Dalass strávil pri Frederickovi niekoľko dní aj nocí. Liečitelia ho nevyháňali. Vedeli, že by to bolo zbytočné. S Niriou sme za ním zašli každý deň, uistiť sa, či vôbec jedol. Vždy si nás pobavene premeral, zavrtel hlavou a keďže my dvaja sme túto odpoveď očakávali, vždy sme mu niečo doniesli.

Niria sa medzičasom venovala deťom a liečiteľom. Ja som sa začlenil medzi vojakov. Boli to nároční súperi, no to sa mi páčilo. Keď sa totiž dokážem ubrániť dračiemu dieťaťu, zvládnem bojovať proti akejkoľvek hrozbe. Tiež som sa pridal k lovcom na mori.

Frederick sa prebral, no aj celý ďalší deň musel preležať na lôžku. Dalass bol stále pri ňom a keď sme ich prišli pozrieť, boli pri sebe veľmi blízko. Akonáhle nás zbadali, rázne sa od seba odtiahli akoby sa popálili a ich líca nabrali červený odtieň. Rozpačito sa usmiali a odvrátili tváre. 

Myslel som, že som si pomýlil lôžko. Po prvýkrát som videl toho zvera usmiať sa. Čo usmiať. Chechtal sa a podpichoval s Dalassom celý čas, čo sme tam boli.

Dalass ho už s celou situáciou oboznámil. Frederick poďakoval mne aj Nirii za záchranu. Nerozumel som, prečo ďakuje mne, keď som nič neurobil. 

Bolo čudné vidieť ho takto. Zväčša ma prebodával pohľadom, niečo po mne štekol a vyhýbal sa môjho pohľadu. Bol protivný. Ale teraz? Akoby sa v ňom niečo roztopilo.

V jeden deň, keď som bol v plytčinách a striehol na ryby, sa Niria sa posadila na pláž aj so skicárom v ruke. Pobavene som zavrtel hlavou a vrátil sa k lovu. Nie je také jednoduché uloviť rybu kopijou. Niektoré z dračích detí to robili ako ja, iné zlietali z oblohy a do pazúrov zovreli svoju korisť. 

Nešikovne som bodal do vody, ale ryba mi ušla. Zahrešil som. Dračí muž vedľa mňa sa rozosmial a víťazne žmurkol, keď sa mu na hrote mykal úlovok. Pohodil som hlavou a vrátil sa k rybárčeniu. No aj po hodine som nechytil ani jednu rybu. Povzdychol som si a vyšiel na breh. 

Medzičasom si k Nirii prisadol aj Dalass a zvedavo jej nazeral cez rameno. Frederick asi niekam odletel, keď neboli spolu.

„Čo robíte?"

„Niria ťa nakreslila," žmurkol Dalass. Šibol som po nej pohľadom.

„Och, nie tak ako Dalassa. Nie je to tak úplne tvoj portrét. Iba som," začala rýchlo vysvetľovať Niria, no vytrhol som jej skicár. Vykríkla na protest.

Hovorila pravdu. Díval som na kresbu, ktorú urobila. Bolo na nej more, pár dračích letcov nad ním a v diaľke pár rybárov. Najbližšie som však bol ja. Vrážal som kopiju do vody, vlasy mi padali do očí a zakrývali väčšinu tváre. Nedalo sa rozpoznať, že som to ja. Niria sa nevenovala črtám tváre. Na druhej strane, čo sa týka stavby tela, mám pocit, že pri svaloch sa vybláznila. Samec vo mne zapriadol. Aj nové tetovanie pekne vystihla.

„Zdá sa, že si si užila kreslenie môjho tela," podpichol som ju. Niria očervenela a načiahla sa po skicár, no uhol som rukou.

„Však? Až mám dojem, že ti trošku svalov aj pridala," vyprskol Dalass do smiechu. Niria zapišťala, postavila sa a skákala. Snažila sa získať naspäť skicár, no oproti mne bola drobná a na zdvihnutú ruku nedočiahla.

„Skôr zachytila všetko, čo mala. Dokonalé," odvetil som pobavene a sklonil ruku, aby mi čarodejnica mohla vytrhnúť svoj skicár. 

„Počkaj, tebe sa to páči?" zarazila sa, keď sa jej podarilo chytiť skicár, no nevytrhla mi ho.

„No, áno. Si dobrá," mykol som plecami a pustil ho. Naozaj to bolo nádherné. Niria sklonila tvár. Pousmial som sa, keď som si všimol, ako sa červená.

„Mimochodom, ponáhľame sa za Callistou?" prehodil Dalass. Vymenil som si s Niriou vševediaci pohľad.

„Och, ani nie, Dalass. Chceš sa uistiť, že Frederick dokáže lietať?" podpichla ho. Dalass na nás zamračene pozrel.

„Č-čože? Nie, nechcem tu zostať kvôli Frederickovi. Ešte rád by som pomohol s opisom Stygian scorpio  a dopodrobna vysvetlil aj jeho zničenie. Ešte som to všetko nedal dokopy," vyratúval. Niria sa rozosmiala.

„Nezahováraj! Nie sme slepí. Páči sa ti. A vyzerá to tak, že aj jemu sa páčiš."

„Šialenstvo!" vyprskol do smiechu.

„Navzájom ste si zachránili životy. Chodil si za ním po celý čas, ako bol mimo. Navyše, všimla som si, ako sa na teba pozerá," štuchla ho lakťom. Dalass pozrel na mňa hľadajúc oporu, no ja som súhlasil s Niriou.

„Och, Niria, ja nemám na toto šťastie. A ani mi to nechýba. Láska pre mňa neexistuje," usmial sa.

„To nie je pravda!" vykríkla Niria a chcela pokračovať, no Dalass jej skočil do reči.

„Takže môžeme ešte zostať?"

„Mne to len vyhovuje," zamrmlal som a hral sa s hrotom kopije medzi prstami. Naozaj. Čakala ma totiž premena.

„Len mám na vás oboch jednu prosbu."

Obaja na mňa prekvapene pozreli.

„Niektoré noci musím byť sám. Potrebujem si isté veci poriešiť, tak vás prosím, aby ste to neriešili. Ráno som nazad."

Prikývli.

Večer, Niria zostala s liečiteľmi, ktorí ju požiadali o pomoc pri pripravovaní náročného liečivého elixíru. Ležal som v hniezde s Dalassom a zízal do stropu, keď som na bruchu pocítil teplú dlaň. Telo sa naplo a okamžite som pozrel na Dalassa. Lenivo ma hladkal. Oprel si hlavu o druhú ruku a pokračoval. Nadvihol som obočie, no Dalass sa naklonil a jemne ma pobozkal. Jeho pery boli hladné, nedočkavé.

Presne vedel, ako ma donútiť k spolupráci. Stačilo málo, aby vo mne vzbĺkla túžba. Prehĺbil náš bozk a priľahol ma svojím telom. Jazyky sa nám prepletali v divokom tanci, poháňané túžbou, ktorá nás donútila strhnúť zo seba oblečenie. Bol stále viac naliehavý.

A po silnom uspokojení sme sa schúlili k sebe. Hľadel som na Dalassa, ktorý kreslil neviditeľné krúžky po mojej pokožke, ležiac mi na hrudi.

„Prepáč, Roxian," prehovoril potichu.

„Dnes som ťa trochu využil ako rozptýlenie."

„Prečo?" nadvihol som obočie, hrajúc sa s jeho vlasmi. Nehneval som sa. Však o to nám obom celý čas ide. Sme iba milenci.

„Nechcel som myslieť na," zavrtel hlavou. „To je jedno."

„Čo sa deje, Dalass?" opýtal som sa potichu a hladkal ho. Dlho nič nehovoril.

„Ja skrátka nemôžem," vydýchol.

„Nemôžem. Ja nemám šťastie na lásku, Roxian. Ja a vzťahy... Vždy sa to pokašle. Nikdy nie som... dosť dobrý. Nestačím. Niečo vo mne je odpudivé. Neviem to úplne vysvetliť," zavrtel hlavou.

„Jedno dievča ma nechalo, pretože sa za mňa hanbilo. Druhé mi prebral kamarát. Ďalší ma využíval. Teda zo začiatku to bolo také všelijaké, ale bol to klamár, ktorý ma namotal. To, že som sa zaľúbil do klamstiev som zistil neskôr."

„Ubližujem ti aj ja?" pobozkal som ho do vlasov. Potreboval som to vedieť. Dalass sa zachechtal a zdvihol hlavu.

„Nič v zlom, ale s tebou je to len o sexe. Si skvelý milenec, ale medzi nami je to čisto fyzické. Ale ako bonus, považujem ťa za priateľa," zaškeril sa. Prevrátil som oči a pobozkal ho.

„Prečo hovoríš o vzťahoch?" opýtal som sa. Dalass sa znovu zachmúril.

„Pretože som s nimi skoncoval. Nehľadal som lásku. Vždy išlo o zábavu, žiadne záväzky. Nemôžem sa, doriti, zamilovať! Nemôžem! A Frederick..."

Chytil som mu bradu medzi prsty.

„Neblbni! To, že si doteraz nemal šťastie v láske, neznamená, že nikdy ho mať nebudeš. Pozri, ak ho máš rád, choď do toho a neutekaj. Budeš ľutovať, ak to neurobíš. Navyše, ak si niekto zaslúži nájsť svoju polovičku, si to ty, Dalass."

„Poserie sa to."

„Možno. A možno nie. Skús to a prestaň so mnou spávať," oprel som si čelo o to jeho.

„Už si sa ma prejedol?" provokačne sa zaškeril.

„Veľmi rád ťa uteším, keď ťa odkopne. Alebo keď nebude taký dobrý v sexe ako ja," hriešne som sa zasmial. Pobozkali sme sa, no tento bozk bol náš posledný.

***

Prebral som sa hlboko v údolí medzi stromami, ďalej od klanu. Zaprel som sa rukami, no podlomili sa mi. Zavrčal som. Nepamätám si, kedy som bol taký dolámaný po noci netvora. Zrak mi skĺzol na doráňané ruky a vtedy do mňa spomienky udreli ako blesk. Zavyl som a prstami si vošiel do vlasov. Celá tá noc sa mi prehrávala znova a znova. Bolo to ako nočná mora.

Netvor sa túlal údolím a zvedavo oňuchával nové prostredie, keď začul volanie.

„Niria, mali by sme ho nechať. Povedal nám, aby sme neriešili. Ráno bude nazad. Pravdepodobne chce byť len chvíľu sám. Poď, vrátime sa. Som unavený," snažil sa muž zastaviť ženu. 

Netvor zavetril. Jeden z pachov bol čudne známy ako pach líšok, ktoré videl v lesoch, no zároveň to úplne nepáchlo ako zviera. Druhý pach smrdel niečím veľmi silným, čo ho desilo. Zavrčal a zostal stáť. Ešte sa nestretol s bytosťou. Vždy bol uväznený v temnote alebo behal po lese a lovil zver. Toto je pre neho niečo nové. Bol zvedavý. Vykročil k nim.

Zbadal v diaľke siluety. Počul, ako im srdce pumpuje krv do celého tela. Oblizol si papuľu. Možno nová korisť. Možno nebezpečenstvo. V tieňoch vychádzal naproti dvom bytostiam. Ani sa nesnažili byť potichu, lístie a konáre im praskali pod nohami, zatiaľ čo netvor bola tichý. Zrazu muž zastal. Netvor sa stále pomaly blížil.

„Niria, mali by sme vypadnúť," zamrmlal muž.

„Čo sa deje?" upierala oči do tmy, no netvora vidieť nemohla. Bol tak blízko, a predsa pre nich stále neviditeľný.

„Roxian?" zavolal opatrne muž. Zdrapol ženu a pomaly cúval. Netvor naklonil hlavu a vyšiel spoza tieňov stromov. Stál len niekoľko krokov pred dvojicou. Obaja zalapali po dychu. Ich srdcia sa divšie rozbúšili. Ten mocný pach bol silnejší a pochádzal zo ženy. Dráždilo ho to. Desilo. Bolo to nebezpečné. Zavrčal.

„R-Roxian? Si to ty?" prehovorila žena a urobila krok k netvorovi. Ten sa prikrčil a vyceril tesáky. Nechcel, aby sa to k nej priblížilo. Žena urobila druhý krok a natiahla ruku. Vrčal, prikrčil sa a skočil. 

Dvojica zajačala, muž sa načiahol po ženu, ktorá rýchlo cúvla, no potkla sa a spadla na zem. Netvor natiahol labu a zahnal sa po žene. Automaticky si rukami chránila hlavu, no ostré pazúry preťali tmavú pokožku a nechali po sebe nepekné dlhé škrabance. Zvreskla a netvor by jej bol aj rozdriapal krk, no muž ho udrel konárom po hlave. Netvor sa otočil, zavrčal a zahnal sa. Konár spadol na zem. 

Zareval. Dvojica sa rozbehla. Hnal sa za nimi, podráždený a zúrivý. Muž so ženou sa striedmo obzerali ponad plecia, či ho náhodou nestriasli, no bol vytrvalý. Dobiehal ich, keď sa z oblohy zniesol tvor a odhodil ho o niekoľko metrov.

Rýchlo vyskočil na nohy a bojovne zavrčal na tvora s krídlami. Draka. Ten mávol krídlami a kryl dvojicu. Zviera sa rozzúrilo a vrhlo sa na protivníka. Drak stratil rovnováhu a spadol na zem. Dva zvery sa zmenili na klbko tesákov, pazúrov a vrčania. Drakovi sa podarilo vymaniť a odhodil netvora. Ten však dopadol na štyri ako mačka a opäť sa pustil do trhania. 

Bili sa dlho. Nadránom drak vzlietol a zviera ho už nemohlo chytiť. Podráždene sa teda schúlilo pri jednom strome a lízalo si utŕžené rany až kým nezaspalo.

Frustrovane som zareval. Prečo ma Dalass s Nirou nepočúvli? Prosil som ich, aby za mnou nešli. Nie, aj tak si spravili po svojom! Mohol som ich roztrhať, keby sa tam nebol zjavil Frederick. No, aj ten prišiel neskoro. Prečo tak neskoro zaútočil? Keď nás našiel, musel ich sledovať. Prečo teda, kurva, dovolil, aby som sa ich dotkol? Prečo dovolil, aby ma zazreli? Mal zasiahnuť skôr! Mal ma zastaviť predtým, ako som niekomu ublížil.

Rozbehol som sa do klanu, priamo do nášho hniezda. Vonku už sedel lišiak s čarodejnicou a raňajkovali na slnku. Niria mala obviazané celé predlaktia. Zaskučal som a prudko pred nimi zastal. Zdvihli ku mne zrak a kútiky pier sa im nadvihli. To ma len väčšmi vyprovokovalo.

„Prosil som vás, aby ste ma nechali na pokoji! Povedal som vám, že budem celú noc preč a ráno sa vrátim!" zreval som po nich. Stuhli a vymenili si zahanbené pohľady.

„Roxian, my," začal Dalass, no skočil som mu do reči.

„Vedel si o tom! Povedal som ti, čo ten bastard urobil! Mohol si tušiť, že dva splny po sebe sa asi niečo deje, chytrák!" Sklonil hlavu.

„Myslíte, že som vás varoval len tak zo žartu? Pretože som chcel byť sám? Kvôli tomuto som musel byť sám! Nedokážem to ovládať. Nechcel som vám ublížiť. Ale vám to bolo kurevsky ukradnuté!" 

„Roxian, nič sa nedeje, naozaj," vložila sa do toho Niria a priblížila sa ku mne. Odskočil som od nej akoby ma bola popálila.

„Nič sa nedeje?! Mohol som vás zabiť! Mali ste skurvené šťastie, že sa tam objavil Frederick!"

Pri spomienke na dračieho muža som sa zvrtol a ponáhľal sa za ním. Niria po mne zakričala, ale ja som ju ignoroval. Ľahko som našiel toho okrídleného plaza a skočil po ňom. Obaja sme spadli do trávy. Frederick najskôr vyceril tesáky a zareval, čo som mu oplatil zavrčaním. Keď si však uvedomil, že som opäť človekom, stuhol. Sedel som mu na bruchu, nechty zarýval do ramena. Bol dobitý. Ja som ho tak dobil. A len nedávno sa poskladal dokopy.

„Prečo si nezakročil skôr? Bol si tam s nimi! Prečo si dovolil, aby som im ublížil, ty sviniar?!"

„Zaslúžia si poznať pravdu," odvetil pokojne. Vyceril som zuby.

„Je. To. Moja. Vec," precedil som. Neodpovedal, iba ma zo seba zhodil. Skôr ako som mohol zaútočiť, zvalil ma na zem a držal mi nohy i ruky.

„A čo sa týka toho druhého, nedovolil by som, aby si ich zabil. Lenže, kto mal vedieť, že si neovládateľný zver, ktorého nezastaví ani známy hlas?" zasyčal. Zareval som mu do tváre, zhodil ho zo seba a rozzúrene sa rozbehol.