Odviedli ma do jednej z ciel a priviazali ako zúrivého psa.

Chcú na mne skúšať kliatbu. Pôvodne to mal byť otec a ja som mal zomrieť. Ale veci sa zmenili a som tu. O čo tým netvorom ide? O akú kliatbu sa pokúšajú? Úprimne, o odpoveď veľmi ani nestojím. Nemôžem to dovoliť! Nie som pokusná myš! Musím odtiaľto vypadnúť.

Opatrne som sa postavil a začal sa prechádzať po obvode malej cely. Bola štvorcového tvaru, jedna stena má približne päť metrov. Hmatkal som rukami po kameni. Možno je niekde nejaký otvor alebo sú kamene niekde povolené a nájdem východ. Trikrát som prešiel okolo stien. Nič. Aj keby som bol niečo našiel, ujsť by sa mi nepodarilo. Musím sa zbaviť najskôr okov. Najmä goliera. Pokúsil som sa roztrhnúť reťaze. Zarinčali, no inak sa nič nedialo, len čo mi na čelo vystúpil pot. Oprel som si hlavu a zadíval sa na strop. Musím niečo vymyslieť.

Ubehlo niekoľko hodín. Únava ma donútila zadriemať. Keď som sa prebral, skúsil som všetko ešte raz. Možno som niečo prehliadol. Nič. Nervózne som zavrčal a pomykal reťazami v slabej nádeji.

„Z tohto niet úniku, chlapče," prihovoril sa mi ticho chrapľavý ženský hlas za stenou.

„Kto je tam?" opýtal som sa.

„Počula som vás, keď ste prišli. Vážne si šteňa?"

„Aj ty si tu zatvorená?"

„Už nejaký ten čas. Skúsila som všetko. Žiaľ, bez akéhokoľvek výsledku. Neunikneš im."

„Kto si a čo s nami chcú?"

„Volám sa Ashia. Pravdepodobne ti došlo, že som rovnako ako ty vlk. A nerada ti to vravím, ale nič pekné ťa tu nečaká."

„Čo s nami urobia?"

Neodpovedala. Miesto toho sa opýtala:

„Ako sa voláš?"

„Roxian."

„Zbytočne ich neprovokuj, Roxian!"

Chcel som sa opýtať viac, no v ten moment sa ozvali kroky. Dvere vedľa sa otvorili a ozvalo sa slabé zakňučanie. Jeden z tých netvorov posúril Ashiu. Reťaze zarinčali. Opäť zaskučala. Zavrčal som. Trápia ju!

Otvorili sa moje dvere. Dnu vkročil neznámy čarodejník. Len čo odpečatil reťaze, vrazil som do neho a vyletel von. Ashia bola hneď vedľa. Bola to nízka, kedysi určite nádherná vlčica so zlatými vlasmi. Šokovane na mňa vyvalila oči. Kľačala a nad ňou sa týčil čarodejník. Zreval som a kopol ho do brucha. Chlap zaskučal a zohol sa v páse. Chystal som sa na ďalší útok, no v tom mi niekto podkopol nohy a ja som spadol na kolená. Ashiu schmatli za reťaz, potiahli ju k svojmu boku ako psa. V ten moment zdrapli moju reťaz a potiahli. Zavrčal som, zvrtol sa a zdrapol nechtami nohu čarodejníka. Kopol mi do tváre až mi zaprašťal nos a opäť potiahol. Reťaz ma priškrtila. Tvár mi horela. Odmietal som sa postaviť, kedy si on zmyslí. Chcel som väzniteľa kopnúť do rozkroku, ale trafil som len vzduch. Netvor ďalej a ďalej ťahal reťaz. Mal som pocit, že za chvíľu sa obesím. Ashia zarevala. Ozval sa plesk. Ten bastard ju udrel. Vyskočil som na nohy a chcel zaútočiť na toho kreténa, no opäť potiahnutie reťazou. Zavrčal som, márne nechtami driapajúc golier. Netvor mi kúzlo podkopol nohy a opäť som bol na zemi. Pritlačil mi tvár na chladný kameň a sadol si mi na bedrá. Veľkou rukou mi tlačiť krk, aby som zostal ležať. Zanadával som.

„Čo je to tu za hurhaj, takto ráno?" zbehol po schodoch ďalší čarodejník. Spoznal som ho podľa hlasu aj pachu. Goran.

„Mladý špekuluje!" odvetil ten, čo na mne sedel.

„Tak ho trochu skroťte!" zavrčal Goran netrpezlivo akoby to bola vybavená vec.

„Je to šteňa! Potrebuje výchovu. Urobí zle, dostane trest. Naučí sa. Odveďte ho do miestnosti číslo šesťdesiatjeden. Prídem tam. Golier neskladajte!"

Prešiel okolo mňa a pripojil sa k Ashii a netvorovi, čo ju držal. Zavrčal som. Chlap nado mnou si povzdychol, zliezol zo mňa a za vlasy ma vytiahol na nohy hundrajúc si popod nos.

Vošli sme do miestnosti číslo šesťdesiatjeden, ako chcel Goran. Bola to väčšia miestnosť ako cela, uprostred stál drevený stĺp. Chlap ma donútil klesnúť na kolená. Kvokol si ku mne. Vyceril som zuby a chcel do neho drgnúť, no uskočil.

„Doriti aj s robotou!" zahundral. Schmatol reťaz, ktorou som mal spojené ruky a dotkol sa stĺpa. Stĺp sa na tom mieste sám prerezal a nadvihol. Skôr, ako som mohol zareagovať, odopol reťaz na obojku, sotil ma dopredu a potiahol reťaz s okovami na rukách. Zľakol som sa, že stĺp mi rozdrví ruky, no bolesť nenastala. Čelo som si opieral o stĺp, dlane som mal na druhej strane. Akoby som ten kus dreva objímal. Obzeral som sa, ako mi telo dovolilo, no nič som nevidel. Čo chcú robiť? Sedel som na pätách a čakal. Čarodejník, čo ma priviedol sa oprel o stenu. Zbieral som sily na to, čo príde. Nech je to čokoľvek, bude to zlé. Má to byť trest. Ale trest je už to, že ma tu väznia.

Stále som čakal, čo sa bude diať. Idú vyskúšať tú kliatbu, o ktorej hovorila Ekelyová? Ak áno, ako? A čo má tá kliatba urobiť? Alebo sem teraz nabehne niekoľko čarodejníkov, ktorý ma dobijú k smrti? Pozrel som na muža, ktorý ma spútal k stĺpu. Vyzeral pokojne, ba až unudene. Vyťahoval si špinu spod nechtov opierajúc sa o stenu. Ubehlo niekoľko minút, keď sa zjavil Goran. Vyceril som zuby. Čarodejnícky gróf zamieril ku mne so skrúteným lanom v ruke.

„Kde je?!" vyštekol som.

„Kto?" opýtal sa bez záujmu. Zaťal som zuby.

„Ashia!"

„Pekné, že sa o ňu zaujímaš. Môžem ťa upokojiť, že je vo vedľajšej miestnosti, samozrejme, živá. Ale byť tebou, staral by som sa teraz o seba," otočil sa ku mne s diabolským úškrnom.

„Musíš vedieť, že to, čo si pred chvíľou predviedol, na jednej strane bolo odvážne, no na druhej neprijateľné. Istotne vieš, že za prešľapy sa trestá. Ber toto ako varovanie. Zopakuje sa to a potrestám ťa znova. U mňa v disciplíne nenájdeš zľutovanie, chlapče." 

☠ z

Vyschlo mi v hrdle, keď som si uvedomil, že to, čo som považoval za lano je niečo iné. Bič. V živote som niečím takým nedostal, ale viem, že to bude bolieť určite viac akoby ma bol sekol mečom. Zavrčal som a začal sa metať. Ruky mi však držali reťaze a medzi dlaňami a telom je drevený stĺp. Bolo to beznádejné. Otočil som sa za seba. Pár metrov za mojím chrbtom stál Goran a šľahol bičom o zem. PLESK! Mimovoľne som prižmúril oči. Nie! O sekundu na to dopadla na môj nahý chrbát prvá rana. Vykríkol som. Doriti! Bolesť mi z pokožky prešla do kostí a odtiaľ sa horúčava niesla do celého tela. Ani som sa nespamätal a nasledovala druhá rana. Zahryzol som si do pery, aby som opäť nevykríkol. Nechcem mu urobiť tú radosť, ale keď ono to fakt bolí. Z hrdla sa mi aj napriek moje snahe vydralo zakňučanie. Stačili mi dve rany, nechcem spoznať viac. Ale Goranovi dve rany nestačili. Tretí plesk! Vyvrátil som hlavu dohora. Napínal som svaly, ktoré horeli bolesťou.

„Už nikdy neurobíš taký cirkus, ako dnes ráno, rozumel si?!" 

PLESK!

„Rozumel si?!" 

Zalapal som po dychu, napol sa a potom zase klesol. Chrbát krvácal, telo prosilo o milosť. Všetko ma prekliato bolelo. Chcel som vypľuť to slovo, ktoré odo mňa chce, ale nemohol som ho sformulovať. Telo mi zachvátila bolesť. Po ďalšej rane som kašľal na to, čo som si predsavzal. Zreval som, napol sa a ani som nestihol klesnúť, keď prišla ďalšia. Chrbát viac a viac krvácal, ja som bol čím viac tým vydesený. Goran zopakoval svoju otázku. Nevedel som si však spomenúť, ako sa rozpráva. Iba som kňučal. Na pár sekúnd to prestalo a ja som sa prudko nadýchol. Bol som taký naivný, že som si myslel, že to skončilo. V tej drobnej nádejí opäť šľahnutie biča o mäso. Po lícach sa mi kotúľali slzy bolesti.

„Stále nerozumieš?" vyštekol po mne a ďalšia rana. Oprel som si čelo o stĺp. Neskončil. Za sebou mi na chrbte pristáli ďalšie dve rany. Zavyl som. Chrbát ma pálil, cítil som ako mi z rán vyteká krv. Uvedomil som si, že sa trasiem na celom tele, po čele mi steká pot zmiešaný so slzami. Bolesť mi stále brnela chrbticou a zasahovala aj zvyšok tela. Mal by som sa zahojiť. Bude mi lepšie. Ale v hlave som mal len bolesť a nevedel si spomenúť, ako to mám urobiť. Blížili sa ku mne kroky, no nemohol som zdvihnúť hlavu, preto keď si ku mne Goran čupol nepozrel som na neho. Nemal som silu ani na základné veci.

„Dúfam, že si už zapamätáš, že máš mať voči mne a mojim vojakom úctu a rešpekt. Ako sa voláš, chlapče?" 

Bolesť ma úplne ochromila. Nebol som schopný mu odpovedať. Načo mu je vôbec moje meno, keď som pre neho iba pokusná myš? Prečo chce poznať meno toho úbožiaka, ktorému ubližuje? Vzal mi celú moju rodinu, moju slobodu, môj domov.

„Buď rozumný. Toto bolo desať rán. Chcel vyskúšať, koľko zvládneš? Mne je to jedno, mňa ruka z biču nebolí, ale či ty vydržíš? Skutočne si na to trúfaš?" Nie. Nechcem vedieť, koľko rán vydržím, než sa zložím alebo ma zabije. Nechcem tú vec na sebe už pocítiť. Mal by som odpovedať. Vydrž, Roxian! Otcove posledné slová. Zavrel som oči. Goran si povzdychol, potľapkal ma po pleci, čo mi do tela vystrelilo novú vlnu bolesti. Vedel som, že sa postavil za mňa. Oči som neotváral. 

PLESK!

Zreval som. Vzápätí dopadla ďalšia. Vyvrátil som hlavu a zalapal po dychu. Bolesť zasahovala každú bunku môjho tela. Tretie šľahnutie bičom. Opieral som si čelo o stĺp, celý som sa triasol. Tak som sa bál, že som nezaregistroval, že odporný lord sa sklonil ku mne.

„Buď opatrný, Roxian, so mnou si neradno zahrávať," zašepkal mi do ucha. Prekvapene som otočil hlavu. Uškrnul sa. Načo teda chcel ten kretén moje meno, keď ho celý čas vedel? Nastavil ruku a druhý čarodejník mu do nej vložil reťaz. Goran ma schmatol za vlasy a zdvihol tvár. Zasyčal som. Pripol reťaz na obojok, nadvihol stĺp a postavil ma na nohy. Zakňučal som. Telo bolo odrazu priťažké, krv ešte tiekla po rozkmásanom chrbte, nohy odmietali poslušnosť.

☠ k

„A to je len začiatok, Roxian!" uškrnul sa Goran. Medzičasom prišli ďalší piati čarodejníci. 

„Chlapi, prichystajte ho. Vďaka jeho odvahe dostal ochutnávku, bude poddajnejší, ale nepodceňujte ho!" Strčil Goran jednému z nich reťaz od obojka. 

Vyviedli ma von. Kráčali sme chodbou, okolo mňa niekoľko strážcov. Vedel som, že by som ich nepremohol. A už vôbec nie v takomto stave. Chrbát ma pálil, hoci krvácať prestával. Začínal som sa hojiť. Pomaly, ale predsa. Zaviedli ma do veľkej kruhovej miestnosti. Vyzeralo to ako aréna. Uprostred bol stĺp ako v miestnosti číslo šesťdesiatjeden, avšak steny vôkol boli kamenné a nad nimi bolo niekoľko poschodí s výhľadom do arény. Dvere sa za nami s buchotom zavreli.

Goran s tromi čarodejníkmi vykročili k poschodiam. So mnou zostali len traja. Nepáčilo sa mi to. Strážcovia mi začali skladať okovy zo zápästí a nakoniec aj z krku. Prekvapene som sa dotkol krku. Premeral som si ich pohľadom. Čo majú v úmysle? Ustúpili odo mňa a zamierili na druhú stranu. Zostal som stáť. Cúval som k dverám. Som tu pre zábavu?! Zvrtol som sa a rozbehol sa ku dverám, hoci moje telo ma prosilo o milosť. Avšak žiadna kľučka, žiadna guľa, nič. Otočil som sa. Blížili sa ku mne traja netvory s reťazami v rukách. Zavrčal som a opäť sa pokúšal otvoriť dvere, no bolo to márne. Zúfalo som sa poobzeral. Musí tu niekde byť ešte iný východ! Netvory sa uškŕňali so zbraňami a reťazami v rukách. Chcú ma verejne popraviť? Chcú sa zabaviť? Nie, už nechcem, aby mi ubližovali. Premenil som sa. Ako vlk som silnejší. V momente, ako som stál na silných labách, ma však zasiahla spŕška zaklínadiel.