Wyla nás zaviedla k jednému z obrovských hniezd s tým, že toto bude náš nocľah. Povedala, že pokojne sa môžeme prejsť po okolí a večeru nám donesú sem. Len nás znovu upozornila, že nemáme chodiť za Niriou, pretože potrebuje oddych. Hneď ako Wyla vzlietla, Dalass sa otočil ku mne so stále rozžiarenými očami.

„Toto je paráda! Je to akoby príbehy ožili. Poď, musíme sa ísť prejsť! Chcem vidieť všetko! Chcem vedieť, aká je skutočnosť, či sú dračie deti také, ako sa o nich píše," zdrapol ma za zápästie a ťahal dedinou.

„Odkiaľ o nich toľko vieš, keď si ich nikdy nestretol? Ja som o dračích deťom ani nepočul," nechápal som. Dalass sa veľavravne uškrnul.

„To, že sa živím svojím umením a mám rád sex, neznamená, že som nevzdelaný idiot. Cestujem a tiež milujem čítanie. V tom množstve kníh, čo som prečítal, som narazil aj na rôzne bytosti a magické tvory, o ktorých sa skoro ani nevie. Tiež ovládam niekoľko jazykov, keby si chcel vedieť."

„Čo vlastne vieš o týchto dračích ľuďoch?" zaujímal som sa.

„Nie, veľa. Najviac informácií pochádza z férskych a upírskych kníh, keďže tieto bytosti sa dožívajú stovky rokov. Opisujú ich ako hladné divé zvery. Dračie dieťa svoju obeť najskôr pozoruje, vrhá sa na ňu z výšky. Útočí pazúrmi, chvostom a krídlami a korisť zväčša vypitve zaživa, pričom srdce zožerie ako prvé. Píše sa o nich ako o zvieratách, nie bytostiach." Dalass pozrel na oblohu, z ktorej sa ozval mohutný rev.

Zdvihol som tvár. Zdá sa, že Lýdia konfrontuje Fredericka, ktorý k tomu má čo povedať. Dúfam, že sa to ešte neotočí proti nám.

„Keď sme sa stretli zoči-voči s Frederickom, zdalo sa, že tie príbehy sú pravdivé. Preto som sa tak chytil toho zákona o ženách a ženách. Zmiatlo ma, keď neváhal zaútočiť aj na Niriu. A vzápätí nás mladučká Najvyššia privíta ako hostí. Som z toho úplne mimo, ale ešte viac zvedavý. Na ich kultúru, na ich spôsob života. Chcem ísť na tú slávnosť. A o tú si aj ty prejavil záujem," štuchol do mňa. Prevrátil som očami.

„To nie je tvoja vec," zamrmlal som.

„Och," zarazil sa, uvedomujúc si, že narazil na citlivú tému. Len som zavrtel hlavou.

„Dúfam, že ti teda nevadí menšie zdržanie."

„Nie."

Prechádzali sme dedinou, keď nás zaskočili malé okrídlené tvory siahajúce nám ledva po pás. Obkľúčili nás a predierali sa čo najbližšie. Prekvapene som zastal a Dalass tiež. Boli to mláďatá. Chichotali sa a zvedavo si nás obzerali. Ich krídla a šupiny žiarili v najrôznejších farbách, ich široké úsmevy odhaľovali drobné tesáčiky. Štebotali medzi sebou a zvedavo si nás obzerali.

„Prepáčte, ale vy ste naozaj zo sveta vonku?" opýtalo sa jedno dievčatko so žltými krídlami nahlas. Lišiak si k nej kvokol.

„Samozrejme. Volám sa Dalass," usmial sa. Deti nadšene zapišťali.

„Ja som Delfana," začervenalo sa malé dievčatko.

„Čo si zač, Dalass?" opýtal sa ďalší dračí chlapec s čiernymi krídlami. Lišiak sa uškrnul.

„Kitsune. Viete čo je kitsune?" pozrel na ostatných. Deti si vymenili zamyslené pohľady a začali si šuškať, keď sa nesmelo prihlásilo ďalšie dievčatko.

„Líščia bytosť," povedalo. Dalass sa usmial a prikývol.

„V skratke áno."

„A čo ty?" otočil sa na mňa chlapec. Dalass na mňa pozrel. Pousmial som sa a kvokol si k deťom. Pripomínali mi Direnu a jej priateľov z mojej dediny. Veselé, zvedavé, úprimné.

„Ja som človek," odpovedal som.

„Nesmrdíš tak!" zavrtel chlapec hlavou. 

„Smrdíš tak trochu ako vlci na severe údolia!"

Otvoril som a zase zavrel ústa. Ako rýchlo ma títo špunti odhalili a pritom sú tak mladí. Zdá sa, že vedia rozoznávať pachy a priraďovať ich. A to veľmi dobre. Zdá sa, že som väčšmi pošteklil ich zvedavosť, pretože sa nadšene začali prekrikovať.

„Ty si vlk?"

„Premeníš sa? Prosím!"

„Ešte sme nikdy nevideli niekoho, kto sa dokáže premeniť na vlka."

„Vlky sú také huňaté. Aj ty si huňatý?"

„Prosím, prosím!" 

„Môžeme ťa pohladkať?"

„Nepohryzieš nás, však?"

Dalass sa vedľa mňa nervózne zasmial. Kútikom oka som si všimol, ako rýchlo uvažuje nad tým, čo by nás zachránilo z tejto situácie. Pobavene som pokrútil hlavou. Môžeš mať srdce z kameňa, zjazvené i zlomené, no keď sa na teba upriamia nevinné detské očká, zmäkneš. Nemôžem im mať za zlé, že sú zvedavé a bažia po odpovediach. A keď sa ich dozvedia, bažia po nových. Tajomne som sa uškrnul a kývol im, aby prišli bližšie.

„Kedysi som bol vlk. Krásny, silný vlk s huňatým kožúškom. Behal som po lesoch, v noci vyl na mesiac. Stretával som sa s inými vlkmi. Spoločne sme lovili, hrali sa, starali sa o seba. Hoci som často bol s vlkmi, vždy som sa mohol vrátiť medzi ľudí. Ale raz prišiel veľmi zlý černokňažník s veľkým žezlom a uvrhol na mňa kliatbu. Touto kliatbou ma naveky uväznil v tomto ľudskom tele a odvtedy som už nikdy nestál na štyroch labkách."

Deti zavzdychali a viseli na mojich slovách. Keď zistili, že príbeh nemá pokračovanie, začali sa znova prekrikovať.

„Ešte si nezlomil kliatbu?" opýtala sa Delfana. Zavrtel som hlavou.

„Mal by si nájsť princeznú," ozvalo sa ďalšie dievčatko. Deti nadšene pritakali.

„Princeznú?" pobavene nadvihol Dalass obočie.

„Pretože vyslobodiť ťa môže len princezná bozkom z pravej lásky," mudrovala Delfana. Chlapci pokrčili tvárami, niektorí dokonca znázorňovali, že budú vracať.

„Musím sa priznať, že princeznú som ešte nehľadal. No, aj keby som ju našiel, nemyslím si, že by ma pobozkala," zasmial som sa. Hoci môj príbeh mal v sebe viac krutosti, ako som im prezradil, našli tak rozkošné riešenie až sa moje srdce takmer roztopilo. Kiežby to bolo také jednoduché a milé.

„Prečo práve princezná? Princovia zachraňujú," zamračil sa chlapec. Deti sa zamysleli. Dalass sa tak rehotal až spadol na zadok. Nevšímal som si ho.

„A prečo by nemohla zachraňovať princezná?" prekrížila si Delfana ruky na hrudi.

„Pretože princ je silnejší!" odvrkol chlapec.

„Mali by ste to vyskúšať. Možno kliatbu vážne zruší len bozk," pridal sa lišiak do debaty. Prebodol som ho pohľadom, no deti sa toho chytili a dopredu sa prihnali tí, čo sa najviac hašterili o tom, kto má zachraňovať. Princ a princezná. Ani som sa nenazdal a už som v priebehu dvoch sekúnd dostal detské bozky na líca. Rozpačito som si vošiel do vlasov. Deti na mne viseli očami.

„Zabralo to?" pýtali sa. Zamyslel som sa a potom zavrtel hlavou. Deti sklamane zaskučali.

„Zdá sa, že vážne je to v tom, aby Roxian našiel svoju princeznú alebo princa," snažil sa ich povzbudiť Dalass. Pokrčil som plecami.

„A keď ju nájdeš, porozprávaš nám ten príbeh znovu? Ale teraz už aj s koncom?"

„Prosím! Prosím! Prosím!"

„Prídem," prikývol som a deti radostne zapišťali.

Boli sme s nimi až do večera. Dalass im ukazoval niekoľko svojich kúziel a trikov, rozprával im príbehy. Keď už ich začali zvolávať rodičia, zamierili sme aj my k nášmu hniezdu. Ledva sme prekročili prah, keď sa za nami ozval šuchot. Okamžite sme sa s Dalassom otočili.

„Večera," precedil Frederick, hodil na zem tácku a zase vzlietol.

„Zdá sa, že my sme trest," uškrnul sa Dalass a šiel po jedlo. My sme trest alebo sme trestaní? Tak ako tak, nepáči sa mi, že nás dostal na starosť práve Frederick. Najradšej by som sa od toho zvera držal čo najďalej.

„Nevrč!" zasmial sa Dalass a objal ma okolo pása.

„Prečo práve on nás dostal na starosť? Však je to absurdné! Chcel nás zabiť!" precedil som. Dalass ma pobozkal na rameno. Po tele mi prebehli príjemné zimomriavky.

„Nerob z toho drámu, Roxian. Nechceš radšej zistiť, či ťa princ dokáže zmeniť na vlka? Síce to býva zväčša opačne, zo zvieraťa na človeka, ale," prerušil som jeho monológ svojimi perami.

„Smola. Princom zjavne nie si. Na druhej strane, tanečník a spevák dokáže iné zázraky," zapriadol som, keď sa bozk prerušil. Dalass sa chrapľavo zasmial.

„Och, ja som aj princom. Princom rozkoše." Otočil ma čelom k sebe a hladne ma pobozkal. Nehádal som sa. Dokázal mi svoju pravdu.

Ráno sa situácia zopakovala. Frederick priletel, hodil na zem tácku s raňajkami a vzal tú z večere. 

„Ak si chcete zacvičiť, môžete ísť k bojovníkom," zamrmlal a vzápätí vzlietol. Zdal sa mi ešte viac rozzúrený ako včera. Dalass zavrtel hlavou a zdvihol tácku s raňajkami.

„Hádam, že pôjdeš za nimi však?" prehovoril.

„Asi áno. Ty nie?" mykol som ramenami.

„Chcel som si skôr zistiť nejaké informácie, ale pôjdem s tebou," odvetil.

Cestou za bojovníkmi sme sa s Dalassom prešli klanom, keď ma zaujala práca jedného z dračích detí. Naklonil som hlavu a zastal. 

Majster druhému dračiemu mužovi ihlou prechádzal po tele a zanechával farebnú stopu, ktorá sa sem tam miešala s krvou. Odložil ihlu, vzal obrovský lepkavý list a popritláčal ho na zákazníkovu ruku. Stiahol list a opatrne pretrel svoju prácu nejakým olejom. Zdvihol fialové oči a zabodol ich priamo do mojich. Pousmial sa a kývol mi. Vykročil som k nim.

„Ďakujem, Benji," spokojne sa usmial zákazník, prekvapene si ma premeral a vzlietol.

„Vidím v tvojich očiach záujem, chlapče," prehovoril Benji hrubým hlasom a pohol hnedými krídlami.

„Jaziev mám viac ako dosť," odvetil som.

„Och, áno. To má každý z nás. Na tele a ešte viac na duši. Neexistuje nezjazvený človek. Tie svoje si získal nedobrovoľne. Ja ponúkam dobrovoľné jazvy. Môžu mať vzor a obraz silnejší ako iné, pretože si ich zvolíš."

Nadvihol som obočie.

„Nemal si čas premyslieť si svoj vzor. Ja ho vidím. Vidím aj miesto, kde by sa mal vynímať. Môžem ti ho ponúknuť a ty môžeš odmietnuť. Záleží na tvojej voľbe."

„Ako môžete vedieť viac ako ja?" nechápal som.

„Tomuto umeniu sa venujem dlho, chlapče. Viem čítať z očí i z jaziev. Si vlk, nie je ťažké uhádnuť, čo je pre teba najdôležitejšie. Sloboda a svorka. Chceš lietať ako vták, no medzi svojimi. Zmenil si sa, nie si takým, akým si býval. Z bieleho na čierneho, a predsa si sivý. Pre tvoj vzor by som preto vybral tri letiace dravé vtáky. Prvý z nich, ten na spodku by bol len obrysom, dva ďalšie už vyplnené čiernym atramentom. Si vlk, ktorý túži byť slobodný, nechce si nechať nasadiť obojok a skrotnúť. Preto by sa malo tetovanie tiahnuť z kúsok nad lopatkami až k šiji. Krk je pre teba najzraniteľnejší, preto by bol význam silnejší. Vtáky sa môžu tiahnuť aj dookola a ten prostredný by ti zdobil hrdlo."

„Ste dobrý!" zahvízdal Dalass až som sebou prudko mykol od ľaku. Odkedy stojí vedľa mňa?! 

Benji na znak vďaky sklonil hlavu. Jeho samotné telo pokrývalo niekoľko tetovaní. Symboly a vzory sa preplietali v zvláštnom jazyku. Bola to nádherná práca.

„Premyslím si to," odvetil som. Benji len prikývol. Zvrtol som sa a kráčal preč. 

Predstava, že by som mu mal dovoliť vpichnúť ihlu do môjho krku bola neznesiteľná. Na druhej strane, sila symbolu bola obrovská. Krk patrí iba mne. Nikomu inému. Žiadna slučka, žiadne lano či reťaz. V mysli sa mi vynorili spomienky, ako ma za reťaz ťahali od vzbĺknutého tela mamy a sestry. Ako sa slučka stiahla okolo hrdla. Dať si potetovať krk by bola moja voľba, nie jazva nedobrovoľnosti a bolesti. Ale voľby. Slobody. Sily.

„Premýšľaš nad tým?" vytrhol ma z myšlienok Dalass.

„Ty máš tetovanie," pozrel som na lišiaka.

„Chceš ho vidieť znovu?" zapriadol. Prevrátil som očami, no nedokázal potlačil úškrn. Dalassovo tetovanie sa totiž tiahne od podbruška k boku. Má vzor plameňa a jediný spôsob, ako ho vidieť celé, je vidieť nahého Dalassa. Viem to, pretože toto tetovanie som obkresľoval včera v noci jazykom.

„Má pre teba nejaký význam?"

„Tetovanie má vždy význam, Roxian."

Ešte v ten večer som sa vrátil k Benjimu a dovolil mu dotknúť sa mojej kože ihlou. Pristúpil som na dva dravé vtáky, ktoré mi spomínal ráno. Toho na krku som odmietol. Celý čas pri nás stál Dalass s mojím mečom v ruke. Pre istotu.