Dalass sa do hniezda nevrátil. Celú noc bol preč. Objavil sa až na obed, vysmiaty od ucha k uchu. Nadvihol som obočie.

„Ako bolo?" rypol som do neho.

„Skvelo! Sledovali sme gryfy. Poviem vám, tie tvory sú úžasné! Síce som sa teraz k nim nepriblížil, pretože vyzerali trochu nervózne a nechcel som ich provokovať. Tiež mi Frederick povedal, že za morom sú draky. Skutočné draky. Sľúbil, že aj za nimi ma niekedy vezme. Toto údolie je tak parádne," odpovedal Dalass nadšene.

„To ste boli vonku celú noc?" nevinne sa opýtala Niria.

„Nie tak úplne. Navečer mi ukázal jaskyňu, kde sídli párik fénixov a samička momentálne sedí na vajíčkach. No a na noc som zostal vo Frederickovom hniezde."

„Takže vy dvaja-?" pokračovala v otázkach, no Dalass prevrátil očami.

„Je príliš skoro hovoriť o nás dvoch," zamrmlal.

„Mimochodom, zajtra by sme už mohli odísť. V tom meste mám ešte nejaké povinnosti. Frederick sľúbil, že dnes vezme so sebou jednu hliadku a preletia kaňonom, aby zistili, či je bezpečný a nečakajú nás žiadne príšery. Pešo trvá cesta kaňonom zhruba deň. Ďalší deň nám bude trvať cesta do samotného mesta,"

„Och, ty si s ním už o tom hovoril?" nadvihla Niria obočie.

„Áno."

„Myslela som, že tu budeš chcieť ešte zostať. Vieš, kvôli nemu," povedala opatrne.

„Vrátim sa," odpovedal. Vymenil som si s Niriou veľavravný pohľad. Dalass zaskučal a sadol si k nám.

„Dobre, uznávam. Medzi mnou a Frederickom niečo je. Ale je príliš skoro robiť akékoľvek závery. Nebudem klamať, priťahuje ma, ale nemám poňatia, ako sme na tom. Nechám tu rozrobenú prácu, aby som mal výhovorku vrátiť sa a možno sa niečo stane. Netuším čo, ale hádam niečo, čo mi povie viac o celom tomto šialenstve." 

Niria Dalassa pevne objala. Ja som ho štuchol do boku.

„Že ty sa nás chceš len zbaviť?" 

Dalass vyprskol do smiechu.

„Nie je to očividné?" 

Na druhý deň sme sa rozlúčili a poďakovali klanu. Druhýkrát. Tiež sme sa ospravedlnili za skoré nečakané vpadnutie. Lýdia sa zasmiala a len mávla rukou. Sme tu vítaní. Kedykoľvek.

Znovu sme prechádzali kaňonom, ale teraz som nemal ten čudný pocit, že je tu príliš veľké ticho. Dalass sa snažil s Frederickom rozprávať, ale mal som dojem, že sú obaja príliš rozpačití. Snažili sa, ale tá trápna atmosféra sa niesla nad nami. Niečo sa medzi nimi stalo.

„Nezdajú sa ti čudní?" zašepkala mi Niria do ucha tak potichu, že to ani drak pred nami nemohol počuť.

„Všimla si si," odvetil som rovnako potichu.

„Neviem, či mi to príde rozkošné alebo sa chcem vytratiť," zamrmlala. Potlačil som smiech.

„Súhlasím."

Okrem trápnej atmosféry nás nič iné v kaňone nečakalo. Prešli sme ho bez problémov, hoci všetci sme sa nepríjemne striasli, keď sme prechádzali miestom, kde sa to všetko mohlo zle skončiť, nebyť Nirie a Dalassa. Keď sme vyšli z kaňonu, slnko začínalo zapadať.

„Mal by som zostať, aby som dal na vás ešte pozor. Nepotrebujem, aby ma Lýdia strhla z kože, že som nepočkal do rána, kým ste úplne neopustili hranice," navrhol Frederick a vošiel si do červeno-hnedých vlasov.

„Mal by si zostať, aby si si oddýchol. Celý deň si šľapal s nami po horúcom slnku," pozrel na neho Dalass.

„Áno, rozhodne by si mal zostať," pridala sa Niria. Prevrátil som očami.

„Tiež, noc môže byť chladná, nie? Mňa zahreje Roxian, keďže je vlk a vy sa môžete zahriať spolu. Keby sme sa natlačili k sebe všetci štyria, už by to nebolo pohodlné. Poďme si ľahnúť, som unavená," schmatla ma za ruku a našla si miesto. Hlúpa výhovorka, ale nikto neprotestoval. 

Stiahla ma na trávu a ľahla si. Žmurkol som na Dalassa, ktorý pobavene nadvihol obočie. Ľahol som si k Nirii, chrbtom k dvojici. Ozvali sa kroky. Zjavne chcú tí dvaja trochu súkromia. Pokúšalo ma ešte raz sa otočiť, ale neurobil som to. Niria sa pohniezdila a opatrne vykukla spoza mňa. Potom sa zase rýchlo schovala.

„Nešli ďaleko," informovala ma.

„Nehovor mi, že si ma k sebe stiahla len preto, aby si im dopriala súkromie," prehodil som. Niria sa mi zahľadela do očí.

„O čom to hovoríš?"

„Najskôr tá kresba môjho tela, potom mi chváliš oči a teraz si ma uchmatneš len pre seba," pokračoval som. Niria vypleštila svoje zlaté oči.

„T-to nie je tak, ako si myslíš! Teda, nie že by si nebol atraktívny, si a veľmi. Počkaj nie! Nemyslím to tak, ako to vyznieva! Som umelkyňa, vidím svet inými očami. Takže si všímam isté proporcie, aby som ich vedela zachytiť na papier. Takže som ťa brala ako umelecký objekt. Počkaj! Ach, zase to vyznelo čudne? Prosím, povedz, že chápeš, čo sa snažím povedať," zaskučala s blčiacimi lícami. Ticho som sa zasmial.

„Zlatko, len pokračuj v rozprávaní o mojich proporciách."

Ticho zavyla a skryla si tvár do mojej hrude. Pritúlila sa. Bezmyšlienkovito som ju objal okolo bokov. Stuhli sme. Obaja. Rozpačito som sa pohniezdil a položil si bradu na jej hlavu. Čo to robím?

„Chceš cítiť moje proporcie?" podpichol som ju a dúfal, že môj hlas neznie chrapľavo.

„Zase si nenamýšľaj! Rada sa túlil k vankúšom a spím pod perinou aj v horúčavách. A ty si vlk, takže spĺňaš všetky funkcie dokonalého pohodlia a prenosnej spálne."

„Ale teraz nemám kožuch."

„No a čo? Vlk ako vlk," mykla plecami a primkla sa ku mne bližšie.

Jej slová ma príjemne zahriali na srdci. Vlk. Stále som vlk. Aj v jej očiach, hoci videla na vlastné oči, že to nie je úplne tak. Noc bola rozhodne teplá, ale od Nirie som sa neodtiahol.

Ráno som sa zobudil stále s Niriou v náručí. Na moje prekvapenie sme mali aj nohy prepletené a v spánku ma objala okolo pása. Bál som sa pohnúť, aby som ju nezobudil. Prstami som bezmyšlienkovito pohladil jej vlasy. Tak jemné a husté. A pekne voňali. Namotal som si jeden jej prameň a sledoval, ako sa pekne vlní, aký je hebký. Niria sa prudko nadýchla, natiahla nohy a zdvihla hlavu. Viečka sa jej roztrepotali a ja som sa rýchlo prestal hrať s jej vlasmi. Naše oči sa stretli. Zmätene zažmurkala a vzápätí sa usmiala.

S rozpakmi sme sa od seba vymotali a Niria sa postavila. Zúfalo sa obzerala  okolo seba a prekrížila nohy. Pobavene som nadvihol obočie. Pozrela za mňa a potom späť na mňa.

„M-môžeš sa otočiť?" vyhŕkla.

„A neotáčaj naspäť, kým ti nepoviem! Poprípade zadrž aj Fredericka s Dalassom."

Potlačil som smiech, keď mi došlo, že chce súkromie, aby mohla vykonať potrebu. V blízkosti totiž neboli žiadne stromy a možno aj niekoľko kilometrov bol otvorený priestor. Otočil som sa a pozrel na dračí chrbát niekoľko metrov odo mňa. Krídla zakrývali pohľad na dračieho chalana a vsadím sa, že aj na kitsune v jeho náručí.

„Necháme ich spať?" opýtal som sa, keď sa Niria vrátila a postavila sa ku mne.

„My nespíme," zakričalo spod krídla. Myklo mi kútikmi pier.

Krídlo sa vystrelo, stiahlo a odhalilo dve bytosti pod ním. Dalass sa nadvihol na lakti a prehrabol si vlasy. Frederick na nás otočil hlavu. Neboli rozospatí, určite boli hore dlhšie ako ja s Niriou.

Počas raňajok akoby ťaživá atmosféra trochu ustúpila. Niria sa ju snažila zahnať úplne tliachaním a Dalass jej oduševnene pomáhal. Frederick bol uvoľnenejší a dokonca bolo na jeho tvári možné vidieť aj úsmev. No, nastal čas rozlúčiť sa.

„Už pôjdem," prehovoril Frederick s pohľadom upreným na zem.

„Ďakujeme," usmiala sa Niria a bez ostychu ho stisla v objatí. Frederick stuhol a ani sa nepohol. Keď sa odtiahla, pokúsil sa usmiať. Pozrel na nás, no Dalassovi venoval dlhší pohľad.

„Zastavte sa niekedy. Sľubujem, že tentoraz nezaútočím," pokúsil sa o žart. Odfrkol som.

„Prídeme!" sľubovala Niria. Frederick prikývol, otváral ústa, že ešte niečo povie, no potom ich len zavrel a s miernym úsmevom roztiahol krídla.

„Počkaj!" vykríkol Dalass a urobil niekoľko krokov k nemu. Frederick naklonil hlavu, no skôr ako mohol urobiť niečo viac, Dalass mu chytil tvár do dlaní a pobozkal ho. Frederick ho po sekunde objal rukami i krídlami a bozk mu opätoval. S Niriou sme snažili dopriať dvojici súkromie, ako sa len v našej situácii asi dalo.

„Vrátiš sa," zamrmlal Frederick. Nevyslovil to ako otázku.

„Sľubujem. A potom uvidíme," prikývol Dalass a zdvihol zrak k očiam draka. Len na seba hľadeli.

Vzápätí akoby si boli uvedomili, že sme tu aj my, odtiahli sa od seba. Dalass si rozpačito vošiel rukou do vlasov, Frederick sa krivo uškrnul, roztiahol krídla a vzlietol. 

Dalass sa otočil a vykročil. My sme mu boli hneď za pätami. Vidieť rozpačitého umelca Dalassa sa tak často nevidí.

„Čo sa medzi vami stalo?" zavesila sa doň Niria okamžite.

„Chcem vedieť všetko! Však ste sa pobozkali? Alebo sa stalo niečo viac? To napätie medzi vami by sa dalo krájať," poskakovala Niria nadšene. Dalass sa rozpačito zasmial.

„Tiež som zvedavý, keď som už vďaka nemu dostal košom," pridal som sa.

„Nič sa nestalo, vy milovníci romantickej drámy," prevrátil Dalass očami.

„Že nič? A čo ten váš prísľub? Och, to bolo také romantické! No, tak Dalass, prosím, hovor! Však ma rozpučí od zvedavosti," dobiedzala Niria.

„Pozrite, všetko je príliš čerstvé a nechcem si nič namýšľať, dobre? S Frederickom sme sa o tom rozprávali. Priťahujeme sa a radi spolu trávime čas. Ale asi to chce čas, aby sme si to sami ujasnili v hlavách," mykol plecami.

„Ale aspoň viem, prečo nás napadol," zasmial sa.

„Kvôli tebe, Roxian."

„Čože? Nikdy predtým som ho nevidel. A navyše najviac to schytala Niria."

„Frederick žiarlil. Cítil totiž, že my dvaja sme boli milencami a aj v Nirii videl potencionálnu konkurenciu. Vysvitlo, že ma tak trochu poznal. Keď som kráčal hranicami údolia, sledoval ma, ale nikdy sa neukázal. V ten deň, čo nás napadol, mu trochu rupli nervy."

„Trochu?!" vyprskol som.

„To je tak romantické!" zapišťala Niria a ja som na ňu pozrel ako na idiota. Čo jej nedochádza, že ju takmer rozpáral?

„Dalass, bol si Frederickova láska ešte predtým, ako si o tom vôbec mohol vedieť. Och, úplne si viem predstaviť, ako ťa zamilovaný dračí chlapec sleduje z bezpečnej vzdialenosti a rozmýšľa, ako sa ti prihovoriť. Tajne po tebe túži, hoci ťa nemôže mať, pretože musí skrývať tajomstvo draka. A zrazu sa objavíš v jeho živote, no s niekým iným. A Frederick vedel, že musí zabojovať. To je také sladké."

Nerozumel som, čo na tom bolo sladké. Frederick je všetko len nie sladký.

„Je to rozkošné, priznávam, ale ja skrátka nemám to šťastie v láske," objal ju okolo pliec.

„Vyzerá to, že šťastena sa k tebe vracia," uškrnul som sa v snahe povzbudiť ho. 

Dalass sa usmial, no videl som mu v očiach, že sa bojí dúfať. Stále neverí, že niekto pre neho existuje. Stále sa bojí, aby neodišiel so zlomeným srdcom alebo aby neublížil tomu druhému. Niečo k Frederickovi cíti, ale nechce, aby sa to pokazilo. Preto sme vyrazili hneď na ďalší deň, ako sa vrátil od gryfov. Pobozkali sa a Dalass z toho šalie. Uteká. Ten čas nepotrebujú oni dvaja. Potrebuje ho Dalass. Hoci, Fredericka nemám veľmi v láske, má u mňa plus za to, že Dalassa netlačí a dopraje mu priestor.

Cesta do mesta, za ktorým by sme mali nájsť Callistu mi ubehla príliš rýchlo. Inokedy by som bol nadšený, že sa čoskoro dostanem k čarodejnici, ktorá mi vráti vlka, ale teraz by mi nevadilo ešte chvíľu vydržať. Začínala sa mi páčiť spoločnosť tých dvoch. Naozaj som ich bral ako priateľov.

Mesto bolo ohradené mohutnými pieskovcovými hradbami. Bolo celkom husto osídlené, domy sa ťahali po uliciach a boli vzdušné, aby vánok mohol prefukovať. Obchodníci predávali najmä ovocie, rôzne posúchy a jahňacinu. Ponúkali tiež pestrý výber korenín. Obyvatelia boli poväčšine elfovia a ľudia, no zazrel som aj troch férov. Mali ľahké  oblečenie a na hlavách šatky, snažiac sa predísť úpalu. Niektoré ženy si nimi skrývali aj tváre. Farby látok boli výrazné, lesklé a ich krásu sa nedalo nevšimnúť si. 

Dalass nám povedal, že mesto sa nachádza na juhu Drobnej púšte, ktorá, ako vyplýva z názvu, naozaj nie je veľká. Slnko mi pražilo na hlavu, ale nemal som odvahu stiahnuť si kapucňu z plášťa. Zastavili sme sa pri jednom obchodníkovi, ktorý ponúkal čerstvú šťavu z pomarančov. Netuším, či musel prekovať Drobnú púšť, aby ich zohnal alebo je kdesi oáza, alebo má iný trik v rukáve, no bol som za to naozaj vďačný.

Po krátkej prestávke sme pokračovali a prešli mestom. Ani nie kilometer od neho sa ťahali vysoké pieskovcové prastaré steny, ktoré tvorili labyrint prírody. Zastali sme.

„Keď prejdete tamtou štrbinou, dostanete sa priamo do Centrálnej siene. Tam si vás už nájde. Nebojte, je širšia, ako vyzerá," ukázal Dalass prstom na miesto najbližšej skaly. 

„Máte svoje platidlo?"

Prikývli sme.

„Ak sa stane, že jej to bude málo, choďte preč! Neberte žiadnu alternatívu. Vedľajšie ponuky nie sú pre vás výhodné. Môže vás k sebe pripútať ako otrokov. Ak by sa to nepodarilo, budem v meste aj zajtra. Chcem sa tej bosorke trochu vysmiať."

„Ďakujeme, Dalass!" zafňukala Niria a objala ho okolo pása. Dalass sa k nej sklonil a privinul ju k sebe. Pobozkal ju do vlasov.

„Niria, srdiečko, však my sa nelúčime navždy. Alebo chceš na mňa zabudnúť? Po tom, ako som ti robil modela?" teatrálne si povzdychol Dalass. Niria sa cez slzy rozosmiala.

„Nikdy na teba nezabudnem! Zase sa stretneme, však?"

Dalass jej nežne zotrel slzy z tváre.

„Sľubujem."

Niria prikývla a pustila ho. Pomaly som urobil krok k nemu aj ja.

„Ďakujem, Dalass. Za všetko," prehovoril som a stisol ho v bratskom objatí.

„Drž sa, Roxian. Verím, že vlka späť získať. Touto cestou alebo inou." Odtiahli sme sa od seba a urobili krok vzad.

„Ak budeš cestovať a budeš blízko vlčieho kráľovského dvora, ozvi sa," usmial som sa.

„Och a ja budem niekde vo svete. Možno sa vrátim do údolia a stretneme sa tam a potom spolu pôjdeme pozrieť Roxiana. Ešte naozaj netuším, kde sa ocitnem, ale rozhodne dám vedieť," zasmiala sa Niria a Dalass tiež. Oboch si nás pritiahol k sebe a naposledy nás silno objal.

„Na to, že ste ma donútili ísť s vami, budete mi naozaj chýbať."