Sedel som v kúte a objímal si nahé ramená. Keď mi došli hlasivky aj slzy, schúlil som sa do seba. Vzali mi ho. Vytrhli mi môjho vlka. Bez neho nie som ničím. Nikam nepatrím. Dokonca ani medzi ľudí nie, pretože moje zmysly sú stále ostrejšie. Trhane som sa nadýchol.

Skurvení bastardi!

Vrahovia. 

Zlodeji. 

Tyrani. 

Beštie. 

Netvory. 

Nenávidím ich! Všetkých do jedného ich nenávidím a zabijem ich!

Och, áno! Pekne postupne. Budú trpieť tak, ako som trpel ja. Urobím všetko preto, aby dostali, čo si zaslúžia. A ten sadistický sviniar príde na koniec. Ako čerešnička na torte. Bude ma prosiť o milosť. Bude sa zvíjať podo mnou a prosiť, aby som ukončil jeho mizerný život. Neprestanem. Neprestanem, kým si neuvedomí, čo mi urobil. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobím, bude mi potešením. Nech potom aj zhorím v pekle! Oni tam budú tiež a budem ich nočnou morou. Už viac nemám, čo stratiť. Vzali mi úplne všetko.

Zhlboka som sa nadýchol a utrel si tvár do chrbta ruky. Pomstím sa. Ale musím konať opatrne. Nie impulzívne! Žiadny nepremyslený, divoký krok. Nemôžem si to teraz dovoliť. Dali mi dole golier. Myslia si, že som bezmocný. To je dobre. To je veľmi dobre. Zaťal som polámané nechty do dlaní a dýchal. Nútil som sa do chladného pokoja. Musím si to všetko premyslieť. Žiadne výbuchy zlosti. Ešte nie. Nesmiem sa unáhliť, aby som neurobil chybu.

Mrazivý pokoj je niekedy nebezpečnejší ako ohnivý odpor. Pamätám si, ako som sa krčil pred otcom, keď mi vynadal. Kričal. No, zďaleka som sa tak veľmi nebál, ako keď sa nahnevala mama. Jej chladná tvár a ticho. Nekričala. Jej hnev bol ako ľad. Ten mrazivý pokoj, kedy som okolo nej chodil po špičkách. Dokonca aj môj otec sa vtedy držal od nej ďalej. Nikdy sme nevedeli, čo urobí.

Ponoril som sa do seba a stíchol. Nútil som sa sústrediť, rozmýšľať. Goran mi vzal vlka. Urobil to tou čudnou palicou. Z nej vyšla tá kliatba. No, ani ten sadista si nie je istý, či som oňho skutočne prišiel. Chce počkať do splnu. To je asi o dva týždne. Aspoň myslím. Dovtedy som si istý, že ma nechá nažive. Len aby videl výsledok experimentu. Mohol by som to vzdať. Bolo by to ľahké. Iba tu sedieť a čakať na svoj koniec. No, je tu malá nádej, že spln mi pomôže vlka vrátiť. Moje zmysly sú stále ostré. O ne som neprišiel. Možno je to znamenie. Goran sa to však nesmie dozvedieť! Nie, nevzdám sa. Vydržím!

Pre seba som sa uškrnul. Ak by som sa vzdal, kto by spravil týmto monštrám peklo zo života? Správne. Moja myšlienka, ktorá ma udržuje pri zmysloch. Utečiem. Ešte nie je všetko stratené. Nedovolím Goranovi zistiť, či sa mu pokus podaril. Viem, že nie. Cítim to! Možno som prázdny, ale vlk ma neopustil úplne. Teda, pevne v to dúfam. No, potrebujem vypadnúť. Ó, áno! A potom ich nájdem. Všetkých. A zabijem ich.

***

Dovolil som si počkať len pár dní. Hojil som sa, čo je tiež dobré znamenie. Ďalšia vlčia schopnosť, ktorá mi zostala. Goran sa odvtedy ani raz neukázal. Nikto sa so mnou nerozprával, len mi pohodili raňajky a vodu. Pozorne som ich sledoval z opačného konca cely. Nehovoril som, nijako sa netváril, nechúlil sa do klbka, ani sa nepokúšal o útek. Iba ich pozoroval, opretý o stenu. V tichosti som zbieral sily. Opakoval som si cestu, ktorou som sa sem dostal. Upokojoval splašené srdce. Tíšil krvilačnosť. Bolo to ťažké. Príliš ťažké a lákavé. Chcel som ujsť. Každým dňom som sa premáhal viac a viac. Ale stále som vyčkával. Celý čas som sa správal až príliš pokojne. 

Nadišiel čas.

Svitá na nový začiatok.

Presunul som sa za dvere cely, preč zo svojho zvyčajného miesta. Dúfal som, že to vyjde. Prišiel čas raňajok. Netvorove kroky sa blížili k mojej cele. Kvokol som si a čakal. Telo bolo napnuté a pripravené. Zastal. Ako vždy pozrel do cely. Počul som, ako na zem spadla tácka. V zámke zaštrngotali kľúče. Stisol som pery a otvoril oči. Dvere sa rozleteli a muž vošiel dnu. Nevidel ma na svojom zvyčajnom mieste oproti dverám. Ticho som sa postavil a prekĺzol von. 

Teraz! 

Zaplesol som dvere a rozbehol sa. Ozval sa krik. Chlap ma zbadal. Kričal na stráže. Takže nie je sám. Ďakujem za upozornenie, hlupák! 

Nepredpokladám, že ich bude veľmi veľa. Toto miesto bolo tajné. Vedel o ňom len Goran a pár jeho beštií. Urobili chybu. Podcenili ma. Oslabili ma, ale nie dosť na to, aby som sa nepokúsil prekaziť im plán. Nechcene mi dali šancu a ja ju nepremárnim. 

Prebehol som schody. Rozrazili sa dvere a predo mnou boli traja strážnici. Urobil som dva kroky vzad. Za mnou sa hnal muž, ktorého som oklamal. Štyria. Sú iba štyria. Nikto viac nepríde. Ak budem dostatočne rýchly, prekĺznem. Rozbehol som sa naproti tým trom. Možno by som sa ďaleko nedostal, no oni robia jednu veľkú chybu. Idú po mne po jednom. Vždy takto bojujú.

Uhol som sa prvému a lakťom mu vrazil do chrbtice. Kopol som ho a strážnik kotúľal po schodoch. Spomalil tak toho, ktorého som zaplesol v cele. Ďalšiemu som sa zaprel o kopiju a tlačil proti nemu. Nechal som ho zatlačiť ma o dva schody dole. Keď chcel zasadiť posledný úder a zhodiť ma zo schodov, skrčil som sa, prekĺzol okolo jeho boku a sotil do dolu. Strážnik stratil rovnováhu a rútil sa na ostatných. 

Pred nosom sa mi zjavila čepeľ meča. Zavrčal som a uskočil. Strážnik sa na mňa vrhol a sekol. Uskočil som, no tentoraz som nebol taký šikovný a ostrie mi preťalo pokožku. Zasyčal som od bolesti. Zjavne zasiahol hojacu sa jazvu. Zatlačil ma k stene blízko dvier. Meč som mal priložený ku krku. Strážnik sa víťazne vyškieral. Zavrčal som a tlačil proti meču. Ostrie sa mi zarezávalo do dlane. Keď som ho odtisol aspoň na takú vzdialenosť, aby som mohol zaútočiť nohami, kopol som ho do slabín. Zaskučal a ohol sa v páse. Kolenom som vystrelil nahor a vrazil mu do brady. Spadol na zem. Ja som prebehol cez dvere, ktoré som zaplesol. Schmatol som železnú palicu a zaistil dvere. Na nič som nečakal a rozbehol sa po chodbe. Musím len nájsť východ a zostať neviditeľným. Dostal som sa z cely. Dostal som sa skrz štyri stráže. Dostanem sa aj von.

Srdce mi bilo ako splašené, keď som sa ponáhľal chodbami. Žiadne ďalšie stráže som nepočul ani necítil. Nečudujem sa. Svoje sadistické chute si musí Goran strážiť, aby neunikli do sveta, a preto sa tváriť akoby ani neexistovali. Dostal som sa na koniec. Zaprel sa do dverí, no tie boli zamknuté. Zavrčal som, tlačil do nich, no ani sa nepohli. Z opačnej strany sa ozýval buchot, keď sa stráže pokúšali dostať von. Začínala ma chytať panika. 

Nervózne som sa poobzeral a rozbehol sa k chodbám. Napäto som počúval a vetril. Potrebujem rieku, čerstvý vzduch, štebot vtákov. Hocičo, čo by mi napovedalo, že existuje aj iná cesta von. 

Vpravo! 

Tichý šum rieky. 

V chodbe bola tma, nevidel som ani pod nohy. Držiac sa pravej steny som sa potkýnal smerom k rieke. Počul som ju a aj cítil väčšmi. Splašky z Goranovho sídla. Odbočil som vpravo a takmer zaskučal od šťastia. 

V ten moment sa ozval treskot. Stráže sa dostali von. 

Skočil som do splaškov a predieral sa k mreži. Netvory sa rozdelili. Doriti! Mreža bola stará a zhrdzavená. Stačilo niekoľko silných myknutí a podarilo sa mi vytrhnúť dve tyče. Obzrel som sa, no stráže som stále nevidel. Vedel som však, že sú blízko. Prekĺzol som otvorom a po pár metroch tunelom ma oslepilo slnečné svetlo. Zavrčal som, prižmúril oči, no nezastavoval. 

Mal som obrovské šťastie, že som si vybral túto chodbu. Viedla priamo von. Potkol som sa a spadol do vody. Zanadával som. Začínalo ma pichať v boku a svaly protestovali. Nemohol som si však dovoliť odpočinok. Nie teraz. Zaťal som zuby a postavil sa. 

„Ty zasran!" skríkol po mne netvor. Zvrtol som sa. Bol za mrežou. Príliš blízko. Skríkol na ostatných a po mne vystrelil nejakú kliatbu. Tou hanebnou palicou. Hodil som sa do splaškov. Zavrtel som mokrou hlavou a bežal ďalej. Pretiahol sa cez mrežu a brodil sa za mnou. Opäť vystrelil kliatbu a bolesť ma donútila spadnúť. Priskočil ku mne a chytil ma za vlasy. Zaskučal som. Uväznil ma medzi žezlom a svojím telom. Drevo ma tlačilo na krku. Nie! Nedovolím nasadiť mi obojok! Viac nie. Chytil som sa tej ohavnej zbrane a hlavou prudko vrazil dozadu. Uvidel som hviezdičky, no malo to svoj účinok. Netvor povolil zovretie. 

Schmatol som palicu z druhej strany a začal sa o ňu naťahovať. Zavrčal. Boli sme ako malé deti hádajúce sa o hračku. Avšak ja sa s touto hračkou nechcem hrať. Chcem mu ju vziať a zničiť. Hlavou som mu vrazil do nosa. Došľaka! Ak budem svoju hlavu používať ako baranidlo, prídem o všetky mozgové bunky. Netvor zaskučal a urobil niekoľko krokov vzad. Z nosa sa mu vyvalila krv. 

Uškrnul som sa a so žezlom sa rozbehol. To už sa ozývali ostatné tri stráže a predierali sa skrz mreže. Rýchlo! Rýchlo! Rýchlo! Ten prvý sa spamätal z hlavo nosného útoku a rozbehol sa po mne. Voda začínala byť silnejšia. Konečne! Ústie. Bez váhania som skočil do mohutnej rieky. Strhol ma prúd. Za sebou som počul hromženie čarodejníka. 

Rieka ma unášala ďalej, preč od mučiarne. To je dobre, no musím sa dostať na breh. Rieka tiekla po okraji mesta, čo je výhodou, aby som zmizol v lese. Ak sa teda dostanem na breh. Prúd bol silnejší, ako som čakal. Možno som unikol netvorom, ale toto je živel. Súper, ktorý nerobí chyby. 

Bojoval som s vodou, snažiac sa udržať na hladine. No, živel bol nemilosrdný. Stiahol ma do seba, odoprel mi drahocenný kyslík. Vynoril som sa, no opäť som bol v jeho moci. Naliehavo som sa vynoril, prskal okolo seba vodu, krk držal vysoko nad hladinou. Doriti! Rieka nebola príliš hlboká, no prúd bol silný a cítil som, ako mi kamene doškriabali nohy. Nevládal som. Precenil som svoje sily, keď som skočil do tejto rieky. Strácal som nádej, keď sa na mňa znova usmialo šťastie. 

Spadnutý strom. Jeho konáre siahali do rieky. Prúd ma vliekol priamo k nim. Stačilo sa len chytiť. Drevo sa mi zatlačilo do mokrej pokožky. Podarilo sa mi vyškriabať na kmeň. Pomaly na kolenách som sa posúval ku koreňom. Triasol som sa, hoci bolo teplo. Končatiny sa mi podlamovali. Spadol som tvárou do trávy a ostal tak ležať. 

Som vonku. Som na slobode. Unikol som. Skutočne som unikol. Otočil som tvár a zrak mi spadol na prsty zvierajúce žezlo bolesti. Ešte som im vzal aj tú palicu. Goran bude zúriť. Len nech ňou zadusí. Nedal som mu všetko. Nie, úplne všetko nezískal. S touto myšlienkou som sa prepadol do tmy.