☠ z&k

Prehľad o čase som mal len vďaka dvom biednym jedlám ráno a večer. Niekedy sa Goran neukázal aj niekoľko dní, inokedy som trpel znova a znova. Myslím, že to robil naschvál, aby som nikdy nebol pripravený na to, čo príde. Alebo som bol len prekliatou zábavkou sadistického lorda. Za ten čas, čo som tu, som nanešťastie ešte neprišiel na to, prečo ma tu držia a už vôbec nie, ako sa odtiaľto dostanem. Netušil som, o akej kliatbe hovorili v prvý deň. Nemal som prístup k žiadnym informáciám okrem bolesti a utrpenia, ktoré ma čakalo.

Prvé dni ma čakala bitka. Keďže som nebol v priamom kontakte s Ashiou, keď ju niekam odvliekli, ani som nebol svedkom jej ubližovania a po treste som netvory neprovokoval, bičom som nedostal. Avšak tieto dni ma vždy priviedli do arény. Tam mi zložili obojok aj reťaze. Vrhli sa po mne niekoľkí čarodejníci. Keďže som bol neozbrojený, mojou jedinou šancou proti nim boli moje tesáky a pazúry. Pud sebazáchovy. Tešilo ma, keď niektorého z nich vážne zranil. Žiaľ, vyhrávali vždy oni a nasadili môjmu vlkovi obojok. Potom nastala bolesť v podobe ich špinavej mágie.  

Vtedy som si myslel, že ma chcú vytrénovať na vojaka alebo gladiátora do odporných podnikov, aby ma predali a niekomu by som zarábal na živobytie. Možno som mal byť nebezpečný vojak v Goranovej armáde. Vrhali po mne kúzla. Testujú. To bude asi ono. Kliatba na premenu v nemilosrdného gladiátora. Nechcel som myslieť na to, aký by mala potom kliatba účinok. Zbaví ma vlastnej vôle? Budem musieť zabíjať nevinných? Urobia zo mňa zbraň. Preto chceli ocina. Bol generálom...

Potom sa to zmenilo. Pred samotnou arénou, začínali skúšať koľko vydržím. Asi. Prvýkrát mi zanechali po tele hlboké aj plytké rany mečom, spravili niekoľko modrín a podliatin. Potom Goran sledoval moje hojenie. Neskôr prišli ďalšie jeho zvrátenosti. Polámal mi prsty na rukách, topil ma vo vedre s vrecom na tvári, strčil ma do ľadovej vody...

Bol kreatívny vo vymýšľaní nových ohavných a najmä bolestivých spôsobov. Po tejto „predohre" ma dovliekli do arény, kde to už pokračovalo ako aj predtým.

Raz som sa odmietol premeniť. Áno, bolo to šialené rozhodnutie. Akoby som na chvíľu stratil rozum aj pud sebazáchovy. No, dni predtým ma totálne zničili, že mi bolo jedno, či ma tí kreténi aj zabijú. Smrť mi prišla ako lepšia možnosť. Vítal som ju. Netvory ma obkľúčili, vrčali a držali zbrane. No, nezaútočili. Čakali. Čakali na moju premenu. Nie. Dnes sa nedočkajú. Stál som tam. Nervózny, no odhodlaný zomrieť. Aspoň toto peklo už skončí a ja opäť uvidím svoju rodinu. 

Keď Goran videl, že sa nepremieňam, vzal bič. 

Už pri prvom zaprašťaní vo vzduchu som vedel, že smrť bude riadne bolieť a vôbec nebude mať zľutovanie. Dva netvory ma schmatli za zápästia a otočili chrbtom. Doriti! Začal som sa mykať. Prvá rana na môj stuhnutý chrbát a spadol som na kolená. Beštie ma pustili a urobili niekoľko krokov vzad. Druhá rana a skrútil som sa do klbka. Goranovi bolo jedno kam triafa, pokiaľ trafil moje telo. Reval som, kričal z plného hrdla. Pokúšal sa odplaziť z dosahu biča. Márne. Bol som slabý a spútala ma hrôza. Goran ani raz neminul svoj cieľ. Moje telo. Posledné zvyšky zdravého rozumu ma donútili k premene. Ale ako ma môže vlčie telo ochrániť pred týmto netvorom? 

Kňučal som, nohy sa mi triasli. Goranovi sa na tvári zračil výraz krutého potešenia a opäť šľahol bičom. Sadistický sviniar! Zavyl som, keď trafil papuľu. Krv pofŕkala zem. Slzy sa mi tisli do očí. Cúval som a cez zarosený zrak sledoval bič. 

PRÁSK! 

Mykol som sa doľava, aby som sa vyhol bolesti. Zozadu mi ktosi stiahol železný obojok a reťaz uviazali. Nemal som kam utiecť pred netvorom a jeho zbraňou. Hoci som sa za to nenávidel, nevedel som prestať skučať ako šteňa. Nevedel som, kde som, bál som sa premeniť do ľudského tela. Bál som sa urobiť niečo. Pretože hoci by som sa pokúsil o hocičo, zbil by ma. Mohol som len ticho dúfať, že ho to prestane baviť, že prestane. Bič zasiahol bok. A znova a znova. Chvost som mal vtiahnutý medzi nohami, uši sklopené a triasol sa na celom tele od bolesti a zúrivosti. Ceril som tesáky. To bol jediný vzdor, ktorý som dokázal v ten moment prejaviť. Goran odložil bič a miesto toho ma zasiahol svojou špinavou mocou. Ani prekliaty nádych mi nedovolil. Kliatba mi hladkala kosti, zovrela srdce aj žalúdok, ťahala črevá. Akoby ma chcela vypitvať. 

Dni, ktoré som trávil v cele boli pre mňa načerpaním síl. Zahojil som si toľko rán, koľko som mohol, chrániac sa najmä pred zápalom. Jediné šťastie, že nepoužívajú otrávené zbrane. Rany sa nezahojili najlepšie, najmä tie väčšie. Nemal som žiadne bylinky, elixíry, masti. Všetko záležalo len od mojej vlastnej krvi. Viem, že mi zostane veľa jaziev, no nesmierne sa mi uľavilo, keď sa mi kosti pekne zrástli.

Snažil som sa aj spať, no bolo to ťažké. Cela bola chladná, na krku obojok, nemal som sa ako chrániť pred chladom. Zabíjali ma myšlienky na rodinu, priateľov, moju dedinu. Nechcel som na nich spomínať, nechcel som si predstavovať, čo by bolo keby... Mučilo ma to. Mal som stavy, keď som skučal za oblohou a vtákmi. Opäť som sa vrátil k rodine a skučanie trvalo aj celý deň. Myslel som aj na Lothiana a modlil sa, aby sa mu podarilo utiecť, aby bol v bezpečí. Chýbal mi. Chýbala mi aj Sheila. Povedal jej Lothian, čo sa stalo? Plače za mnou? Pochovali dokaličené telá mojich rodičov a sestier? Utápal som sa v myšlienkach. Nemal som sa s kým rozprávať. Ashia krátko po mojom príchode zomrela vyčerpaním. Zabili ju. Ani netuším, ako dlho tu bola.

Od úplného šialenstva ma držala len naivná myšlienka. Bola hlúpa a bláznivá, no silná. Predstavoval som si, ako odtiaľto raz utečiem. Čarodejníci urobia chybu a ja ju využijem. Utečiem z tohto väzenia. Ukryjem sa. Nazbieram sily. Zbrane. A pomstím sa. Pamätám si všetky tie beštiálne tváre netvorov. Každého jedného. Nájdem ich. Nájdem ich a zabijem tak, ako oni zabili moju rodinu. Zaplatia za to, čo urobili! Bude to odkaz. Krvavý odkaz pre Gorana. A nakoniec zabijem aj jeho. Pomaly. Bude o smrť prosiť. Donútim ho, aby ma prosil o smrť! Áno, bude z neho páchnuť strach. Nie. Bude z neho smrdieť hrôza! Odpyká si každú ranu bičom, každú prekliatu metódu môjho mučenia, každú odpornú jazvu, ktorú mi zanechal na tele.

Obojok mi dávali dole iba počas splnu, no okov na nohách a rukách som sa nezbavil. Každý spln som sa nad tým uškrnul. Stále som pre nich nebezpečný. Využijem šancu a budem smrteľne nebezpečný. Oni urobili peklo zo života mne, ja ich čoskoro privítam vo svojom.

***

Dnes som vyplazoval jazyk zvalený na chodbe. Oheň. Okolo mňa boli plamene. Krk mi zvieralo horúce železo. Pokožka pod kovom mi len tak pulzovala. Istotne mi tam už vyskočili aj pľuzgiere.

Horúco. 

Všetko bolo horúce. 

Mimovoľne sa mi zatvárali viečka, tiekol zo mňa pot, srsť sa mi lepila na kožu. Včera som mrzol, dnes horím. Hlava sa mi točila, svaly ochabli. Nepohol by som sa ani keby som bol veľmi chcel. Sú tie plamene skutočné alebo je to len ilúzia, kúzlo?

Dusno. 

Príšerne dusno tu bolo. 

Strčili ma do horiacej miestnosti vo vlčom tele. Pustili reťaz, rýchlo za sebou zamkli. V prvom momente som miestnosť celú obehol. Východ som, samozrejme, nenašiel. Nemal som kam ujsť. Mohla sa mi len variť krv a koža.

Premenil som sa do ľudského tela. Obojok sa mi hompáľal na krku ako ohyzdný ťažký náhrdelník. Pálil ma. Z posledných síl som si ho stiahol. Zasyčal som, keď sa prsty dotkli rozhorúčeného železa. Na chvíľku ma obalila úľava, že som sa zbavil kožucha, no dlho netrvala. Táto miestnosť bola peklo. Ležal som naboku, vyčerpane zízajúc na oheň. V hlave som mal prázdno. Pery mi praskali. Chcel som vodu. Dotknúť sa jej. Napiť sa jej. Skočiť do nej. 

Teplo. 

Odporné teplo. 

Horúčava. 

Pukot plameňov.

Chcelo sa mi zavrieť oči, tak som ich zavrel. V ústach sucho, pokožka horela, slaný pot stekal potokom po celom tele. Chcel som si vyzliecť vlastnú kožu, ale nešlo to. Asi ma chcú uvariť a zjesť. Preto tie rany bičom, aby ma mohli lepšie dochutiť. Istotne to robili preto. Budem večera. Alebo obed?

Horúco. 

Pekelne horúco. 

Vtom kroky. 

Otvoril som oči. Niekto sa ku mne blížil. Nedokázal som zdvihnúť tvár, aby som zistil, kto je to. Schmatol ma a ťahal von. Neprotestoval som. Asi idem na ten pekáč. Asi by som sa mal pokúsiť o útek. Je sám a ja nie som spútaný. Zakopol som a spadol na zem. Chlap zavrčal, vytiahol ma na roztečené nohy a za krk držal pred sebou. Doriti!

Opustili sme pekelnú miestnosť. Narazil do mňa chlad väzenia až som zalapal po dychu. Šok. Bol to obrovský šok vyjsť z pekla priamo do takejto zimy. Zažmurkal som. Zatočila sa mi hlava. Bol som tak strašne unavený a odrazu ma niečo prudko prebralo. Myseľ usporadúvala myšlienky, mozog hľadal spojenie s telom. Prešli sme do inej miestnosti. Asi. Netvor ma hodil na zem. Zaskučal som. Stále som sa snažil prispôsobiť teplote. Hlava sa spamätala, telo nie. Vytiahol ma za vlasy na kolená a ku krku mi priložil čepeľ. Zo suchého hrdla mi unikol krátky smiech.

„Premeň sa!" zasyčal. 

„Prečo?" arogantne som sa uškrnul. Tak rád by som mu tú dýku bodol do krku. Netrápil sa s odpoveďou, sotil ma na zem a kým som sa zdvíhal na malátne nohy, kopol do mňa. Zavrčal som.

„Čudujem sa, že ťa humor ešte neprešiel."

„Neprešiel, keď si predstavím, ako vás trhám na kusy!"

Chlap sa rozrehotal.

„Ako by si to len dokázal? Skapeš ako ostatní!"

Neodpovedal som, iba sa uškrnul a vrhol som sa po ňom vo vlčom tele. Organizmus sa trochu spamätal a amok koordinoval moje pohyby. Chlapovi vypadla dýka a ja som tesáky bez rozmýšľania či čo i len menšieho zaváhania, zaťal do jeho hrdla. Dvere sa otvorili. Stál v nich Goran a dva jeho netvory. Zdvihol som papuľu od teplej krvi a vyceril tesáky. Srsť sa mi zježila, keď som u jednorukého Maku videl bič. Goran v rukách zvieral dlhú čudnú palicu s kryštálom na vrchnom konci. Prekvapene pozrel na svojho mŕtveho vojaka a potom na moju krvavú tvár.

„Si fascinujúci, Roxian," prehovoril. Zdvihol palicu. Nečakal som a rozbehol sa priamo oproti nemu. Prebojujem sa na slobodu. V ceste mi stoja len traja čarodejníci. 

Odrazil som sa do vzduchu, keď ma zasiahol šok a svaly sa stiahli v kŕči. Zvíjal som na zemi od bolesti. Mykalo mnou. Akoby mi boli trhali vnútornosti. Slizká temná ruka prekĺzla do môjho tela a po niečo sa načahovala. Chcel som ujsť, odmietal sa jej podvoliť. Ale ako môžem ujsť, keď ju mám v tele? Hladkala kosti, ktoré sa po jej dotyku rozdrnčali, vnútornosti sa stiahli, krv pred ňou utekala. Bola silnejšia, ako som si pamätal. Bolesť zasiahla každú kosť, cievu i bunku môjho tela. Temné prsty ma zovrela. Zreval som. Suché hrdlo dráždila temnota a brala zo sebou hlasivky. V ušiach mi zvonilo, hrdlo vibrovalo, svaly sa naťahovali a sťahovali. Reval som, metal sa, ale temnota zovretie nepúšťala. Trhala ma ďalej. Potiahla a s posledným výkrikom to skončilo. Viac si nepamätám, pretože som sa roztrieštil.