Keďže sa Niria uzdravila a bolo aj po slávnosti, mohli sme pokračovať. Od Noci Sviec sa mi na srdci usadil akýsi pokoj a pripadal som si ľahší. Niečo zo mňa opadlo, ľahšie sa mi dýchalo. Bolo to fajn. A bude to ešte lepšie, keď sa mi vráti vlk.

Obzeral som sa vôkol.

Zdalo sa, že Dalass si Tiché údolie zamiloval a do odchodu sa veľmi nehrnul.

Lýdia nás prišla odprevadiť spolu s niekoľkými zvedavými dračími deťmi. Frederick na nás už otrávene čakal. Určite sa nemohol dočkať, kedy sa nás zbaví a jeho trest skončí.

Ďakovali sme klanu za pohostinnosť. Dalass sa lúčil s učencami a deťmi, Niria s liečiteľmi a ja som zamieril k Lýdii, aby som sa jej úprimne poďakoval, že mi dovolila rozlúčiť sa so svojou rodinou. Ako odpoveď mi vzala ruky do svojich dlaní a sklonila hlavu.

Podišli sme k divokému dračiemu chalanovi.

„Ešte raz vám za všetko ďakujeme," otočil sa ešte Dalass na Frederickovu zlosť.

„A ak by vám to neprekážalo, radi by sme sa niekedy vrátili," nadhodil slušne.

Lýdia sa rozosmiala a pozrela na svoj klan. Dračie deti, najmä mláďatá, nadšene prikyvovali.

„Kedykoľvek ste u nás vítaní," usmiala sa.

„Ďakujeme."

Pozreli sme na Fredericka, ktorý otrávene prevrátil oči a vykročil popredu. Poslednýkrát sme zamávali klanu a pobrali sa za ním.

***

Rýchlo sme prešli skrz zelené porasty k suchej oblasti a priamo do kaňonu. Nemal som z neho dobrý pocit, no nič čudné som nevidel, nepočul ani necítil. Bol to len šum v mojich ušiach, pretože nikto iný nezaváhal. Zavrtel som hlavou a pokračoval.

„Prečo nejdeme lesom na sever?" zaujímal sa Dalass.

„Pretože takto to je kratšie," odvetil Frederick.

Nad nami sa v obrovských výškach týčili kamenné steny a na oblohe škriekali supy. Slnko pražilo a tieň chýbal. Kaňon bol široký a veľmi, veľmi dlhý. A to je údajne skratka! Kráčali sme s vyplazenými jazykmi, len Frederick nestrácal svoj rovný postoj. Podávali sme si čutory, plášte si natiahli na hlavy, aby sa nám neusmažili. Ako dlho ešte pôjdeme?

Odrazu som si však niečo uvedomil a prudko zastal. Okrem krokov a unaveného dychčania som nepočul nič. Žiadny vietor preháňajúci sa kaňonom, žiadne škriekanie vtákov či vzdialené zvuky iných zvierat. Napínal som vlčí sluch, ale žiadne zvuky. Nič iba ticho. Ťaživé ticho. Zavetril som. Niekde však musela byť mrcina, pretože som cítil hnijúce mäso. Ale keď ju tu mŕtvola, tak by tu mali byť supy alebo iné zvieratá. Niečo muselo zabíjať. Tak prečo je tu také ticho a nik okrem nás tu nie je? Obzrel som sa za seba a prečesával okolie. Okrem skál a kamenných vysokých stien som nevidel nič.

„Žije tu niečo?" opýtal som sa. Frederick na mňa zboku pozrel.

„Nič. Možno nejaké hady alebo malé hlodavce. Ak však narážaš na to ticho, vždy je to také. Keď lietaš nevnímaš to," mykol plecami.

Dalass zastal. Hľadel na cestu, ktorou sme sem prišli, no myšlienkami bol inde. Premýšľal. To donútilo zastať aj Niriu a zavolala na dračieho chalana.

„Ak tu nič nežije, prečo cítiť zhnité mäso?" nadvihol som obočie.

Niria sa zamračila. Frederick zavetril a prišiel k nám bližšie.

„Pravdepodobne tu niekto zomrel na hlad, dehydratáciu alebo vyčerpanie. Čo ja viem? Nechápem, prečo ste takí vyklepaní. Nič tu, doriti, nie! Supy sú len na začiatku a konci rokliny, pretože tam je najviac potravy. Ktoré zviera by tu prežilo? Nič tu nie je!" prevrátil oči a prudko sa otočil.

„A čo obrovské škorpióny?" ozval sa lišiak. Frederick sa otrávene otočil.

„Vy zo sveta vonku ste vážne čudní."

No v tom prižmúril oči. Otočil som sa a pozrel za seba. Nikde nič, a predsa som si bol istý, že tu nie sme sami.

A vtom som to zazrel.

Čierna šmuha. Len tak prebehla po kamennej stene a zase sa stratila.

„Tam! Videli ste to!" vykríkol Dalass a ukázal prstom.

„Čo to bolo?" vydýchla Niria.

„Ne-neviem. Asi sa nám len niečo zdalo," zamrmlal Frederick, no jeho hlas už nebol taký cynický.

Zrak stále upieral na miesto, kde sme videli šmuhu. Inštinkty po mne kričali, aby som vypadol. Hneď!

No ani jeden z nás sa nepohol až kým sa nezjavilo tých šmúh viac. A videli sme ich viac ako na stotinu.

Jedna dopadla na zem, asi dvesto metrov pred nás. Teraz však mala jasné obrysy. Nikdy som nevidel niečo tak ohavné a desivé. Bol to asi šesť-metrový škorpión. Celý ónyxovo čierny s kalnými očami bez dúhoviek a zreníc. Jeho klepetá i pancier sa jagali na horúcom slnku. Zápach mrciny bol omnoho silnejší. Stiahlo mi žalúdok, keď som si uvedomil, že je to pach škorpióna. A ďalšie sa k nám blížia.

Vytiahol som meče. Škorpión sa na mňa okamžite otočil a mne padlo srdce do päty. Frederick nepokojne zavrčal, prikrčený s roztiahnutými rukami. Rozbehol som sa a sekol po škorpiónovi. Avšak na môj šok sa čepeľ len obtrela o telo, pričom nezanechala ani najmenší škrabanec. Snažil som sa bodnúť, no hrot sa neškodne odrazil. Cúvol som. Škorpión roztvoril papuľu a odhalil tri rady tesákov ostrých a veľkých asi ako dýka. Zareval vysokým tónom a zatlieskal klepetami. Ovalil ma jeho smradľavý dych. Potlačil som zvracanie a stále cúval. Potriasol zahnutým chvostom, ktorý končil hrotom. Bude útočiť.

„Bežte!" zreval Dalass, potiahol aj Fredericka a utekali. Niria im bola za pätami a skupinu som uzatváral ja.

Škorpión opäť zareval a ozval sa dupot jeho článkovitých nôh. Obzrel som sa ponad plece. Za ním sa už hnali ďalší traja. Frederick schmatol Dalassa okolo pása a mávol mohutnými krídlami. Vzlietol sotva pár metrov, keď ho zasiahla čierna hmota a rútili sa dolu.

„Dalass!" skríkol som, no lišiak sa už vymotal z dračieho objatia a pomáhal Frederickovi na nohy. Jeho červené krídla boli zlepené čiernou hmotou. Márne sa ich pokúšal rozdeliť. Zúfalo na nás pozrel. Kitsune ho schmatol za zápästie a dobehli nás. S Niriou sme ich nasledovali.

„Frederick, rýchlo, použi oheň!" skríkol Dalass na draka. „Inak nás zabijú!"

„Nemôžem!"

„Teraz nie je čas na tvoju nenávisť voči nám! Ide o krk aj tebe, ty idiot!" zreval som po ňom.

„Nedokážem ovládať oheň!" odsekol.

Pred nás dopadla obrovská čierna slizká hmota a vytvoril prekážku.

Zjačali sme. Dalass prudko zastal a Frederick zastavil Niriu skôr, ako mohla vletieť priamo do čiernej obrovskej lepkavej mláky. Otočili sme sa. Škorpióny sa blížili ako šelmy.

„Niria, skús živelné kúzla!" zavrčal Dalass.

No čarodejnica bola v šoku. Síce zdvihla ruky pred seba, no tie sa nekontrolovateľne triasli, ledva mágiou zaiskrili. A keď pred nás dopadla ďalšia tá čierna hmota, schmatol som ju za zápästie a cúval. Nikdy im neutečieme.

Vytrhla sa mi a rukami sa dotkla zeme. Vykríkla slovo v cudzom jazyku a zem sa roztriasla. Spadli sme z nôh a našťastie škorpióny tiež.

Rozbehli sme sa.

„Pozor najmä na chvosty! Ak sa nalepíte na tú gebuzinu, je koniec!" varoval kitsune. „Niria, skús hocičo, čo je spojené s prírodou, aby si ich aspoň spomalila!"

Zboku som na neho pozrel. Dalass si hrýzol do pier a plytko dýchal.

Čarodejnica sa otočila a mávla rukou vďaka čomu dva škorpióny odleteli o niekoľko metrov, pričom dopadli na chrbty. Metali šiestimi článkovitými nohami snažiac sa postaviť, no tie ďalšie dva nás dobiehali po stenách rokliny.

Niria odrazu zapišťala. Pozrel som ponad plece a prudko zastal. Škorpión ju schmatol do svojho klepeta. Stuhla a vyvalila na oči. Ešte som ju nevidel s takou hrôzou v očiach.

Zavrčal som a rozbehol sa oproti škorpiónovi. Musia mať slabé miesto. Možno ich telo je z väčšiny pancier, ale niekde musí byť slabina. Vrhol som sa popod neho. Niekto zreval moje meno. Ocitol som sa pod bruchom a bodol meč do smradľavého tela. Špička sa odrazila, no škorpión zavrčal. Zúrivo som štuchal do jeho brucha, sekal, no čepeľ sa buď odrazila, alebo skĺzla. Síce mu to neubližovalo, ale cítil to. Začal cúvať. Sekol som po jeho nohe i klepete. Neviem, či ho to šteklilo alebo to bol len nepríjemný dotyk, no povolil zovretie a Niria padala.

Rozbehol som sa. Podarilo sa mi ju chytiť, no kolená ma zradili.

Škorpión sa zahnal klepetom. Automaticky som pritisol čarodejnicu k sebe a kryl ju vlastným telom. Klepeto ma udrelo do chrbta a preletel som s Niriou niekoľko metrov. Na moment som si myslel, že som si úplne dolámal chrbticu, keď moje telo dopadlo na tvrdý kameň.

Zafučal som a otvoril oči. Stretli sa s jantárom.

„Si v poriadku?"

Prikývla.

„Frederick, nie!" zjačal Dalass. Otočil som hlavu a videl, ako sa dračí chalan so zlepenými krídlami vrhol na škorpióna. Vyškriabal mu oči a beštia začala ručať. Drak sa zahryzol do rozcitlivenej kože. Škorpión zreval a začal sa metať. Frederick stuhol, vyvalil oči a spadol na zem. Z papule mu kvapkala čierna lepkavá hmota. Na zemi sa roztriasol, nevládajúc vstať.

Dalass sa k nemu rozbehol, škorpión sa po ňom načiahol, no zrazu odletel o niekoľko metrov a zhodil svojich dvoch druhov, ktorí sa k nemu chceli pripojiť. Okolo mňa sa zdvihol prudký vietor a odhodil posledného škorpióna. Niria bežala vpred s rukami pred sebou. Skôr, ako sa mohli škorpióny postaviť a znova zaútočiť, ľad vytvoril hladkú hrubú stenu medzi nami a škorpiónmi. Márne sa pokúšali dostať k nám, vždy sa zošmykli.

Čarodejnica sa rozbehla ku kitsune a dračiemu chalanovi. Ponáhľal som sa za nimi. Frederick sa krčil na zemi, kričal od bolesti a celý sa triasol.

Dalass si strhol plášť i košeľu a Niria ich už kúzlom zošila k sebe. Podal som jej aj svoj plášť a ten pridala k ostatným. Dalass zatiaľ zotieral z Frederickových pier čiernu hmotu a ticho sa mu prihováral. Keď Niria skončila, spolu s Dalassom sme chytili dračie dieťa a preniesli ho na provizórnu plachtu.

„Roxian, podaj mi nôž," vystrel ku mne dlaň. Bez váhania som mu ho podal.

„Niria, dokážeš nás odtiaľto dostať? Späť do Tichého údolia a čo najrýchlejšie," opýtal sa a prerezal si zápästie.

„Samozrejme," prikývla a začala čarovať.

Naša provizórna plachta sa zdvihla ako lietajúci koberec.

Potlačili sme sa k Frederickovi. Dalass nadvihol jeho telo a položil si ho do lona. Dračí chlapec skríkol od bolesti a zaklonil hlavu. Trhal sebou, no lišiak ho pevne držal a hladkal ho po vlasoch. Aby som pomohol, sadol som si na jeho nohy a ešte mu ich aj držal rukami. Zo zovretých viečok mu tiekli krvavé slzy. Kňučal od bolesti. Bolo vidno, že trpí. Zrazu sa prudko posadil, nahol sa ponad plachtu a začal dáviť.

Väčšmi som zovrel jeho nohy, Dalass zase trup, aby nespadol. Frederick vyčerpane padol do lišiakovho lona. Kitsune ho opäť privinul k sebe, utrel mu ústa končekom plachty a priložil mu k perám svoje zápästie.

„Pi!" prihovoril sa mu nežne.

„Pomôže ti to."

Frederick na neho uprel utrápené oči. Dalass ho hladkal po vlasoch a usmial sa. Dračí chalan opatrne oblizol lišiakovu krv.

„Čo sa to deje?" zavyl som.

„Musíme sa okamžite dostať do klanu. Inak zomrie," zamrmlal lišiak a Frederick zase vykríkol.