Lothian pri mne prespal, no kým som ja len otváral oči, on už bol nachystaný do služby. Zmätene som sa nadvihol na lakťoch a zívol. Kamarát na mňa pozrel a zaškeril sa.

„Zjedol som ti z raňajok."

Usmial som sa a prešiel si rukou po tvári.

„Mal by si sa obliecť. Trošku sme si prispali. Ešte dobre, že som nemal rannú hliadku. Nachystaj sa. Máš ani nie hodinu, kým sa postavíš pred kráľa. Si na to pripravený či mám požiadať o odklad?"

Zavrtel som hlavou a postavil sa.

„Chcem to mať čím skôr z krku."

Lothian prikývol. Otočil som sa mu chrbtom a zamieril do kúpeľne. Počul som, ako sa Lothian prudko nadýchol, ale moje jazvy neokomentoval. Nepýtal sa, z čoho konkrétne sú. Pravdepodobne si to domyslel, po včerajšom rozprávaní.

„Pekné tetovanie," prehodil miesto toho. Automaticky som sa dotkol šije, kde boli zobrazené vtáky od Benjiho.

„Symbol, že len ja rozhodujem o tom, kto sa dotkne môjho krku," odpovedal som na nevyslovenú otázku. Lothian sa chápavo usmial.

Keď som vyšiel z kúpeľne, Lothian ma stále čakal. Čítal si a ukradomky mi bral z raňajok. Zase. Načiahol som sa, že mu hravo drgnem do hlavy, no zachytil moju ruku v letku.

„Snaž sa viac, kamoško," prehodil s úsmevom, ani nezdvihol zrak od slov v knihe. Zavrčal som a posadil sa oproti nemu.

„Nevystatuj sa! Chceš si zmerať sily?"

„Kedykoľvek," uškrnul sa a znova si drzo vzal plátok syra z taniera. Vyceril som zuby a načiahol sa po čerstvý chlieb. Veľmi sa teším, keď mu nakopem ten jeho kuchársky zadok.

O pár minút zaklopal na dvere Sagitario, že je čas. Lothian na mňa pozrel s nadvihnutým obočím.

Čas.

Obaja mi chceli dať čas spracovať to. Ale ja som trhal reťaz, ktorá ma držala späť a teraz rozhodne neskrotnem a nepodvolím sa minulosti. Stačilo! Vystrel som chrbát a vykročil, no Sagitario ma zastavil.

„Musíš tu nechať zbrane, Roxian."

Prižmúril som oči, no s povzdychol si odopol opasok s mečom a odložil aj nože. Hodil som ich na posteľ a vykročil. Chápal som to a rešpektoval, no to neznamená, že mi to nebolo proti srsti. Neozbrojený. Vedel som, že Lothian ani Sagitario mi neublížia, ale ten pocit. Zraniteľný.

Zhlboka som sa nadýchol. Nikto iný sa k nám nepripojil. Lothian kráčal vedľa mňa, hlava vztýčená, krok rázny. Ale videl som, ako zatína sánku. Bol nervózny, no maskoval to veľmi dobre. Sagitario nás viedol, takže jemu som do tváre nevidel. Zastali sme pred obrovskou bránou, pri ktorej stálo šesť stráží. Sagitario zastal a otočil sa ku mne.

„Odpovedaj len na otázky, ktoré ti položia. Nehovor bez výzvy a na začiatku sa pokloň. Bude to dobré, chlapče," stisol mi rameno. Potom pozrel na Lothiana.

„Budeš pri bráne z druhej strany a pripojíš sa k ostatným."

Môj kamarát prikývol.

Vošli sme do sály.

Kráčal som oproti kráľovi, ktorý sedel na zlatom tróne. Hnedé vlasy mal popretkávané striebornými prameňmi. Tvár lemovali vrásky. Bolo vidno jeho narastajúci vek, no z jeho dôstojnosti a sily vôbec neubudlo. Po jeho pravej strane bol prázdny trón, zjavne pre kráľovnú, zatiaľ, čo na tom z ľavej strany sedel mladý muž, ktorého som si pamätal z detstva. Taran. Dedič vlčieho kráľovstva. A za ním vzpriamene stála princezná Valentya. Vyrástla z nej nádherná žena. Keď ma zbadala prekvapene zažmurkala, zatiaľ čo kráľ a jeho dedič mali kamenné tváre.

Lothian sa zaradil dozadu k ostatným strážam. Sagitario so mnou v tesnom závese zastal pár metrov od trónu. Jemne sa uklonil.

„Vaše veličenstvo, predstavujem vám Roxiana, syna Siriusa, generála západu," odstúpil a ukázal na mňa.

Klesol som na jedno koleno s hlavou pokorne sklonenou. Ozvalo sa zalapanie po dychu. Vedel som, že bolo Valentyino, hoci som zrak od mramorovej podlahy nezdvihol.

„Môj kráľ," prehovoril som cez stiesnené hrdlo.

„Vstaň," prehovoril najvyšší alfa. Urobil som, ako prikázal. Všimol som si bledú Valentyu. Spoznala ma. Pamätala si ma.

„Vieš, prečo som si ťa dal predvolať?" opýtal sa.

„Áno, veličenstvo."

„Dobre. Nebudem teda chodiť okolo horúcej kaše. Si jediný, kto prežil tragickú smrť jedného z mojich najlepších generálov a jeho rodiny. Povedz mi, čo sa tam stalo."

Porozprával som mu teda o útoku, ako zomreli sestry, mama i otec. Pokračoval som, ako som sa zobudil vo voze a odviedli ma, kde na mne Goran skúšal kliatbu, spomenul som, že som nebol jediná obeť, ako mi vzali vlka až som sa dostal k úteku, keď ma kráľ prerušil.

„Vravíš, že sa mu podarilo vziať ti premenu? Ako to myslíš?"

„Uvrhol na mňa kliatbu, ktorá mi zabránila premeniť sa do svojho vlčieho tela. Celé roky som sa počas každého splnu premieňal na netvora, ktorý mal od vlka ďaleko."

„Takže sa nedokážeš premieňať."

„Už áno, veličenstvo. Našiel som čarodejnicu, ktorá dokázala kliatbu zlomiť. Vlka som získal len pred niekoľkými dňami."

„Takže nemáš dôkaz," konštatoval kráľ a oprel sa o trón.

„Dôkaz, pane?" nechápal som.

„Vieš, Roxian, šíria sa reči, že kosíš Goranove a Ragorimove stráže. Údajne si zošalel kvôli tej tragédií a stal sa z teba vrah. Dostali sa mi do uší aj reči, že to ty si zabil vlastnú rodinu. Lord Goran sa ťa pokúša dostať pred spravodlivosť a len čo ťa Ragorim zajal, cez noc si bol fuč a zabil ďalších."

„To sú klamstvá! Hádam si nemyslíte, že som zabil vlastnú rodinu!" vykríkol som rozhorčene.

„A tých ostatných? Naháňa ťa lord Goran oprávnene? Zabil si jeho mužov?"

„Zabil som tých, čo mi vzali rodinu!"

„Takže si sa pomstil," konštatoval stále pokojne kráľ. „Z tvojho rozprávania vyplýva, že sa ti zo zajatia podarilo ujsť pred rokmi. Prečo si niekoho nekontaktoval? Prečo si sa nevrátil do svojej dediny, neprišiel sem? Obvinenia sú proti tebe a ty nemáš nič na obranu. Možno lord Goran naozaj zabil Siriusovu rodinu a len tebe sa podarilo prežiť. Ale nie je možné, aby ti vzal schopnosť premieňať sa na vlka. To ti nikto nikdy nedokáže vziať."

„Naozaj mi vzal premenu! Ten bastard ma mučil celé mesiace! Mal to byť môj otec! Povedali mi to! Ja som bol len náhrada. Nemal som žiť," kričal som rozčúlene. Kútikom oka som si všimol, ako Sagitario urobil krok ku mne.

„Niečo také by som si nevymyslel!"

„V-vaše veličenstvo," ozvalo sa zozadu. „Verím, že Roxian hovorí pravdu."

Otočil som sa a zažmurkal na Lothiana. Hľadel priamo kráľovi do očí a hoci kráčal neisto a nesmelo, jeho hlas bol silný. Sagitario po ňom zasyčal, ale Lothian si ho nevšímal. Zastal len pár krokov predo mnou.

„Mysleli ste si, že je mŕtvy tak ako jeho rodina. Najskôr ste neverili Oriónovi, keď vyslovil svoju domnienku, že Roxian žije a aj napriek tomu tu teraz stojí. Možno nešiel rovno sem, ale vrátil sa. Myslím si, že by sme to mali ešte prešetriť. Teraz sú dôkazy, mená, stopy. Nie sme slepí, ako pred skoro piatimi rokmi. A jeden dôkaz máme."

Kráľ sa naklonil dopredu. Lothian sa otočil ku mne.

„Ukáž kráľovi chrbát," povedal mi. Zamračil som sa, no Lothianov pohľad ma presvedčil a stiahol som si tuniku. Lothian sa jemne dotkol môjho ramena a otočil ma. Valentya vykríkla.

„Vaše veličenstvo, toto je následok bičovania. Sú to jazvy po mučení, nie po krutom treste. Goran Roxiana týral. Už len z tohto dôvodu by nemal zostať nepotrestaný a jeho klebety by sme mali roztriediť na pravdivé a klamlivé."

Otočil som hlavu ku kráľovi. Povzdychol si.

„Stále máme zviazané ruky, chlapci," prehovoril kráľ mäkkým, skoro až otcovským hlasom. Otváral som ústa, že budem namietať, no alfa zdvihol ruku a ja som prehltol všetky slová, čo sa mi drali na jazyk.

„Práve boli vynesené závažné obvinenia. Informácie, ktoré sú veľmi citlivé. Musíme s nimi naložiť veľmi opatrne, najmä preto, že nemáme v rukách žiaden dôkaz. Je to slovo proti slovu. Siriusa som si veľmi vážil, Roxian, ale pre jedného vlka nevyvolám len tak vojnu. Avšak tvoje slová neberiem na ľahkú váhu. Neverím, že máš niečo spoločné s vraždou svojej rodiny. A tiež sa mi nepáči to s tou premenou. Taran," otočil sa na svojho syna, ktorý okamžite odo mňa odvrátil prenikavé oči.

„Zajtra vezmeš so sebou niekoľko mužov, ktorý pôjdu s tebou na Goranovo panstvo. Zisti, čo najviac, ale vyhni sa prezradeniu, že Roxian za nami prišiel."

„Samozrejme, otec," prikývol Taran.

„Pôjdem s Taranom!" ozvala sa Valentya. Kráľ si unavene prešiel po tvári.

„Nie, nepôjdeš. Tú úlohu som zveril tvojmu bratovi."

„Ale-"

„Nie, Valentya!" odvetil rázne kráľ a princezná namosúrene našpúlila pery.

„Zostaň mojím hosťom, Roxian, kým sa Taran nevráti. O tvojich previneniach voči čarodejníckej šľachte sa porozprávame neskôr."

„Ďakujem, veličenstvo," zamrmlal som, uklonil sa a vyšiel z trónnej siene.

Podľa krokov som vedel, že ma Lothian a Sagitario nasledujú.

Prešli sme do záhrady, keď sa Sagitario prudko otočil.

„Vy dvaja naozaj neviete, kedy máte držať jazyk za zubami? Alebo ako sa správať k vašej alfe? Najvyššej alfe!" zavrčal.

„Lothian, najmä ty! Vieš, ako si si mohol zavariť?"

„Lothian mi pomohol!" bránil som kamaráta.

„Viem, že podľa etikety by som mal mlčať, ale tu ide o niečo veľké, Sagitario! Nemohol som nechať veci tak. Viac nie!" zavrtel hlavou Lothian. Sagitario nahlas vydýchol a prstami si prešiel po koreni nosa.

„Poznám kráľa už dlho. Naozaj si nás váži a rozhodne to nenechá tak. Je múdry a teraz ste mu dali slabé nitky, za ktoré ale môže potiahnuť. Nemuseli ste na neho tlačiť!" zavrtel hlavou.

S Lothianom sme pokorne sklonili hlavy.

„Dostávajú hubovú polievku, Sagitario?" ozvalo sa veselo. Obzrel som sa a za nami kráčala nádherná vlčica s gaštanovými vlasmi zaplatenými do vrkoča a iskrivými čokoládovými očami. Na perách jej žiaril úškrn šelmy. Netuším prečo, no spomenul som si na Niriu a jej slniečkový úsmev. Pichlo ma pri srdci.

„Princezná," jemne sa uklonil Sagitario.

„Mám rada, keď chlap vie povedať, čo má na srdci," žmurkla na Lothiana, ktorý odvrátil červenú tvár.

„Môžem si ich na chvíľku požičať?" zaklipkala dlhými mihalnicami.

„Vždy Lothiana vysekáte, keď mu nadávam," odfrkol Sagitario, no bolo vidno, že nie je nahnevaný. Valentya sa zvonivo rozosmiala.

„Popoludní ťa ale čakám v službe!" zdvihol ukazovák smerom k Lothianovi. Môj kamarát vážne prikývol a Sagitario odišiel.

„Rada ťa zase vidím, Roxian," objala ma Valentya. Krátko som sa zasmial a objatie jej opätoval.

„Ja ti verím všetko, čo si povedal a keby som bola kráľovnou, Gorana a celé jeho panstvo by som so štýlom vymazala z máp. Bastard," zavrčala. Potom sa otočila na Lothiana.

„A ty si bol taký úžasný, ako si postavil môjmu otcovi a bránil kamaráta!" A pobozkala ho na pery. Prekvapene som zažmurkal. Lothian sa začervenal, ale netváril sa nijako prekvapene a princeznú si k sebe pritiahol. Zjavne to už spolu istý čas ťahajú.

„Ďakujem. Snažil som sa," zaškeril sa. Valentya sa zasmial a dala mu frčku do nosa.

„Mimochodom, Roxian, kým Taran vyrazí, môžem mu povedať niečo viac. Napríklad, kde ťa Goran držal a mučil? Niečo špecifické, aby sme mu klepli po prstoch," otočila sa ku mne, stále opretá o Lothiana.

„Pivnice alebo žaláre. Je tam niekoľko chodieb, v ktorých sú cely. Jedna slúži ako laboratórium, potom sú po stranách cely, kde drží vlky a tiež rôzne miestnosti, kde mučí. Najmä jedna veľká aréna."

„Dobre, poviem mu to. Lebo ako poznám Tarana, unikol by mu zásadný dôkaz, hoci by ho mal priamo pod nosom," prevrátila princezná oči. Potom jej pery opäť ozdobil úsmev.

„Takže, keď máme trochu voľného času, čo keby sme niečo podnikli?"

„Poznáte dobrého tatéra?" pokrčil som plecami.