34# tieň-Oči sú okná do duše
Keď som sa vracal s Dalassom a s Niriou naspäť do klanu, zaplavil ma pocit spolupatričnosti. Niekam som patril. Do čudnej a veľmi malej svorky. Títo dvaja vedia byť pekne otravní, niekedy priam neznesiteľní, ale akosi k sebe patríme. Dalassove slová ma príjemne hriali na hrudi. Priatelia. Naozaj sme priatelia? Od Cléanta som žiadnych priateľov nemal. Bál som sa tomu uveriť, ale ten pocit ma silno nahlodával. Bol taký lákavý.
Niečo sa vo mne uvoľnilo. Naplnil ma ďalší kúsok zmierenia ako po Slávnosti sviec.
Bol by som rád za priateľov. Naozaj. Byť sám nie je výhra. Najmä pre vlka. Možno ti príde na um vlk samotár, ale to ja nie som. Je iné byť donútený zostať sám a dobrovoľne sa strániť ostatným. Ja chcem s niekým zdieľať život. Chcem mať niekoho, pri kom sa môžem cítiť dobre. Chcem sa opäť naučiť dôverovať. Je to fajn. Naozaj fajn a skoro som na ten pocit zabudol.
A možno to je ten krok, ktorý potrebujem spraviť, aby som roztrhol povrazy, ktoré ma držia späť. Dalass s Niriou sa ma nezľakli, keď som sa zmenil na netvora. Necúvli predo mnou, ani keď sa dozvedeli, že som vrah. Možno je to znamenie. A tiež to, že som stretol Sheilu, ktorá mi jasne povedala, aby som našiel Lothiana. Aspoň viem, že keď skončili so mnou, jemu sa podarilo ujsť. Nájdem ho.
Po obede Dalass odišiel, pretože mu Frederick chcel ukázať gryfy. Vymenili sme si s Niriou vševediaci pohľad, na čo Dalass len prevrátil očami.
„Ty si s tým v pohode?" opýtala sa Niria a znova si kreslila do svojho zošita, keď sme sa lenivo vyhrievali na slnku.
„S čím?"
„S Dalassom a Frederickom. Myslela som, že spolu niečo máte," začervenala sa. Krátko som sa zasmial.
„Len sme spolu spávali. Nič viac."
„Ako môžeš s niekým... spať, keď neprechovávate k sebe nijaké hlbšie city? Nestratí sa to čaro?"
„Aké čaro? Sex je fyzická vec, nie duševná."
„Musíš tam preukázať aj istú dôveru napríklad, a mám pocit, že ty máš s dôverou veľký problém," opatrne na mňa zboku pozrela. Naklonil som hlavu nabok.
„Čo má dôvera spoločné s tým, že som Dalassa pretiahol? To, že som mu dovolil, aby sa dotkol môjho-?"
Niria vypískla a líca jej očerveneli ako sladké jablká. Schmatla zošit a plesla ma ním po ramene, čím mi zabránila v dokončení vety. Naklonil som hlavu nabok a vzápätí mi na nej pristála ďalšia rana jej skicárom.
„Nechcem detaily! Kto koho ako a za čo chytil, oblízal alebo urobil!" pišťala o oktávu vyššie.
Nemohol som si pomôcť, ale rozosmial som sa.
„Aj teba sa môžem dotknúť, oblízať ťa a urobiť," naklonil som sa k nej provokačne. Vyvalenými jantárovými očami mi na moment skĺzla na pery, no tvrdohlavo sa vrátila k očiam, uvedomujúc si, čo urobila. Uškrnul som sa. Takže ju priťahujem. Dobre vedieť. Zatlačila ma do ramena a odtiahla sa.
„Keby si sa tým živil, ženy aj muži by sa o teba potrhali!"
„Ja viem," sebavedomo som mykol ramenami. Niria pohoršene zavrtela hlavou nad mojou aroganciou.
„S Dalassom sme to ale ukončili. Nebudeme spolu spávať, keď má šancu u Fredericka." Niria sa usmiala a prikývla.
Sedel som mlčky vedľa nej, zatiaľ čo si ona stále kreslila. Natiahla sa po svoju tašku a vytiahla farebné ceruzky. Posadila sa tesne vedľa mňa. Jej pokožka sa dotýkala mojej. Listovala zošitom až zastala na obrázku sediaceho vlka s naklonenou hlavou.
„Aká bola tvoja srsť? Aké mala farby?" spýtala sa a pozrela na mňa.
„Prečo?"
„Pretože toto si s najväčšou pravdepodobnosťou ty," dotkla sa ukazovákom papiera. Nadvihol som obočie, ona sa natiahla za ceruzkami.
„Hádam, že tmavohnedá. Alebo žeby čierna ako máš vlasy? Sú vlastne vlasy spojené s farbou srsti?"
„Strýko Orión je biely vlk a má blond vlasy, nie biele," pousmial som sa. Niria otvorila ústa do známeho ahá.
„Moja srsť je čierna, hnedá aj biela."
„Konkrétnejšie," prevrátila očami.
Neveril som, že podľa môjho opisu dokázala vlkov kožuch na obrázku zafarbiť. Ale jej práca bola úžasná. Hnedá srsť sa tiahla od ňufáka po čelo, kde sa menila na čiernu. Tvorila akoby hranicu medzi bielou papuľou a čiernou. Uši boli čierne, rovnako tak zátylok, krk, chrbát až po špičku chvosta. Hnedý pásik lemoval čiernu srsť a oddelil ju od bielej. Rovnako laby aj hruď boli biele. Doslova som zízal na tú kresbu. Bola tak presná a tak reálna. Niria tiež zízala na papier.
„Si krásny," vydýchla. Vzápätí pri mne stuhla.
„Chcem povedať, že tvoja srsť je krásna! Vlk. Nie, že ty by si takto nebol, ale myslela som vlka," habkala. Rozosmial som sa.
„V-vedela by si ma nakresliť aj ako to m-monštrum?" zamrmlal som. Niria mi pozrela priamo do očí.
„Nie si monštrum," zavrtela hlavou.
Potom vzala do ruky ceruzku a nakreslila si pomocné čiary. Posadila sa oproti mne a začala ceruzkou behať po papieri. Kmitala očami zo mňa do zápisníka úplne sústredená.
Tak ako ona sledovala mňa, premeriaval som si ju aj ja. Uvedomil som si, že Niria bola pekná. Veľmi pekná. Vlasy jej neposlušne lietali okolo tváre, nech si ich zaplietla alebo stiahla do chvosta. Farbu si z nich už zmyla a zostali tmavohnedé a lesklé ako horká čokoláda. Jej jantárové oči žiarili na tmavej pokožke ako zlato. Ako kreslila, pomedzi plné pery prestrčila jazyk.
Zažmurkal som. Stále mi nejde do hlavy, ako môže mať taká mocná čarodejnica tak láskavé srdce. Ani trochu namyslená či len náznak nekalých úmyslov. Dokonca ani keď ma videla zabíjať či v tele monštra. Bolo na nej niečo čudné. Niečo, čo ma lákalo. Volalo.
Keď skončila, odhrnula si vlasy z tváre a otočila skicár. Posunul som sa bližšie a hoci som sa bál, čo uvidím, zvedavosť bola silnejšia. Zahryzol som si do pery.
Na obrázku som vyzeral podobne ako Frederick. Lenže on je polovičný drak a ja vlk. Moje uši boli vlčie. Naozaj vlčie. Pokrývala ich čierna srsť. Z úst mi trčali tesáky. Oči boli zvieracie, v ničom sa nepodobali na ľudské. Telo však ľudské bolo. Až na chlpaté biele ruky a nohy zakončené pazúrmi. Celú podobu zaklincoval huňatý čierno-hnedo-biely chvost. Niria ma nakreslila akoby som len prechádzal lesom. Možno niečo prenasledoval. Vetril. Nie ako útočiace zviera.
Natiahol som ruku. Čarodejnica mi podala svoj zošit. Vrýval som si tento obraz do pamäti. Takto vyzerám každý spln. Skrútil sa mi žalúdok, keď som si predstavil, že takto lovím a zabíjam.
„Vidíš? Vôbec nevyzeráš ako monštrum."
„Ale áno. A ešte sa aj tak správam," zamrmlal som.
„Nie. Vyzeráš ako vlk. Reaguješ ako vlk. Včera v noci si ním bol. To, že sme ťa vyrušili a vydesili, bola naša chyba. Moja chyba. Reagoval si inštinktívne. Ako zviera, nie monštrum. Ale veľmi nahnevané zviera," poklepkala mi ceruzkou po nose. Zažmurkal som.
„Prečo mi vôbec pomáhaš? Si predsa čarodejnica," vypadlo zo mňa. Zasmiala sa.
„Čarodejnica, ktorú iné bytosti fascinujú." Oprela si bradu o kolená, ktoré si objala rukami.
„Takže ťa fascinujem?" zavrčal som. Nevedel som, ako si to mám vysvetliť. Hlavou mi prebleskli Goranove slová. Si fascinujúci, Roxian. Potriasol som hlavou, aby som spomienku na neho zatlačil do kúta svojej mysle.
„Najviac sa mi páčia oči. Každá bytosť ich má iné, vedel si o tom? Víly majú tak láskavé a nevinné, líšky a mačky iskrivé, kentaurovia a elfovia múdre, upíri a vlci divoké."
„Mám divoké oči?" pobavene som nadvihol kútik pier. Hľadela mi priamo do nich.
„Máš krásne oči, Roxian."
„Och."
„Modré ako nočná obloha alebo zafíry. Človek v nich hľadá hviezdy a súhvezdia. Hlboké ako les. Sú to oči predátora, lovca, zvera. Skrýva sa v nich tak veľa. Je v nich bolesť, ktorú zazriem, keď ti hlavou prebleskne nejaká veľmi bolestivá myšlienka alebo skôr spomienka. Ale tiež z nich srší odvaha, odhodlanie a zapálenie. Sú tak divoké. Nikdy som takéto oči nevidela."
Prebodával som ju pohľadom. Hľadela mi priamo do očí akoby chcela rozlíšiť každý jeden odtieň dúhovky a dostať sa cez čiernu zrenicu až do mojej duše. Sústredil som sa na tie jej. Má ich jantárové a iskrivé a vždy veselé. Nesmejú sa jej len pery, ale aj oči. Vlastne ona celá je stelesneným úsmevu, smiechu a dobrej nálady. Žiarili jej. Sálala z nich tak pozitívna energia, že som mal niekedy chuť skryť sa pred silným žiarením, ale zároveň bolo príjemné kúpať sa v tej žiare. Odvrátil som zrak.
„Každý má niečím zvláštne oči," zamrmlal som.
„Vraj v nich môžeš vidieť zvieratá. Tie odhaľujú tvoju dušu."
„Vážne?" opýtala sa. Prikývol som.
„Aké zviera vidíš vo mne?" nadšene sa pohniezdila a vypúlila tie svoje kukadlá, že boli ešte väčšie. Nadvihol som kútik pier.
„Srnu. Si plachá a naivná," odpovedal som.
„Vymýšľaš si!" vyprskla do smiechu.
„Nie," usmial som sa. Mala pravdu. Klamal som.
Oprela si hlavu o ruku a pobavene na mňa hľadela.
„Môžem sa ťa niečo opýtať?"
„Hm?"
„Ubližoval aj iným vlkom alebo si len ty niečím špeciálny?"
„Rozhodne nie som jediný," zavrtel som hlavou. Odpovedal som, pretože aj tak už vie podstatu. A tiež pre ten sebecký pocit, že predtým mi slová aspoň trochu pomohli zbaviť sa bremena.
„Už keď ma tam dovliekli, bola tam jedla vlčica. Volala sa Ashia, no zomrela krátko po mojom príchode."
„Ale tebe sa podarilo utiecť a neustále ťa naháňa. Prečo?"
„Pretože som bol prvý úspešný pokus, no nepozná výsledok. Nevie, či som o premenu naozaj prišiel alebo vlka stále mám. Keď to zistí, zabije ma ako ostatných."
„Myslíš, že s tým teda už prestal, keď sa mu to viac menej podarilo?"
„To rozhodne nie. Ide na to opatrnejšie a pomalšie, pretože sa rozkríklo, že niekto zabíja a unáša vlky. Nebolo z toho až také haló, ako by som si bol želal, ale stačilo to, aby to Gorana trochu zastavilo."
„Č-čo máš v pláne?"
„Zabiť ho. Tak ako si zaslúži."
„To nemôžeš!" vykríkla. Zamračil som sa. Niriine telo stuhlo, oči vypliešťala.
„Ak sa vlci dozvedia pravdu o Goranovi a jeho tajnom laboratóriu, o tom, že dokáže vziať premenu, môže sa vyvolať obrovský konflikt. Ak sa však do toho zapletieš ty, popudíš aj čarodejníkov a bude to vojnový konflikt! A kvôli jednému čarodejníkovi. Zomrie mnoho nevinných, svet sa začne rozdeľovať," rozhodila rukami.
„Nemám v úmysle rozpútať vojnu. Ide mi len o pomstu. Keď zabijem Gorana, všetko to skončí."
„Nie! Musíš postupovať opatrne. Tu nejde len o tvoju pomstu. Toto je veľmi citlivá záležitosť. Mohol by to byť spúšťač vojny. Musíme ísť na to rozumne. Preukázať Gorana vinným. Najlepšie by bolo, keby Gorana obvinili čarodejníci. Ak ho nezabiješ, budú mať spútané ruky a ničím sa nebudú môcť ohradiť. Princ má dobré srdce a je silný. Verím, že dokáže upokojiť ten spor. Ale nesmieš popudiť čarodejníkov. Z tých vrážd, čo si doteraz spáchal sa dokážeš vysekať. Najmä, keď povieš, že si zabil v sebaobrane. Je to ľahko uveriteľné, pretože Goran po tebe išiel, a to ti môžem dosvedčiť aj ja a Dalass."
„Niria, on si nezaslúži takéto zaobchádzanie! Ukrýval to príliš dlho, vzal životy celým rodinám!"
„A vojna ich vezme ešte viac!"
Položila mi ruku na hruď.
„Dostane, čo si zaslúži, to ti sľubujem! Ale, prosím, nedovoľ, aby trpelo ešte viac rodín tak ako tá tvoja."
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top