Cléante si ani neuvedomoval, ako veľmi mi pomáhal. Nie len, že som mal útočisko, ale moja práca pre neho mi poskytovala možnosť dostať sa ku zbraniam, trénovať a vďaka Čiernemu kocúrovi spoznať nočné mesto, úkryty a východy. A tiež dostať sa do kože lovca. Mám pocit, že po dlhom čase sa na mňa usmialo šťastie. 

V jedno popoludnie som spolu s Yulongom stáli pri Cléantovi v honosnom dome, kde riešil obchod s jedným zo svojich klientov. Nepočúval som ich. Nezaujímalo ma to. Nudil som sa. Takéto stretnutia nie sú nič pre mňa. Ani im nerozumiem, o čom sa bavia. Civel som von oknom a túžil sa vrátiť späť do tréningovej haly, aby som si zmeral sily s Amirou alebo s iným zo stráží. Avšak, nemysli si, že som neopatrný. Stačil by jediný zlý pohyb zo strany klienta voči Cléantovi a zaútočil by som v tomto dome.

Odrazu som za sklom zbadal známy ksicht. Stuhol som. Muž sa otočil ku mne chrbtom a s niekým sa zhováral. Ani vlčí sluch mi tu nepomohol. Neodtŕhal som od neho zrak. Ak je to on... Otočil sa. Vlasy na zátylku sa mi naježili. Ten prekliaty sviniar! Jeden z vrahov, ktorí zabili môjho ocina. Je tu. V meste. Takže sú tu aj ďalší Goranovi netvori. A jeden priamo zo zoznamu. Mimovoľne som zavrčal. Cítil som podozrievavý pohľad od jedného zo stráži klienta. Kútikom oka som na neho pozrel, no vrátil som sa k vrahovi. Mám jedinečnú príležitosť. 

Yulong si odkašľal. Zdvihol som k nemu hlavu. Spolu s Cléantom mi venoval spýtavý pohľad. Schôdzka sa skončila. Vykročil som a predral sa cez dvere ako prvý. Vybehol som na ulicu, na miesto, kde som ho videl. No, už bol ďaleko. Zanadával som.

 „Čo sa deje?" opýtal sa Cléante. 

„Niekto nás špehoval?" zasyčal takmer nehlučne Yulong. Potriasol som hlavou.

„Nič. Len jeden z Goranových poskokov," odvetil som. Yulong nadvihol obočie. Cléante pristúpil ku mne.

„Kde?"

Kývol som hlavou smerom, kde som vraha videl. Cléante sa otočil a vykročil opačnou stranou. S Yulongom sme ho poslušne nasledovali. Musím zistiť viac. Musím vedieť, kde sa nachádza, čo robí. Potom ho vylákam a zabijem. Srdce mi začalo tĺcť ako zvon. Neustále som sa obzeral. 

Hoci sme šli opačnou stranou, náhodou sme na seba narazili. Bolo neskoro meniť trasu, aby sme sa mu nenápadne vyhli. A Cléante to vedel. Bol asi dva kroky predo mnou a Yulongom. Vrahove oči sa upreli na nás. Pod šatkou som vyceril zuby. Jeho skazený pach sa mi dostal do nozdier. Vrah. Vrah. Vrah. Videl som načerveno. Ruku som mal položenú na rukoväti meča. Najradšej by som mu vrazil meč do hrude priamo na tomto trhovisku. Avšak to by nebola patričná pomsta. Nie. Počkám. Nájdem si ho. Prisahal som, že budú o smrť prosiť! Odvrátil tvár. Nespoznal ma. Dobre.

Vrátili sme sa do Cléantovho sídla. Pán domu zastal a schmatol ma za lakeť. Yulong nadvihol obočie, no zavrtenie hlavy a úsmev jeho zamestnávateľa mu dali znamenie ísť si po svojom.

„Si v pohode? Celú cestu si vrčal," pozrel mi do tváre.

„Potrebujem na pár nocí odísť," vyhŕkol som. Cléante nadvihol obočie.

„Kam?" prekrížil si ruky na prsiach.

„Do mesta."

„Čo chceš v noci robiť v meste?"

„To nie je tvoja vec!"

„Videl si jedného od Gorana, pustil si do nohavíc a chceš zdrhnúť?"

„Nemienim zdrhnúť!"

„A prečo by som ti mal veriť? Vieš, že ma tvoja otázka vôbec neprekvapuje po tom, čo sa len pred niekoľkými minútami stalo?"

„Prečo by som ti oznamoval svoj útek?"

Cléante sa zarazil po mojich slovách. Zjavne na toto nemal argument. Prebodávali sme sa pohľadmi. Vedel som, že ma nechce pustiť. Bojí sa, pretože poznám pravdu o Čiernom kocúrovi. Je to blázon posadnutý svojím zlodejským tajomstvom. Záleží mu len na tom. Bolo mi jedno, čo si pomyslí. Bolo mi jedno, že mi neverí. Nepotrebujem, aby mi ktokoľvek veril! Chcem som len vypadnúť a zavraždiť toho zkurvysyna. 

„Ak tak veľmi chceš pochodiť nočné mesto, prečo potrebuješ odísť na niekoľko dní?" precedil skrz zaťaté zuby.

„To nie je tvoja vec!" zopakoval som. Cléante zavrčal.

„Oznamujem ti, že na pár dní sa vyparím do mesta. Odídem ešte dnes. Je mi jedno, ako s touto informáciou naložíš a čo si myslíš!" štekol som a nechal ho stáť na chodbe. 

Vletel som do izby a vzal som toľko zbraní, koľko som vládal odniesť. Vzápätí som utekal von. Nikto ma nezastavil, prenasledovali ma len spýtavé pohľady stráží. Možno Cléante ešte nevydal rozkazy. Bolo mi to fuk! Jediné, čo som potreboval bolo dostať sa von a nájsť toho pankharta.

Prechádzal som sa ulicami a nenápadne sa predieral. Hľadal som ho. Zbrane som mal skryté pod plášťom aj pod oblečením. Iba jeden meč som mal ostatným na očiach, zavesený za opaskom na boku. Avšak po Goranovom psovi nebolo ani stopy. Prešiel som celé mesto z jedného konca na druhý, po všetkých svetových stranách. Slnko už zapadlo za obzor, keď som ho konečne zahliadol. 

Stál za jednou krčmou v tieni noci a s niekým sa zhováral. Opatrne som sa blížil k nim. Do uličky som sa neodvážil vojsť, aby ma náhodou nezahliadli. Oprel som sa o stenu akoby som bol na niekoho čakal. Hlava mi klesla na hruď. Sústredil som sa na zvuky hlasov v uličke. Vďaka vlčiemu zmyslu som zreteľne počul ich slová.

Vrahov spoločník si povzdychol. Zjavne rezignoval po nejakej hádke.

„Na koľko dní potrebuješ zásoby, Gavril?"

„Asi na týždeň budú stačiť. O tri dni odchádzam, tak nech je všetko nachystané."

„Tri dni? Ako ti mám za tri dni všetko zohnať?!" 

„Si šikovný, môj priateľ. Ty už niečo vymyslíš." 

Konverzácia sa skončila. Ozvali sa blížiace sa kroky. Ostal som stáť. Rovnako uvoľnene a nenútene. Nepútal som žiadnu pozornosť. Vrah vyšiel z uličky. Cítil som jeho pohľad. Zdvihol som hlavu a pozrel mu priamo do očí. Odvrátil tvár a ponáhľal sa preč. Obzrel sa. Pozoroval som ho, no zostal na mieste. Vrah utekal preč. Fajn. Mám aspoň základné informácie. Teraz potrebujem nájsť miesto, kde sa skutok stane. 

Kútikom oka som zazrel tieň. Otočil som hlavu tým smerom. Na streche cez ulicu stál Čierny kocúr a hľadel priamo na mňa. Blázon! Sleduje ma, aby sa so mnou mohol v pravý čas porátať? Prepáč, Cléante, ale najskôr zúčtujem dlhy. Pre seba som sa uškrnul a zamával mu. Potom som sa otočil a vydal sa do noci.

Celú noc som blúdil po meste a rozmýšľal. Nechcem, aby ma niekto vyrušil. Zomrie len jeden! Nemôžem si dovoliť svedkov, ani obvinenia. Musím byť tichý, rýchly a diskrétny. Aby sa o vražde dozvedelo čo najneskôr. Odrazu mi napadlo jedno miesto. 

Zvrtol som sa a rozbehol do tej istej uličky, kde sa Gavril stretol so svojím zásobovačom. Pozrel som na zem a zasmial sa. Obyčajný kanál. Perfektné. Otvoril som veko a vkĺzol do čierňavy. Pokrčil som nosom, keď mi čuch ovalil pach splaškov a výkalov. Potlačil som nechuť a vykročil. Na takýchto miestach bývajú rôzne chodby a slepé uličky. Musí byť nejaká v blízkosti. Keď sa mi už zdalo, že idem ďaleko, otočil som sa a skúsil druhú stranu.

O chvíľu som narazil na chodbu, ktorá sa stáčala prudko vpravo a na konci boli mreže, aby mohla voda odtekať. Uškrnul som sa a kvokol si. Fajn, sem ho ešte vylákam, ale ako ho mám zabiť tak, ako si zaslúži? Oni boli na vraždu dvaja. Mám dva meče, no nie komplica. Navyše mohlo by ma stáť krk, kým by som sa dostal do správneho uhla. Je to vycvičený vrah, dočerta! Nie sme si seberovní. A ani si nebudeme! Vzhliadol som hore. Nie je to najlepší nápad, ale za pokus nič nedám. 

Vyšiel som z kanála a zamieril k prístavu. Rybári sa práve vracali z lovu a ponáhľali sa na trh. Prechádzal som sa okolo člnov a lodí. Niekde musí byť pevné lano, aby udržalo aj veľké ryby. Aj pevná sieť by mi stačila. Bingo! Rýchlo som sa poobzeral a zoskočil z móla na jednu z lodí. Začal som trhať sieť nožom.

„Hej! Čo tam robíš?! To je moja loď!" rozkričal sa po mne jeden z rybárov. Zdvihol som hlavu, schmatol sieť a rozbehol sa. Zavalitý chlapík za mnou. Hromžil a vrieskal. Našťastie sa mi podarilo uniknúť do mesta, kde ma stratil z dohľadu. Zanadával a napajedene sa vracal späť do prístavu. Oprel som sa o jednu budovu a nahlas vydýchol.

„Si mizerný zlodej! Radšej sa tým remeslom neživ," ozvalo sa vedľa mňa, až som takmer vyskočil z kože. Cléante sa spokojne opieral vedľa mňa a hľadel na ulicu. Ani jedného zo stráží som nevidel, no verím, že sú blízko.

„Prestaň ma prenasledovať," precedil som cez zuby.

„Keď ono je to tak zábavné," mykol plecom. Zavrčal som. Nič nepovedal, odlepil sa od steny a akoby sa nič nebolo stalo, stratil sa medzi ostatnými obyvateľmi mesta. Zaklial som a vrátil sa do kanálov aj so svojím úlovkom.

Pripravil som laná a keď som bol spokojný, vyšiel som na slnko pohľadať niečo pod zub. Dnes mal totiž nastať spln a obávam sa, že aj moja polovičná premena. Popravde netuším, na čo sa mením. Viem však, že to je nebezpečné a nemá to ľudský rozum, hoci ráno mi spomienky zostanú. Koná to pudovo, krvilačne, bez zľutovania. Neviem ani ako vyzerám. Do nijakej hladiny alebo zrkadla som sa ešte nepozrel. Viem, že keď je to zatvorené, je to podráždené a chce sa to dostať von. 

Prvýkrát sa mi nepodarilo uniknúť od Cléanta. Zamkol som sa teda v izbe. Na druhý deň som musel presunúť skriňu, aby zakryla škrabance, ktoré som na stene zanechal. Tiež som bol zasypaný zvedavými otázkami. Improvizoval som a tvrdil, že mám nočné mory a niekedy som námesačný. Cléante mi oznámil, že vrčím ako zviera a kvôli mne sa nemusí celý dom otriasať. Preto mi posypal prah dverí tyrkysovým práškom. Tým sa izba stala zvukotesnou. Začínal som sa aj uväzovať. Aspoň na zápästí. Priečilo sa mi to, ale potlačil som strach myšlienkou, že Goranov experiment nevyhrá. Zobudil som sa s krvavým zápästím. 

Teraz to bude voľné. V kanáloch, ale voľné. Najedol som sa, aby to nemalo potrebu loviť a driapať sa von. Pozrel som na laná, vzápätí však odvrátil zrak. Zajtra nebude čas, aby som zháňal nové. Nie. Nedostane sa to von. Zostane to tu v kanáloch, skryté a divoké. Môže si to tu škriabať a revať koľko chce. Nech je to čokoľvek.

Večer som sa oprel o stenu a zhlboka dýchal. Pripravoval som sa na najhoršie. Aspoň ma to už nezaskočí. Mýlil som sa. Kŕče mi zovreli žalúdok i črevá. V boku ma začalo ostro pichať a presunulo sa to do brucha. V hrdle mi navrela hrča. Objal som sa pažami, no nútil sa pravidelne zhlboka dýchať. Dýchanie pomáha. Hlava ma rozbolela a začala sa mi krútiť. Žalúdok sa mi stiahol. Spadol som dopredu a zaprel sa rukami. Otváral som naprázdno ústa, no nevyvracal som sa. Zabudol som dýchať. Kurva! Kŕče boli prekliato silné, vyplazoval som jazyk a pokúšal sa uvoľniť hrdlo. Oceľová päsť mi zovrela srdce. Potom nastala šarlátová tma.

Aloha! Hola!

Už sa blížime k pomste. Čo myslíte, podarí sa Roxianovi zabiť alebo to napokon nedokáže? Netreba sa báť, ak Vám je nepríjemné čítať brutálne časti. Takže, ak nechcete poznať všetky detaily, scény sú označené ☠ z(začiatok scény) alebo k (koniec scény)😇  A čo si myslíte o Cléantovom správaní? Mi amors, muchas gracias za všetky úžasné komentáre, voty a najmä za to, že ste odvážni a idete do tohto projektu so mnou. Ani si neviete predstaviť, čo to pre mňa znamená ♥                                                     *CleoDeFuego*