Večera bola veľmi chutná, no tichá. Pre Niriu to bolo viac ako netypické, ale netušil som, čo povedať. Neviem, na čo myslí. Aj by som sa bol opýtal, ale nemal som dobrý pocit, že v tej obrovskej jedálni sme sami, len sem tam sa mihne služobníctvo. Možno niekto načúva. Tak som len pokračoval v jedle.

Po večeri nás Riadel odviedla do izieb. Niria mi len popriala dobrú noc a zmizla v tej svojej. Mal som slová na jazyku, no zabuchla mi dvere pred nosom. Urobil som niečo? Povzdychol som si. Tak jej to poviem ráno. Len čo som zaľahol do postele, zaspal som ako zarezaný.

Po rovnako mĺkvych raňajkách nám Riadel ukázala obrovské záhradné átrium. Tu nás aj nechala. Pôsobilo to ako oáza uprostred púšte. Veľká fontána s krištáľovou, studenou vodou, palmy tiahnuce sa do výšky a pri nich rôzne exotické kry, vysoká tráva a iné farebné rastliny. Do toho všetkého sa prekrikovali vtáky. 

Niria sa usmiala a usadila na fontáne. Zdvihla hlavu k slnečným lúčom akoby zdravila slnko. Posadil som sa k nej, hľadiac na tečúcu vodu. Prstami som bezmyšlienkovito rozvíril hladinu.

„Prečo si sa vzdala svojho želania? Ty si bola predsa prvá, kto chcel ísť za Callistou," prehovoril som. Niria otvorila oči, sadla si do tureckého sedu a zastrčila si prameň vlasov za ucho. Jej líca nabrali červenkastý odtieň.

„Callistinu pomoc potrebuješ viac ako ja. Chcela som ujsť z tých zásnub, toho nátlaku, pretvárky. Chcem byť slobodná. Svoju rodinu ľúbim, ale nedokážem splniť ich nároky. Myslela som, že mi to Callista pomôže zmeniť, že existuje cesta. Ale Dalass mal pravdu. Nepotrebujem Callistu, aby veci zmenila. Dokážem si s tým poradiť sama. Možno teraz nemám cieľ, ale mám možnosti," usmiala sa.

„Ak chceš, môžeš ísť so mnou. Chystám sa ísť do vlčieho kráľovského mesta. Žije tam priateľ, ktorého som roky nevidel," navrhol som, zízajúc do vody.

„Nemôžem ti sľúbiť nijaké útočisko alebo miestečko, ale ak chceš byť slobodná... Samozrejme, je to len návrh! Kedykoľvek môžeš odísť. Ja len... Napadlo mi, ak to nemáš premyslené, že by sme mohli ísť ešte chvíľu spolu," rozpačito som si vošiel rukou do vlasov a opatrne na ňu pozrel. Oči jej zažiarili.

„Naozaj? To by bolo úžasné! Teda, rada pôjdem s tebou, ak ti to neprekáža."

„Dobre," usmial som sa.

„A tiež sa ti chcem poďakovať." Vystrel som sa a voľne si objal kolená.

„Nielen, že si sa vzdala svojho priania, ale pomáhaš mi splniť aj to moje. Vážim si to, naozaj. Tiež si neviem spomenúť, či som ti vôbec poďakoval za vyslobodenie z cely. Takže ďakujem. Za všetko."

Niria sa rozosmiala.

„To nestojí za reč," mávla rukou. 

Nesúhlasil som.

Začínal som si uvedomovať, ako veľa pre mňa táto slniečková čarodejnica urobila. Nielen to vyslobodenie z cely, ale tiež ošetrenie, pomohla mi ujsť z mesta, ponúkla mi novú šancu a ešte sa aj vzdala svojich záujmov pre tie moje. Postavila sa netvorovi a neodsúdila ma. Spomenul som vôbec všetko? Asi sa hviezdy nado mnou zmilovali.

„Možno mám nápad, ako pomôcť vlkom, ak nejakých Goran ešte drží," pozrela mi priamo do očí. Nadvihol som obočie.

„Prešmyknem sa tam so zámienkou, že ťa poznám. Bude sa báť a bude snažiť zistiť, čo vlastne viem. Dostanem k vlkom a jeho plánom a všetko pozbieram ako dôkazy. Pustím vlky a dôkaz odovzdám môjmu kráľovi. Z toho sa Goran nevymotá a ty môžeš ísť potom proti nemu svedčiť. Ak by chcel na teba niečo vytiahnuť, povieš, že si reagoval v sebaobrane. Ja budem na tvojej strane a potvrdím, čo som videla, že ti naozaj zobral vlka."

Rozosmial som sa.

„Páči sa mi, ako si to všetko idylicky predstavuješ, zlatko. Ale také ľahké to nie je."

„Hádam ma nepodceňuješ?" dramaticky sa chytila za srdce.

„Je tam oveľa viac stráži ako len štyria upíri," podpichol som ju.

„To už sme si vyjasnili. Navyše, s úlomkami mi to šlo dobre, nie?" prehodila si vlasy cez plece.

„To bolo brilantné," priznal som. Niria sa rozosmiala a hravo ma drgla lakťom.

V átriu sme zostali až do popoludnia.

„Och, tak tu ste!" zbadala nás Callista.

„Niečo som našla!"

Vymenil som si pohľad s Niriou. Callista na nás mávala, aby sme ju nasledovali. Ponáhľali sme sa za ňou. 

Zaviedla nás cez niekoľko chodieb do zvláštnej pracovne plnej kníh, rôznych bánk s elixírmi, rastlinami, zvitkami a čudesnými vecami v skúmavkách a uzavretých pohárov. Papagáj sedel na jednej zo skríň. Callista mávla rukou a uprostred miestnosti sa zjavili tri stoličky. Hodila sa na jednu z nich a začala listovať v knihe, ktorá čakala ako zver s otvorenou papuľou. Vzrušene prevracala stránky, jej oči žiarili akoby chytila kusisko mäsa.

„To ste už našli? Goran ho trhal mesiace a vy v priebehu pár hodín," od šoku som stratil reč. Nechápal som. Absolútne som nechápal, ako sa to Calliste podarilo. Navyše tak rýchlo. Elfka sa rozosmiala.

„Myslela som, že to bude náročnejšie, ale keď sa obrátite na ľudskú kultúru, dozviete sa viac ako z čarodejníckych kníh. A tiež som vynechala spánok," odvetila. Zažmurkal som. Stále som zmätený.

„Vedeli ste o tom, že ľudia o mnohých bytostiach vedeli oveľa skôr, ako sme sa im začali ukazovať? Samozrejme, tie príbehy boli dosť pritiahnuté za vlasy a mnohé veci chápali inak a desivo, ale predsa. Doteraz nechápem z akého dôvodu verili, že pred upírom sa ochránia cesnakom alebo keď im bodnúť kôl do srdca. Celkom vtipné, však? Kôl do srdca zabije úplne každého," trkotala Callista nadšene.

„Dokonca vlky boli kedysi označované ako vlkolaky a opisujú ich podobne, ako vyzeráš teraz pri splne, Roxian. Ale bránili sa pred nimi tiež celkom komicky. Striebrom. Vraj vlkolakovi ublíži všetko zo striebra. Otrávi to jeho krv."

„Áno, poznám niektoré tieto mýty," usmiala sa Niria.

„Ľudská rasa je tak geniálna a fascinujúca. Verím, že aj oveľa múdrejšia ako féri, elfovia či čarodejníci. Keby sa niekedy v budúcnosti rozpútala vojna, vravím vám, ľudia by ju vyhrali."

„Čo si našla?" snažil som sa ju prinúť hovoriť k veci.

„Ako som vravela, ľudia majú mnoho skvelých nápadov. Napríklad v niektorých kmeňoch vyháňali diabla tak, že človeku, ktorý bol údajne posadnutý diablom, zaživa vyrvali srdce z hrude a obetovali ho bohom, aby ho spasili. Niektorí takto zabíjali svojich nepriateľov."

Preglgol som.

„Ale ja nie som-"

„Och, ale aby som pokračovala, ľudia verili, že sa dá spojiť s duchovnom a podvedomím. Ak chceli byť múdrejší, potrebovali sa ponoriť do seba. Riešili to rôznymi cestami, od drog po uvrhnutie sa do bezvedomia. Niektorí, ktorí sa ocitli na hranici života a smrti, doteraz tvrdia, že sa spojili s druhou stranou," prudko sa nadýchla a rýchlo pokračovala:

„Chcem tým povedať, že je šanca, ako ti pomôcť. Ale musíš sa rozhodnúť, či to naozaj chceš podstúpiť a skutočne ti to stojí za to. Zatiaľ som pomáhala vlkovi iba prejaviť sa, pretože vyrastal sám a nevedel sa premieňať. Jeho vlk zadriemal. U teba je to iné."

„Hovorte!"

„Ak chceš vlka naspäť, musím ťa zabiť."

„Čože?!"

Akosi mi uniká pointa.

„Môžem previesť jeden rituál, aby si sa ponoril do seba. Ale bude to nebezpečné. Musím ti počas rituálu vraziť nôž pod srdce. Dosť hlboko, aby ťa to mohlo zabiť, no zároveň, aby si mal nádej prežiť. Podporím tvoje vlastné hojenie jedným elixírom, do ktorého namočím nôž. Budem ťa držať na hranici života a smrti. Dostaneš sa do svojho podvedomia, no tam je to už celé na tebe."

„To nemôžete! Je to mučenie!" vykríkla Niria. Callista na ňu pozrela a vážne prikývla.

„Ja viem. A tu je ten háčik," otočila sa ku mne.

„Ak budeš súhlasiť, Roxian, v tomto stave ťa nechám maximálne týždeň. Keď sa dovtedy nevrátiš, ukončím to a nechám ťa zomrieť. Naozaj tu ide o čiernu mágiu a mučenie a nechcem ťa trápiť. Nie je to ako pri kóme, kedy liečiteľky zachraňujú životy. Toto je rituál. Budú sa zmietať dva úmysly, dve mágie od jednej osoby."

Zažmurkal som. Takže, ak to nezvládnem, je po mne.

„Počkajte! Vraveli ste aj o drogách," ozvala sa Niria. Callista sa smutne usmiala.

„To áno, ale v tomto prípade by to nestačilo. Vlk bol násilne spútaný, rovnako násilne ho treba oslobodiť. Drogy by nemali taký účinok, aký by sme potrebovali. Ver mi, že to bol prvý spôsob, ktorý som skúmala," povedala. Niria si hrýzla do pery.

„Viem, že je toho veľa na spracovanie a dávam ti čas. Je na tebe, ako sa rozhodneš."

„Urobte to!" odpovedal som okamžite.

„Roxian!" prudko sa ku mne otočila Niria. Ignoroval som ju.

„Urobím všetko preto, aby som vlka získal naspäť."

Callista prikývla a luskla prstami. Predo mnou sa zjavil papier a brko. Rovnaký, ako som podpisoval na začiatku. Neváhal som a podpísal ho.

„Ak by si si to rozmyslel, stačí povedať a táto zmluva prestane platiť," dotkla sa Callista môjho ramena. Iba som zavrtel hlavou. Cítil som na sebe Niriin šokovaný pohľad.

Odrazu sa vo dverách zjavila Riadel a Callista ju požiadala, aby odviedla Niriu do kuchyne a uvarila jej čaj. Keď odišli, otočila sa ku mne s ihlou v ruke. Zavrčal som.

„Potrebujem len vziať vzorku tvojej krvi, aby som vedela, aký silný má byť hojivý elixír, aby ti nedovolil zomrieť, no ani sa úplne uzdraviť," vysvetlila. Prikývol som a vyhrnul si rukáv, no tvár som odvrátil. Ihla prepichla kožu. Zahryzol som si do jazyka.

„Mrzí ma to, ale nevidím iné riešenie. Tento rituál vyzerá najspoľahlivejšie. Nechcem na tebe skúšať znova a znova nejaké pokusy. Radšej sa hneď ponorme do toho najhoršieho a uspejeme. Verím, že sa to podarí, pretože vlk v tebe je. Len je uväznený. Keď sa dostaneš do svojho podvedomia, volaj ho, hľadaj. Niekde tam je a potrebuje pomoc."

Prikývol som.

S Niriou som už nebol. Netuším, kam ju Riadel vzala, ale nemohol som ju nikde nájsť. 

Večer, keď som si ľahol do postele, nemohol som zaspať a neustále sa prehadzoval. Súril som Callistu, aby nečakala. Elfka mala všetky potrebné veci na elixír a zajtra by sme mohli začať. Nebolo mi všetko jedno. Predsa len buď to bude začiatok, alebo koniec. Ak je to koniec, chcem, aby nastal? Naozaj urobím pre premenu všetko? Začínal som naozaj šalieť. Nebudem klamať. Bál som sa. 

Vtom sa ozvalo zaklopanie a do izby vošla drobná postava. Prudko som sa posadil na posteli.

„Ahoj. Prepáč, ja len nemôžem spať," objala si Niria ramená. Nahlas som vydýchol a usmial sa. Odhrnul som prikrývku. Venovala mi vďačný úsmev a vkĺzla ku mne. Nos mi pošteklila jej vôňa.

„Rozmýšľala som. Si si tým naozaj istý? Stojí ti to za to? Môžeme sa vrátiť do Tichého údolia. Frederick by ti isto pomohol zvládnuť to. Len to chce čas. Možno by si časom kliatbu prelomil aj sám," rozhovorila sa. Plytko sa nadýchla skloniac hlavu.

„To, čo chce spraviť Callista... Je to týranie, Roxian! Kedysi to bola jedna z techník mučenia a používali ju mnohé rasy. Ale čarodejníci... Niekoho smrteľne zraniť a držať ho pri živote len na vlásku, aby mu mohli znova a znova ubližovať je odporné. Je to zahrávanie si s vyššou mocou. Ušiel si od Gorana, pretože ťa mučil. Robil ti hrozné veci a ty sa teraz dobrovoľne... Je to choré! Nemôžeš-"

Zlomil sa jej hlas.

„Urobím všetko preto, aby som opäť mohol byť vlkom."

„To, že sa nedokážeš premeniť, neznamená, že nie si vlk!"

Zdvihol som jej bradu a zahľadel sa jej do očí. Jej dva jantáry sa nebezpečne leskli. 

„Môžeš zomrieť!"

„Som rozhodnutý, Niria."

„Ja viem. Chápem to. Len... Bojím sa o teba. To, čo ti robil Goran a teraz chce Callista... Nezaslúžiš si takto trpieť. Prosím, sľúb mi, že sa vrátiš." 

Pohladila ma po líci a bruškom palca prešla po škaredej jazve, ktorú mi zanechal bič. Oprel som sa do toho nežného dotyku a zavrel oči.

„Sľubujem."

Otvoril som oči. Mlčali sme a iba skúmali tvár toho druhého. Moje srdce tĺklo ako zvon. Bol to neopísateľný pocit, že niekomu na tebe záleží. Nemám poňatia, čím som si zaslúžil toľké šťastie, že mi hviezdy do cesty priplietli práve Niriu, ale bol som za to vďačný. Je tak čistá a nevinná. Jej srdce je veľké a duša ešte väčšia. Má krásne oči. Nádherné. Sála z nich teplo. Naozaj začínam rozmýšľať, či ju nepožehnalo samotné slnko.

„Klamal som o tvojich očiach," zašepkal som. 

„Vedela som to!" zasmiala sa. „Aké zviera naozaj vidíš?"

„Vlčicu," zamrmlal som, no už som jej nehľadel do očí. Zrak mi spadol na jej pery. Naklonil som k nej hlavu. Vrátil som sa k jej očiam, hľadajúc akýkoľvek protest, odpor. Dal som jej šancu. Mohla sa uhnúť, odstrčiť ma. No, neurobila to a naše pery sa zrazu stretli v horúcom bozku.

A zrazu na ničom nezáležalo. Nezáležalo na Goranovi, na pomste ani na vlkovi a smrti. Boli sme len a ja Niria. Bol som stratený. Nenávratne stratený. Ale ten pocit ma nedesil. Naopak, páčil sa mi. Veľmi sa mi páčil. Mohol som objavovať. Bolo to iné. Bolo to úplne iné, ale tak... správne. Len na sekundu sme sa od seba odtrhli, no naše pery opäť k sebe našli cestu. 

To, čo začalo ako nežný bozk sa prehĺbilo. Stiahol som Niriu na seba. Krátko sa zasmiala, ľahla si na moje brucho a vlasy mi vplietla do vlasov. Spokojne som jej zavrčal do pier. Odrazu som cítil tak veľa. Akoby bol bozk kľúč k niečomu novému. Krásnemu. Bolo toho toľko, že som netušil, kde mi hlava stojí. Nedokázal som rozmýšľať, iba cítiť.

Objímal som Niriu okolo bokov. Naše nohy sa sami od seba preplietli. Odtiahli sme sa od seba a pozreli si do očí. To, s akou nehou na mňa hľadela, mi skoro vyrazilo dych. V tom zlate sa zaiskrili hviezdy a Niria sa sklonila ku mne, no jej cieľ neboli pery, ale sánka. Z hrdla mi ušiel povzdych. Bol som taký očarený, že som si ani neuvedomil, kedy sa dostala ku krku. Jemnými bozkami mi láskala pokožku a ja som na vlastné prekvapenie vyvrátil hlavu, aby som cítil viac. Pomedzi pery prestrčila jazyk. Zavrčal som. Od vzrušenia. Túžby. Dopekla, nevedel som, že mám tak prekliato citlivý krk.

Hrozilo, že sa neovládnem. Preto som jej zdvihol bradu a pritiahol si ju k ústam. To, čo so mnou robilo jej láskanie na krku som vniesol do tohto bozku. Cítil som, ako sa spokojne uškrnula. Úškrn som je vrátil a vtlačil ju do perín. Teraz som bol na vrchu ja. Odtrhol som sa od nej a pozrel jej priamo do očí. Bola taká krásna. Chytil som jej tvár do dlaní.

„Nikdy som nikomu nedovolil priblížiť sa k môjmu krku. Nikdy," zašepkal som. Niria sa hrejivo usmiala. Pochopila, čo to pre mňa znamená. Jednou rukou sa dotkla mojej hrude na mieste, kde mi tlčie srdce, tou druhou mi prstami prešla po jazve na tvári. Pritiahla si ma k sebe a znovu ma pobozkala. Asi som sa zamiloval do čarodejnice.