Ráno som sa zobudil v objatí. Pomrvil som sa. Dalass sa tiež začal zobúdzať. Stiahol zo mňa ruku a pretočil sa na chrbát. Ponaťahoval som si svaly a nahlas vydýchol.

„Dobré ránko," usmial sa Dalass.

„Dobré," odpovedal som.

Nadvihol som sa na lakťoch a poobzeral sa. Ležali sme v stodole na slame, okolo nás bolo rozhádzané naše oblečenie. Pre seba som sa uškrnul. Áno, mali sme vážne divokú noc. Pozrel som na Dalassa, ktorý sa spokojne rozvaľoval v celej svojej nahej kráse. Asi zacítil môj pohľad, pretože otvoril oči a otočil hlavu.

„Ešte stíhame rýchle druhé kolo," zapriadol. Šmaril som po ňom nohavice, na čo sa Dalass nahlas rozosmial.

„Prestaň!" zavrčal som, no tiež sa zasmial.

Noc s Dalassom bola jedna z najlepších, aké som s niekým zažil. Vážne nehovoril do vetra, keď tvrdil, že nikto ma neuspokojí tak ako kitsune. Lišiak presne vedel, kde a ako sa ma dotknúť a tiež som si istý, že aj on si to užil.

Začal som sa obliekať a Dalass ma po chvíli nasledoval, keď niekto vtrhol dnu.

„Dalass? Roxian?" ozval sa ženský hlas. Stuhol som. Niria.

„Hej, hej, sme tu! Daj nám chvíľku, nech sa oblečieme," zakričal naspäť kitsune a sprisahanecky na mňa žmurkol. 

„Och, ja... P-prepáčte! N-nevedela som, že vy dvaja ste... Och! Počkám vonku!" vyjachtala zo seba rozpačito a vybehla zo stodoly. Dalass sa zachechtal. Pokračovali sme v obliekaní.

„Ako dlho trvá cesta ku Calliste?" opýtal som sa.

„Týždeň. Prečo?" odvetil.

Sedem dní. To je priveľa. Nestihneme tam doraziť pred splnom. Doriti! Ako sa vyhnúť zverovi? Stále ho nedokážem ovládať. Je divý a nebezpečný. Ako mu zabrániť, aby roztrhal Dalassa a Niriu? Jedine sa od nich odpojiť. Dúfam, že budeme aspoň v lese, kde by som sa im mohol stratiť. Ale aj tak. Ako vysvetlím svoje nočné zmiznutie? A hlavne, ako zariadim, aby mi dali pokoj?

„Len tak," mykol som plecom. Dalass prižmúril oči.

„Nekráti sa ti čas? Teda, ak nemáš svojho vlka, nemôžeš zomrieť, však nie?" Jeho zväčša veselý a hravý hlas sa zmenil na ustaraný. Prekvapene som nadvihol obočie. Však ma ledva pozná, prečo sa tak stará? Teraz vynechajme fakt, že sme minulú noc spolu spali.

„N-nie. Teda nikdy mi niečo také ani nepadlo. Už ho nemám asi štyri roky, týždeň to ešte vydržím," mykol som plecami. Dalass si ma premeriaval akoby hľadal náznaky nejakej smrteľnej choroby. Možno očakával, že sa teraz dramaticky zložím na zem.

„Poďme," prerušil som to ťaživé ticho. Lišiak prikývol a vykročil.

Niriu sme našli vonku tak, ako sľúbila. Opierala sa o strom a na pokrčených nohách mala položený svoj zápisník, pričom ceruzkou po ňom behala. Prisadli sme si do trávy k nej.

„Bré ránko! Ponúknite sa raňajkami. Zatiaľ, čo vy ste dospávali, ja som šla nakúpiť," široko sa usmiala a podávala nám chlieb so syrom. Obchodníci, od ktorých nakúpila museli skákať od nadšenia. Nazrel som jej cez rameno. Kreslila do horného rohu listu malú líšku. Väčšina plochy bola prázdna. Dalass sa na ňu hrejivo usmial a vzal si ponúkaný kúsok.

„Rada kreslíš?" opýtal sa, keď jej nazrel do zápisníku. Ja som sa usadil oproti a pustil sa do raňajok.

„Áno. Teda pokúšam sa o to," zasmiala sa.

„Je to krásne a lichotí mi, že momentálne pracuješ na líške," hravo do nej drgol lakťom.

„To preto, že hlavným dielom máš byť ty," žmurkla. Dalass sa chytil za srdce a utrel si imaginárnu slzu z oka.

„Och, to je tak milé. Som niečia múza! Som dojatý, Niria! Dúfam, že zachytíš moju krajšiu stranu," žmurkol. Rozosmiali sa.

„Ty nemáš zlú stranu," zamumlala a začervenala sa.

„Ach, zlatko," objal ju Dalass okolo pliec a pobozkal ju na spánok. Prevrátil som očami a načiahol sa po mlieko.

„A potom sa možno pokúsim nakresliť aj Roxiana." Zabehlo mi. Dalass sa nahlas rozosmial.

„Vážne chceš kresliť hľadaného zločinca?" prižmúril som oči.

„Nezabudni to potom vyvesiť aj na stromy alebo do okien."

„Bude to len pre osobné účely," odvetila.

„Tak osobné účely?" uškrnul som sa. Niria stuhla a bolo vidno, ako ju prepadli rozpaky. S Dalassom som sa rozosmial.

„Tak som to nemyslela a vy to viete!" vypískla.

„Nabudúce sa k nám pridáš, Niria," drgol do nej Dalass.

„Nebudeš ľutovať," vymenil som si s lišiakom veľavravný pohľad.

„Postaráme sa o teba," zamrmlal jej Dalass do ucha a uväznil ju medzi svojimi stehnami. Rukami ju objal okolo pása. Niria vyvalila oči. Priblížil som sa k nej spredu. Naše tváre boli veľmi blízko seba. Skĺzol som pohľadom na jej plné pery a potom jej pozrel priamo do tých jantárových očí.

„Možno pri tebe skrotneme," zapriadol som tesne oproti jej perám. Vyvalila svoje veľké kukadlá. Vzápätí potriasla hlavou a vložila si ju celú červenú do dlaní. Frustrovane zavyla. Ja s Dalassom sme vyprskli do smiechu.

„Vy ste príšerní! Ak sa potrebujete ešte vybúriť, tam je tá stodola. Ja tu pokojne počkám a budem si kresliť," zdvihla tvár. Sadol som si na päty a pobavene vrtel hlavou. Dalass Niriu objal. Potom sa postavil s tým, že sa ide rozlúčiť s priateľmi. Osamel som s čarodejnicou, ktorá sa vrátila ku kresleniu. Už začínala tvoriť pomocné čiary pre Dalassov portrét.

„Zdá sa, že po tej noci máš lepšiu náladu. To si bol na tom až tak zle?" prehodila provokačne.

„Čože? Nie. Samozrejme, že nie," vošiel som si prstami do vlasov. Veľavravne sa uškrnula, no ja som ju ignoroval. Nepotrebujem, aby sa rýpala v mojom živote. Stačí, že Dalass vie viac, ako by som si bol želal. 

Mlčky sme spratali veci po raňajkách a vykročili do dediny s úmyslom nájsť Dalassa, keď som zacítil známy pach. Schmatol som Niriu a stiahol nás do tieňov polorozpadnutých domov. Rozumne mlčala. Potichu ako mačka som sa zakrádal uličkou a na jej konci zastal. Zachytil som hlasy. Opatrne som vykukol a rýchlo sa zase skryl. Zovrelo mi hruď. Toto je zlé. Veľmi zlé. Jednoruký Maku sa rozprával s Dalassom.

„Uvedomuješ si, že ak Roxiana vedome kryješ, stávaš sa jeho komplicom a môže ťa postihnúť podobný osud? Je to nebezpečný vrah," povedal čarodejník. Zovrelo mi hruď.

„Opakujem, nevedel som o tom, že je hľadaným zločincom. Dopekla, však je až neuveriteľné, že zabil toľko ľudí. Koľko má vôbec rokov? Dvadsať?" odpovedal Dalass.

„Videli ťa v jeho spoločnosti, takže-" začal Maku, no Dalass mu skočil do reči.

„Nepopieram, že sme sa stretli. Spoznali sme sa nedávno. Ale ako som vám povedal na začiatku, od rána som ho nevidel. Zmizol! Možno vás niekde zbadal a zľakol sa. Ale môžem vám prezradiť, kam sa približne ten vrah chystá." Potlačil som zavrčanie.

„Spomínal, že sa potrebuje dostať k férom na západe. Prečo, to už neviem. Ale odo mňa to neviete."

„Ďakujeme," zamrmlal Maku. Jeho kroky sa vzďaľovali. Srdce mi trepotalo ako vtáča. Keď Dalass kráčal okolo, schmatol som ho za tuniku a stiahol k nám.

„Tak tu ste. Práve som vás šiel hľadať, musím vám niečo povedať," vydýchol.

„Kryl si ma," skočil som mu do reči. Dalass sa usmial.

„Lož prepletené neurčitosťou a pravdou," žmurkol.

„Vedela som, že tebe môžeme veriť!" Hodila sa Niria Dalassovi do náručia. Ticho sa zasmial a venoval mi chápavý pohľad.

„Držte sa ma!" šibalsky sa uškrnul a vybehol z uličky. Len vďaka nemu sme to prežili a nepozorovane sa dostali z chudobnej dediny.

***

V deň splnu som bol ako na ihlách. Neustále som kontroloval horizont a zvažoval, ako utečiem. Musí to byť s dostatočným predstihom. Skôr, ako sa zjaví mesiac. Nesmú ma zazrieť. Zviera musí byť dostatočne ďaleko, aby sa nerozhodlo zaútočiť. Večer som už šiel takmer z kože vyskočiť. Stále mi nenapadla vhodná výhovorka. Tak to budem musieť vyriešiť bez slov.

Čoskoro nastane noc zvieraťa. Vydal som sa ku kríkom tváriac sa, že si idem iba odskočiť na toaletu. Len čo mi boli obaja spoločníci otočený chrbtom, vystrelil som ako šíp. Predieral som sa lesným porastom. Nezastavoval som. Potrebujem sa dostať čo najďalej. Utekal som ako o život.

Bež! Bež! Bež!

Kurva!

Narazil som na lúku. A práve vyšiel mesiac. Ako na zavolanie, zadrapla sa do mňa temnota a zložila ma na zem. Zakňučal som, keď ma chytili staré známe kŕče a zdvihla sa žlč. Zastal som a prehol sa v páse. Zhlboka som dýchal a snažil sa upokojiť. Nie je to pre mňa žiadna novinka. Odznie to. Viem to. Vedomosť však bolesť neutlmovala. Skrúcalo mi vnútorností, nadrapovalo ma. Ťažko sa mi dýchalo. Klesol som na kolená.

Vydrž! Vydrž! Vydrž!

Pohltila ma šarlátová hmla.

Otvoril som oči a prudko sa posadil. Skúmal som okolie. Bol som bližšie, ako keď som pred premenou utekal. Povzdychol som si a vložil si hlavu do dlaní. Zviera si zase niečo ulovilo. Tentokrát padol za obeť drobný zajac. Aspoňže sa nedostalo k Nirii a Dalassovi. Postavil som sa a vykročil naspäť k nim. Zavetril som, aby som sa lepšie zorientoval. Keď som dorazil do nášho malého táboriska, už sa chystali na odchod.

„Ty si si akože bol označkovať kilometrové teritórium alebo čo, dočerta?" prekrížil si Dalass ruky na prsiach. Vyceril som zuby. Niria urobila krok ku mne.

„Musel som niečo zariadiť," zamrmlal som neurčito. Dalass nadvihol obočie, Niria vyvalila oči.

„Prosím ťa, že si... že si nikoho nešiel zabiť. Idú po tebe a ty im dávaš len ďalšie a ďalšie dôvody. Navyše ich privedieš na svoju stopu, teda ak si ich nezabil všetkých. To, čo robíš, nie je správne. Ubližuješ tým sebe aj ostatným." Hlas mala pevný, no jantárové oči boli vydesené. Prvýkrát sa ma bojí.

„Sú to nevinní ľudia. Robia si len svoju prácu," pokračovala Niria.

„Prečo? Konečne ti došlo, kto ti robí spoločnosť?" precedil som. Niria sa prudko nadýchla.

„Pokojne, Niria. Roxian ťa iba provokuje. V tejto oblasti nikto nežije," mávol rukou Dalass.

„Tu môžeme stretnúť maximálne tvory z báji a príbehov, preto by sme sa nemali rozdeľovať." Ja i čarodejnica sme prestali po sebe zazerať a pohľady sme upreli na lišiaka.

„Údajne tu žijú tvory, aké sme ešte nevideli. Aj féri s upírmi si o nich len šepkajú. Vodné monštrá ťa môžu stiahnuť do svojich hlbín v jazerách, z tieňov na teba vyskočí lovec, ktorý ťa hodí ako krmivo pre svoje deti alebo ťa na mieste sám zožerie."

„Č-čože?" zakoktala Niria. Dalass sa nahlas rozosmial.

„Nemajte obavy, nejdem tadiaľto prvýkrát a ešte sa mi naozaj nestalo, aby som natrafil na krvilačnú príšeru. Sú to len príbehy, ktoré sa rozprávajú večer pri ohni." Mávol rukou, aby sme ho nasledovali.

Čím hlbšie sme šli, tým som mal silnejší pocit, že nás niekto pozoruje. Pocit sa len znásobil, keď som začul šuchot. Prudko som zastal a vytiahol dva nože. Zavetril som, no tento pach bol neznámy. Zarazilo ma to. Nevedel som ho priradiť k žiadnej bytosti. Dobehol som Niriu s Dalassom. Ideme k zdroju toho čudného pachu. Schmatol som Dalassa za zápästie.

„Nie tadiaľto," precedil som skrz zuby.

„Čo sa deje?" šepla Niria.

„Niečo tam je," odvetil som. Zvrtol som sa a kráčal opačným smerom.

V tom sa nahlas ozval šuchot a plesnutie. Nie, my k tomu nekráčame. Ono to smeruje k nám. Sleduje nás to. Otáčal som sa na všetky smery. Niria vytiahla dýku a Dalass nôž. Ozval sa šuchot tesne pri nás. Vrhol som na to miesto nôž. Hrot sa zabodol do kôry, no tvora som netrafil. Behal som očami po okolí, keď sa Dalass dotkol môjho ramena. Kútikom oka som na neho pozrel, no on so šokom hľadel pred seba. Sledoval som jeho pohľad a stuhol. S niečím podobným som sa ešte nestretol.

Aloha! Hola!

Čo to asi stretli a ako toto stretnutie asi dopadne?😏 V tejto kapitole sa stalo toho pomerne dosť. Por favor, nesúďte príliš Niriu, pretože nesúhlasí s Roxianovým konaním. Pozrite sa na vec aj z druhého uhla pohľadu😎

Ňo a ešte čosi by som rada uviedla na pravú mieru. Myslela som, že to nie je nijako podstatné, ale táto otázka sa začala objavovať viackrát. Niektorí už videli objasnenie na instagrame (cleo_defuego). Ide o vek postáv. Roxian má momentálne 19 rokov, u Gorana sa objavil v 15-16, utiekol v 16tich. Keď mal 18 zabili Cléanta. Niria má momentálne 18 a Dalass 21.

Muchas gracias por todo! ♥                                *CleoDeFuego*