Ďalšie dva dni boli prípravy slávnosti v plnom prúde. Niria sa pekne zotavila a na Noc sviec pomáhala s prípravami. 

Celý ten deň som bol nervózny a roztržitý. Nevnímal som nikoho a nič. Držal som si odstup od všetkých. Potreboval som byť sám so svojimi spomienkami. Ako ma otec učil zápasiť s mečom aj s tesákmi, ako ma mama vedela len svojím objatím utíšiť, keď som sa cítil mizerne. Myslel som aj na svoje sestry. Veľmi živo si pamätám, ako sa mi Direna plietla pod nohy a kreslila zvieratká, ktoré videla. S Theolou sme sa vždy navzájom kryli, keď sme chceli zostať v noci vonku. Zažmurkal som, aby som zahnal krutú spomienku na ich vraždy. 

Cléante mi ponúkol pomocnú ruku, keď som to najviac potreboval. Hoci naše priateľstvo začalo vydieraním a nútenou prácou, profitovali sme z toho obaja a našli sme k sebe cestu. Ale mali sme pred sebou tajomstvá. To Cléantovo ho stálo život.

Prudko som sa nadýchol. Dnes budem mať možnosť opäť s nimi hovoriť. Znovu ich uvidím. A prvá vec, ktorú im chcem povedať je ospravedlnenie. Každému to dlhujem...

***

Kráčal som k jaskyni. Srdce mi tĺklo ako zvon a v hrdle som mal hrču. Vedľa mňa kráčal Dalass a po jeho boku Niria. Chytil nás za ruky a pevne stisol. Stisk som mu opätoval. Potláčal som slzy a po prvýkrát mi napadlo, ako veľmi som svoju rodinu sklamal. Otec vo mne videl silného vlka, ktorý raz možno bude brániť kráľovstvo. Mama mi vždy kládla na srdce, aby som bol dobrým a láskavým človekom. A čo sa zo mňa stalo? Zbabelý, zúfalý vrah. Nedokážem zniesť čarodejnícky pach, nedokážem im úplne dôverovať. Klamem, podvádzam, kradnem. Láska? Len tá krátkodobá, lacná, kedy potrebujem upokojiť svoju túžbu. Som taký zbabelec a pokrytec, že som ani nenavštívil ich hroby. Nevrátil som sa do dediny. Akoby som zabudol na rodinu, priateľov, svoj domov. Sklonil som tvár a pustil Dalassa.

„Potrebujem byť teraz sám," zamrmlal som. Lišiak nadvihol kútik pier a stisol mi rameno. Postavil som sa za jedno dračie dievča a hľadel, ako berie prášok. Asi ucítila môj pohľad, pretože vzhliadla ku mne a usmiala sa.

„Vezmi si ho asi za hrsť, netreba sa báť, je ho dostatok. Potom ho len hoď do božského ohňa a mysli na tých, ktorých chceš vidieť. Ak to neurobíš, môžeš totiž naraziť aj na dávneho predka a bude to celkom trapas."

Vďačne som prikývol a vzal si prášok. Dúfal som, že sa mi cestou celý nevysype. Prechádzal som okolo ohňa a hľadal si miestečko. Pritom som videl niekoľko dračích detí, ktoré obkolesili plamene a oni sa s nimi zhovárali. Ich podoby som však nevidel, dokonca ani hlasy nerozoznal. No, boli s nimi. 

Zdvihol som tvár a vystúpil po kameňoch vyššie. Tu bolo menej drakov. Sadol som si na okraj. Teplo z vatry ma spaľovalo. Zahryzol som si do pery, zavrel oči a vhodil prášok do plameňov, urputne mysliac na svoju rodinu a Cléanta.

„Stále si mizerný zlodej. Normálne som sklamaný, že som ťa nepriučil lepšie," ozvalo sa vedľa mňa pobavene. Prudko som otvoril oči a otočil hlavu. Vedľa mňa sedel Cléante v kostýme Čierneho kocúra, no maska mu nezakrývala tvár. Zažmurkal som. Nebol to tak úplne on. Bol ako dym a vo farbách ohňa. Hoci jeho rysy boli jasné, jeho telo bolo ako záclona. Šokovane som otvoril ústa a cúvol k chladnej stene.

„C-Cléante," vydýchol som. Vyprskol do smiechu.

„Len sa upokoj, kamarát," pobavene pokrútil hlavou a prisadol si ku mne.

„Ty si naozaj tu?" jachtal som.

„Tak trochu," mykol plecom.

„Asi ti veľmi chýbam, keď si neodolal a zavolal ma. Som dojatý," zapriadol. Smutne som sa usmial. Rozhodne to je Čierny kocúr. Pichlo ma v hrudi.

„Mrzí ma to. Mrzí ma, že som nebol lepším priateľom," vyhŕkol som. Kocúr do mňa hravo drgol. Akoby ma pošteklil vánok.

„Ale no tak! Bol si mi skvelým priateľom, Roxian. To, čo sa stalo je len a len moja vina. Bol som hlupák. Každý sme mali svoje tajomstvá. Len tie moje sa vymkli spod kontroly. Na to si daj aj ty pozor! Možno sa niekedy treba zdôveriť aj s tými najtajnejšími myšlienkami," prehovoril. Silno som zažmurkal.

„Počuj, keď sme sa už takto medzi-svetovo stretli, môžem po tebe poslať odkaz, však?" 

Prikývol som.

„Keď sa stretneš s Amirou, povedz jej, že jej ďakujem. A že ju mám stále rád, hoci to možno niekedy tak nevyzeralo, no stále som v kútiku duše dúfal," pousmial sa. Smutne som sa zasmial.

„Spoľahni sa!" sľúbil som.

„Už musím ísť. Prepáč, že sa nezdržím, ale ešte ťa čaká návšteva, ktorá je, myslím, dôležitejšia. A prosím ťa, keď kradneš aspoň sa snaž, dobre? Tvoje výkony sú naozaj mizerné," žmurkol. Potom sa postavil, dotkol sa môjho ramena a zmizol vo vatre. Chcel som zakričať. Neviem, čo. Možno sa len ešte rozlúčiť, no to sa ku mne vrhli ďalšie plamene. Na konci útesu som videl ich obrysy, ktoré boli stále jasnejšie až...

„Mami?" zažmurkal som na ohnivú ženu, ktorá držala za ruku bojovníka.

„Ocko?" 

Menšie postavy sa ku mne rýchlo náhlili, že som ich nevidel, kým sa neusadili po mojich bokoch.

„Theola! Direna!" vykríkol som a chcel ich objať okolo pliec, no moje ruky prešli plameňom. Theola sa smutne usmiala a položila svoju dlaň na moje hánky. Rodičia sa usadili oproti mne. Všetci sa usmievali, len ja som sa po dlhom čase rozvzlykal ako malé dieťa.

„Neplač, Roxian, však sme pri tebe," pritúlila sa ku mne Direna. Zavyl som. Srdce mi trhalo na kusy.

„On neplače, iba sa mu potia oči, však?" hravo prehodila Theola. Cez slzy som sa zasmial.

„Synček môj," načiahla sa mama ku mne a dotkla sa môjho líca, aby mi zotrela slzy. Oprel som sa do toho dotyku a cítil teplo, ktoré z toho dotyku sálalo, hoci samotný dotyk nie.

„Si už taký veľký a silný, vlčiačik," hrejivo sa usmiala. Zavrtel som hlavou.

„Nie som, mami. Som slabý a zbabelý. Som sklamaním už od toho večera, kedy vás... Bol som príliš pomalý a slabý, aby som dokázal pomôcť. Ochrániť vás. Zlyhal som na plnej čiare. Ešte mi vzali aj vlka a kamaráta. Dokonca som vás ani nepomstil. Ne-nevrátil som sa ani do dediny, aby som navštívil vaše hroby, ak ich susedia postavili. Je mi to strašne ľúto. Mrzí ma to. Veľmi ma to mrzí," opakoval som dookola, schoval si tvár do dlaní a iba plakal. Cítil som, ako sa sestry ku mne túlia. Slzy mi stekali po tvári, vzlyky som nedokázal potlačiť.

„To nie je pravda, synak," prehovoril silný hlas môjho otca. Cítil som, ako sa dotkol môjho ramena. Zdvihol som teda uplakanú tvár, aby som mu pozrel do očí. S nehou na mňa hľadel.

„Si silný vlk. S kožuchom či bez neho. Vydržal si, neskrotili ťa. Neustále bojuješ. Nevzdávaš sa. Nemôžem byť na teba väčšmi hrdý, Roxian! Nepodceňuj sa! Kráčaj s vystretým chrbtom a hľaď dopredu," usmial sa a pokúsil sa mi rozstrapatiť vlasy, ako to robieval. Skrz slzy som usmial.

„Ľúbime ťa, Roxian. Všetci ťa veľmi ľúbime," pobozkala ma mama na čelo a sestry sa ku mne bližšie privinuli. Theola zdvihla ruku, aby mi zotrela ďalšie slzy. Všetci ma objali. Vnímal som ich dotyk, ich lásku aj ich blízkosť.

Začali však blednúť a vytrácať sa späť do vatry. Kolenačky som ich nasledoval až na kraj útesu. 

„Dávaj na seba pozor," prehovorila mama, všetci mi zamávali a potom zmizli.

Bolo mi jedno, čo si ostatní pomyslia, bolo mi jedno, že to nebude také, aké by malo byť. Čo na tom, že sa neviem premeniť? Zaklonil som hlavu k stropu jaskyne a k malému otvoru a zavyl som. Srdcervúco som zavýjal v ľudskom tele a prosil hviezdy aj lunu, aby odprevadili a prijali moju rodinu k sebe.

Reťaze okolo môjho srdca sa povolili. Začalo sa mi ľahšie dýchať. Až doteraz som si neuvedomoval, ako veľmi som toto potreboval. Rozlúčiť sa a ospravedlniť. Oprel som sa o skalnatú stenu a hľadel do vatry. Slzy pomaly zasychali a na pery mi začínali praskať od úsmevu. Bol som šťastný.

Hola!

Tak čo, mi amors? Dokázali ste sa vžiť do Roxiana a precítiť s ním celú slávnosť? Či som to pokašľala a chcelo by to viac citu? Ak to druhé, zjavne to chce lepší playlist a opravovať to v rovnakej nálade😅 Por favor, nebojte sa byť úprimní, sí? Lo siento, že kapitola je taká krátka, ale myslím, že takto stačí a povedala som všetko, čo som chcela. Tiež je aj  jedna zo zlomových😇 Som zvedavá na Vaše názory. Muchas gracias por todo, mi amors! Los amo a todos! ♥                                *CleoDeFuego*