Noc v Lotose rozhodne nebola posledná. Keď sa o tom dozvedela Amira, nahnevane odfrkovala a pohoršovala sa. Bolo nám to ukradnuté. Bola to naša zábava, čas strávený s inými Cléantovými zamestnancami a najmä čisto mužská zábava. Možno aj preto to Amiru tak iritovalo.

Hoci sme boli s Cléantom priatelia, nevedel o mne všetko. Stále som mal pred ním isté tajomstvá. Vie, že som o rodinu prišiel, ale netuší ako ani kedy. O Goranovi nevie nič, okrem toho, že som od neho utiekol. Dôvod som mu nepovedal. A o vlkovi? Nič. Nechávam ho v tom, že som človekom ako on. No, nie som jediný, kto má tajomstvá.

Často som mu robil spoločnosť počas večerov vonku. Dá sa povedať, že sme sa hrali na naháňačku, no zároveň sme trénovali. On zlodejstvo, ja prenasledovanie koristi. Bavilo nás to. Niektoré noci ma Čierny kocúr zaúčal do svojho remesla. Tvrdí, že človek by mal mať vždy niečo na výmenu. Ak teda nechce zaplatiť svojou slobodou alebo životom. Musí mať aspoň niečo, čo by mohol vymeniť, predať, niekoho si získať. No, v poslednom čase boli naše naháňačky zriedkavejšie.

Cléante sa začal v maske Čierneho kocúra vytrácať sám takmer každú noc. Nikoho nepožiadal, aby šiel s ním. Netuším, čo mal rozrobené a zdá sa, že si to len málokto všimol. Ja som sa ho priamo opýtal, no dokonalo sa vykrútil z odpovede. Bol v tomto skrátka dobrý.

Raz som to nevydržal a premohla ma zvedavosť. Prenasledoval som ho. No a čo? Som tiež jeho strážca a je mojou povinnosťou chrániť ho. Skrýval som sa v tieňoch. Kam to ten kocúr ide? Za mestom bola lesná cesta. Spomalil som. Vkročil som opatrne do krovia a držal sa v ňom pozdĺž lesnej cesty, ktorou sebavedomo vykročil Cléante. Zastal pri jazierkach. Bol som zmätený. Čo tu chce ukradnúť? Niekomu drevo alebo možno rybu z jazera? Je toto miesto vôbec súkromným pozemkom? Z opačnej strany lesa vyšla postava. Prižmúril som oči a ruku položil na rukoväť meča. Cléante jej vyšiel naproti. Ozval sa smiech. Ženský úprimný smiech. Stuhol som.

„Darí sa ti vykradnúť čoraz častejšie," prehovoril Cléante.

Stačilo mi. Nechcel som počuť jej odpoveď. A vôbec som nepotreboval vedieť, čo sa z tohto stretnutia vykľuje. Je to jeho vec! Zvrtol som sa a čo najrýchlejšie sa vrátil do vily. Okej, chápem. Cléante mňauká serenády dievčaťu. Žiadny veľký lúpežný plán. Nechodí kradnúť šperky, zlato či iné vzácne veci. Kradne srdce. Alebo sa možno len zabáva. Je mi to jedno. Nič mu nehrozí.

***

Podarilo sa mi zistiť miesto, kde býva vrahyňa Syrelis. Popravde, bola to skôr náhoda. Cléante mal obchodné jednanie v Goranovom meste. Odmietal ma vziať so sebou, no ja som trval na tom, že pôjdem. Mám čakať na tých pankhartov, kým vylezú z diery alebo pôjdem priamo do hniezda a všetko zničím? Myslím, že odpoveď je viac ako jasná. Cléantovi som toto však takto nepovedal. On si myslí, že je to taká moja malá pomsta, vysmiať sa Goranovi do tváre tým, že navštívim jeho mesto a on je na mňa prikrátky. Napokon súhlasil, no ak ma Goran chytí, budem si môcť za to sám a Cléante ma zabije. Len som sa uškrnul a dúfal, že ak by ma Goran skutočne chytil, Cléante by splnil svoju vyhrážku. 

Boli sme ubytovaní v jednom z miestnych hotelov. Okrem mňa s nami sprevádzali Cléanta aj ďalší traja členovia stáže. Čarodejníci. Deň bol najmä pre Cléanta vyčerpávajúci, takže niet divu, že len čo ľahol do postele už aj spal. Tri stráže boli na tom podobne. Nemal som teda žiadny problém, vykradnúť sa preč. Pod rúškom noci som sa zakrádal neznámymi ulicami a mieril na severný okraj mesta. Týmto smerom sme šli, keď sme sprevádzali Cléanta počas prechádzky a ja som náhodou zazrel vrahyňu. Zaujímalo by ma, prečo čarodejnica ako Syrelis býva mimo zámku.

Konečne som našiel skromný dom. Svietilo sa len v jednom okne. Nevadí. Ak budem potichu, nevšimnú si ma hneď. To, čo urobila mojej mame a mojej malej sestre nezostane nepovšimnuté. A priamo Goranovi pod nosom. Som si istý, že hneď príde na to, kto mu zabil netvora zásobovača aj zopár jeho ďalších, ktorí chceli uniesť toho vlka. Teda už vlkov. Napadol som Goranových ľudí niekoľkokrát, z toho sa však len dvakrát potvrdilo, že prevážali vlky. Teraz si možno myslíš, že nie som o nič lepší ako oni, keď napádam aj nevinných zásobovačov, skutočných zásobovačov, ale nesúď ma. Nechávam ich na žive. Vraždím, len keď nemám na výber alebo ide o pomstu. 

Dostal som sa až k domu a vytiahol prvú fľašku, ktorú som si vzal so sebou. Jej obsah som začal vylievať po tráve aj po stenách chalupy. Dával som si sakramentský pozor, aby som nenarobil hluk. Keď som všetko povylieval, vytiahol som druhú fľašu, a tak to šlo ďalej a ďalej, kým som nepripravil celý pozemok. Spokojne som sa pozrel na svoje dielo. Už tomu chýba jediné. Iskra. Aj tak je pre ňu samotnú táto chalupa na škodu. Vytiahol som zápalky a škrtol. Rozhorel sa malý plamienok. A ten začal všetko. Aby to šlo rýchlejšie zapálil a zahodil som niekoľko zápaliek na rôznych miestach. Peklo začína horieť. Už sa len postarať, aby sa z neho beštia nedostala. Musí v ňom zhorieť!

Plamene naberali na intenzite, ako som ich podporoval. Dvere sa prudko roztvorili a zjavil sa v nich muž. Stŕpol som. Nie, nemohol som si pomýliť dom. Zľakol som sa a rozmýšľal, čo budem robiť. Nie, nie, nie! Toto som nechcel. Rýchlo som sa obzeral a odhadoval svoje šance, keď sa rozbehnem do dediny a ohlásim požiar, keď muž skríkol.

„Syrelis! Vodu!" 

Ona má manžela?! Zhlboka som sa nadýchol a skočil do plameňov. On stále môže utiecť, no jej to nedovolím. Vytiahol som meč a utekal priamo k domu. Ona je vo vnútri. Prehnal som sa popri ňom.

„Bež! Teba sa to netýka," vyštekol som po ňom. Prekvapene pozrel na mňa a potom na meč v mojich rukách. V rukách mu zahorela moc ako zelený plameň. Muž po mne vystrelil svojou mocou. Uskočil som. Tieto boje sú tak nefér! Človek sa musí viac vyhýbať ako útočiť. Pozrel som na neho a zavrčal. Vzdorovito vystrčil bradu. Takže sa mi chce postaviť do cesty. Nebol ozbrojený, no vie čarovať. Takže je to vyrovnané alebo nie? Som zmätený.

Pokúšal som sa k nemu dostať. Na moje šťastie mu bojové zaklínadlá veľmi nešli. Dostal som sa k nemu tak blízko, že sa mi podarilo kopnúť ho do hrude. Zalapal po dychu. Keď zabijem jeho ženu, pomôžem mu dostať sa z plameňov. Prebehol som okolo neho, no schmatol ma za členok. Spadol som tvárou na zem. Skrútil som sa a kopol ho do tváre. Tá, ktorú som hľadal vybehla von. Keď videla, čo sa deje, okamžite začala tasiť meč a blížiť sa k nám. Jej vlastná moc vzbĺkla na dlani.

„Utekaj!" skríkol po nej muž. Syrelis ho nepočúvla. Konal som rýchlo. Vyskočil som na nohy, zvrtol sa a skôr, ako mohol jej muž niečo urobiť, tlačil som ho k zemi, za vlasy mu zdvihol tvár a priložil k hrdlu čepeľ. Zastala. Prebodávali sme sa rovnakými nenávistnými pohľadmi. Na to, že ona je vrahyňa, jej muž v boji nie je ktovieako zdatný.

„Varujem ťa! Pusti ho," precedila. Zdvihol som tvár.

„Inak čo?"

„Vypitvem ťa zaživa!" Zachechtal som sa.

„Utekaj, Syrelis. Ber Juliena a bežte," zachrčal muž. Prekvapene som zažmurkal. Takže ona má aj syna? Už rozumiem, prečo nebýva v Goranovom paláci. Chcela normálny rodinný život. Presne ako môj ocino. Striasol som myšlienku na to, že moja rodina má s touto vrahyňou niečo spoločné.

„Och, len pokojne, Eleus. Zabijem ho a potom požiar uhasíme. Netreba utekať," zasyčala, no ani na svojho muža nepozrela. Vyzývavo som nadvihol obočie. Obaja sme čakali, keď sa začala rúcať strecha. Syrelis sa prudko otočila a zjačala. Zúfalo pozrela na svojho manžela a rozbehla sa dnu. Konečne! Pustil som Elea a rozbehol sa za ňou. Avšak musím uznať, že je vytrvalý. Mágiou mi podkopol nohy a prebehol okolo mňa. Postavil sa pred dvere. Zanadával som.

„Nestoj mi v ceste! Ty aj syn sa môžete zachrániť, čo tomu nerozumieš? Som tu len kvôli tvojej manželke!" vyprskol som. Plamene pukotali. Nemám veľa času, kým sa tu zídu ľudia, aby začali hasiť a hľadať dôvod požiaru. Potrebujem, aby mi ustúpil z cesty!

„Nepustím ťa k nim!" zreval a vrhol sa po mne, keď sa zrútila ďalšia časť domu, no tak nešťastne, že drevo spadlo na muža. Zrútil sa na zem a okolo neho sa rýchlo začala tráva sfarbovať do červenej. Naklonil som sa k nemu, no nemal šancu to prežiť. Krvi bolo príliš veľa, drevo mu div nerozpučilo krk. Tak toto som vážne nechcel! 

Ozval sa zmučený výkrik. Vo dverách stála Syrelis s dieťaťom v rukách. Keď ma zazrela vrhla po mne nôž voľnou rukou. S ľahkosťou som sa mu vyhol. Rozbehla sa preč. Nemohla bežať k dedine, pretože tam som stál ja, a tak sa rozbehla za dom a asi chcela zmiznúť v horách. Nedovolím jej to. Vrhol som sa za ňou. Dieťa plakalo. Otočila sa ku mne a zastala. Pobozkala syna na tvár.

„Bude to v poriadku, drobček. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo," šepkala. Pichlo ma pri srdci. Je možné, že podobné slová venovala moja mama sestre? Potriasol som hlavou. Teraz nie je čas na takéto myšlienky. Poťažkal som meč, vrahyňa položila dieťa do trávy ďalej od nás a ohňa. Vytiahol som poslednú fľašu. Skrátka ju len polejem a hodím do ohňa. A tým to pre mňa končí. Potom sa tu zhŕkne veľa ľudí. Syrelis vytiahla dýku a vzdorovito na mňa pozrela. Odporne zakrákala.

„Hlupák! Keď chceš vraždiť na objednávku, robí sa to ticho a bez svedkov." Stiahol som si šatku. Prekvapene vyvalila oči a pevnejšie zovrela rukoväť.

„Toto nie je objednávka, ale pomsta," uškrnul som sa.

„Mladý syn generála," zapriadla.

„Dobre si sa bavila, keď si uväznila moju mamu so sestrou v ohni, však? Ako si sa bavila na mne, keď som bol bezmocný. Ale povedz mi teraz. Je to taká zábava, keď stojíš na opačnej strane? Kvôli tebe zomrel tvoj muž a pravdepodobne zomrie aj tvoj syn."

Syrelis zjačala ako vrana a zaútočila. Prvému útoku som sa vyhol a oblial ju. Vypľula to, čo sa jej dostalo do úst. Keď videla môj úškrn pochopila, čo som spravil a vedela, že stačí málo a vzplanie ako jej dom a telo muža. Rýchlym gestom rúk a mágiou ma zhodila z nôh a o ďalšiu sekundu už mi sedela na bruchu. Zahnala sa dýkou a až tesne nad tvárou som jej zachytil zápästie. Obaja sme vrčali ako besní. 

„Kašlem na Gorana! Zabijem ťa! Vypitvem ťa a tvojim vnútornosťami nakŕmim vlky. Aby sa zvery žrali navzájom!"

„Zhoríš v pekle, suka!"

S revom som jej držal obe zápästia a prevalil sa. Okamžite som sa postavil na nohy a ona tiež. No, skôr ako mohla zaútočiť či kliatbou, alebo mágiou vrhol som sa po nej ako býk. Čepeľou mi prerezala plášť a dostala sa k mäsu. Zreval som, no nezastavil, kým som sa nepriblížil k plameňom. Ľudia z dediny si už všimli požiar. Počul som ich krik. Odsotil som beštiu do plameňov. Zaručala ako zviera. Uprela na mňa rozzúrený pohľad hyeny, keď sa jej oči rozšírili od strachu.

„Julien!" 

Otočil som sa. Dieťa plakalo, okolo neho sa motali ohnivé jazyky. Vrátil som sa pohľadom späť k Syrelis. Oblečenie už horelo. Po tvári sa jej kotúľali slzy a potkýnala sa k synovi. Zatarasil som jej cestu. Nie, ona musí zhorieť! Musí zaplatiť za to, čo mi urobila. Chcem, aby sa cítila rovnako bezmocná, ako ja, keď som bol nútený sa na to pekelné divadlo dívať a aby sa bála tak ako moja mama. Zavrčal som a sotil ju späť k plameňom. Spadla na zem. Vlasy sa mi lepili na čelo, oblečenie na kožu, slaný pot dráždil otvorenú ranu na lopatke.

„Julien! Julien, nie!" kričala. Po tele jej naskakovali pľuzgiere. Plamene jej hltali telo ako had večeru. Revala a jačala. Nevládala bojovať. Videl som, že jej koniec sa blíži. Stuhol som. Ľudský krik bol bližšie. Sú pred chalupou, možno našli už aj jej mŕtveho muža.

Nemám čas.

Otočil som sa a pred očami som videl to uplakané dieťa, ktoré tiež skoro oheň začal oblizovať. Zavrčal som, sklonil sa a vzal ho do náručia. Pritisol som si ho k hrudi, snažiac sa ho ochrániť pred dusnom a ohňom a rozbehol som sa priamo oproti živlu, ktorý som rozpútal, aby som prekročil hranicu a zmizol v lese. 

Nespomalil som, uháňal som pomedzi stromy ako o život. Nikto ma nesmie zazrieť. Musia si myslieť, že je to nehoda. Chlapec stále plakal až mi to pílilo uši a tiež som sa bál, že ma nájdu. Spomalil som a pozrel na neho.

„Bude to fajn, neboj sa," zamrmlal som mu. Naše pohľady sa stretli a potlačil som chuť zavrčať, keď som zistil, že má oči po svojej mame. Zavrtel som hlavou, privinul ho k sebe a pokračoval v behu. Veľkou okľukou som sa vracal do mesta aj s dieťaťom, ktoré už len ticho mrnčalo. Ponáhľal som sa po uliciach a hľadal miesto, kde by som dieťa mohol nechať. No tak, kde bol ten sirotinec? Viem, že sme s Cléantom šli okolo. Pozastavil sa tam. No tak mysli, Roxian!

Konečne som našiel známu ulicu a čoskoro aj veľký trošku pochmúrny dom. No, bude mu tam lepšie ako niekde na ulici. Kto vie, kto by si ho bol vzal pod ochranné krídla? Vystúpil som po schodoch a opäť na neho pozrel. Tvár mal celú červenú, slzy mu ešte nezaschli, no už aspoň neplakal nahlas. Hoci som jeho matku nenávidel do štipky kostí a neľutujem, čo som jej spravil, nemôžem zabiť jej syna. Je to len dieťa! Nič neurobilo. Stačilo, že som vzal jeden nevinný život.

„Mama?" zaplakalo. Zovrelo mi srdce.

„Mama nepríde," odvetil som. Zložil som si z pliec plášť a zabalil ho ešte do toho, aby nezmrzol, kým si ho preberú. Potom som ho položil na zem. Videl som na jeho tvári, že zase začne plakať. Zazvonil som. Naposledy pozrel na toho krpca. Teraz má aspoň možnosť vybrať si, kým bude.

„Bude to fajn," smutne som sa pousmial a utekal do noci, aby ma náhodou nezahliadli opatrovateľky, keď prídu ku dverám.

***

Počul som plač. Ten zvuk ma vytrhol zo šoku. Sestra s mamou ešte žijú! Vzápätí sa ozval matkin rev. Zbadal som ich. Čarodejnica, ktorá ma bodla dýkou, podpálila náš domov. Nie! Mama vyskočila z obloka s Direnou v papuli. Sestra plakala. Bála sa. Mamina sa rýchlo premenila a potkýnala sa preč od plameňov. Utekala len preto, aby zachránila Direnu. Musím im pomôcť. Z posledných síl som sa premenil na človeka ťahajúc reťaz za sebou. Zreval som, keď z namierenej ruky čarodejnice vyleteli plamene a blížili sa priamo na nich. Mama sa obzrela držiac plačúcu Direnu v náručí. V ten moment potiahli reťaz a spadol som na zem. Keď som zdvihol tvár, mama vyvrátila hlavu k oblohe a bolestne vykríkla, keď jej plamene obalili kožu.

Začal som vrieskať a metať sa. Kričal som do kriku mojej matky a plaču najmladšej sestry. Čarodejník ma neudržal a ja som potkýnajúc urobil niekoľko krokov. Požiar upovedomil okolie, no bolo neskoro.