Utekal som do lesa za naším domom. Vlk. Musím nájsť vlka! Ale ako? To mi moje podvedomie chce povedať, aby som šiel do svojej dediny? Ale prečo? Načo? Tam mi ho ani nevzali... 

Spomalil som, keď som narazil na známu čistinu s menším pokrúteným, no košatým dubom. O dub sa opierala chrbtom ku mne postava. Nevedel som či si mám vydýchnuť od úľavy, alebo sa začať báť. Možno sa dozviem niečo, čo mi pomôže. Hlavne nesmiem zabudnúť, kto som a prečo som tu! A musím sa hýbať. Rýchlo. Ako tu vlastne plynie čas?

K tomuto dubu sme chodili len ja a Lothian. Bol príliš ďaleko, aby sa sem obťažovali chodiť decká z dediny. No, my sme tu mali aspoň pokoj. Ak tu teraz niekto je, musí to niečo znamenať. Odhodlane som pristúpil k dubu.

„Hej!" zakričal som na postavu a zastal pár metrov od nej. Otočila sa a vyšla z tieňa.

„Kurva!" vypadlo zo mňa.

„Trefné," odfrkla postava a zložila si zlatú prilbu.

Hľadel som na seba samého z mäsa a kostí. Ale zároveň som to nebol ja. Toto podvedomé ja malo na sebe modro-zlatú uniformu člena stráže na kráľovskom hrade. Vlasy malo kratšie, bradu zdvihnutú, postoj vyrovnaný a sebaistý. Tvár mu nehyzdila jazva cez celé líce a aj krk vyzeral byť nedotknutý. Bol čistý, svieži a zafírové oči iskrili. Otváral som a zatváral ústa, premeriavajúc si postavu pred sebou.

„Pozri, čo si zničil, Roxian!" ukázal na seba.

„Keby si nebol taký pomalý a slabý. Rodina sa na teba spoliehala, potrebovala ťa! Nedokázal si ochrániť ani jediného člena. Nechal si ich povraždiť," zavrčalo po mne dvojča. Akoby mi bolo vylepilo.

„Vieš, akú skvelú budúcnosť sme mohli mať? To, čo si pred chvíľou videl bol len úlomok. Mohli sme mať rodinu, lásku aj priateľov. Splnili by sme si sen. Ver mi, že k strážam by sme sa dostali. Boli by sme najlepší. A šťastní. Mohol sa z nás stať hrdina. Ale ty si všetko posral!

Moje dvojča do mňa nahnevane strčilo a ja som spadol na zem.

„Úbožiak," šteklo.

„Keby si si aspoň nedal vziať vlka! Dovolil si, aby ťa zlomili! Slaboch! Mal si radšej zomrieť, ako toto dopustiť. Aspoň by si zachránil viacerých vlkov. Keď sa ti aj konečne zázrakom podarilo ujsť, nie aby si im pomohol! Ty, sebecký bastard, si myslel len na pomstu a slobodu. Zaslúžiš si byť bez vlka. Zaslúžiš si zomrieť."

Vytiahol som meč, no ten rýchlo narazil na meč môjho dvojčaťa. Nebezpečne sa zasmialo.

„Nemal som na výber!" zreval som, hoci som si bol vedomý, že má pravdu. Bol som pomalý, slabý. Nedokázal som pomôcť svojej rodine. Goran vďaka mne videl, že tá kliatba je možná. Viem, že to bola pravda, ale počuť ju nahlas bolelo ešte viac.

„Mal si na výber! Zabudol si na to, čo je správne. Zabudol si na láskavosť a čestnosť. Stal sa z teba zbabelec a sebec! Zabíjal si nevinných!"

„Nie!"

Šermovali sme, no čo som zaútočil, on hravo vykryl. Čo zaútočil on, to som zablokoval. Vedeli sme predvídať svoje pohyby, pretože sme boli len jeden. Tento boj nemal konca kraja. Nemôžeš predsa vyhrať sám nad sebou. Lapal som po dychu, no dvojča sa neunavilo.

„Čo na tebe také dobré dievča ako Niria vidí? Vôbec si ju nezaslúžiš. Chceš jej pokaziť život?"

„Prestaň!" zavrčal som a zahnal sa, no dvojča s ľahkosťou uskočilo.

„Ty to nevidíš, však? To, čo sa z teba stalo?" zachmúrilo sa špičkou meča mi zdvihlo tvár.

„Ukážem ti to."

Jeden záblesk a miesto dokonalého člena stráže bol predo mnou vrah. Celý v čiernom a od cudzej krvi, špinavá tvár, oči s nebezpečným leskom. Šatka nezakryla celú jazvu na líci. Na pleciach mal plášť, ktorý odrážal kúzla. Nemusel si zložiť šatku, aby som vedel, že sa uškŕňa. 

Ďalší záblesk a predo mnou bol netvor na ktorého sa mením počas splnu. Presne, ako ho nakreslila Niria. Ale tento tvor nebol taký pokojný ako na jej kresbe. Bol divoký, krvilačný a brutálny. Zareval mi do tváre. Z papule mu tiekla krv, ktorú mal aj na pazúroch. 

Tvár sa mi skrútila.

„Ja viem. Viem, čo sa zo mňa stalo," zamrmlal som.

Áno, toto som ja. Moje dvojča malo pravdu. Toto sa zo mňa stalo. Odhodil som všetko, čím som bol od momentu, čo som sa dostal do Goranovej klietky. Zlomil ma. A ja som sa premenil na beštiu, ktorá len vraždila a ľutovala sa. Máčal som si čumák v minulosti znova a znova.

„Nemôžem ti dovoliť pokračovať, Roxian. Bude lepšie, keď zomrieš," znova mi zdvihlo bradu moje dvojča. Jeho pohľad o niečo zmäkol, ale stále sa tváril nahnevane. Chápal som to. Hanbilo sa za mňa tak, ako ja som sa hanbil za seba.

Ale Niria s Dalassom mi dali druhú šancu. A práve o ňu bojujem. Nemôžem sa teraz vzdať, naozaj nie. Ja a toto perfektné dvojča sme možno rovnakí, no zároveň sme odlišní. On je ten čestný a ja ten pokrivený. On bojuje čisto, ja musím špinavo. Viem, že som sa zmenil. Viem, že k horšiemu. Ale už nikdy nebudem tým, čím je moje dvojča. Je na čase, aby som prestal skučať.

„To sa ešte uvidí," precedil som a odklonil jeho meč.

Spustil sa ďalší nekonečný boj. Vrah a vojak. Zbabelec a bojovník. A hoci každý z nás používal trochu odlišný štýl, nevedeli sme sa dostať k tomu druhému. Ja som mal oproti dvojčaťu jednu veľkú nevýhodu. Ja som bol vyčerpaný, on stále plný energie. Od únavy som sa ledva držal na nohách a môjmu dvojčaťu sa podarilo seknúť ma po tvári a zanechať plytký škrabanec. No na tej jeho sa zjavil tiež. To ma prebralo a cúvol som pred jeho mečom. Zotrel si krv rukávom. Zažmurkal.

A mám ťa, ty dokonalý kretén!

Uškrnul som sa, nedal mu priestor na zamyslenie. Zdvihol som nôž a skôr ako mohlo moje dvojča čokoľvek urobil, vrazil som si ho do stehna. Dvojča spadlo na zem a chytilo si identickú ranu, akú som si spôsobil. Zasmial som sa a postavil sa. Krivkajúc som sa ponáhľal ďalej. Dvojča mi schmatlo nohu a spadol som. Ako sa zdvíhalo, kopol som ho tváre. Nosy zaprašťali. Kurva! Zviechal som sa na nohy a tackavo utekal. Dvojča sa odhodlane postavilo, ale zaryl som nôž do rany. Spadlo z nôh. Tie moje sa triasli, no kráčal som ďalej.

Dvojča totiž nezažilo toľko bolesti ako ja u Gorana. Nevedelo sa znej tak rýchlo spamätať.

Odrazu som bol v Tichom údolí, pri mori. Avšak v okolí neboli žiadne dračie deti, Dalass ani Niria. Nad vodou škriekali čajky. Bolo to tu tiché a pokojné. Nedotknuté. Privrel som oči a zhlboka sa nadýchol, keď som začul tiché volanie. Zbystril som sluch. Kňučanie. Niečo tu skuvíňalo. Blížil som sa za zvukom. A vtom sa ozvalo zavytie. Volanie.

Začal som krívať rýchlejšie ku skalnatým útesom moru. Skočil som do vody a nasledoval vlčie vytie. Odporne som zanadával, keď sa menšia vlna roztrieštila o skalu, o ktorú som sa opieral, a voda zmáčala ranu na stehne. Zaťal som zuby a dostal sa k otvoru.

Srdce mi zovrelo. Tam vzadu o kamennú stenu bol pripútaný veľký krásny vlk. Kríval som rýchlejšie a špliechal vodu všade navôkol. Dostávala sa do rany a hoci to bolelo ako sviňa, radosť z toho, že som ho našiel, mi nedovolila zastaviť. Vlk ma zbadal. Vytie sa zmenilo na radostné skučanie a vrtenie chvostom. Vyliezol som k nemu a dotkol sa jeho papule, ktorá tiež bola zviazaná, no on bol taký nadšený, že ma vidí. Štuchal ma ňufákom, tisol sa ku mne. Zasmial som sa a pohladil ho po hlave.

„Aj ja ťa rád vidím!" smial som sa.

Podarilo sa mi od neho odtrhnúť a prezrel som si čierne povrazy. Mal zviazané predné i zadné laby, papuľu a ešte bol uviazaný na krku ako pes. Vytiahol som meč a snažil sa prerezať povraz. No, ten nepovolil. Zamračil som sa. Doslova som pílil povraz svojím mečom, ale nepovolilo ani vlákno. Ťahal som za ne, snažil sa ich rozpliesť, nájsť nejaký ich koniec, ale nič.

Nahnevane som hodil meč na zem. Pozrel som na vlka, ktorý zaskučal.

„Povedz mi, čo mám robiť," vyzval som ho. Jeho pohľad bol rovnako zúfalý ako môj.

„Nemáme veľa času. Netuším, koľko nám ešte zostáva, ale ak ťa odtiaľto nedostaneme alebo sa nezobudím, zomrieme!" zavyl som. Vlk potiahol proti povrazu, ale ten sa mu len silnejšie zaryl do tela. Zakňučal a tvár mu klesla k zemi. Snažil sa. Počas tých splnov sa snažil dostať von. Hladil som ho.

Keby tu tak so mnou bola Niria alebo Dalass. Vedeli by, ako mu pomôcť. Ja som nevedel nič. Správne veci som dávno hodil za hlavu a moje dvojča malo pravdu.

Dvojča!

To je ono!

Posadil som sa pred vlka a vystrel nohy. Je to šialené, ale zomriem tak či onak. Vlk naklonil hlavu. Dvojča som porazil tak, že som to prijal. Prijal bolesť. Prijal svoju minulosť, svoje nové ja. Možno tak oslobodím aj vlka. Vzal som do ruky meč a švihol ním krížom cez svoje členky. Okamžite sa zjavila krv, no vlkovi spadol povraz. Zavrtel chvostom. Usmial som sa, pustil meč a vytiahol nôž. Rukoväť som chytil do úst a nešikovne si prerezal zápästia. Spadli putá na predných labách. Vlk sa postavil a potiahol proti skale. Trasúc som vzal do rúk nôž a čepeľou rýchlo prerezal jemnú pokožku na tvári a cez kútik pier. Smrdel som od krvi, kúpal sa v nej. Nezáležalo mi na tom. Zomriem, tak či tak. Ale odmietam tu vlka nechať. Trpel už dosť. On sa snažil počas splnov, ja neprestanem teraz. 

Vlk na mňa hľadel. Pripravený.

Moja voľba. Len ja rozhodujem o tom, kto sa ma dotkne. Moje rozhodnutie.

Uškrnul som sa a s prísľubom slobody si preťal hrdlo. Vlk na mňa skočil. Všetko sa zmenilo v machuľu jeho srsti.

Prudko som sa nadýchol a otvoril oči. Bol som v kamennej miestnosti a z nahej hrude mi trčal nôž. Hlava mi klesla na kameň a rukou som hmatkal, aby som zbavil tej veci. Niekto ku mne priskočil a urobil to za mňa. Vzápätí priložil ruku na krvavú dieru. Zakašľal som, otočil hlavu a vypľul krv. Hruď ma šialene pálila a oblievali ma vlny tepla a chladu.

„Som tu, Roxian. Ešte chvíľu vydrž! Nehýb sa! Prežiješ to," opakoval ženský hlas. Pozrel som do jej tváre. Usmievala sa. Callista.

Moje telo bolo ako v plameňoch, ťažko sa mi dýchalo. Rana kurevsky bolela. Snažil som sa nehýbať, ako mi povedala. Cítil som jej ruku na hrudi. Viečka mi začali klesať a prepadol som sa do temnoty.

Prebral som sa na mäkkej posteli, žiadnom oltári. Zažmurkal som a posadil sa. Zasyčal som a zdvihol prikrývku. Hruď som mal obviazanú čistými obväzmi. Rana sa pekne hojila. Stalo sa to. Všetko sa to stalo. Hoci som mal telo obviazané, cítil som sa dobre. Fantasticky! Vedľa stola ma čakal pohár s vodou a raňajky s odkazom na papieri.

Som v záhradách. 

- Niria

Usmial som sa a vzápätí sa rozosmial. Goran môže ísť do riti! A tiež to hlúpe dokonalé dvojča! Dokázal som to! Nech si Goran len myslí, ako mi ublížil, ale nezlomil ma. Nie úplne. Som tu! Postavil som sa. Na hrudi ma pichlo, ale bolo mi to jedno. Nevydržím čakať.

Nebál som sa sklamania. Tak, ako som u Gorana vedel, že je niečo zle, tak som teraz vedel, že sa to napravilo. Nezlyhal som. Cítil som vlčiu prítomnosť. Ach, ako mi ten pocit chýbal! Som späť!

Premenil som sa.

Nadšene som zavyl, keď som zbadal čierno-biele laby. Vrazil som veľkou chlpatou hlavou do dverí a vyrútil sa von. Keď ma zbadali Callistini sluhovia, ustupovali mi z cesty a šokovane kričali. Ignoroval som ich. Vyletel som spoza závesu a utekal do záhrad.

Niria sedela a kreslila papagája pred sebou. Zaštekal som. Otočila sa a keď ma zbadala, vyskočila na nohy. Papagáj so škrekotom vzlietol. Obtočil som sa okolo nej, nadšene fučal a vrčal. Smiala sa a otáčala sa za mnou. Odskočil som, prikrčil sa a zavrtel chvostom. Niriina sladká vôňa bola ešte výraznejšia.

„Si nádherný!" vydýchla.

Štekol som na odpoveď, vyskočil na zadné a prednými sa jej oprel o ramená. Prekvapene vykríkla a spadla do trávy. Bezmyšlienkovite som jej oblízal tvár a ňufák strkal k jej krku. Smiala sa, pokúšajúc ma odstrčiť. Zaborila svoje prsty do mojej srsti. To ona ma zachránila. To ona zariadila, aby som dostal šancu vrátiť sa. Zachránila ma! Moja zlatá Niria!

Zoskočil som a rozbehol sa po záhrade. So smiechom sa rozbehla za mnou.

Ach tá sila a rýchlosť. Tá vlčia vytrvalosť. Tráva a kamienky pod labami a pazúrmi. Milujem to! Milujem byť v tomto kožuchu. Milujem! Vyplašil som niekoľko vtákov, po niektorých som len tak pre zábavu skočil. Zvalil som sa do trávy na chrbát a nadšene sa v nej váľal. Milujem byť vlkom!

„Mal by si oddychovať," uškrnula sa na mňa Callista, ktorá sa k nám pridala. Štekavo som sa zasmial a premenil sa. Pery mi až praskali z toho širokého úsmevu. Srdce nadšene tĺklo. Vyskočil som na nohy.

„Ďakujem, Callista!" jemne som sa jej uklonil a vytiahol z vrecka ampulku, ktorú som jej sľúbil. Rýchlo po nej chmatla. Všimol som si, že vo vlasoch už mala vpletené pero z fénixa. Takže Niria už zaplatila.

„Bolo mi cťou s vami obchodovať," uškrnula sa Callista.

„A ak niekedy znova stretnete toho, čo ti to urobil, budem rada, ak mu o mne poviete. Stále som jedna z najmocnejších čarodejníc a to mám už stodvadsať rokov a z väčšej časti som elfka," namyslene si prehodila biele vlasy cez plece.

„Veľmi rád ho budem od vás pozdravovať," žmurkol som.