Po nádhernej noci, kedy som si Niriu vzal hneď dvakrát, sme zaspali navzájom prepletený. Srdce mi poskočilo, keď sa ku mne skrútila a objímala ma. Hral som sa s jej vlasmi a pozoroval ako zaspáva. Bola krásna. Zvonku aj zvnútra. Rozmýšľal som, že sa premením, aby sa mohla zvinúť k mäkkému kožúšku a mohla sa tak zahriať, ale ešte som sa chcel hrať s jej vlasmi medzi prstami. Navyše, nevyzerala, že by ju moje ľudské telo tlačilo. Až keď zaspala, vymenil som kožu za srsť a skrútil sa okolo nej a ako vlk strážil jej sny. 

Zobudil som sa na slnečné lúče a čvirikanie vtákov. Zívol som a zažmurkal. Niria sa pomrvila a tiež sa prebúdzala. Keď otvorila oči, myklo ju až vystrelila do sedu. Chytila sa za srdce a vzápätí nahlas rozosmiala. Naklonil som hlavu nabok.

„Normálne som sa zľakla, že čo sa deje."

Prevrátil som oči a premenil sa. Stále sme boli obaja nahí. Niria si to uvedomila takmer okamžite, pretože si pritiahla nohy k sebe pokúšajúc sa zakryť a zároveň hľadať oblečenie. Zasmial som sa a priblížil sa k nej. Votrel som sa medzi jej nohy a tvár jej vzal do dlaní.

„Hádam sa nechceš teraz skrývať," nadvihol som obočie. Niria chytila moje zápästia a usmiala sa.

„Musím, aby si ma tak nehanebne neočumoval," odvrkla a ja som sa rozosmial. Vtisol som jej rýchly bozk na pery a povolil zovretie.

Vymotala sa odo mňa a rýchlosťou blesku sa obliekla. Tiež som sa načiahol po oblečenie. 

Pozrel som na hory. Pomedzi ne vedie tiesňava, ktorá nám značne uľahčí cestu. Bol som rád, že Niria pôjde so mnou až do vlčieho kráľovstvá. Tešil som, ako ju predstavím Lothianovi. Mohli by sme obaja začať nový život. Sami. Ďaleko od Goranových psov, od všetkého toho nátlaku. Byť slobodní.

„Pred tým, ako pôjdeme si ale odskočím," usmiala sa, pobozkala ma na líce a zmizla v kríkoch. Doprial som jej súkromie a sám urobil potrebu.

Sledoval som rieku, keď sa ozval výkrik. Prudko som sa zvrtol a rozbehol do lesa, kde zmizla Niria. Srdce sa mi prudko rozbúchalo a modlil som sa, aby len zakopla alebo sa zľakla nejakej lesnej zvery. No, stalo sa to najhoršie, čo mohlo sa vôbec mohlo stať.

Medzi stromami som našiel bezrukého Maku, ktorý držal Niriu pred sebou. Jej telo bolo omotané žiarivým povrazom. Zavrčal som a načiahol sa po meč.

„Byť tebou, nerobil by som to," uškrnul sa Maku a s nožom na Niriinom krku. Ten bastard. 

Niria sebou šklbla, no jeho stisk bol silný, hoci mal len jednu ruku. Pozrel som na čarodejnicu v jeho zovretí, no ona len slabo zakňučala. Bezmocná. Z nejakého dôvodu bola bezmocná. Možno za to mohol ten čudný povraz a blokuje jej moc. 

Okolo mňa sa zjavili ďalšie netvory od Gorana. Kalkuloval som.

„Myslíš si, že mladá lady by sa nám vymanila? Bez svojich schopností asi ťažko," zasmial sa Maku, čím potvrdil moju teóriu ohľadom povrazu. Možno by ho stačilo jednoducho prerezať, ak je imúnny len voči mágií.

„Nedotýkaj sa jej!" precedil som ignorujúc hroty, ktoré mi mierili na telo. Maku pobavene nadvihol obočie a prešiel pohľadom zo mňa na Niriu.

„Zaujímavé, ako sa jej  zastávaš. Dcéry lorda Ragorima a snúbenice korunného princa. Najmä po tom, čo nám tak ochotne pomohla dostať sa k tebe. Dobrá práca, lady Niria!"

„Myslíš si, že ti uverím? Už len ona by na to mala dôvod," odfrkol som. Je úbohý, keď si myslí, že mu na to skočím. Niria nie je zradkyňa. Ona rozhodne nie. A to čia je dcéra alebo snúbenica mi bolo jedno. Pretože to nechcela. Utekala pred tým. Chcela byť so mnou a začať odznova.

„Och, ty mi neveríš? Som prekvapený. Nie je ti ale čudné, že napriek tomu, ako nás tvoj priateľ poslal k férom na západ, sme teraz tu? Naozaj si čakal, že utečieš spravodlivosti? Predsa si zabil jej milovaného Cléanta na rozkaz lorda Ragorima, jej otca."

„Ale ja som neza-," zamračil som sa, nedokončiac vetu. Čo s tým má Cléante a Ragorim? 

Niria sebou prudko mykla.

„Roxian, prepáč! Maku mi povedal, že si to bol ty, že ťa môj otec najal. V tú noc, kedy si zmizol. Nevedela som o tebe nič, iba to, že si bol vrah. V slabej chvíľke som tomu uverila a... Chcela som pre Cléanta spravodlivosť! Nevedela som, že si nevinný! Netušila som o tebe vôbec nič. Strašne ma to mrzí!" kričala Niria.

„Stačilo!" zavrčal Maku, no ona neprestala a vzoprela sa. Čepeľ prerezala jej tmavú pokožku a zjavil sa cícerok krvi.

„Po tom, čo som zistila pravdu, keď si mi ju ty povedal, vedela, že som urobila chybu. Vedela som, že som sa ťa to mala opýtať hneď. Chcela som tomuto zabrániť! Mala som pocit, že čas je na mojej strane. Myslela som, že už na nich nenarazíme. Odpusť mi, prosím!"

Vyvalil som oči a v hlave skladal puzzle, ktoré po mne hodila Niria. Nie, vylúčené! Ona nemohla... Prečo? Neurobila by to! Tak, prečo sa priznala? Hľadel som jej do tváre a hľadel nejaké stopy po kliatbe, náznak, že teraz klame, ale jej oči boli čisté.

„Chyťte ho!" zavrčal Maku a čarodejníci ma donútili klesnúť na kolená. Bol som taký šokovaný, že som na ne bez protestov spadol.

„Nie!" zjačala Niria a znova sa vzoprela.

Čas sa spomalil. Všetko sa rozkrútilo a bolo vzdialené. Akoby sa to dialo skrz sklo alebo niekomu inému. Toto predsa nemôže byť pravda! Niria... To by mi neurobila! Predsa mi pomohla. To je šialené! Neublížila by ani muche. Je príliš dobrá, aby spravila niečo také.

Pozrel som na ňu. Po lícach sa jej kotúľali slzy a kričala. Do srdca sa mi zabodol šíp. Tak preto sa vtedy pýtala, či som zabil Cléanta. Nebol to len známy z mesta. Bol to jej milenec. Ľúbila ho. A oni jej ho vzali. Chcela sa pomstiť. Tá sladká, nevinná duša má tesáky. Maku jej nasadil chrobáka do hlavy. A ona mu uverila. Uverila skôr jemu ako mne. Tak ľahko...

Zarinčali reťaze.

To ma prebralo z tranzu. Vyceril som zuby a premenil sa. Čarodejníci s výkrikom cúvli. Maku na mňa zízal ako na zázrak. Nevychutnal som si ten pohľad, rovno som zvrtol tvár, otvoril papuľu a zahryzol sa do jedného čarodejníka. Tí ďalší po mne vykríkli kliatby, no mne sa podarilo všetkým vyhnúť a v tom chaose zasiahli aj vlastných. Prvého som zabil veľmi rýchlo. 

Skočil som na druhého, kliatba mi však zasiahla bok a zanechala za sebou krvavý škrabanec. Zreval som a vinníkovi sa zahryzol do ramena. Mykal som sebou ako divoký kôň, bránil sa pazúrmi aj tesákmi. Ich krik bol hudbou pre moje uši. Nestíhali. Bol som pre nich prirýchly, nepredvídateľný a ešte sa nespamätali zo šoku, že sa dokážem premeniť, hoci mi vlka vzali. 

Striedal som vlčie a ľudské telo. Čarodejník sa ani nenazdal a už pred ním stál vlk s otvorenou papuľou alebo mu vrah vrazil meč do srdca. Skapú! Všetci do jedného! Bol som idiot, že som uveril čarodejnici! Sú rovnakí! Všetci čarodejníci sú rovnakí! Oni a tá ich moc. Nezaslúžia si ju. Klamári. Netvory. Poslednému som roztrhol hrdlo. Zdvihol som tvár a pozrel na miesto, kde mal stáť Maku s Niriou. Neboli tam.

Zavrčal som a rozbehol sa za známymi pachmi. Sladkým a skazeným. Ten netvor mi neujde. Zabil mi sestru. Poštval proti mne dievča, do ktorého som sa zamiloval. Vychutnám si jeho smrť. Bude trpieť! Ako vlk som bol oveľa rýchlejší a čarodejníkov som našiel. Ani som sa nesnažil skrývať. Maku ma začul, zvrtol sa a opäť pred seba postavil Niriu ako štít.

„Už ani krok, lebo ju podrežem!" zavrčal. Premenil som sa, v rukách sa mi chveli nedočkavé nože bažiace po krvi.

„Keby si ju chcel zabiť, už by bola mŕtva," mykol som plecami. Maku sa nechutne rozosmial.

„Záleží ti na nej! Nedovolíš, aby som jej ublížil. Nedokázal si ochrániť svoju milovanú rodinu, neznesieš pomyslenie, že by si opäť zlyhal."

„Prečo by mi malo záležať na klamárskej zradkyni?" nadvihol som obočie a Niria zafňukala. 

„Do toho! Podrež jej hrdlo. Je mi to, kurva, jedno! Ako náhle to spravíš, skočím a zabijem ťa. Keď ju pred sebou budeš ďalej držať ako zbabelec, tiež ťa zabijem. Lenže takto mám jednu výhodu. Máš len jednu ruku a tá je zamestnaná."

Maku prižmúril oči vedomý si svojej nevýhody. Uškrnul som sa a premenil sa do vlčieho tela. Maku od seba prudko odhodil Niriu a ja som zaútočil. Nie však priamo. Maku skríkol zaklínadlo, no minul a ja som mu tesáky zaryl do ruky. Mykal som hlavou a trhal mäso, lámal kosti. Netvor kričal, no ja som nepúšťal, kým som mu nezlomil zápästie, aby ma žiadnym bosoráckym gestom nemohol zraniť. Vzápätí som prudko mykol a vykĺbil mu rameno. Vtedy som pustil a premenil sa na človeka. Zdrapol som ho za vykĺbené rameno, ignoroval jeho bolestný rev a vrazil mu meč do tela až čepeľ vyšla druhou stranou. Vypľul krv.

„Zhor v pekle!" zavrčal som mu do ucha a vytiahol meč.

Plytko som dýchal a hľadel na mŕtve telo netvora. Ani trochu mi ho neprišlo ľúto. Jediné, čo ma pri pohľade naňho zamrzelo bolo, že som toto neurobil skôr a nedokázal zachrániť svoju sestru Theolu.

„R-Roxian," ozval sa opatrne ženský hlások. Otočil som sa k čarodejnici.

V jednej sekunde som bol vlk a zahnal ju k stromu. Zronene na mňa hľadela. 

Moje srdce sa lámalo na črepiny a bolesť išla ruka v ruke so zlosťou. Mal by som ju zabiť. Zradila ma! Opantala ma a dovliekla ako kus tovaru. Donútila ma uveriť jej! Čo všetko spadalo do tej zrady? Čo bola vlastne pravda? Prekliata ženská! 

Zdvihla ruky pred seba akoby chcela utíšiť divé zviera. Naivná hus! Zlatko, túto šelmu neskrotíš!

„Strašne ma to mrzí, Roxian! Viem, že to, čo som spravila je neodpustiteľné, ale chcem, aby si vedel, že toto som naozaj nechcela. Keď si mi povedal, ako to bolo, okamžite som oľutovala, čo som spravila. Uznávam, prezradila som im, že ideme do mesta elfov. Ale nič viac! Ani som nezanechávala stopy, prisahám! Maku povedal, že tam bude, že tam to všetko skončí. Ale my sme sa zdržali v Tichom údolí. Keď sme vkročili do mesta, bola som pripravená brániť nás, ale nič sa nestalo. Myslela som, že im došlo, že som ich ako Dalass oklamala a odišli," plakala.

„Ja som len chcela za Cléanta spravodlivosť. Myslela som, že robím správnu vec. Bola som hlúpa. Tebe som vyčítala, že sa mstíš a ja som to urobila tiež. Viem, že si nezaslúžim odpustenie, ale chcem to napraviť! Prosím!"

Vrátil som sa do ľudského tela.

„Prečo?" vydýchol som.

„Pretože ťa milujem a chcem s tebou odísť, Roxian!" 

Chcela urobiť ku mne krok, no ja som v momente vytiahol meč a špička mierila na jej krk.

„Neklam!" precedil som. 

V očiach ma pálil slzy a v hrdle som mal hrču. Nedokázal som počúvať tie sladké klamstvá. Chcel tieto slová počuť inak. Chcel som, aby boli pravdivé. Srdce mi pukalo a krvácalo. Mala ma radšej zbičovať! Bolelo by to menej. Zradila ma. Naozaj ma zradila. Ja som taký idiot! Uveril som čarodejnici. Čarodejnici! Mám, čo si zaslúžim. Ťahala ma za nos. Kvôli nej mi zase mohli nasadiť obojok. Znovu by som sa stal Goranovou hračkou. Znova by mi mohol vziať vlka, ale tentoraz by som neušiel. Viem to. Prišiel by som o slobodu. Urobila ma takým zraniteľným! Odhalil som jej krk, kurva! Dovolil som jej dotýkať sa ho. Idiot! Idiot! Idiot!

„Ne-neklamem. Chcem byť s tebou. Ujsť. Byť slobodná. Pôjdem kamkoľvek. S tebou. Prosím, Roxian! Dovoľ mi, napraviť to! Urobím čokoľvek!" prosila ma cez slzy. 

„Mal by som ťa zabiť! Si rovnaká ako oni," zasyčal som a Niria vzlykla. 

Stačilo tak málo. Len švihnúť mečom a bola by mŕtva. Zabil som mnohých, nemal by to byť veľký rozdiel. Ale nemohol som. Nedokážem jej ublížiť. Zmietal mnou hnev, bolesť a zúfalstvo. Pomstu som naháňal každým dňom a bez zmilovania ju napĺňal. Nevedel som však donútiť ruku, aby som vzal jej život. Sklonil som meč.

„Roxian,"

„Nezabijem ťa. Vrátila si mi predsa vlka. Ale týmto som dlh splatil. Nechcem, aby si šla so mnou. Nechcem mať s tebou nič spoločné!"

„Prosím,"

„Nie! A nehľadaj ma! Pretože nabudúce nemusím mať zľutovanie," vykríkol som, premenil sa a rozbehol sa preč.

Hola!

Teraz som naozaj zvedavá, ako vidíte veci, ktoré sa tu udiali😎 Dúfam, že kapitola nebola nejaká zlá, lebo en serio mám pocit, že zabúdam písať a všetko mi príde príšerné a chce sa mi nad vlastnými slovami plakať. Ale snažím sa😅 Gracias za to, že ste pri mne s týmto príbehom a nevzdávate to so mnou. Los amo a todos! ♥                       *CleoDeFuego*