja som skutočne mŕtvy! Na nočnom stolíku bolo jedlo. Chlieb, šunka, syr, vajcia a zelenina. Vedľa tanierov sa parilo zo šálky s čajom. Zaskučal som a natiahol sa po tanier. Zahniezdil som sa späť pod deku ako lakomá veverička a raňajky som zožral. Ledva som stíhal hrýzť, čo som sa načahoval po ďalšie a ďalšie kúsky. Chuťové poháriky spievali od pôžitku. 

Avšak žalúdku sa to po chvíli prestalo páčiť. Len tak-tak som stíhal vraziť do ľavých dverí, ktoré boli na moje obrovské šťastie kúpeľnou, a vyvrátiť všetko, čo som zjedol. Doriti! Takže v Raji asi nie som, inak predpokladám, že by to vo mne zostalo. Vracal som a objímal záchodovú misu. V duchu som si nadával. Nechal som, aby ma pohodlie omámilo. Mal som jesť pomalšie. Teraz zase budem len hladný  ešte aj otrávený z toho, že to vo mne nevydržalo. Navyše toto bol fakt hnusný návrat do reality.

„Regitta sa nepoteší, že si jej ohrdol raňajky," prehovoril ženský hlas za mnou. Stuhol som, no opäť ma naplo a hlava skončila v mise. Žena si znechutene odfrkla. Utrel som si ústa a pozrel na svoju návštevu.

Premeriavali si ma oči vo farbe letnej oblohy. Blond dlhé vlasy mala zaplatené do vrkoča, no niekoľko neposlušných prameňov jej padalo do tvrdej pehavej tváre bojovníčky. Už na pohľad vyzerala staršie ako ja, no nie oveľa. Ležérne sa opierala o zárubňu dverí, ruky prekrížené na prsiach. Za opaskom jej visel meč, no nemala na sebe nijakú uniformu, iba neformálne pohodlné oblečenie. Zavetril som. Kameň mi spadol zo srdca, keď som zacítil len pach človeka, nie čarodejníka.

„Skončil si?" nadvihla pobavene obočie. Zamračil som sa. V spoločnosti Gorana ani jeho stráží som ju ešte nevidel. Navyše, prečo by Goranova strážkyňa ubytovala svojho väzňa v mäkkej posteli? Alebo je to nejaká hra? Možno nie je čarodejnica, ale stále je čudné, že som v niečom dome. 

„Kde som?! Čo odo mňa chcete?"

„Pokojne! Zdá sa, že tvoj záchranca má pre stratené mačiatka slabosť. A aj ťa očakáva, tak čo keby si šiel so mnou?" 

Nechápavo som nadvihol obočie. Záchranca? Hovorí o Čiernom kocúrovi? Pamätám si, že sme spolu preliezli múr, ale to je všetko. Takže ma nenechal len tak na ulici? Kam ma zobral a prečo? Ako dlho som spal? Bolo to splatenie dlhu? A čo odo mňa chce? Postavil som sa a obzrel si ruky, členky a prstami si prešiel po krku. Prekvapene som vydýchol. Žiadne okovy. Nie som väzeň. Možno mi Čierny kocúr pomohol väčšmi ako len vyparením sa pred strážami. Pozrel som na ženu. Jej pohľad zmäkol.

„Tu ti nikto neublíži. Chce sa s tebou len porozprávať. Poď!"

Vykročil som. Keby som mal okovy alebo sa zobudil v cele, zaútočil by som. Ale niečo mi našepkávalo, že nie som vo väzení. V žiadnej cele. Postarali sa o mňa. Prečo by to boli robili, keby ma chceli zabiť? Navyše prečo by mi potom Čierny kocúr pomáhal? Nedáva to žiadny zmysel. Bol som zmätený, no stále opatrný. 

Keď sme vyšli z izby, videl som pár členov služobníctva. Žena nekráčala ani predo mnou ani za mnou, ale vedľa mňa. Nebola na mne nalepená, ani si nedržala odstup. Akoby ma jednoducho len viedla k správnym dverám. Ako hosťa. Meč z pošvy nevytiahla. Nie som väzeň. Nie som väzeň. A ak áno, stále mám veľkú šancu utiecť. Nie som spútaný.

Zastali sme pred veľkými dubovými dverami, pri ktorých sa ležérne opierali dvaja muži, podobne oblečení ako žena, ktorá šla so mnou. Zavetril som. Jeden z nich bol upír, druhý čarodejník. Vlasy na zátylku sa mi naježili. Stráže na mňa len prekvapene pozreli a pozdravili ženu. S úsmevom im pozdrav vrátila a potom sa otočila ku mne.

„Choď," vyzvala ma. Opatrne som prešiel popri čarodejníkovi. Spýtavo na mňa pozrel, no ja som rýchlo odvrátil zrak a vošiel do veľkolepej kancelárie. 

Dvere sa za mnou zavreli. Prudko som sa otočil. Ticho. Pohľadom som skĺzol po miestnosti. Kancelária bola plná kníh, skôr ako knižnica, no v jednej časti, tej pri dverách sa tiahli police s fasciklami a hádam, že aj obchodnými dokumentami. Miestnosť bola svetlá a pôsobila veľmi útulne. Dokonalá pracovňa pre čitateľa i obchodníka.

„Som rád, že si mi prišiel vrátiť plášť," ozvalo sa z druhej strany pri okne. Strhol som sa a pozrel na majiteľa kancelárie. Za mahagónovým stolom s kopou papierov sedel Čierny kocúr. Rozvaľoval sa na červenom kresle ako kráľ a pobavene ma sledoval. Kučeravé gaštanové vlasy mu žiarili v slnečných lúčoch, ktoré prerazili sklo, čokoládové oči iskrili. Pôsobil ešte mladšie ako v krčme, keď si zložil masku. Premeral som si ho. Meč mal opretý pri kresle, no nevyzeralo to, že by sa ho bol chystal použiť. Bol pokojný a sebavedomý.

Došli mi jeho slová. Ten plášť z včerajšej noci som mal stále na sebe. Stiahol som si ho z pliec a podal mu ho. Načiahol sa poň. Prevesil ho cez kreslo.

Všimol som si, ako ma hodnotí. Jeho zrak kĺzal po mojich jazvách a po mojich trochu trčiacich rebrách. Zastavil sa na tvári. Hádam, že ho zaujala škaredá jazva cez líce. Zavrčal som. Nebolo mi to príjemné. Akoby bol čítal, čo mi Goran urobil. Odvrátil som od Čierneho kocúra zrak. Rýchlo zavrtel hlavou.

„Okrem toho, mám pre teba ponuku," prehovoril. Prekrížil som si ruky na prsiach a opatrne na neho zase pozrel.

„Pracuj pre mňa! Staň sa jedným z mojich stráží." Vyvalil som oči.

„Čože?"

„Zdá sa, že celkom obstojne utekáš Goranovi. Hoci nevyzeráš úplne ako bojovník, myslím, že po dobrej strave a tréningu sa dostaneš do formy. Tvojou úlohou bude sprevádzať ma na obchodné stretnutia, poprípade na tajné nočné výlety Čierneho kocúra. Mzdu síce nedostaneš, ale nemusíš sa báť. Nebude ti tu nič chýbať."

Vôbec nechodil okolo horúcej kaše. Nedôverčivo som na neho zízal. Ochraňovať ho? Kto to vôbec, doriti, je? Navyše mám vlastné plány. Potrebujem sa len dostať na trh, zaobstarať si zbrane a dať tým pankhartom, čo si skutočne zaslúžia. Nič viac. Nemám časť, aby som ho strácal na prácu v jeho službách. Všimol si moju odmeranosť. 

„Na tvojom mieste by som to vzal," zapriadol. Prebodol som ho pohľadom.

„Prečo by som mal? Ani neviem, kto vlastne si!" odvrkol som. Čierny kocúr sa rozosmial.

„Och, jasné! Zabudol som, že ty nie si odtiaľto. Volám sa Cléante. V skratke som obchodník. Ale isté noci som Čierny kocúr, zlodej. Nie, že by som mal málo peňazí, to nie. Obchody mi idú viac ako dobre, ale mám rád adrenalín. Navyše je to zábava. Samozrejme, takéto niečo nemôžem robiť pod vlastným menom, a tak vznikol Čierny kocúr. Ani moji zamestnanci o tom nevedia. Teda, okrem pár vyvolených stráží. Nie je ich veľa a určite s nimi prídeš do styku."

„Mám iné plány ako slúžiť zlodejovi," zavrčal som. Cléante sa zasmial. Postavil sa z kresla a prešiel pred stôl, o ktorý sa oprel. Bavil sa.

„Fajn, chcel som byť len veľkorysý a predostrieť to ako voľbu. Ale dobre teda. Pochop, že po včerajšej noci, po tom, čo si včera videl a zistil a tiež po tomto rozhovore ťa nemôžem len tak nechať odkráčať do sveta. Si zúfalý a zúfalí ľudia robia zúfalé činy, aby sa zachránili. Čierny kocúr je moje tajomstvo, ktoré nehodlám roztrúbiť do vetra. Neverím ti, kamoško, a chcem si byť istý, že budeš držať jazyk za zubami. Nechcem, aby si ma zradil pre peniaze alebo slobodu. Buď sa staneš mojim strážcom alebo ťa odprevadím ku Goranovi. Ľahké ako facka," uškŕňal sa ako dravec. Vyceril som zuby.

„Vyhrážaš sa mi?" 

„Áno, vyhrážam."

„Ty chceš chrániť svoj hlúpy koníček, ale ja svoj krk! Ak by som sa stal tvojím strážcom a sprevádzal ťa na pritasané obchodné stretnutia, niektorý z Goranových psov by ma našiel."

„Nikto o tebe nebude vedieť. Tajomstvá, ktoré mi zveria moji ľudia starostlivo chránim, vrátane identít. Čo myslíš, kto tvorí gardu Čiernemu kocúrovi? Ľudia ako ty. Zlodeji, neprávom odsúdení, zločinci. Staneš sa nedotknuteľným! Ochránim ťa oveľa lepšie ako ty sám. Nech si spravil čokoľvek, ja ti ponúkam možnosť začať odznovu. Moja ponuka viac ako férová."

Zarazil som sa. Možno by to nahralo do karát aj mne. Ako člen stráže budem mať ľahký prístup k zbraniam. S tréningom sa zlepším, budem nebezpečnejší. Ak ma Cléante dokáže ochrániť ako tvrdí, mám jedinečnú príležitosť. Priam zlatú šancu získať všetko potrebné, aby Goran trpko oľutoval, čo spravil mne a mojej rodine. Všetko, čo potrebujem má tento chalan. Má pravdu. Toto je viac ako férová ponuka. A jediné, čo za to chce je, aby som pre neho pracoval a uchoval jeho tajomstvo.

„Zaručuješ mi, že ma Goran nenájde?" Cléante prikývol.

„Očakávam však tvoju lojálnosť." Teraz som prikývol ja.

Potreboval by som však pár nocí voľných. Tie, kedy je spln, aby som mohol vypadnúť do lesa a tam pretrpieť to vnútorné peklo, ktoré mi stále nedávala zmysel, a potom noci pomsty. Takto budem mať aj dosť času na plánovanie. Možno mi sprístupní aj koňa, aby som sa mohol rýchlejšie pohybovať. Len Peklo vie, kde sa tie netvory pohybujú. Urobím všetko preto, aby dostali, čo si zaslúžia. Všetko! A táto zlatá ponuka je začiatok, kedy sa hra obracia v môj prospech.

„Takže sa dohodneme?" natiahol ku mne ruku. Pozrel som mu do iskrivých čokoládových očí.

„Dohodnuté!" prisvedčil som a potriasli sme si rukami. Cléante sa rozosmial.

„Výborne! Smiem vedieť tvoje meno? Poprosil by som skutočné, aby som ťa vďaka falošnému menu nechtiac neodsúdil. Chápeš budem kryť meno, ktoré mi povieš."

„Roxian," zamrmlal som po chvíli váhania. Cléante žmurkol.

„Výborne. Amira ťa zaučí, budeš spadať pod jej velenie. Je jednou z tých, ktorí vedia o Čiernom kocúrovi. Ak by si čokoľvek potreboval, som ti k dispozícií."

Otočil som sa na odchod, keď sa ozvalo zalapanie po dychu. Spýtavo som pozrel na Cléanta, ktorý zbledol, po pobavení nebolo ani stopy. Zízal na môj chrbát. Ešte som sa nevidel v zrkadle, ale asi mi na ňom zostali jazvy po biči a iných mukách.

„To ti urobil on?" Mykol som plecom. Do toho ho nič.

„Bastard," zavrčal Cléante. Nadvihol som obočie a prešiel ku dverám, ktoré otvoril. Stráže sa postavili do pozoru. Žena, ktorá ma sem doviedla sa krátko uklonila pred svojim pánom.

„Amira, pomôž nášmu novému priateľovi Roxianovi dostať sa do formy a daj mu nejaké zbrane zo zbrojnice. Na stretnutie so mnou pôjdu Cane a Yulong."

„Takže si si ho adoptoval," zaškerila sa Amira a Cléante sa od srdca zasmial. Ja som sa zamračil.

„Už to tak bude," žmurkol.

„Tak poď. Vezmem ťa na obhliadku, aby si sa tu nestratil a ukážem ti aj tréningovú halu. No, najskôr sa okúpeš a zoženieme ti niečo na prezlečenie."

Aloha! Hola!

Tak, čo hovoríte na Cléanta? Ja som sa na neho úprimne veľmi tešila už počas procesu písania, keď som zo starca obchodníka vytvorila Čierneho kocúra😇 Mimochodom, napadlo mi, že niektorí majú väčší prehľad o postavách, ktoré sa tu ešte neobjavili. Ak si aj Ty zvedavý, tak na instagramovom účte @cleo_defuego nájdete aj mená a niečo o dvoch ďalších hlavných postavám😇Muchas gracias por todo, mi amors! Los amo a todos! Ste úžasní! Ja si Vás ani nezaslúžim! ♥                                                      *CleoDeFuego*